„Moja stará mama nemala volebné právo a ja som bola premiérkou,“ hovorí v rozhovore pre Forbes Iveta Radičová. Rozprávali sme sa o jej spätnom pohľade na obdobie, keď stála na čele slovenskej vlády, ale aj o tom, prečo naša spoločnosť stále, aspoň sčasti, ťažšie prijíma ženy vo vedení krajiny.
Pred takmer 15 rokmi padla takzvaná Radičovej vláda po viac než šesťhodinovom hlasovaní o schválení eurovalu. Iveta Radičová bola v tom čase prvou ženou na poste premiérky Slovenska.
Dnes pôsobí ako dekanka Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy. Po odchode z politiky sa vrátila do vedeckého prostredia, kde ako sociologička hľadá odpovede na otázky, ktoré prirodzene vznikajú v spoločnosti prechádzajúcej obdobím veľkých zmien a neistôt, od geopolitickej situácie až po nástup umelej inteligencie.
„Uvedomujeme si vôbec tú rýchlosť? Narodila som sa v roku, keď začala vysielať televízia, a dnes pracujem s umelou inteligenciou,“ hovorí.
Partnerom výberu 50 nad 50 je Lexus.
Práve v časoch, keď sa v mnohých krajinách spája strach zo zmien a časť spoločnosti sa vo verejnom priestore obracia k silným osobnostiam, ktoré by mali priniesť pocit istoty, upozorňuje aj na zvláštnosť našej reality: podobných osobností je u nás stále málo.
Prečo má Slovensko podľa vás problém vyprodukovať a uniesť silné osobnosti vo verejnom živote?
Nerada začínam námietkou k položenej otázke, ale musím. Nemyslím si, že Slovensko má problém so silnými osobnosťami. Skôr naopak, slovenská spoločnosť má tendenciu inklinovať k silným vodcom. Osobnosť však môže mať charizmu pozitívnu aj negatívnu.
Mali sme na mysli skôr pozitívnu charizmu.
Je veľmi subjektívne, kto sa ľuďom spája s pozitívnou charizmou. Ak sa bavíme o pozitívnej charizme, spomeňme napríklad Vladimíra Mečiara. Patril medzi najpopulárnejších politikov v histórii samostatného Slovenska a v istom období pre 80 percent občanov predstavoval lídra s pozitívnou charizmou. A práve to súvisí s tým, ako sú na Slovensku rozložené postoje spoločnosti a zároveň je to aj odpoveď na vašu otázku.
Čiže nám robí problém dohodnúť sa na tom, čo pokladáme za pozitívne vlastnosti?
Od začiatku 90. rokov sme fragmentovanou spoločnosťou, ktorá sa dlhodobo nevie zhodnúť na tom, čo predstavuje spoločné dobro a kam má krajina smerovať. Spoločnosť je rozštiepená na troch základných líniách: na sociálno-ekonomickej, na línii identity a na línii kultúry a kultúrnosti, teda na úrovni zásadných hodnôt. Dnes sú rozdiely mimoriadne ostré a vyhranené.
Už na začiatku 90. rokov existovala štruktúra postojov vznikajúca kombináciou spomenutých troch línií. Približne tretinu populácie tvorili čistí populisti, ďalšiu tretinu takzvané kognitívne havárie a zvyšok sa rozkladal v spektre zľava – doprava. Dodnes fungujeme ako fragmentovaná spoločnosť, len s tým rozdielom, že extrémy sú ešte vyhrotenejšie.
Každá skupina má vlastnú predstavu o tom, kto je skutočnou osobnosťou s charizmou, čoho následkom je neuveriteľne rozbitá politická scéna. Boli obdobia, keď bolo na ministerstve vnútra registrovaných až 160 politických strán. Dnes sú ich desiatky, čo je stále obrovské číslo. Občas si človek neodpustí žart: čo Slovák, to politická strana.
Málokto sa dokáže stať osobnosťou, ktorá by oslovila širokú väčšinu občanov. Za celú históriu samostatného Slovenska sa to podarilo len raz – v roku 2012, keď mal Robert Fico ústavnú väčšinu. Ale aj vtedy platilo, že ústavná väčšina v parlamente znamená vládu najväčšej menšiny v krajine celkovo. Tak funguje parlamentná demokracia.
Z tohto pohľadu je slovenský verejný priestor permanentným súbojom, často veľmi ostrým, medzi jednotlivými sociálnymi skupinami. Spor sa vedie aj o to, kto je a kto nie je charizmatickou osobnosťou a aké hodnoty reprezentuje. Pre mňa sú osobnosti, ktoré presadzujú autokratické či oligarchické modely vládnutia alebo návrat k populizmu, osobnosťami s negatívnou charizmou. Som liberálna demokratka, čo vychádza z môjho vnútorného presvedčenia.
Ktorá osobnosť moderného Slovenska podľa vás posunula našu krajinu najďalej?
