Ivan Trojan je šesťdesiatnik. Žiari v Dejvickom divadle, na konte má najviac Českých levov zo všetkých českých hercov a na tohtoročnom festivale v Karlových Varoch získal cenu za mimoriadny prínos. Napriek tomu o sebe čoraz viac pochybuje.
Do reči Ivana Trojana, zrejme najlepšieho českého herca súčasnosti, sa vkráda nostalgia. Cítiť ju v nej hneď za najcharakteristickejšou črtou jeho prejavu, ktorou sú dlhé odmlky na premýšľanie.
Večer pred rozhovorom som vás videl ako nadstrážmajstra Jarého v Četnických humoreskách. Práve ste zachraňovali obesenca…
Pamätám si, že pred tým, než sme šli túto scénu nakrúcať, mali sme asi tri hodiny pauzu a ja som sa šiel prejsť. Chlapi na miestnom ihrisku hrali futbal, tak som si vyzliekol žandársku uniformu a chvíľu som si zahral s nimi.
Po Humoreskách som si zobral knižku a tam postava herca hovorí, že v tejto profesii veľmi rýchlo ubúdajú sily a ľudia musia využiť čas. Súhlasíte?
Áno, asi áno. Keď toto povolanie robíte poctivo, veľa vám berie. S každou rolou, s každou úlohou vám vezme niečo z vás. Súvisí to aj s tým, že hráte pred divákmi a aj táto stála konfrontácia je náročná. Potom možno príde chvíľa, keď si poviete, že na to už nemáte alebo že už jednoducho nechcete. Jasné, väčšina hercov hrá do dôchodkového veku, ale ja rád uvádzam príklad Viktora Preissa, ktorý ako 70-ročný v divadle skončil. Čoraz viac mu rozumiem.
Takže sa v myšlienkach tiež uberáte týmto smerom?
Áno, uberám.
Na čo prichádzate?
Nemám to vyriešené. Neviem, čo bude o rok, o päť rokov, ale to premýšľanie týmto smerom je vo mne. Vkráda sa mi do hlavy, ako na tom budem so silami, s chuťou, s motiváciou.
Foto Anna Kovačič
Je to premýšľanie príjemné alebo protivné?
Nepovedal by som, že protivné, len si viac než predtým uvedomujem vlastné limity. Začal som si ich uvedomovať aj tvárou v tvár rodičom. Otec nedávno zomrel, mama je v Alzheimer centre a ja som si začal pripúšťať, že aj mňa raz pravdepodobne niečo také čaká.
Má to do činenia aj so šesťdesiatkou?
Nespájam to s ňou. Vlastne sa na šesťdesiat ani necítim. Fyzicky sa cítim celkom dobre, často som medzi mladými. Začnem bilancovať, lebo mám šesťdesiat? To nie. Prichádza to skôr postupne.
Nie je to míľnik?
Je tam šestka, čo je zvláštne. Pri päťke sa mi to ešte zdalo v pohode, šestka je už trochu strašidelná. Aj tak stále platí, že s tým, že sa často obzerám za seba, nesúvisí šesťdesiatka, ale moja povaha. Mnohí ľudia hovoria, že žijú prítomnosťou, že sa pozerajú dopredu, ja sa však veľmi obzerám dozadu. Idem okolo nejakého miesta, kde som pred rokmi nakrúcal, a v hlave mi naskočia spomienky, ktoré ma dokážu dojať. A takisto spomienky na ľudí.
Foto Anna Kovačič
Stalo sa vám aj to, že zostali nejaké nedopovedané veci?
Dlho som si myslel, že ich budem mať s otcom, ale keď bol chorý, často som za ním chodil a stihli sme si povedať, čo sme chceli. Ale napríklad môj dedo bol legionár a ja viem o jeho príbehu veľmi málo. Zomrel pred mojím narodením, ešte mladý, napriek tomu po legionárskej anabáze celý šedivý. Niečo som si o ňom zisťoval, ale chcel by som toho vedieť viac. Mal som sa častejšie vypytovať mamy, kým sa to dalo.
Starý otec legionár síce zjavne naveky zmizol v nepriestupnej hmle, ale inak sa toho o rodine Ivana Trojana vie všeobecne dosť. Otec Ladislav bol tiež hercom, brat Ondrej je producentom a režisérom, herečkou je aj Ivanova bývalá manželka Klára Pollertová-Trojanová, s ktorou má štyroch synov, z toho dvoch dospelých – Jozef je takisto hercom, najstarší František je novinárom, aj on však rozšíril dynastiu, pretože sa v máji oženil s herečkou Annou Kratochvílovou.
Pred kamerou sa Ivan Trojan prvýkrát ukázal v roku 1970, ako šesťročný mal aj s bratom detskú rolu v rozprávke Čert a Káča a pobavene si spomína, ako sa mu priečila práca maskérky, ktorá mu na tvár maľovala pehy. Nechuť k nakrúcaniu sa napokon rozplynula zásluhou Heleny Růžičkovej. „Tá ma parádne spracovala, takže žartom sa dá povedať, že naštartovala moju hereckú kariéru,“ hovorí.
V lesku aktuálne veľmi úspešnej dráhy sa stráca, že Trojanovi trvalo, kým sa presadil ako filmový herec. Podarilo sa mu to až po tridsiatke a už sa takmer zmieroval s tým, že to nevyjde. „Dokonca som si nechtiac vypočul rozhovor v klube vinohradského divadla, kde som obedoval. Pri vedľajšom stole sa pýtal jeden režisér významnej kostýmovej návrhárky, prečo ten Trojan nenakrúca. Ona povedala, že Trojan nemá na kameru ksicht.“
Aké bolo počuť to?
Smrtiace. Zapadlo to do mojich čoraz silnejších predstáv, že naozaj budem len divadelným hercom.
Kedy a ako nastal zlom? Neboli to práve Četnické humoresky?
Dá sa povedať, že áno, pritom pôvodne mal nadstrážmajstra Jarého hrať Ondro Vetchý, ale bol zaneprázdnený, takže voľba padla na mňa. V tomto vlastne musím Ondrovi poďakovať. V tom istom čase ma oslovil Dávid Ondříček, ktorý sa chystal natáčať Samotárov. Videl ma v Dejvickom divadle, kam som odišiel z Vinohradov, čo bolo pre mňa v mnohých smeroch zásadné. Vraj či by som neprišiel na konkurz. Ja som mu povedal, že už na konkurzy nechodím, pretože všetky predošlé boli niečo strašné. Po prvé som trémista a po druhé na nich často nebol ani režisér. V podstate to bolo ponižujúce. Dávid ma prehováral, aby som na tento konkurz išiel. Ja som dlho váhal, mal som tridsaťpäť rokov.
Nakoniec ste teda išli.
Keď som na začiatku konkurzu čakal v záhrade, prišiel za mnou nejaký chlapec. Predstavil sa ako Jirka Macháček a že chodil do Disku na predstavenie Utekaj, smrtka, utekaj, kde som hral hlavnú rolu. A že to videl asi sedemkrát a bolo to preňho kľúčové, aby sa rozhodol pre herectvo. Ako som tam bol taký strémovaný, zdalo sa mi milé, že za mnou niekto prišiel a povedal mi toto. Celý konkurz som bral tak, že pravdepodobne to aj tak znova nevyjde, čo ma oslobodzovalo. Navyše som špeciálne vďaka Dejvickému divadlu, ktoré som spoluzakladal, vedel, že som v divadle niečo dokázal. Bol som viac-menej zmierený s tým, že budem divadelným hercom.
Nebola vo vás ešte štipka filmových ambícií?
Samozrejme, štipka tam stále bola.
Myslíte si, že keby to pred kamerou naozaj „neklaplo“, aj tak by ste považovali profesionálny život za naplnený?
Ťažko povedať. V Dejvickom divadle sa blížime k tridsiatim rokom a stále sme spolu. Už z toho je jasné, ako veľmi ma to napĺňa. Ale z roka na rok by som asi bol trošku frustrovanejší, prečo to nevychádza, prečo nenakrúcam… Áno, asi by som bol.
Teraz sa vaše roly ani nedajú spočítať. Ak ste, ako hovoríte, „obzerací typ“, môžem byť zvedavý, ktorá rola sa vám dostala príliš pod kožu a dala vám zabrať?
Ako prvý mi napadá Václav – mentálne postihnutý človek, ktorý vyzerá dospelo, ale má uvažovanie dieťaťa. Ponuku som dostal dva mesiace pred natáčaním, takže vždy hovorím, že kým Dustin Hoffman sa na Rain Mana pripravoval rok, ja na Václava mesiac. Bolo ťažké dostať sa do myslenia tohto človeka, veľa som to konzultoval so svojou dobrou známou, ktorá je psychologička. S Václavom som mal viac-menej spoločný temperament, až trošku ADHD, určitú tvrdošijnosť, precitlivenosť. Musel som však aj premýšľať, ako Václav vyzerá zvonka, ako sa hýbe. Na chalupe som si vtedy obliekal dedinské handry, chodil po lese a skúšal rozprávať ako Václav, vlastne byť Václavom. Hubárom som sa musel javiť ako blázon. Dosť som sa nadrel aj so Šarlatánom a so starým Karamazovom.
Foto Anna Kovačič
Uňho sa, prosím, zastavme.
Starý Karamazov je jedna z rol, o ktorej som si na premiére myslel, že ju nezvládnem, že ju nemám takú uchopenú, aby som ju mohol hrať. Našťastie sa to nejak usadilo. V Karamazovovcoch je v koncentrovanej forme všetko, na čo sa v priebehu života pýtate. Čo je s vami? Kde ste? Kto ste? Prečo ste? Toto všetko.
Zaznie tam aj otázka, či je, či nie je Boh – starý Karamazov sa na to pýta synov. Budem intímny: riešite túto otázku aj vy?
Veľmi, veľmi. Považujem sa za agnostika, za človeka, ktorý by chcel veriť, ale nie je mu to dané a mrzí ho to. Samozrejme, verím v určité hodnoty – nechcem povedať priamo Desatoro – a tie sa snažím ctiť. Sú vo mne akýmsi kormidlom. Snažím sa žiť slušne a neubližovať.
Existuje nejaká rola, ktorú si nevážite, pri ktorej si spätne hovoríte, že ste ju nemali brať?
Asi nejaké drobnejšie televízne veci, ale čo sa týka tých filmových, myslím si, že nie. V divadle, z obdobia, keď som bol na Vinohradoch, by sa určite našlo niečo, bez čoho by som sa zaobišiel. Ja som sa však aj nevýraznú rolu snažil uchopiť nejako zaujímavo, aby som sa mohol na predstavenie tešiť, až mi kolega Jirka Plachý hovoril: „Nehraj tie malé roly tak dobre, lebo ti to ostane!“
Neostalo.
Ale ako sme na začiatku hovorili, síl ubúda. Viem to, samozrejme, zamaskovať, to sú tie skúsenosti, vďaka ktorým navonok vyzerám v pohode, ale keby ľudia vedeli, čo sa vo mne odohráva; koľkokrát je to diametrálne odlišné od toho, ako pôsobím. Jana Hlaváčová, ktorá ma učila, mi hovorila: „Nemyslite si, že so skúsenosťami tréma ubúda – naopak!“ Robíte v profesii, hovorila Jana, kde sú výkon a tréma spojenými nádobami. Musíte sa s tým naučiť žiť, musíte sa s tým nejako vyrovnať, to je jediný recept.
Teda aj váš?
Musím byť vždy pripravený. Taký pripravený, aby som si mohol povedať: síce som to „nedal“, nebolo to veľmi dobré, ale osobne som pre to urobil maximum.
Vnímate napríklad aj to, že niekto len čaká, kedy Trojan zlyhá?
Myslím si, že také očakávanie tu naozaj je.
Od kolegov?
Z mojich blízkych kolegov to takto podľa mňa nemá nik, ale niečo také niekde vo vzduchu okolo mňa lieta. Občas si tieto myšlienky pripúšťam a vytváram tým na seba tlak. Som úzkostný človek a úzkosť ma sťahuje k nevyhnutnosti tráviť prípravou oveľa viac času, než som trávil predtým, čo je paradoxné, keďže teoreticky by to malo byť naopak. Čoraz viac ma stresuje predstava, že niekam prídem a budem nepripravený, „blbý“. Prehlbuje sa to a tým sa opäť dostávame k úvahám, či raz budem schopný povedať dosť. Lenže hranie je droga, musíte mať povahu na to, aby ste to dokázali uťať. Ja neviem, či to budem vedieť, a zároveň premýšľam o tom, aby som vlastne neumrel, keď prestanem hrať, aby to nebol môj koniec.
Takže pred seba staviate nové výzvy?
Snažím sa. Sú skúškami, koľko mám ešte síl. Musím si ich dávať zámerne, aby som bol nútený zapáliť v sebe iskru, pohnúť sa. Nemusím prekonávať lenivosť, to nie, skôr nejakú trému. Musím v sebe bolestivo nájsť niečo, čo Trojan ešte nikdy neurobil, čo ešte zvládne, čo ešte „dá“.
Tejto výzve teraz čelíte, nie? Nikdy ste neúčinkovali v monodráme, až teraz v hre Žaby.
S režisérom Petrom Zelenkom som robil dosť vecí, mimochodom, aj Karamazovovcov. Keď ma Peter počul, že premýšľam nad hrou pre jedného herca, pridal sa, že to tiež nikdy neskúsil a že by ho to veľmi zaujímalo – vyskúšať niečo také napísať. Výsledkom sú Žaby. Hovorí sa, že monodráma je kráľovskou disciplínou herectva. Ja som celý život kontinuálne pracoval s ľuďmi okolo seba, zrazu bolo veľmi zvláštne skúšať sám, byť na javisku sám. Keď sa predstavenie skončí a ja sa idem sám poďakovať, pripadám si svojím spôsobom ako nahý. Áno, je to nová výzva. Som rád, že som sa do nej pustil.
Nedávno ste nastúpili za Ostravu v elitnej basketbalovej súťaži, čo bolo unikátne. Na ihrisku ste pri zápasoch veľmi emotívny.
Keď som hral basketbal, často som dostával technické chyby za diskusie s rozhodcami. Celý život sa s touto vlastnosťou snažím pasovať, ale veľmi sa mi to nedarí. Neviem prehrávať. Akonáhle sa však zápas skončí, zasa som ihneď veľmi priateľský. Myslím si, že už som sa trochu upokojil, ale sprevádzajú ma historky, ako som na futbale zvozil nejakého legionára. Zlostil som sa, že sa legionári nevracajú, že nedajú gól, že my ostatní beháme ako blázni, oni robia opičky, a preto prehrávame 0:2.
Ublížili ste niekomu v návale emócií? Nemám na mysli pri futbale.
Určite som bol často nespravodlivý. Som prchký a potom ma to mrzí, veľa o tom rozmýšľam. Keď zo mňa ide zlosť, hlava mi hovorí „bacha, brzdi“ a súčasne sám seba pozorujem, ako sa to nedá. To je vlastne aj princíp herectva. Niekam s emóciami idete, púšťate ich von, zároveň sa ich však snažíte korigovať. Aj v živote, keď som v afekte, mi Trojan kontrolór hovorí: „Aha, opäť si v tej situácii.“ Lenže aj tak ju niekedy nedokážem zvládnuť. Mám v sebe prchkosť, netrpezlivosť a tie spravidla vyjdú na povrch v okamihu, keď má nejaká vec vyzerať inak – prípadne si myslím, že by tak mala vyzerať – a niekomu to nie je jasné, pretože nad ňou nechce premýšľať.
Ako potom reagujete?
Mám – aspoň ja si to myslím – schopnosť vycítiť, že som sa dopustil nespravodlivosti, uznať to a mám potrebu všetko napraviť alebo si to vysvetliť. Špeciálne pri výchove detí je to úplne zásadná vec. Vo vzťahu s nimi robíte rozhodnutia azda každú minútu a určite nie sú všetky dobré. Istá každodennosť alebo vyčerpanosť, ktorú si prinášate z práce, dobrým rozhodnutiam, samozrejme, nepomáha. Potom viem, že o tom s deťmi musím hovoriť, musím im vysvetliť, prečo som tak zareagoval, a ospravedlniť sa, ak to bolo nespravodlivé. Toto je pre deti dôležité.
Neviem prehrávať. Celý život sa s touto vlastnosťou snažím pasovať, ale veľmi sa mi to nedarí.
Pachuť niečoho nedopovedaného vie byť veľmi silná.
S tou pachuťou neviem žiť, pritom sa môže stať, že trvá roky, kým dôjde k vysvetleniu, zmiereniu, odpovedi, odpusteniu…
Vy vnímate ostro aj verejné dianie, politiku, však?
Myslím si, že tá je stále pod vplyvom nejakých volieb. Stále niekam niekoho volíme a strany musia robiť nepretržitú populistickú kampaň. Úplne sa vytratilo, že veci je potrebné robiť preto, aby fungovali. Čoraz horšie sa ľuďom vysvetľuje, že teraz nemôžeme žiť na úkor niekoho, kto príde po nás. Cítim stiesnenosť z toho, kam smerujeme. Asi aj z „prežratosti“, z toho, že si nevážime, ako sa máme. Osobne by som do politiky nevstúpil, zároveň však cítim potrebu byť ostražitý, aj kvôli deťom.
Nemieria práve deti k nejakým problémom, pretože berú slobodu ako samozrejmosť?
Nám sa o tom mudruje lepšie, keďže máme osobnú skúsenosť, prešli sme komunizmom. Osobne som s ním mal celkom drsnú skúsenosť, zatiaľ čo generácie po nás nemajú žiadnu. Práve v tomto môže byť povolanie, ktoré robím, podľa mňa dôležité.
V akom zmysle?
Spomínam si, ako mi hovorili niektorí rodičia, že deťom pustili Horiaci ker, teda snímku o udalostiach po upálení Jána Palacha, a ony si až na základe tohto filmu naplno uvedomili, čo sa im rodičia o tom období snažili povedať. Alebo si spomínam, že keď sme s Jirkom Strachom natočili Operáciu Silver A, robili sme si na horskej chate súkromnú projekciu. V penzióne boli zhodou okolností aj Nemci a bolo im čudné, že sa stále chodíme niekam na niečo pozerať. Ako si tak dávali drinky, boli čoraz zvedavejší a jeden Nemec sa nakoniec spýtal, čo robíme. Hovorím mu: poďte sa pozrieť, práve budeme púšťať druhý diel. Nemec sa pozeral na svojich predkov, ako vraždia a likvidujú za druhej svetovej vojny odboj, český národ. Keď sa film skončil, bol úplne šokovaný, zdesený, začal sa nám veľmi ospravedlňovať. Potom šiel nazad k svojej rozjarenej spoločnosti – prišiel do nej s úplne inou energiou a snažil sa vysvetliť, čo práve videl. Teraz mi vlastne napadlo, že asi aj preto mám svoje povolanie rád. Nielenže môžem niekomu zlepšiť náladu, ale môžem ovplyvniť aj jeho náhľad na dejiny, politiku, totalitu, ale koniec koncov aj náhľad na vzťahové veci, napríklad že divák zrazu uvidí sám seba a povie: to je predsa aj môj život a nemôžem sa takto správať!
Keď ste sa pred pár minútami zmienili o vlastnej nemilej skúsenosti s komunizmom, mali ste na mysli svoj podpis pod petíciou Niekoľko viet a následnú odvetu režimu?
Áno, bolo to na vojne, v armádnom umeleckom súbore. Najprv som podpísal petíciu za prepustenie Václava Havla, potom Niekoľko viet. Po zverejnení signatárov som bol postavený pred to, že podpis buď verejne odvolám a budem môcť zostať v súbore, kde bola celkom pohodová vojna, alebo ma prevelia.
V tom čase ste nemohli vedieť, aké dôsledky to môže mať na celý váš život.
Strach, ktorý som mal, bol obrovský. Napriek tomu som či už vedome, alebo podvedome vedel, že keby som to odvolal, úplne by som sa odrovnal, že potom by som sa ľudsky sám so sebou už nikdy nezmieril, že by som si to nikdy neodpustil. Tento pocit bol ešte silnejší než akýkoľvek strach.
Takže šup a prevelenie?
K tankistom do Humenného. Bol som tam ako „politický“, takže som nikam veľmi nemohol chodiť. Bolo to zvláštne, ale na druhej strane som bol zdravotník, tak sa to vlastne dalo zvládnuť, nemusel som byť v tanku.
Navyše ste dostali krásny „opušťák“.
Aha, vy tú historku poznáte.
Rád si ju vypočujem opäť.
Na opušťák som z Humenného prišiel do Prahy 17. novembra 1989. O demonštrácii som nevedel, večer som šiel na premiéru Maryše v Realistickom divadle, ktorú režíroval Mirek Krobot. Po predstavení prišli do divadla študenti a rozprávali, čo sa stalo. V sobotu osemnásteho sa v Realistickom divadle, kde som mal prvý angažmán, zišli všetci divadelníci a pridali sa k štrajkujúcim študentom. A v nedeľu som bol pri tom, keď sa v Činohernom klube zakladalo Občianske fórum. Keď som sa dvadsiateho vrátil do Humenného, mysleli si tam, že som celú revolúciu spustil ja. Vtedajšie rozhodnutie neodvolať podpis bolo zásadným okamihom môjho života.
Každý dúfa, že ho ťažké momenty nezlomia. Vy máte istotu?
Vlastne áno, je to tak. Bola to veľmi silná skúška a preverila, kto a aký som.
