Investoval do Uberu v čase, keď to bol len bláznivý nápad. Teraz Bob Lesko, Američan, ktorého starí rodičia pochádzali zo Slovenska, stavia polmiliardovú infraštruktúru umelej inteligencie v krajine svojich predkov.
Starí rodičia utiekli zo Slovenska pred komunizmom a nikdy sa nevrátili. Otec dostal ako jediný zo šiestich detí športové štipendium na univerzitu a ďalšiu generáciu rodiny posunul vyššie. Bob Lesko sa dostal na Yale, získal prácu v spoločnosti Morgan Stanley a dlhé roky strávil na Wall Street bez riadnej dovolenky, no s portfóliom, ktoré zahŕňa Uber, Pinterest či Airbnb. Všetko early stage, všetko rizikové. Dnes sa pustil do budovania niečoho iného: polmiliardovej AI infraštruktúry na Slovensku, ktorá sa má spustiť do konca tohto roka.
Ide o Tatra Supercompute, dátové centrum s NVIDIA certifikátom cloud partnera, jediné svojho druhu v Strednej Európe, ktoré tento rok NVIDIA namiesto prepúšťania pridala do portfólia. V prípade Leska ide o strategické zameranie sa na energiu a pozíciu Slovenska v globálnej ekonomike umelej inteligencie.
Bob Lesko prvýkrát prišiel na Slovensko v roku 2021. Mal 52 rokov a za sebou kariéru finančníka. Pred sebou zasa krajinu, ktorú poznal len z príbehov starých rodičov. Keď v Bratislave použil niekoľko slov, ktoré si pamätal z detstva, ľudia na neho nechápavo pozerali. Až v Prešove sa dozvedel, že hovorí šarišsky – dialektom zakonzervovaným v pennsylvánskej komunite slovenských vysťahovalcov. Jeho starý otec tam robil v oceliarni a stará mama upratovala cudzie domácnosti. V komunite sa angličtina nepoužívala, ak nemusela. Vnukom sa v tomto prostredí pracovná etika nevysvetľovala, ale ukazovala sa každý deň. „Stará mama chcela stráviť deň so mnou a bratom. Americká stará mama by ťa vzala do parku. Tá moja chcela, aby sme spolu prali, okopávali záhradu, pripravovali pôdu. Na konci dňa sme padali od únavy,“ spomína Bob Lesko.
Foto: Marek Mucha
Jeho príbeh je o tom, ako americký finančník so slovenskými koreňmi a šarišskými slovami v pamäti prišiel do krajiny, ktorú nikdy nevidel, a rozhodol sa do nej priniesť pol miliardy dolárov. O tom, ako zbadal príležitosť, ktorú iní prehliadli: v opustených brownfieldoch, v jadrovej energetike, v krajine, ktorá patrí k dvom štátom v Európe s dostatkom energie na export. Aj o tom, ako sa rozhodol premeniť túto energiu na AI infraštruktúru, ktorá by mohla zmeniť fungovanie Slovenska v globálnej ekonomike.
Dnes Lesko buduje firmu Tatra Supercompute. Prvé projekty by mali byť spustené do konca tohto roka. Odberatelia sú globálni, financovanie súkromné, lokalita zatiaľ neverejná. Keď sa ho pýtam, čo robí, keď je na Slovensku mimo kancelárií a rokovaní, nehovorí o networkingu. Hovorí o Tatrách, o kapustnici a tradičných koláčoch. Je to jediná vec, voči ktorej jeho inak disciplinovaná povaha úplne kapituluje. „Snažím sa ich nejesť, ale keď som na Slovensku, neviem odolať,“ priznáva.
Pri rozhovore sedíme oproti sebe v San Franciscu, hodinu predtým, než sa otvorí konferencia Slovak Pro – každoročné stretnutie Slovákov v Severnej Amerike. Lesko na nej vystupuje ako rečník, ktorý tento svet pozná zvnútra. Predstavuje tretiu generáciu migrantov zo Šariša, ktorá sa vrátila domov s kapitálom a víziou.
Bol moment, keď ste si pri návšteve Slovenska povedali, že toto je moja krajina a chcem tu niečo vybudovať?
Myslím, že áno. Časť mojej identity som si vždy niesol so sebou. Vedel som, že moja rodina pochádza zo Slovenska, že sa tam narodila a vyrastala. Cítil som, že je to niečo, k čomu sa chcem priblížiť a čomu chcem lepšie porozumieť.
Som podnikateľ, takže biznis bol pre mňa prirodzený spôsob, ako sa spojiť s prostredím. Ako spoznávať ľudí, nadväzovať vzťahy, byť súčasťou niečoho nového. Začal som sa učiť jazyk, pomaly prebúdzať to, čo v nás rodina zanechá, aj keď o tom nevieme.
Nemyslím si, že bol limitujúci. Skôr by som povedal, že v Spojených štátoch je pre imigrantov určená istá cesta.
Prvá generácia príde a robí všetko, čo je potrebné. Ich angličtina často nie je dobrá. Starý otec pracoval v oceliarni, stará mama upratovala domy a varila pre ľudí. Boli pri tom šťastní. Otec mal to šťastie, že získal športové štipendium na univerzite. Bol najstarší zo šiestich detí a jediný, kto šiel študovať – a práve ten moment začal meniť smerovanie celej rodiny.
S bratom sme odišli študovať na vysokú školu bez peňazí. A v takej situácii sú vaše možnosti veľmi limitované. Stanete sa doktorom, právnikom alebo bankárom. To boli jediné realistické voľby. Takže by som to nenazval limitujúcim, skôr som nad ničím iným ani neuvažoval. Bola to jednoducho cesta, ktorá sa ponúkala a v mojom prípade fungovala. Brat je právnik, ja som sa našiel v biznise, konkrétne na Wall Street.
Bol moment, keď ste si povedali, že Wall Street vám už nestačí?
