Slovenské elektrárne si prešli turbulentným obdobím. Ešte počas energetickej krízy im hrozil krach, teraz počítajú rekordné zisky. Najväčší výrobca elektrickej energie na Slovensku vlani vygeneroval zisk viac ako 800 miliónov eur. Spoľahnúť sa môže na široký arzenál elektrární – od dvoch jadrových cez tri desiatky vodných až po dva solárne parky.
Generálny riaditeľ Slovenských elektrární Branislav Strýček hovorí o tom, prečo bolo spustenie 3. bloku v Mochovciach dôležitým míľnikom v jeho živote, aké ponaučenie si zobral z energetickej krízy, prečo majú v pláne predĺžiť životnosť elektrární až na 80 rokov a ktoré dôležité projekty majú aktuálne rozbehnuté.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo boli Slovenské elektrárne tesne pred bankrotom?
- Ako sa spoločnosti podarilo dostať sa z krízy?
- Vďaka čomu dosahuje firma rekordné zisky?
- Budú naše jadrové elektrárne využívať aj neruské palivo?
- Ako sa rodilo rozhodnutie vypnúť uhoľné elektrárne?
- Prečo slovenské firmy nemajú záujem o dlhodobé kontrakty?
V Slovenských elektrárňach pôsobíte už dlhé roky. Ako sa za ten čas zmenila firma a ako sa zmenila vaša práca pre ňu?
V Slovenských elektrárňach som od roku 2006, s jednou krátkou prestávkou. Najskôr som bol šesť rokov finančným riaditeľom, potom som necelé dva roky pôsobil v Ríme vo vedení spoločnosti ENEL, ďalších päť rokov som bol obchodným riaditeľom a od júla 2018 som generálnym riaditeľom.
Tak si to rozmeňme na drobné. Čím ste sa zaoberali ešte ako finančný riaditeľ?
Každá pozícia niesla veľmi rozdielne zodpovednosti. Zároveň aj priority spoločnosti boli v jednotlivých obdobiach, keď som na týchto pozíciách pôsobil, výrazne odlišné. Po privatizácii a vstupe zahraničného akcionára som ako finančný riaditeľ riešil najmä zefektívňovanie. V priebehu prvých dvoch rokov sme implementovali SAP a prepustili tisícky zamestnancov.
Obrovský potenciál bol aj v prevádzke. Štandardné odstávky jadrových elektrární, ktoré sa robia pre výmenu paliva aspoň raz ročne, trvali štyridsať až štyridsaťpäť dní. Dnes ich robíme za osemnásť dní. Po spustení 4. bloku Mochoviec budeme mať šesť reaktorov. Jeden deň odstávky pri aktuálnych cenách elektriny znamená výpadok takmer milión eur na tržbách, pričom rozdiel v profite je 150 miliónov eur ročne.
Potom ste prešli na pozíciu obchodného riaditeľa. Čomu ste sa venovali?
Na to obdobie malo vplyv rozhodnutie skupiny ENEL predať podiel v Slovenských elektrárňach. Prijali ho po talianskom referende, ktoré v krajine stoplo návrat k jadrovej energetike (uskutočnilo sa ešte v roku 2011 – pozn. red.). Tomuto procesu sme venovali veľa energie a času. Zároveň ceny elektriny vtedy boli na úrovni 25 eur za megawatthodinu, výrazne pod našimi hotovostnými nákladmi na výrobu.
Od júla 2018 ste generálnym riaditeľom a už vtedy ste zrejme naplno riešili dostavbu Mochoviec.
Najväčšia výzva prišla s touto pozíciou, keď som sa musel popasovať s dostavbou Mochoviec. Nedôvera externého prostredia v naše schopnosti dotiahnuť projekt do úspešného konca spolu so stále sa vynárajúcimi novými technickými problémami veľakrát otestovali moju vôľu. V určitom momente nám banky odmietali požičať potrebné prostriedky na dokončenie projektu.
Dofinancovali sme ho z pôžičky majoritného akcionára a interných zdrojov. Postupne sme odstraňovali jednotlivé problémy a 31. januára 2023 sme pripojili 3. mochovský blok k prenosovej sústave Slovenska. Je to obrovský úspech pre krajinu, jadrový priemysel, ale predovšetkým pre našu spoločnosť, ktorá sa z pozície krachujúcej spoločnosti dostala medzi najziskovejšie. Začala sa tým nová etapa života Slovenských elektrární.
Skúste opísať bližšie, ako to prebiehalo.
Ja hovorím, že môj profesionálny život sa delí na život pred a život po. Tým míľnikom bolo „prifázovanie“ Mochoviec 3 k prenosovej sústave. Dostavba Mochoviec a kontext, v ktorom sa to podarilo, bola určite najväčšia profesionálna výzva. Na sedem mesiacov som bol okrem funkcie generálneho riaditeľa zároveň aj riaditeľom dostavby Mochoviec. Akcionári trvali na tom, že kým nájdeme nového riaditeľa, musím projekt riadiť ja.
Znamenalo to byť tri až päť dní v týždni v Mochovciach a do štvrtej či piatej poobede riadiť projekt. Potom sa vrátite do Bratislavy a do polnoci riešite agendu generálneho riaditeľa. Popritom sme hľadali nového riaditeľa projektu dostavby Mochoviec, zlanárili sme ho z britského projektu Hinkley Point.
Bolo to v období, keď sme nemali peniaze a riešili likviditu. Banky nám už nechceli požičať, niektorí dodávatelia Mochoviec nemali zaplatených aj niekoľko rokov prác. Rástli ceny elektriny a nám vypadla výroba z vodných aj konvenčných elektrární. Bolo to obdobie, keď len na stavbe Mochoviec robilo v niektorých momentoch až 5 000 ľudí. Do toho prišiel covid.
Napriek tomu som s každým dňom stráveným v Mochovciach nadobúdal presvedčenie, že sa dokážeme z tejto situácie dostať. Pretože tam boli ľudia, ktorým na projekte záležalo. Bola to pre nich otázka profesionálnej cti. Veľkú radosť mám z toho, že mnohí sú s nami dodnes. V krízových situáciách spoznáte najkvalitnejších ľudí. Neboja sa zobrať na seba zodpovednosť a ukázať cestu, ako riešiť problémy.
Ako dieťa som sa venoval basketbalu a odvtedy chápem dôležitosť kvalitného tímu. Nebojím sa obklopiť kvalitnejšími ľuďmi, ako som ja. Mojou úlohou je ich spájať. Táto schopnosť bola na prežitie tohto obdobia absolútne nevyhnutná.
Aktuálne majú Slovenské elektrárne viac ako 4 400 zamestnancov (v dcérskych spoločnostiach pracuje ďalších tisíc ľudí, pozn. red.). Posledné roky vzrástol počet ľudí ako pri jednej stredne veľkej firme. Prečo takýto nárast?
Nárast počtu zamestnancov súvisí s dostavbou 3. a 4. bloku Mochoviec. Okrem toho bolo mojou stratégiou urobiť čo najviac vecí vo vnútri spoločnosti. To znamená nebyť závislý od externých dodávateľov. Dnešná kvalita, spoľahlivosť a etika dodávateľov sú na historických minimách. Preto sa snažíme zväčšiť podiel interných výkonov. Zvyšujeme tak našu odolnosť a veľakrát je to aj ekonomicky výhodnejšie.
Marek Mucha
Európa prešla energetickou krízou. Ako sa to odzrkadlilo vo vašej práci? Akým novým výzvam ste čelili v tomto období?
Pre Slovenské elektrárne to mohla byť jedinečná príležitosť nadštandardne zarobiť. Najlikvidnejší je predaj elektriny cez burzu. Na to však potrebujete hotovosť, pretože burza pri každom obchode vyžaduje finančné zabezpečenie. Kríza nás však zastihla extrémne zadlžených, hotovosť sme nemali.
Preto sme sa z burzy museli stiahnuť a elektrinu predávať bilaterálne, čo je podstatne komplikovanejšie. Zároveň bol rok 2022 jedným z najsuchších v histórii, preto sme mali podpriemernú výrobu z našich 31 vodných elektrární.
V rovnakom čase sme na dostavbu Mochoviec a na fungovanie spoločnosti potrebovali 970 miliónov eur. Banky nám odmietli požičať ďalšie prostriedky. Akcionári nám požičali 370 miliónov eur, 600 miliónov sme poskladali dohodou a splátkovým kalendárom na DPH v objeme 190 miliónov. Dohodli sme splátkový kalendár na nákup elektriny za 260 miliónov, dostali splátkový kalendár na daň z príjmu v objeme 42 miliónov a ešte veľa menších opatrení.
Z finančných dôvodov sme až do vypuknutia vojny kupovali jadrové palivo systémom „just in time“ z Ruska. Časť jadrového paliva sa pritom mení v reaktore každý rok. Dodávky boli v ohrození a realizovanie transportu sa stalo obrovskou výzvou. V tom čase bola reálne ohrozená naša schopnosť vyrobiť elektrinu, ktorú sme už mali predanú.
Čo sa dialo ďalej?
V takejto napätej finančnej situácii sme čelili apetítu vlády na dodatočné zdanenie neexistujúcich príjmov. Z tejto diskusie nakoniec vzišla dohoda o poskytnutí zľavnenej elektriny pre domácnosti na Slovensku. V čase uzavretia dohody sme mohli túto elektrinu predať s dodatočným ziskom 2,6 miliardy eur.
K tomu si pridajte dlhodobú frustráciu personálu zo šetrenia nákladov, aby sme mali zdroje na dostavbu Mochoviec. Zároveň štát umožnil ľuďom odísť do dôchodku po odpracovaní 40 rokov, do ktorých sa ráta aj stredoškolské učňovské vzdelanie. Predčasné odchody do dôchodku prispeli k tomu, že sme v priebehu troch rokov museli prijať 1 800 nových zamestnancov.
V našom sektore trvá zaškoľovací proces šesť mesiacov a viac v závislosti od pozície. My sme v priebehu veľmi krátkeho času prišli o veľmi skúsených a kvalitných pracovníkov. Nahradiť toľko kvalitných a skúsených zamestnancov je výzva podobného rozmeru ako dokončiť stavbu jadrovej elektrárne.
Aké ponaučenie by si Slovensko malo zobrať z energetickej krízy? Zobrali ste si aj vy osobne nejaké?
Slovensko je súčasťou EÚ. Pri prijímaní politík a rozhodnutí nebolo dostatočne zohľadnené riziko závislosti, ktorú sme v Európe roky budovali. Lacný plyn z Ruska desaťročia tlačil ceny energií na úrovne, pri ktorých sa neoplatilo investovať do iných technológií. Keď sa začala vojna, ako Európa sme nemali alternatívu prepnúť na iný zdroj. V energetike trvá dlho vybudovať nové spoľahlivé zdroje.
Európa zatiaľ rieši symptómy, nie príčinu krízy. Prijala dotačné mechanizmy, ktoré nás podľa agentúry Bloomberg stáli 800 miliárd eur. Za to by sa dalo postaviť 160 jadrových elektrární, každá s výkonom 1 000 megawattov, ktoré by ročne vyrobili 1 100 terawatthodín elektriny. To je približne 46 percent spotreby celej Európy. Namiesto zadlžovania všetkých krajín sme mohli mať nahradené všetky fosílne zdroje a vyriešenú sebestačnosť vďaka čistému zdroju, ktorý vydrží minimálne 60 rokov.
Ponaučenie je, že musíme budovať nezávislosť – a to kombináciou obnoviteľných zdrojov a jadrovej energetiky. Vrátane celého dodávateľského reťazca, aby sme neboli vydierateľní v prípade kríz, ktoré určite opäť prídu.
Slovenské elektrárne majú v posledných rokoch výnimočné hospodárske výsledky. Zo straty 216 miliónov v roku 2022 sa dostali v roku 2023 do zisku vyše pol miliardy. Čo za tým bolo?
Na výsledky roku 2023 mal pozitívny vplyv najmä vývoj cien elektrickej energie, ovplyvnený cenami podkladových komodít. Predávame elektrinu na tri roky dopredu, aby sme sa zabezpečili proti výkyvom trhu. Taktiež sme mali historicky najvyššiu výrobu v existujúcich jadrových elektrárňach. Vyrábal už aj 3. blok Mochoviec. Zároveň bol dostatok zrážok a dobrá výroba vodných elektrární. Navyše stále optimalizujeme, zefektívňujeme a inovujeme.
Čo umožnilo dosiahnuť najvyššiu výrobu z jadrových elektrární?
Optimálne plánovanie a vykonanie odstávok jadrových elektrární majú dlhodobo obrovský pozitívny vplyv na hospodárenie spoločnosti. Pre predstavu – Slovenské elektrárne v roku 2023 prevádzkovali a vyrábali svojimi zdrojmi 93 percent celkového teoretického možného času.
Napríklad jeden náš konkurent z Francúzska prevádzkoval v tom roku na 67 percent času. Každý percentuálny bod má vplyv približne štyri milióny eur na ebitdu spoločnosti. Pri prevádzke piatich reaktorov je rozdiel medzi našou a ich efektivitou vyše 500 miliónov ročne. Iný pohľad by mohol byť aj ten, že na to, čo my vyrobíme s tromi reaktormi, oni potrebujú štyri.
V roku 2024 ste medziročne zisk ešte zvýšili na 815 miliónov eur. Budú takéto hospodárske výsledky bežné aj ďalšie roky?
Keďže elektrinu predávame na tri roky dopredu, máme celkom dobré odhady na najbližšie roky. Po spustení 4. bloku Mochoviec by mal byť zisk okolo 700 miliónov eur. Napriek dodatočnej výrobe zo štvrtého bloku dôjde k poklesu na 700 miliónov v dôsledku poklesu cien elektriny v regióne.
Slovenské elektrárne sú stále pre dostavbu Mochoviec extrémne zadlženou spoločnosťou. Ako sa darí dlh znižovať? Aký bol v rokoch 2022, 2023 a v súčasnosti? Môžete uviesť konkrétne čísla?
Znížili sme dlh zo 4,2 miliardy eur v roku 2022 na 3,2 miliardy na konci roku 2024. Je to obrovská suma. Treba ju však vidieť v kontexte dostavby dvoch jadrových blokov a financovania tejto dostavby z vlastných a bankových zdrojov a taktiež v kontexte ebitdy spoločnosti. V roku 2024 sme vygenerovali ebitdu na úrovni 1,7 miliardy eur. Najdôležitejší ukazovateľ net debt (čistý dlh) k ebitde je tak 1,9 – čo je absolútne zdravé. Je tam dokonca priestor aj na vyšší dlh.
Veľmi dôležité je, koľko nás dlh stojí. V roku 2024 sme realizovali refinancovanie existujúceho dlhu. Na moje obrovské potešenie záujem bánk prevyšoval nami požadovaných 3,8 miliardy eur. Je to jasný dôkaz, že spoločnosť je zdravá a tento dlh bez problémov unesie na súvahe.
Za spomenutie stojí, že to bola a asi aj na dlhé obdobie bude najväčšia finančná transakcia v priestore strednej a východnej Európy – keď sa refinancoval celý dlh spoločnosti. Zúčastnilo sa jej 15 bánk z celého sveta a naša ročná úspora bude približne 70 miliónov eur na úrokových nákladoch.
Nejde drastické znižovanie dlhu na úkor investícií?
Práve naopak, dnes hľadáme projekty na ďalší rozvoj, zvyšovanie výkonu a potenciálny rast. My už dnes musíme tieto projekty identifikovať a pripravovať, lebo v našom sektore len proces povoľovania trvá roky. Preto aj keď je dlh ešte stále vysoký, musíme na týchto možnostiach pracovať.
V decembri 2023 ste odstavili hnedouhoľné Nováky a v marci 2024 ste vypli čiernouhoľnú elektráreň Vojany. Ako sa rodilo rozhodnutie skoncovať s uhlím na Slovensku?
Každá elektráreň má vlastný príbeh. Nováky sme museli prevádzkovať v takzvanom všeobecnom hospodárskom záujme. Vyrábali asi najdrahšiu elektrinu v Európe. Každý rok sa všetci na Slovensku skladali približne 150 miliónmi na jej prevádzku. Zatvorenie elektrárne bolo rozumným ekonomickým, ale aj ekologickým rozhodnutím.
Vojany boli postavené z deblokácie ruského dlhu a v ich dvoch blokoch sa dalo spaľovať len vysokoenergetické uhlie spoza Uralu. Cenu uhlia tvorili z dvoch tretín náklady na prepravu a len z jednej tretiny samotná komodita. V 70. rokoch minulého storočia to bola elektráreň s najväčšou inštalovanou kapacitou v bývalom Československu. V posledných rokoch sme ju prevádzkovali len niekoľko týždňov v roku, lebo to nedávalo ekonomický zmysel.
Čiže odstavenie oboch elektrární malo ekonomické opodstatnenie a je prínosom pre energetický systém Slovenska. Po ukončení spaľovania fosílnych palív sme sa stali prvou spoločnosťou v Európe, ktorá v takom krátkom čase a v takom rozsahu znížila emisie oxidu uhličitého bez toho, aby znížila výrobu. Naopak, vďaka Mochovciam výroba stúpla.
Aj vďaka odstaveniu oboch elektrární sú Slovenské elektrárne posledné tri roky, ako jedna z mála spoločností v strednej a východnej Európe, zahrnuté do top 300 spoločností Európy rebríčka Financial Times Climate Leader.
Dokážu Slovenské elektrárne popri projekte 4. bloku Mochoviec realizovať aj iné projekty elektrární?
Venujeme sa predlžovaniu životnosti existujúcich blokov jadrových elektrární. Pôvodne boli postavené na 40 rokov. Nikto nevedel, ako budú kritické komponenty degradovať. Dnes už vieme, že 40 rokov je extrémne podhodnotené obdobie. Stav kritických komponentov sa zhoršuje oveľa pomalšie, ako sa predpokladalo.
Pracujeme na tom, aby sa životnosť jadrových elektrární predĺžila na 60 rokov, o čom sme presvedčení, že sa to dá. Máme programy na predĺženie aj na 80 rokov, a to neznamená, že to bude koniec. V USA sú povolené elektrárne na 100 rokov. Náš investičný plán zohľadňuje zámery dlhodobej prevádzky a vynakladáme významné prostriedky, aby sme naplnili podmienky dlhodobej prevádzky.
Aké projekty realizujete mimo jadrovej energetiky?
Staviame batériu s kapacitou 36 megawattov v Novákoch. Má to byť najväčšia batéria na Slovensku. Okrem toho máme rozbehnutý projekt SE Integrátor, kde zväčšíme flexibilitu poskytovania regulačných služieb na prečerpávacej elektrárni Čierny Váh. Je to investícia na úrovni okolo 150 miliónov eur.
Súčasťou toho je aj inštalácia najväčšieho frekvenčného meniča na svete. Bude to inžiniersky unikát. Dá nám to ďalšie možnosti poskytovania regulačných služieb. Súčasťou projektu je aj vybudovanie batérie na Čiernom Váhu s kapacitou 100 megawattov.
Čo bude so zľavnenou silovou elektrinou pre domácnosti?
Máme memorandum s vládou, ktoré platí do konca roka 2027. V roku 2026 by pomoc mala byť už adresná, ktorá bude závisieť od príjmu domácností. Európska únia už totiž nedovoľuje plošnú pomoc domácnostiam. Zber dát prebieha na ministerstvách, aby sa dal k odbernému miestu priradiť aj príjem.
Na základe toho potom Slovenské elektrárne dodajú elektrinu v objeme do 5,5 terawatthodiny za cenu 72,7 eura za megawatthodinu pre domácnosti. Súčasná cena na trhu je pritom vyše 100 eur za megawatthodinu. Domácnosti tak budú naďalej výrazne šetriť na cene elektriny.
V poslednom období vznikol aj spor s priemyselníkmi o dodávky elektriny. O čo presne v tomto spore ide?
Predávame elektrinu na niekoľko rokov dopredu, to sú dlhodobé kontrakty. Potom sú tú aj takzvané krátkodobé kontrakty, teda spotový trh. V roku 2024 bola priemerná spotová cena elektriny na úrovni približne 76 eur. V súčasnosti je na úrovni okolo 105 eur. Priemysel začal kričať, že treba Slovenské elektrárne zdaniť či vyvlastniť, aby bola lacnejšia elektrina.
Pravda je však taká, že len svojou nezodpovednosťou majú vysoké ceny elektriny, lebo si nenakúpili elektrinu na dlhodobom trhu, kde boli ceny výrazne nižšie oproti dnešným spotovým trhom.
Ak je pre niekoho elektrina podstatný náklad, tak sa nemôže spoliehať na spotový trh s elektrinou, ktorý je závislý od počasia. Ak svieti slnko či fúka vietor, je elektriny dostatok a naopak. Považujem to za gamblerstvo z ich strany, že elektrinu nakupujú na spotovom trhu. Im táto stratégia v minulosti vychádzala, lebo ceny elektriny na spotovom trhu boli nízke.
Dnes aj v dôsledku výkyvov počasia a extrémne suchého roku – máme iba dve tretiny priemernej výroby z vodných elektrární – sú ceny na spotovom trhu medziročne vyššie a oni sa začali sťažovať a útočia na nás. Ja sa len snažím vysvetliť, že si za to môžu sami nezodpovedným prístupom a požadujú pomoc od štátu.
Prečo by mali moje či vaše dane ísť na pomoc tým, ktorí sú nezodpovední. Za ich nezodpovednosť by nemali platiť všetci Slováci. To, čo robia, považujem za neetické správanie. Mali sa správať zodpovedne a elektrinu si nakúpiť na dlhodobé kontrakty.
Vy ste upozornili, že slovenské firmy strácajú záujem o dlhodobé kontrakty. Prečo sa to deje?
Záujem slovenských firiem o dlhodobé kontrakty sa extrémne znížil. Na porovnanie, ešte v roku 2018 sme dlhodobé kontrakty poskytovali pre 80 až 90 percent slovenských firiem a v roku 2025 to je len pre 15 percent. Prišiel covid a firmy si zvykli na dotácie a nikdy si neodvykli.
Sú v stave, že keď vám niekto stále pomáha, tak sa pomoci dožadujete aj teraz. Ak sa chceme postaviť na nohy a investovať tam, kde treba, teda do školstva či zdravotníctva, tak priemysel musí začať zodpovedne konať. Nechcem hádzať všetkých do jedného vreca.
Vnímate aj slová Branislava Klocka z OFZ, ktorý povedal, že forwardy sú drahé a je potrebné na ne zložiť finančnú zábezpeku?
Súhlasím, Braňo Klocok má v tomto smere absolútnu pravdu. Biznis, v ktorom on súťaží, je jeden z najrizikovejších, a preto mu nikto nepredá elektrinu na niekoľko rokov dopredu bez finančnej zábezpeky. Ani inému klientovi by sme nepredali, keby to mal byť dlhodobý kontrakt.
Schopnosť klientov takúto zábezpeku dostať od bánk alebo poisťovní sa líši v závislosti od rizika daného sektora a spoločnosti. Robíme credit ranking potenciálnych klientov. Bez finančnej zábezpeky by sme elektrinu pánovi Klocokovi na budúce roky nevedeli predať. Jeho biznis je extrémne náročný. Sťahuje výroby mimo Európu aj pre vysoké ceny elektriny, ktoré tu máme.
Marek Mucha
Komu predávate elektrinu, ak o ňu slovenské firmy neprejavujú záujem?
Predáme v Česku, v Maďarsku a podstatnú časť predáme v Nemecku. Zoberme si modelovú situáciu, keď predáme forward v Nemecku za cenu 90 eur na rok 2028. Príde rok 2028 a na Slovensku nemá nikto nakúpenú elektrinu, lebo nenakupovali na dlhodobé kontrakty.
V takom prípade v roku 2028 elektrinu v Nemecku odkúpime späť a predáme ju na Slovensku. Predávame elektrinu takto do Nemecka, lebo tam je likvidný trh. Elektrina vyrobená na Slovensku ostáva na Slovensku a neodchádza do zahraničia, predáva sa len virtuálne v zahraničí.
O vysokých cenách energií sa písalo aj v Draghiho správe. Je to jeden z dôvodov, prečo má európsky priemysel nižšiu konkurencieschopnosť voči zvyšku sveta. Čo sa s tým dá urobiť?
Európa si povedala, že aj napriek tomu, že máme na znečistení sveta emisiami len sedempercentný podiel, rozhodli sme sa tento svet zachrániť. Tým však zabíjame vlastný priemysel. Cena elektriny je tvorená jednoduchým vzorcom. Je to cena plynu a cena uhlia spolu s cenami emisných povoleniek (EU ETS, pozn. red.). Uhoľné a plynové elektrárne sú tie najdrahšie, ktoré musíte pustiť, aby sa krivky ponuky a dopytu stretli.
Najdrahšie elektrárne sú posledné, ktoré sa spúšťajú a zároveň určujú cenu. Ak by tam nebola zahrnutá cena emisných povoleniek, ktorá tvorí až 40 percent ceny elektriny, tak dokážeme jej cenu znížiť. To je náklad, ktorý nemá žiadny mimoeurópsky konkurent, ktorý sem dováža produkty.
Navrhujete teda systém obchodovania s emisiami zrušiť?
Ak by sa tento systém zrušil, cena elektriny by bola o 40 percent nižšia. Bola by dostupnejšia pre priemysel. Zároveň by sa však spoločnostiam ako Slovenské elektrárne výrazne znížil zisk, lebo my negenerujeme emisie. Iné to je v prípade plynových a uhoľných elektrární, ktoré si emisné povolenky musia kúpiť. Tento systém pomáha aj obnoviteľným zdrojom energie. Preto bol vôbec takýto systém vymyslený, aby zvýšil cenu elektriny a umožnil implementáciu obnoviteľných zdrojov energií.
Všetko sú to pekné a fantastické myšlienky, len neviem, či sú vhodné v dnešnom svete, keď je Európa pomaly ako skanzen, kde sa nič nevyrába. Podľa mňa by mal byť systém s emisnými povolenkami nejakým spôsobom zrevidovaný. Mali by sme spomaliť „hon“ za tým, aby sa odstavili všetky uhoľné a plynové elektrárne, a umožniť európskemu priemyslu trochu sa nadýchnuť. Ak chceme, aby nejaký priemysel v Európe existoval, musia sa znížiť ceny elektriny.
Pri akých cenách elektriny sa oplatí stavať jadrové elektrárne a kedy to už zmysel nedáva? Dnes je cena elektriny na úrovni okolo 100 eur za megawatthodinu, to je dosť?
Fakt, že cena elektriny je dnes na úrovni 100 eur za megawatthodinu, investorom pri rozhodovaní nepomôže. Trh s elektrinou je likvidný na tri roky do budúcnosti. Len povolenie výstavby aj s procesom vyhodnotenia vplyvov na životné prostredie trvá najmenej tri až päť rokov. Samotná stavba trvá okolo 10 rokov. Aj keby ste elektráreň stihli postaviť za päť rokov, celkovo sa v Európe nedokážete dostať pod 10 rokov. Preto dnešné ceny nie sú pre investorov smerodajné.
Ako porovnanie môžeme použiť schému, ktorú má od anglickej vlády schválenú Hinkley Point, momentálne najväčší jadrový projekt v Európe. Majú takzvaný contract for difference, čo znamená, že pokiaľ bude cena elektriny v stanovenom čase nižšia, než je dohodnuté v kontrakte, štát rozdiel doplatí. V opačnom prípade, ak bude vyššia, prevádzkovateľ bude rozdiel nad definovanú cenu vracať štátu.
Táto schéma začala platiť pre Hinkley Point v roku 2012 a v tom čase bola garantovaná cena 90 libier. Každý rok sa cena zvyšuje o infláciu a vláda garantuje túto schému prevádzkovateľovi na 35 rokov, do ktorých sa zaráta aj trvanie výstavby. Dnešná cena z tejto schémy je 153 eur.
Takéto schémy sú nevyhnutné na krytie rizík a financovateľnosť veľkých, no zároveň potrebných, spoľahlivých a nízkouhlíkových jadrových projektov.
Čo hovoríte na iniciatívu štátu stavať na Slovensku ďalší jadrový zdroj?
Ja túto iniciatívu veľmi vítam, aj keď to nie je náš projekt a budeme si konkurovať hlavne v oblasti ľudských zdrojov. Je to však úžasná príležitosť. Slovensko by Európe mohlo ponúknuť viac než len lacnú pracovnú silu pre automobilky.
Mladej generácii musíme ponúknuť budúcnosť v sofistikovanej oblasti s nadpriemerným ohodnotením. Jadrová energetika je nízkouhlíkový zdroj energie a pri ústupe od fosílnych palív sa počíta so 100-percentným nárastom spotreby elektriny do roku 2050.
Jadrová energetika na seba viaže ešte silnejší dodávateľský reťazec, investovalo by sa do výskumu a Slovensko by sa mohlo stať lídrom vo veľmi zaujímavej oblasti. Máme na to výborné predpoklady. Máme históriu a generácie odborníkov, ktorí jadro budovali. Máme dozorný orgán s obrovskou reputáciou v zahraničí. Je múdre, že vláda chce na týchto základoch stavať.
Na druhej strane mi chýba diskusia o stratégii budovania ľudského kapitálu. Pred tridsiatimi rokmi jadrové inžinierstvo ročne končilo 80 až 100 absolventov. Posledné roky je to medzi piatimi až desiatimi. Podobne je to aj s inými profesiami potrebnými pre rozvoj jadrovej energetiky, ako sú strojári, stavbári, chemici.
Je nevyhnutné, aby sme v tejto oblasti začali robiť výrazné zmeny, lebo nebudeme mať ani dostatok personálu na prevádzkovanie existujúcich zdrojov, nieto na výstavbu a prevádzku nových. Je to príležitosť, ktorú by sme si nemali nechať ujsť. Zároveň treba dobre zvážiť ekonomiku tohto projektu. Pre krajinu veľkosti Slovenska sa to môže stať investíciou, na ktorú nemáme dostatok zdrojov. Bolo by škoda niečo rozbehnúť a neskôr zistiť, že to nemáme za čo dostavať.
Slovenské elektrárne sa snažia zabezpečiť dodávky jadrového paliva od americkej firmy Westinghouse a francúzskej Framatome. Kedy budú naše reaktory využívať neruské palivo?
Je to komplikovanejšia téma, ako sa o nej v médiách diskutuje. Jadrové palivo pozostáva zo štyroch komponentov. Samotný urán, služba konverzie, obohatenie uránu a nakoniec fabrikácia palivových tyčí. Keď hovoríme o diverzifikácii s Framatome alebo Westinghouseom, tak je vždy diskusia o štvrtom komponente, ktorý predstavuje menej ako 15 percent z celkovej ceny palivovej kazety. Túto službu nám dnes – ako aj ďalším prevádzkovateľom takzvaných tlakovodných reaktorov VVER 440 – poskytuje ruský TVEL.
Urán sa ťaží na rôznych miestach sveta a nepredstavuje riziko závislosti od jedného dodávateľa. Trh konverzie je pomerne úzky, ale dostatočný na to, aby sme ju mohli tendrovať a vyberať si rôznych dodávateľov. Najťažšie sa diverzifikuje služba obohatenia. Je to proces, ktorý je energeticky, ekologicky a investične náročný.
Z pohľadu geopolitického rizika takisto nemôže túto službu poskytovať hocikto. Rusko dodáva 40 percent celosvetovej kapacity obohatenia a poskytuje túto službu aj krajinám, ktoré prevádzkujú elektrárne svojho a nie ruského dizajnu.
Máte nejaký časový horizont?
Licenciujeme palivo od americkej spoločnosti Westinghouse. Prvé by malo prísť v roku 2027 a chceme palivo do reaktora zaviesť v roku 2028. Uzavreli sme tiež zmluvu s konzorciom francúzskej spoločnosti Framatome a ruskej firmy TVEL na palivo vyrobené z ruských komponentov vo Francúzsku alebo Nemecku. Kontrakt by mal byť realizovaný od roku 2027.
So spoločnosťou Framatome tiež rokujeme o tom, že by vyvinuli európske palivo. Sme blízko k dohode, že by sme zaplatili výrobu. Je to však horizont až osem rokov. V neposlednom rade sme tento rok so spoločnosťami Cameco a Urenco podpísali zmluvu o dodávke obohateného uránu.
Aká je vaša predstava o modernej slovenskej energetike? Ako dokážete so svojimi skúsenosťami k tejto predstave prispieť?
Je to naozaj len predstava. (úsmev) Energetika je investične veľmi náročné odvetvie. Preto by bolo vhodné mať dlhodobý plán rozvoja sektora. V mojej predstave by bol na 10 rokov detailnejší a na 20 rokov výhľadový. Tento plán a priority by sa nemenili s každou zmenou vlády a počasia. S plánom by korešpondoval prehľadný regulačný rámec. Platný a predvídateľný.
Cieľom by bolo vytvoriť systém, ktorý bude odolný proti krízam a cyklom, ktoré nás určite čakajú. Zvyšuje sa pravdepodobnosť, že sa budú vyskytovať častejšie. Dôležitou súčasťou tohto plánu by bola aj práca na rozvoji ľudského kapitálu, školách a vzdelávacom systéme.
Slovenské elektrárne majú mnoho odborníkov, ktorí dokážu s takýmto plánom pomôcť. Treba si uvedomiť, že Slovensko nie je krajina s parametrami napríklad Anglicka. Slovensko zodpovedá akoby časti Londýna, a preto to máme podstatne jednoduchšie, len to chce vôľu.
Aká je úloha energetických spoločností v boji proti klimatickým zmenám?
Boj proti klimatickým zmenám znamená nahradenie spaľovania fosílnych palív za elektrické zdroje ideálne s čo najnižšou uhlíkovou stopou. Musíme maximalizovať kapacitu čistého mixu zdrojov, ktorý je aj ekonomicky priechodný. Takýto mix by mal pozostávať z obnoviteľných zdrojov, jadrových zdrojov a úložísk energie vo forme hydroenergetických celkov alebo batérií, prípadne vodíka, ak dôjde k zefektívneniu jeho použitia.
Úlohou energetických spoločností je investovať do týchto technológií, ale to sa bude diať len za predpokladu dlhodobého a stabilného právneho a regulačného rámca pre podporu takýchto investícií.
Prečo podľa vás zažívame renesanciu jadrovej energetiky?
Je to vytriezvenie zo sna, v ktorom sme si mysleli, že dokážeme byť uhlíkovo neutrálni aj bez jadrovej energie. Nahradiť všetky fosílne palivá a ešte aj jadrové elektrárne obnoviteľnými zdrojmi je nemožné. Ak chceme mať čistú planétu, musíme na to mať mix jadrovej energie a obnoviteľných zdrojov.
Ako vyzerá váš bežný pracovný deň? Máte nejaké špeciálne rituály v práci? Ako oddychujete a čo vám pomáha zvládať stres?
Napriek dlhému času strávenému v Slovenských elektrárňach nemám problém ráno vstať a tešiť sa do práce. Elektrárne sú taká komplexná spoločnosť a deje sa tam toľko vecí, že mám pocit, že sme stále na začiatku niečoho nového.
Mentálny balans si musím udržiavať a pomáha mi v tom najmä šport. Minulý rok som zabehol so svojou staršou dcérou a synovcom maratón v New Yorku, absolvoval polovičného Ironmana v Grécku a zažil asi najťažšie mountainbikové preteky na svete – Cape Epic v Južnej Afrike. Okrem toho leziem a skialpujem. Naše dospelé deti sa stávajú partnermi v športových zážitkoch. Deň teda začínam športom, lebo nikdy neviem, či sa k nemu večer dostanem. To ma aj naštartuje k výkonu.
Zároveň rád cestujem a spoznávam nové miesta a kultúry. Mojou obľúbenou krajinou je Nepál, kde sme s rodinou financovali stavbu školy v odľahlom údolí ďaleko od civilizácie.
Dozvedel som sa tiež, že ste jednému dievčaťu z Nepálu poskytli u vás doma zázemie.
Bolo to takmer na dva roky a okrem zázemia sme dievčaťu poskytli aj vzdelanie. Aj keď je to iba kvapka v mori, napĺňa ma dobrým pocitom, že zlepšujeme ľuďom život.
Ako funguje Univerzita Slovenských elektrární a prečo vôbec vznikla?
Keď som nastúpil na post generálneho riaditeľa, tesne nato bol realizovaný prieskum spokojnosti zamestnancov. Výsledkom bol index spokojnosti na úrovni 43 zo 100, čo nás radilo na najhoršie miesta v celom prieskume medzi firmami. V zásade z prieskumu vyplývalo, že ľudia v Slovenských elektrárňach nechcú robiť. Dostal som takýto obraz o spoločnosti, tak som sa rozhodol s tým niečo urobiť.
Snažili ste sa zvýšiť spokojnosť zamestnancov cez vzdelávanie?
Rád sa vzdelávam a čítam knihy. Spomenul som si na knihu od Jacka Welcha, ktorý bol generálny riaditeľ spoločnosti General Electric. Keď nastúpil, rovnako to bola firma v rozklade. Počas jeho pôsobenia sa mu podarilo s firmou prekročiť trhovú kapitalizáciu 500 miliárd dolárov ako vôbec prvému na svete.
Mali skvelé zisky a marže a bol to veľký úspech. Za svoju prácu bol vyhodnotený ako najúspešnejší CEO v 20. storočí. Tieto veľké zmeny vo firme začal tým, že vybudoval výcvikové stredisko. Zamestnancov tam chodievali vzdelávať a on sám ich školil. Chcel im tlmočiť víziu spoločnosti a spôsob, ako má byť riadená.
Školíte teda zamestnancov Univerzity SE aj vy sám osobne?
Áno, venujem sa tomu najviac. Som absolventom London Business School, čo je jedna z najlepších škôl na svete, a skúsenosti mám aj z Harvardu. Doniesol som si odtiaľ skriptá na vzdelávanie a otvoril Univerzitu SE. Keď ľudia vedia prečo, hľadajú cestu ako. Preto je Univerzita SE zameraná na naše interné predmety a vysvetľovanie rôznych rozhodnutí, ktorým bežný zamestnanec nemusí rozumieť, pokiaľ nedostane bližšie vysvetlenie.
Univerzitou SE už prešli všetci zamestnanci, pričom riadiaci zamestnanci v širšom formáte niekoľkých dní a ostatní v užšom formáte. Tento rok ňou prešlo vyše 3 500 zamestnancov. Keď ľudia vďaka školeniam vedia, prečo sa veci vo firme robia tak, ako sa robia, stanú sa súčasťou problému a hľadajú riešenia namiesto toho, aby hľadali prekážky.
