Legenda slovenského filmu, divadla, známa tvár televíznych obrazoviek. Kamila Magálová nie je len umelkyňou, ktorá už desiatky rokov patrí k hereckej špičke Slovenska, ale aj človekom, ktorý sa nebojí povedať svoj názor. Je tiež jednou z osobností titulky aprílového magazínu Forbes venovanému téme Forbes 50 nad 50, ktorá vyzdvihuje prínos žien po päťdesiatke pre slovenskú spoločnosť, vedu, vzdelávanie, umenie, kultúru či biznis.
Kamilu Magálovú väčšina Slovákov vníma ako ostrieľanú filmovú a divadelnú divu, no je aj hlasnou podporovateľkou slobody prejavu v umení, a keď sa hovorí o záchrane demokracie, nechýba jej odvaha, ktorá v sebe spája asertivitu a kultivovaný prejav. V rozhovore pre Forbes prezradila, prečo jej nerobí problém hovoriť o vlastnom veku, akú úlohu majú ženy v umení, ale aj to, ako sa aj pomocou herectva vyrovnala s jednou z najťažších rán svojho života.
Svoju prácu milujem, mám rada divadlo, film aj televíziu. Mala som bohaté príležitosti a stále ich mám. Nemala som však nikdy žiadny zákaz hrania, nič také som nezažila. Jediné, čo mi z hľadiska kvality chýba, sú slávne pondelkové inscenácie, ktoré boli naozaj výnimočné. Na jednej strane hercom ponúkli možnosť hrať v adaptáciách veľkých diel svetovej klasiky a zároveň umožnili divákom vidieť na obrazovkách najslávnejšie svetové diela.
Nemuseli ich čítať, mnohí sa k nim ani nedostali. Zoznamovali bežných divákov televízie so svetovou tvorbou.
Tento systém sa ma, samozrejme, dotýkal v otázkach budúcnosti a toho, v akom svete žijeme. Oddelila by som však tento fakt od samotnej práce. Pravdou je, že v divadle sme sa niekedy stretávali s cenzúrou. Skupina ľudí z ministerstva si prišla prečítať hru, ktorá sa mala začať skúšať a niekto nekompetentný rozhodol, že sa to celé hrať nebude pre nejakú jednu vetu, ktorá ich iritovala.
Donedávna sa to vôbec nedialo, ale, žiaľ, znova sa to vracia.
Politika, ale aj aktuálna situácia v kultúre je často témou, ktorá vnáša do debát určité napätie. Pociťujete podobné pnutie aj vo svojom okolí?
Cítim to v rodinách mojich známych. Počúvam priateľov, ako hovoria, že radšej necestujú domov k rodičom, pretože vedia, že sa to celé zvrtne v škriepku.
Podobný problém riešite aj vy?
Ja osobne nie, počúvam o tom najmä od iných. Ľudia z Bratislavy idú za rodičmi do Martina či na Oravu a narážajú na agresiu. Skrátka, nepripustia iný názor. Ja ho nikomu neberiem, môžeme predsa debatovať pokojne a nájsť určitý prienik. Ak sa nedohodneme, môžeme sa v pokoji rozísť, ale s niekým, kto je vulgárny a hulvát, sa dá dohodnúť len veľmi ťažko.
Čím to podľa vás je, že z rodinného obeda sa pomaly stáva vojnový front? Kde sa v ľuďoch berie toľko agresie?
Podľa mňa niektorí ľudia potrebujú mať spoločného nepriateľa. Nepozerajú sa na seba, ale hľadajú vinníka inde.
Robo Homola pre Forbes Slovensko
A čo politici?
Niektorí im v tom pomáhajú. Dávajú ľuďom vzor, ako sa správať – že treba byť arogantný, klamať a podvádzať. Časť národa stále potrebuje nepriateľa, čo je hrozné, pretože sa ním môže stať aj ten najlepší sused. Bojím sa toho, videli sme, ako to dopadlo v Srbsku, kde sa susedia začali vraždiť medzi sebou. Situácia vo svete je celkovo zlá, ale my žijeme tu. Prečo chceme ísť na východ? Prečo deti našich štátnikov neštudujú v Moskve?
Ešte sa zastavme pri polarizácii spoločnosti. Prejavuje sa už aj priamo v divadle, počas predstavení v publiku?
Mám pocit, že k nám do divadla chodia ľudia, ktorí chcú na chvíľu zabudnúť na realitu. Naša ministerka nedávno povedala, že si tam chodia ľudia „oddýchnuť“. Ktovie, kedy bola naposledy v divadle. Do divadla chodia ľudia, ktorí sa chcú oboznámiť s vynikajúcimi dielami od skvelých autorov a radi sa vracajú. Keď sme spomínali socializmus, aj v týchto časoch sa hrali predstavenia, kde sa občas spomenulo niečo zakázané. Ľudia vtedy pookriali, lebo chceli počuť pravdu.
Absolútne. Keď sme začali po predstavení čítať listy, ľudia boli nadšení. Zažila som možno päť ľudí, ktorí odišli, keď sme vopred oznámili, že ich budeme čítať. Ostatní boli radi a mali pocit, že hovoríme aj za nich. Kultúra a divadlo boli vždy prvé, ktoré si otvorili ústa.
Ak predstavenie upozorní na určité negatívne trendy v spoločnosti, je to podľa vás správne?
Určite áno. Väčšina divákov kultúre rozumie a chce, aby bola skutočne kultúrna. Nejde len o samotné umenie, ale aj o kultúru správania a medziľudských vzťahov. Kultúra zahŕňa aj to, ako sa vieme pozdraviť alebo držať príbor.
Dá sa povedať, že herectvo je určitým lakmusovým papierikom úrovne slobody v spoločnosti?
Herci a celá kultúrna obec sa vždy ozývali, lebo tú neslobodu cítia veľmi intenzívne. Chceme byť slobodní a vyjadrujeme sa aj prostredníctvom autorov. Ak s autorom súhlasím, samotná výpoveď sa mi hrá o to lepšie. Niekedy však s postavou súhlasiť nemusím.
Dlhé roky ste pôsobili aj vo verejnoprávej STVR…
Asi by som ju už nenazývala verejnoprávnou.
Ako by ste ju nazvali?
Funguje tam regulárna cenzúra. Dotkla sa ma aj osobne, takže viem, o čom hovorím.
Robo Homola pre Forbes Slovensko
Narážate na reláciu Sieň slávy, v ktorej ste robili rozhovor s emeritným trnavským arcibiskupom Róbertom Bezákom. Časť z neho sa napokon nedostala do finálneho strihu (podľa Kamily Magálovej sa do odvysielanej verzie nedostala pasáž, kde sa rozprávali o jeho odvolaní z úradu, pozn. red.).
Išlo o jedinú vetu, ktorá bola taká dôležitá, že som si pre ňu pána Bezáka pozvala. Keď som sa pýtala, prečo sa tak rozhodli, odpovedali, že rozhovor bolo treba skrátiť, lebo bol dlhý. Museli však skrátiť práve túto časť rozhovoru? Povedala som si, že pokiaľ tam bude vládnuť aktuálna garnitúra, v Slovenskej televízii ma neuvidia.
Spolupracovala som s televíziou celé roky, mala som na jej obrazovkách aj reláciu o varení. Dovtedy nebol nikdy žiadny problém. Dúfam, že tomu bude čoskoro koniec. Som veľký optimista a za svojím názorom si stojím. Nebudem podporovať súčasné vedenie a nedovolím zneužívať svoju tvár.
Hovoríte, že v STVR ste sa už necítili slobodne. V SND sa tak cítite naďalej?
Absolútne. Vyjadrujem sa ku všetkému, k čomu chcem a potrebujem.
Určité snahy tam sú, ale my sa nedáme. Keď bol riaditeľom Matej Drlička, každý mesiac nás informoval o všetkom dôležitom a bol pokoj. Podobný systém sme presne potrebovali. Nemusíme vedieť meno premiéra a vidieť ho každý deň na tlačovkách, ak v tomto štáte funguje zdravotníctvo, školstvo a kultúra.
Ako konkrétne vyzerá tlak v divadle?
Napríklad tak, že generálna riaditeľka nepodpíše rôzne zmluvy. Ak riaditeľ niečo nepodpíše, príprava kostýmov a scény sa zastaví. Herci aj napriek tomu často začnú skúšať a nakoniec dôjde aj na premiéru. Prichádzajú okolnosti a rozhodnutia, ktoré rušia celkovú pohodu. Namiesto toho, aby sme sa venovali svojej práci, riešime rôzne problémy. Ide im o to, aby nás znechutili a aby sme odišli, ale my to neurobíme.
O definitívnom odchode teda nerozmýšľate?
Keby sme odišli, okamžite by nás nahradili svojimi ľuďmi, či už kvalifikovanými alebo nie.
Niektorí politici hovoria, že do športu a herectva nepatrí politika. Aký je váš názor?
Ako herečka mám byť na javisku ticho? Veď na Slovensku žijem a platím dane, zaujíma ma, čo sa tu deje. Ak tu niečo nefunguje, chcem byť v obraze, chcem vedieť, kde sa stala chyba. Chcem sa zapájať do diania aj kvôli svojim deťom a vnúčatám. Prečo mi niekto vyčíta, že sa miešam do politiky? Prečo sa takýto človek vôbec mieša do môjho súkromia?
Vráťme sa k herectvu ako remeslu. V inscenácii Deti hráte matku so špecifickým vzťahom k synovi. Prešli ste si veľkou osobnou tragédiou. Zmenil sa váš pohľad na túto postavu po smrti vášho syna?
Je to už moja tretia inscenácia podľa Timravy. Poznala ľudí, medzi ktorými žila, a vykreslila ich presne, až sa niektorí diváci urazili. Je famózna autorka a v spojení s režisérom Michalom Vajdičkom a dramaturgom Danielom Majlingom ide o skvelú spoluprácu. Verím, že umelec, ktorý zažije traumu, sa vie lepšie prevteliť do postavy. Ten, kto žije bez problémov, to tak zrejme nemusí precítiť.
Chcem však podčiarknuť, že život som nemala jednoduchý už odmalička.
Robo Homola pre Forbes Slovensko
Nespôsobila rodinná tragédia, že ste sa na postavu matky v spomínanom predstavení začali pozerať inak?
Vďaka tejto postave som si uvedomila, že nie som jediná, kto zažíva nejakú tragédiu. Je to trauma na celý život, ale musíte hľadať momenty, ktoré vám pomôžu žiť ďalej. Divadlo a takéto postavy mi v tom veľmi pomáhajú.
Smrť vášho syna bola veľkou tragédiou. Ako ste sa pohli z miesta a začali ďalej normálne fungovať?
Ten šok bol hrozný. Dozvedela som sa to večer a na druhý deň som mala hrať. Zavolala som riaditeľke, že nemôžem prísť, čo bolo pochopiteľné. Mala som následne päť dní voľno. Po týždni som sa však rozhodla, že pôjdem opäť hrať. Povedala som si, že ak zostanem doma, už sa z toho nikdy nedostanem. V tomto je herecké povolanie terapeutické.
Bolo hranie v takto ťažkom období určitým spôsobom oslobodzujúce?
Ľudia v hľadisku čakajú výkon, nezaujíma ich váš súkromný život. Hoci vedeli, čo sa stalo, a cítila som napätie, musela som sa sústrediť na prácu. Tie tri hodiny na javisku mi pomáhali na to nemyslieť.
Vzniklo medzi vami a divákmi intenzívnejšie puto?
Áno, cítila som ich podporu. Môj profesor Karol L. Zachar ma naučil dôležitú vec. Keď mi ako 18-ročnej pred skúškami zomrela mama, chcela som to vzdať. Pán Zachar mi vtedy povedal: „Kamila, herec musí vyjsť na javisko, aj keď má horúčky alebo sa mu stalo niečo hrozné. Je to tvoje poslanie.“ Tie skúšky som vtedy urobila a išla som, skrátka, ďalej.
Dá sa vždy odizolovať súkromie od charakteru na doskách divadla?
Musíte sa sústrediť na rolu. V hre Deti mi na záver zomiera sestra a ja sa rozplačem. V tom období, pár dní po smrti môjho syna, bol tento plač skutočný. Skutočný a precítený.
Hrali ste vo viacerých seriálových tituloch, napríklad v známej kriminálke Za sklom. V klasickom dennom seriáli sme vás však nevideli. Ako vnímate podobné denné „nekonečné“ seriály?
Myslím si, že aktuálne máme až priveľa seriálov. V denných seriáloch, ktoré spomínate, hrajú väčšinou tí istí herci. Ak by som v nejakom hrala, ako herečka by som z toho už nemala ten správny pocit. Takáto práca mi už nevyhovuje.
Je podľa vášho názoru herecký prejav v denných seriáloch menej kvalitný?
Dovolím si povedať, že hoci môže ísť o talentovaného herca, sú zvyknutí na mikrofónové porty. Keď s nimi herec nahráva príliš často a potom po dlhom čase v seriáloch dostanú ponuku do divadla, strácajú určitý správny návyk. Odrazu ich v treťom rade nepočuť, lebo nie sú zvyknutí hovoriť hlasnejšie do priestoru.
Absolútne. Stáva sa, že ak je herec alebo herečka šarmantná, hneď o nich píšu médiá a stanú sa slávnymi. Prudká sláva je bolestivá, keď po chvíli opadne a ukáže sa, že na to možno úplne nemajú. Existujú výnimky, ale toto je také „rýchlokvasené“ herectvo. Naša generácia tak nefungovala. Inscenácia sa skúšala mesiac pred natáčaním a ešte ďalší týždeň pred ostrou klapkou. V štúdiu celý obraz prešiel na kamery, aby sme presne vedeli, čo robiť.
Bola to profesionálna práca po všetkých stránkach – hereckej, režijnej, a aj čo sa týka kulís a kostýmov. Bolo to niečo úžasné a som rada, že som to zažila. Ľutujem súčasnú generáciu, pretože podobný pracovný proces v herectve už nepozná.
Takže by ste nevzali rolu v dennom seriáli?
Nie. Pri týchto seriáloch musíte byť o piatej ráno v maskérni, potom vás nalíčia a rýchlo točíte niekoľko obrazov až do desiatej. Ak skúšate v divadle, idete na skúšku do druhej, po nej pokračujete v natáčaní do večera a večer idete na predstavenie. Podobná tvorba sa vyrába takým štýlom, že herec dostane 12 obrazov na jeden deň, pričom jeden obraz má povedzme päť strán textu.
Ako laikovi sa mi to zdá ako kvantum scén a textu…
Je toho skutočne priveľa a ja už nie som ten typ herečky, ktorá príde na pľac a režisér len povie: „Jožo, ty stojíš tu, ty tam, sem prídeš a ideme na ostrú.“ Keď poviem, že si to vyskúšame, odpovedia, že niet času, lebo Fero musí ísť poobede do dabingu. Takúto prácu nepotrebujem.
To je zrejme daň za podobný typ tvorby…
Nech sa páči, ale mňa v denných seriáloch nikto neuvidí. Naozaj nie. Mám už svoj vek a nebudem o piatej ráno v maskérni vyzerať ako polomŕtva. Našťastie si môžem prácu vyberať aj vďaka tomu, že som pred dva a pol rokmi dala výpoveď v Národnom divadle. Stále tam hrávam svoje predstavenia a som vďačná, že mi ich tam nechali.
Dve hry mám v Štúdiu L+S a dve v GUnaGU, takže hrám celkovo v ôsmich tituloch. Mesačne odohrám minimálne 14 predstavení, čo je dosť veľa.
Nepôsobí to tak, že by ste po výpovedi v divadle pracovali menej.
Dala som výpoveď s cieľom mať menej práce, ale hlavným dôvodom bolo to, že keď som v divadle zamestnaná, nemôžem si vyberať, kedy budem alebo nebudem hrať. Máte voľno len v júli a auguste a mne prekážalo, že si nemôžem vziať voľno, keď ho potrebujem. Napríklad teraz som bola v Indii na ajurvédskom pobyte od polovice januára do polovice februára.
Povedala som vedeniu dopredu, že vtedy chcem ísť na dovolenku a nech so mnou nerátajú, a oni to museli rešpektovať. V tom mám slobodu a zároveň som z divadla úplne neodišla. Je to ideálny stav.
Ako sa podľa vás na Slovensku vyvíjala rola ženy v herectve?
Moja teta v Budapešti chcela byť herečkou, ale rodičia jej to nedovolili. Dnes je to iné, hoci mužských rolí je stále viac, aj v klasických dielach. V mojom veku je rolí pre ženy málo, ale vo filme sa ešte niečo nájde.
Diskriminovali vás niekedy mužskí kolegovia ako ženu herečku?
Vôbec nie. Naopak, keď si so mnou Karol Machata potykal, bola som v šoku. S Lasicom a so Satinským som si nikdy netykala a bolo to takto nádherné, hoci sme si boli veľmi blízki. Vykanie malo svoje čaro.
Nestretli ste sa niekedy so správaním kolegov, ktoré bolo cez čiaru?
Nie, vôbec. Miško Dočolomanský ma občas niekde štipol a povedal, aby som nebola taká smutná. Potom som ho štipla aj ja a prestal. Ale to bola skôr taká humorná príhoda.
V minulosti ste boli známa aj ako podnikateľka a spolu s exmanželom ste viedli hotel Kamila. Ste ešte aktívna v podnikaní?
Už nie som. Hotel zostal bývalému manželovi. Nebola som manažérsky typ, skôr som sa starala o estetiku a zamestnancov. Už mi to nechýba – najmä tie chvíle, keď som po predstavení musela unavená ísť medzi hostí, lebo sa so mnou chceli pozdraviť. Urobila som to rada, ale bolo to namáhavé.
Robo Homola pre Forbes Slovensko
Hovoríte otvorene aj o veku žien. Má spoločnosť tendenciu odsúvať ženy s vyšším vekom na perifériu?
Keby len ženy vo vyššom veku. Deje sa to už pri ženách vracajúcich sa z materskej. Je to hendikep, hoci sú odborne zdatné. Je hrozné, keď jedna politička vyčíta druhej, že má deti. Staroba môže byť krásna a každý, kto ju kritizuje, do nej raz snáď dorastie.
Bojovali ste niekedy so svojím vekom?
Nie, ale keď som mala 30, neusporiadala som oslavu, ale kar, pretože som si myslela, že som už naozaj stará. Tridsať by som už nechcela, ale brala by som takých 45.
Pretrváva v spoločnosti naďalej tabu baviť sa o veku žien?
Áno, ale prečo by to tak malo byť? Koľko starších múdrych žien predčí aj mladších mužov. Stane sa, že nejakí mladí mi povedia: čo ty stará, čo ty hovoríš. Ale tá spravodlivosť je krásna v tom, že aj tých, ktorí kritizujú starších ľudí, raz dobehne vek.
Zmenila sa vaša identita, keď už nebola definovaná mladosťou?
Mladosť som si veľmi neužila, lebo som mala prvé dieťa v 23 rokoch a o rok druhé a popritom som bola zavalená robotou. Keď si len spomeniem, čo som v tých rokoch všetko musela zvládnuť. V tom čase neboli vymoženosti, ako sú plienky či hotové kašičky pre deti.
Keď sa na to pozriem spätne, poviem si, že to bolo hotové sci-fi. Vtedy som si myslela, že to tak má byť, a preto som to aj zvládla. Práve to je dôvod, prečo by som si priala mať znova práve 45. Vtedy som už mala deti dospelé a konečne som sa nadýchla a povedala si: teraz sa budeš venovať aj sebe. Bolo to trochu neskoro, ale zvládla som to.
Naďalej pretrvávajú v spoločnosti určité stereotypy. Žena by mala byť podľa časti spoločnosti doma za sporákom a muž hlavou rodiny. Vy škatuľky trochu rúcate. Máte nad 70, ste single a žijete bez partnera. Aký to je pocit?
To, že som single nie je vždy príjemné, ale je to určitý bonus. Robím si totiž čo chcem, kedy chcem, nemusím nikoho obsluhovať a prikazovať, čo má či nemá robiť. Je však pravda, že občas by som rada s niekým blízkym strávila trochu času a večer vypila pohár vína.
Pýtam sa aj preto, že nevyzeráte ako človek, ktorý je zronený z toho, že žije bez partnera.
Nie som, a keď to príde, nechám si to pre seba. Mám však okolo seba priateľov a vnúčatá, ktorým sa venujem, a to ma baví.
Viete si teda užívať život.
Áno, veď aj tá ajurvéda v Indii hovorí sama za seba. Už teraz opäť rozmýšľam nad ďalším oddychom.
