Po rokoch zmietania sa v produkčnom očistci uzrelo svetlo sveta dlho očakávané pokračovanie slovenskej filmovej legendy Perinbaba.
Film od Juraja Jakubiska je už celé dekády neoddeliteľnou súčasťou inventára slovenských vianočných obývačiek a po neuveriteľných 38 rokoch sa dočkal pokračovania s podtitulom Dva svety.
Jakubiskova rozprávková epopej nemala už od štartu produkcie na ružiach ustlané. Filmári sa počas nakrúcania pasovali s krádežou techniky, filmovačku lemovali naťahovačky s Audiovizuálnym fondom a premiéra sa opakovane odkladala. Smutnou bodkou sa napokon stalo úmrtie samotného tvorcu ešte pred uvedením do kín.
Jakubisko sa dostal počas prác na pokračovaní filmu do nezávideniahodnej situácie. Epickou „dvojkou“, ktorá začala naberať povesť „prekliateho filmu“, chcel režisér nadviazať na odkaz jednej zo svojich najikonickejších značiek. Pre režisérov je to častokrát poriadne tŕnistá cesta.
Kritici a verejnosť sa právom obávali, že sa na obrom projekte podpíšu práve roky v produkčnom „development hell“ a snímka sa okrem iného stane zajatcom megalomanských ambícií vlastného autora. Finálny produkt skončil niekde na polceste, no s optimistickým výhľadom nájsť si svoje miestečko v portfóliu vianočnej televíznej zábavy.
Jakubiskove „roadmovie“
Jakubisko sa snažil zdôrazniť, že Dva svety sú samostatným dobrodružstvom, a to sa rozhodol podčiarknúť už v samotnom úvode. V prvých minútach vyrukujú tvorcovia s cameo úlohou Alžbetky (Petra Kolevská) z prvého filmu, ktorá akosi symbolicky zatvára dvere za pôvodnou snímkou a otvára príbeh syna Lukáša stvárneného hercom a youtuberom Lukášom Frlajsom.
Toho následne scenár katapultuje na fantazijnú „roadmovie“ naprieč podmanivým svetom vystlaným Jakubiskovými bizarnými nápadmi. Mladý krajčír na ceste do fantazíjneho kraja, v ktorom „na stromoch rastú koláče a v potokoch žblnkoce mlieko“, stretáva množstvo postáv a v neposlednom rade aj psa Ucha.
Soľou a korením príbehu je, samozrejme, dejová línia samotnej Perinbaby a Zubatej. Obidve božské bytosti už tradične ťahajú za lanká, kujú pikle a starajú sa Lukášovi do života.
Na toho si ikonickú vyskakovaciu kosu brúsi samotná Smrtka a čaká len na to, kedy mladý hrdina urobí prvý nerozvážny krok. Lukáš sa na svojej ceste plnej dobrodružstiev a Jakubiskovho symbolizmu dostáva do nového záhadného kráľovstva.
V ňom zisťuje, že muži a ženy žijú navzájom od seba oddelene a obidve pohlavia na seba zabudli. Ženy sa zmenili na zmes bosoriek a divožienok, mužom zase vypomáha banda krkavčích bojovníkov s nejasnými úmyslami. Lukáš si musí posvietiť na prekliatie, ktoré kvári kráľovstvo, zistiť, kde sa podel zlatorohý baran a popritom sa ešte stihnúť aj osudovo zamilovať.
„Oživená“ Perinbaba
Asi jedným z najväčších ťahákov snímky bolo trikové „vzkriesenie“ legendárnej talianskej herečky Giulietty Masini, ktorá v pôvodnej rozprávke stvárnila práve Perinbabu. V roku 1994 herečka zomrela, čo bol dôvod, prečo Jakubisko nepristúpil k pokračovaniu už skôr. Nástup dokonalejších trikov a techniky však nakoniec režiséra presvedčil vstúpiť do starých známych filmových vôd.
Pri scénach s talianskou herečkou sa využili archívne zábery a o zvyšok sa postarali triky. Práve pri Giuliette Masine slovenskí trikári odviedli poctivý kus roboty. Scény s Perinbabou tak pôsobia autenticky a uveriteľne, akoby si herečka len odskočila na pľac a odkrútila, čo bolo treba.
Jakubisko mal dobré oko a cit aj na samotný herecký kasting. Frlajs sa do úlohy nebojácneho Lukáša hodí a sympaticky mu sekunduje aj éterická Lucia, ktorú stvárnila Valéria Frištik. Na čele krkavčej jednotky si svoje odšermoval René Štúr a okrem Petry Kolevskej, starej známej Alžbetky, si do snímky odskočil aj veterán slovenského herectva Ivan Romančík. Svoje miniroličky si vyskúšala aj exmodelka Andrea Verešová, či dnes už zosnulý zabávač Dan Nekonečný.
Dramaturgický guláš
Perinbaba a Dva svety stojí a padá na pretlaku Jakubiskovej fantázie. Už od prvých minút snímky je jasné, že režisér nešetril na imaginácii, a tak sa v scenári i námete doslova roztrhlo vrece s jeho surrealistickými a snovými nápadmi.
Film sa do istej miery stáva rukojemníkom Jakubiskových ambícií a film takpovediac za režisérom „nestíha“. Jakubiskova obrazotvornosť a vizuálny hodokvas je na jednej strane hnacím motorom, no zároveň aj olovenou guľou brzdiacou tempo snímky.
Jednou z rovín filmu, kde sa Jakubiskova opulentnosť prejavila naozaj intenzívne je dramaturgia, ktorá nefunguje podľa predstáv. Jakubisko toho chcel skrátka uhrať priveľa na primalom ihrisku. Už expozícia je nešťastne vláčna, naťahovaná a chvíľu trvá, kým sa divák zorientuje a rozkľúčuje, kam sa príbeh vlastne uberá.
Jakubiskov kreatívny nepokoj a formálna neučesanosť sa odzrkadľuje aj na hlavnej dejovej línii. Na tú sa lepia aj ďalšie linky a film košatie do neúmerných rozmerov.
Jakubisko diváka zahlcuje dojmami a pojmami a namiesto toho, aby sa sústredil na konzistentnosť a leitmotív diela, nahadzuje cez seba jeden motív a dejovú vrstvu za druhou.
Niekde sa pohráva s témou myšlienky „niečo za niečo“, inde zase prihadzuje kartu osudovosti a konzistentne snímku bombarduje kobercovými náletmi symbolov – sedemrohým baranom, číslom sedem či otázkou šťasteny.
Asi najlepšie Jakubiskovu dramaturgickú rozlietanosť ilustruje ovocie s názvom čerina, ktoré rastie na stromoch mysteriózneho kráľovstva. Čerinu síce dizajnovo vypiplal, navrhol a dokonca ho dal cukrárom upiecť ako rekvizitu do filmu, no stmeľovanie hlavnej dejovej línie odsunul na druhú koľaj, čo je na finálnom produkte viac než cítiť.
Za zmienku stoja aj niektoré linky príbehu, ktoré v 21. storočí pôsobia skrátka archaicky a nešťastne spiatočnícky. Obzvlášť kuriózne vyznieva línia s bosorkami.
Oddelenie ženského a mužského sveta je síce zaujímavým a v žánri rozprávky odvážnym nápadom, no v praxi to vyzerá akosi zmätočne. Polopatisticky povedané: muži opustili ženy, tie sa zbláznili a zachrániť ich môže až ďalší muž.
Perinbaba a Dva svety síce po dramaturgickej stránke stojí na hlinených nohách a môže na diváka pôsobiť ako lavína všehochute, jedno sa jej ale nedá uprieť. Jakubisko aj v pokračovaní Perinbaby nechal kus seba a ide o silne autorský počin, ktorých je v domácej tvorbe ako šafránu.
Jakubisko skrz naskrz. Epika a magický realizmus
Režisér sa v pokračovaní Perinbaby odtrhol z reťaze a v snímke nešetril trikovými zábermi. Hlboko ponorený do svojej magickorealistickej vízie sa tak snažil preliať do filmu akúkoľvek predstavu aj toho najšialenejšieho strihu a nenašiel sa nikto, kto by mu povedal, aby zabrzdil.
V duchu múdra „nič nie je nemožné“ a „nie, ako odpoveď neexistuje“ tak trikári a remeselníci dostávali na stôl zrejme až škandalózne ambiciózne zadania, ktoré by zobrali vietor z plachiet aj veľkým hollywoodskym štúdiám.
Triky by sa dali v Perinbabe a Dva svety rozdeliť do dvoch kategórií. Tie, čo fungujú a nefungujú. Práve veľká časť CGI efektov v domácej československej lokalizácii s dôrazom na subžáner vianočnej rozprávky môže byť považovaná za štandard, no v svetovom kontexte trikov by hrali druhé, tretie a až štvrté husle. CGI triky vo filme niekedy pôsobia rušivo a vytrhávajú diváka z ponoru do deja.
Klasické triky však spolu s využitím rekvizít, modelov, ale aj v kombinácii s CGI fungujú na jednotku. Asi najvypuklejším prípadom je „rozpohybovanie“ celého kráľovstva, ktoré je po trikovej stránke vrcholom snímky. Tak epickú a dôsledne rozzáberovanú scénku slovenská kinematografia ešte nezažila a je len na škodu, že podobné remeselo naráža práve na múr tzv. „digibordelu“.
Nielen Fellini, ale aj Gilliam
Zatiaľ čo Jakubiska kritici a verejnosť roky prirovnávali k Federicovi Fellinimu, nová Perinbaba sa esteticky prikláňa k ďalšiemu velikánovi svetového filmu. Snímka svojou atmosférou, surrealistickými mechanizmami a uletenou scénografiou na prvý pohľad vypadla z oka filmografie Terryho Gilliama, jedného z najznámejších členov Monty Python. Ten stojí napríklad za Dobrodružstvami Baróna Prášila z roku 1988, kultovým dystopickým sci-fi Brazil či 12 opíc.
Jakubisko mal podobne ako Gilliam blízko k výtvarnému umeniu. Obaja túto záľubu častokrát pretkávali do svojich diel. Medzi Jakubiskom a Gilliamom svieti aj ďalšia paralela, a to skúsenosť s tzv. „prekliatym projektom“. Zatiaľ čo Juraj a Deana Jakubiskovci skúšali odolnosť nervov pri pokračovaní Perinbaby, Gilliam sa naťahoval so svojím vysnívaným projektom Don Quijotte, ktorý začal nakrúcať v 80. rokoch a dokončil ho až v roku 2019.
Pokračovanie Perinbaby nie je dokonalé, no ide o zaujímavý a kvalitatívne nadpriemerný prírastok do stagnujúceho podžánru slovenskej rozprávky. Dramaturgicky je druhá Perinbaba síce rozderavená na rešeto, no do určitej miery to kompenzuje Jakubiskova vízia a filmárske remeslo, ktoré má čo ponúknuť aj v roku 2023 a 38 rokov po pôvodnom filme.
Perinbaba a Dva svety si poľahky nájde svoje miesto na „vianočnom stole“ ako fajn rozprávka prešpikovaná typickým jakubiskovským odkazom.
