Na dne Tichého oceána až doteraz spočíval poklad, ktorý môže hrať kľúčovú rolu v našom prerode na zelenší svet. Záleží len na rozohranom zápase biznismenov, lobistov a superveľmocí, či to tak naozaj dopadne.
Gerrard Barron, CEO spoločnosti The Metals Company, má strapaté kučeravé vlasy a hustú bradu. Na sebe má charakteristickú bomberu a vo vreckách za hrsť kovových hľúz. Okrem toho, že tieto útvary neujdú pozornosti detektorov kovov, sú aj skvelou konverzačnou témou: ešte nedávno sa totiž nachádzali na dne Tichého oceánu v hĺbke asi troch kilometrov.
A toto dno je doslova posiate takýmito polymetalickými rudami (inými slovami manganické uzly). Nie sú väčšie než zemiak, ale sú omnoho vzácnejšie. Špeciálne pre dvadsiate prvé storočie, ktoré by rado presedlalo na elektromotory.
Dokonalá kombinácia pre elektro batérie
„Na dne oceánu sa nachádza viac než miliarda takýchto uzlov bohatých na rôzne kovy. Ich hodnota sa meria v biliónoch dolárov, no zatiaľ len čakajú na to, kto ich vyťaží.”
Ruda, ktorú vydoloval Barron, obsahuje nikel, mangán, kobalt a meď – teda dokonalú kombináciu ingrediencií pre elektromotory a batérie. Cieľom firmy TMC je ťažba týchto rúd a následný obchod s nimi.
„Nie je to ako ťažba zemného plynu a ropy, kde sa finálny produkt spáli a napokon sa všetko pretransformuje na oxid uhličitý. Tieto rudy sa dajú použiť znova a znova,” tvrdí päťdesiatsedemročný Barron, ktorý americkému Forbesu odpovedal na otázky online z austrálskeho Brisbane.
„Ak chceme zredukovať množstvo emisií v atmosfére, bez týchto kovov sa nezaobídeme. A potrebujeme ich veľa. A na to, aby sme sa k nim dostali, nepotrebujeme ani výrazný zásah do ekosystému.”
Z hľadiska polymetalických rúd je momentálne pupkom sveta zóna Clarion-Clipperton (CCZ) v jadre Tichého oceánu. Spoločnosť TMC získala povolenie ťažiť v tomto území na viac ako 200-tisíc kilometroch štvorcových.
Momentálne sa však môžu venovať len hlbokomorskej ťažbe na výskumné účely (tá komerčná zatiaľ viazne v byrokracii). CCZ je zlomová zóna Tichého oceánu medzi Havajom a Mexikom s celkovou rozlohou 4,5 milióna kilometrov štvorcových, ktorú spravuje Medzinárodný úrad pre morské dno (ISA). Úrad doteraz vydal tridsať povolení na prieskum ložísk mangánových hľúz. Väčšinu tohto územia už má rezervovanú Čína.
Zlato našej generácie?
Už počas expedícií koncom 19. storočia moreplavci zistili, že v hlbinách oceánov ležia hrudky kovov. Na takúto výskumnú cestu sa v roku 1862 vydala napríklad aj loď britského námorníctva HMS Challenger.
V 60. a 70. rokoch 20. storočia vzniklo viacero štúdií, ktoré sa zaoberali tým, ako by sa dali tieto rudy vyťažiť a používať v priemysle. V roku 1970 súkromná spoločnosť Deepsea Ventures vydolovala podobné rudy z oceánu pri Južnej Karolíne. Pred viac ako päťdesiatimi rokmi už v hlbinách Tichého oceánu mali svoje vrty aj giganti ropného priemyslu ako Shell alebo Rio Tinto.
Na dne oceánu dokonca s vidinou objavu vhodných surovín pre vlastný biznis podnikol niekoľko výprav aj výrobca zbraní Lockhead Martin.
Náklady na výskum tohto objavu sú astronomické. Práve preto ich dodnes neexistuje veľa. Prieskum kovov na hlbokom dne oceánu a priemyselné zásahy do oceánskeho ekosystému navyše nemajú pozitívnu povesť ani v očiach verejnosti. Zaujímavý zvrat v tejto záležitosti priniesli elektromobily.
Dnes by sme našli už zhruba tucet spoločností, ktoré intenzívne plánujú a študujú, ako by sa dalo čo najefektívnejšie preorať a vyťažiť dno oceánov za účelom dolovania nerastných zdrojov.
Ťažbe z hlbokého morského dna sa vo Washingtone DC najprv smiali, ale prestali s tým v momente, keď sa stala jednou z centrálnych tém armádnej politiky USA. Môže sa najväčšia svetová vojenská veľmoc bez odozvy prizerať tomu, ako ľahko Čína získava dôležité nerastné zdroje? A to navyše z ložísk, ktoré ležia priamo na americkom pobreží.
Podľa údajov neziskovej organizácie OpenSecrets, ktorá sa venuje mapovaniu toku financií v politike, spoločnosť TMC od roku 2021 minula 680-tisíc dolárov na lobistov vo Washington DC, ktorí mali za úlohu získať podporu pre hlbinnú ťažbu.
Všetko to boli peniaze vyhodené do vzduchu, kým lobisti argumentovali najmä pokrokom v automobilovom priemysle. Triumfálnym ťahom napokon bolo to, keď vytiahli kartu národnej bezpečnosti.
Minerály ležiace na oceánskom dne sú síce z hľadiska priemyslu najvýznamnejšie pre elektrobatérie, ale dajú sa označiť aj za existenciálne dôležitú surovinu pre americký armádny priemysel, ktorému by sa zišli pri výstavbe vojnových lodí a bojových lietadiel.
Momentálne to vyzerá len ako veľký biznis
Obchodný potenciál spoločnosti TMC sa podľa týchto informácií zdá byť obrovský. Momentálne majú náskok pred akoukoľvek konkurenciou – sú držiteľmi tých najmodernejších technológií vyvinutých na ťažbu na dne oceánu.
Spoločnosť vstúpila na burzu v New Yorku v roku 2021. V tom čase sa hodnota firmy odhadovala na cca 2,9 miliárd dolárov, dnes však nedosahujú ani hodnotu 500 miliónov a ich akcie výrazne klesli. Podľa posledného daňového priznania firma momentálne nemá žiadne tržby. Počas minulého roka napríklad minula 60 miliónov dolárov, no ako zisky uvádza len dvadsať miliónov.
V tejto chvíli má Barron pred sebou niekoľko možností. Najväčší akcionári firmy TMC (ešte sa im budeme venovať) sú ochotní spoločnosti poskytnúť ďalšiu pôžičku v hodnote 45 miliónov dolárov.
Tá by im mala postačovať na jeden rok fungovania, počas ktorého si musia finálne vybaviť povolenie k ťažbe s účelom obchodovania s rudou. Momentálne je najvyšším imaním spoločnosti TMC jej vlastné ložisko, odkiaľ pochádzajú aj hľuzy uložené vo vrecku Barronovej bombery.
TMC momentálne sústredí všetky svoje sily na to, aby sa konečne mohla venovať ťažbe z hlbokého morského dna s cieľom obchodu. Ešte nedávno odhadovali, že by povolenie mali získať v roku 2025, dnes však už tento dátum pozmenili na polovicu roka 2026. Dovtedy musia nejako prežiť a vyčkávať na chvíľu, kedy budú môcť konečne vytasiť svoju najvýznamnejšiu zbraň: takzvaný Hidden Gem (prekl. Skrytý klenot).
Skrytý klenot
Hidden Gem je hlbokomorské ťažobné plavidlo, ktoré pre potreby TMC vytvorila holandská inžinierska firma Allseas – pôvodne išlo o vrtnú loď, ktorú však firma pretvorila na špecializované zariadenie na ťažbu polyfemickej rudy z hlbokého morského dna.
Loď je dlhá 228 metrov, široká 42 metrov a je schopná na svojej palube prevážať dvesto osôb. Spoločnosť Allseas pre TMC navrhla aj diaľkovo ovládateľného robota, ktorého úlohou bude pozbierať zemiakoidné útvary z morského dna. Spoločnosť TMC už pomocou tohto robota vyťažila viac než tisíc ton rudy.
Spoločnosť TMC už v roku 2022 demonštrovala, ako symbioticky dokážu tieto zariadenia spolupracovať. Robotická ponorka je s materskou loďou zviazaná akousi pupočnou šnúrou. Stroj sa ponorí až po oceánske dno, kde silným prúdom vzduchu povoľuje kôru.
Hľuzy, ktoré sa pod vplyvom vzduchu uvoľnia, následne nasaje do seba a uskladní ich. TMC už dokonca našlo aj partnera na spracovanie surovín. Japonská firma Pacific Metals Company sa zaviazala, že ročne spracuje 1.3 milióny ton polymetalickej rudy.
Nie je zelené ako zelené
Hoci Barron zdôrazňuje, že ich úloha v prerode na zelenší svet môže byť ešte kľúčová, ťažba z hlbokého morského dna má aj svoje riziká. Podľa kritikov môže ťažba výrazne znečistiť vodu, keďže pri nej vzniká hustý kal, ktorý môže dokonca vyhubiť celé ekosystémy žijúce na dne oceánskej kôry.
Odborníci a Medzinárodná únia na ochranu prírody vyzývajú na absolútny zákaz hlbinnej ťažby. Proti spoločnosti TMC sa vyjadrila už aj organizácia Greenpeace, ktorej sa dokonca raz podarilo aj obsadiť jednu z výskumných vrtných lodí.
Podľa Barrona takéto vyjadrenia môžu zahatať pokrok a zničiť aj prelomové idey. Podľa neho sa kritici hlbokomorskej ťažby „mýlia v tejto veci presne tak isto, ako sa mýlia aj v prípade jadrovej energetiky”.
Riaditeľ spoločnosti TMC sa odvoláva na štúdiu Národného úradu pre výskum oceánov a atmosféry a ich výskumy a štúdie, ktoré k tejto téme vydávajú už od roku 1984. Podľa týchto dokumentov sú dopady hlbinnej ťažby na životné prostredie minimálne. S týmto záverom sa zhodujú aj výsledky štúdie Scrippsovho oceánografického inštitútu a Massachusettského technologického inštitútu.
„Zónu Clarion-Clipperton prezývajú aj hlbinná pusta, je to jedna z najspustnutejších území našej planéty,” vysvetľuje Barron a ako protiváhu použije indonézske dažďové pralesy, ktoré sú v súčasnosti pustošené práve pre ťažbu nikla.
„Podľa mňa dáva zmysel prevádzkovať ťažobný priemysel v tých častiach planéty, kde je života najmenej a nie tam, kde ho je najviac,”
– tvrdí. – Najmenej života je tam, kde je najviac rudy. A kal rozmetaný ťažbou sa napokon opäť usadí na oceánskom dne. ”
Kto je vlastne Gerard Barron?
Barron viedol Adstream, austrálsky online marketingový startup, keď sa v roku 2001 rozhodol investovať do spoločnosti Nautilus Resources, ktorú v tom čase viedol jeden z jeho priateľov. Spoločnosť nakoniec získala od investorov stovky miliónov na to, aby z kôry na morskom dne neďaleko Papuy-Novej Guiney zoškriabala vrstvy bohaté na minerály.
Samotná vláda ostrovného štátu investovala viac ako 100 miliónov dolárov do projektu, ktorý premenil zoškrabaný materiál na bahno. Sprvu sa zdalo, že je to dobrý nápad, nakoniec sa však spoločnosť rozhodla, že by ich činnosť bola príliš rušivá pre miestny rybolov. Nautilus skrachoval v roku 2019, omnoho neskôr, čo Barron predal svoj podiel za približne 30 miliónov dolárov. V roku 2011 Barron spustil vlastný projekt DeepGreen Metals, ktorý bol právnym predvojom TMC.
Najväčším akcionárom spoločnosti TMC je firma Eras Capital, ktorá spravuje rodinný majetok Edwarda Karkara, bývalého priekopníka Silicon Valley. Nasleduje Edward Hereema, charizmatický líder spoločnosti Allseas, ktorá úzko spolupracuje s TMC. Táto spoločnosť vlastní najväčšie priemyselné plavidlá sveta. Allseas už desaťročia budujú, inštalujú a neskôr aj vyradzujú z prevádzky komplexné pobrežné zariadenia a potrubia pre ropný priemysel.
Za projekt sa postavili veľké esá. Je však aj viacero takých, ktorí z hry vystúpili: dánska lodná spoločnosť A.P. Moller-Maersk minulý rok napríklad predala svoje akcie.
Firma Eras poskytuje spoločnosti TMC nezabezpečenú úverovú linku vo výške 20 miliónov a Allseas ďalších 25 miliónov dolárov. Okrem toho sa Heerema osobne zaviazal do roku 2026 zdvojnásobiť zbernú kapacitu plavidla Hidden Gem na 3 milióny ton ročne. Ťažba bude podľa Barrona ekonomickejšia, ak bude prebiehať naraz vo väčších objemoch, takže ročné oneskorenie oproti ich pôvodným plánom je stále prijateľné. TMC teraz ráta s tým, že do roku 2026 už budú vlastníkmi potrebných povolení a budú sa môcť pustiť do komerčnej ťažby.
Komu patrí dno?
Projekty kanadskej firmy TMC podporujú aj také malé krajiny ako Nauru alebo Kiribati. Tie sa nachádzajú tisíce kilometrov od zóny Clarion-Clipperton. Prečo však váha USA? Spojené štáty americké neratifikovali ani Dohovor OSN o morskom práve (UNCLOS) z roku 1994, hoci ho uznávajú ako kodifikáciu medzinárodného obyčajového práva.
Tlak na ratifikáciu sa dnes stupňuje. Vo všeobecnosti prevláda názor, že by bolo lepšie, keby environmentálne smernice pre ťažbu z hlbokého morského dna regulovali USA a nie Peking, ktorý sa v tejto oblasti agresívne rozširuje.
Otázka sa netýka ani tak ochrany životného prostredia, ako skôr kontroly nad jedným z dôležitých zdrojov zeleného priemyslu. A momentálne v tom Spojené štáty americké nepochybne zlyhávajú.
Dodávateľský reťazec, ktorý je rozhodujúci pre globálny prechod na zelenú energiu, jednoznačne ovládla Čína – a je jedno, či hovoríme o súši alebo hlbokom morskom dne.
Vybudovali si silné pozície v hlbokomorskej ťažbe. Peking má momentálne v rukáve až päť kontraktov na prieskum nerastných zdrojov morského dna v medzinárodných vodách, čo je viac ako ktokoľvek iný. Ďalšou krajinou v poradí je Rusko. Čína posiela do Tichého oceánu množstvo výskumných lodí. Zdá sa, že USA už toho začína mať dosť, pretože Washington začal pracovať na právnej a finančnej regulácii hlbokomorskej ťažby a udalosti nabrali na obrátkach vlani v decembri.
Keďže ide o čoraz horúcejšiu tému, aj ISA (Medzinárodný úrad pre morské dno) sa pripravuje na to, aby vypracovala svoje vlastné právne rámce. Tieto by mali byť odsúhlasené do konca apríla. Ako pozorovatelia budú prizvaní aj predstavitelia USA, hoci nebudú mať hlasovacie právo (vzhľadom na to, že neratifikovali Dohovor OSN o morskom práve).
Tak či onak to vyťažia
Otázka ťažby z hlbokého morského dna sa za posledných desať rokov stala jednou z najintenzívnejších. Je to teda celkom mladá oblasť výskumu, hoci ľudstvo už viac než sto rokov vie o kovoch, ktoré sa skrývajú na dne oceánov. Momentálne je ešte príliš veľa nezodpovedaných, alebo aj nezodpovedateľných otázok.
Nemyslíme pritom len na vplyv na životné prostredie, ale aj na obchodné prognózy. Je otázne, ako sa v budúcnosti budú meniť ceny surovín, hoci dnes sa môže javiť obchodovanie s nimi ako bombový biznis. Niektoré súčiastky elektro batérií bude priemysel recyklovať, čo môže mať vplyv na pokles cien samotných surovín i na zisky priemyselného odvetvia, ktoré je dnes ešte len v plienkach.
„Niekto to napokon tak či onak vyťaží,” – hovorí o rudách Seaver Wang, výskumník kalifornského Breakthrough inštitútu, ktorý sa v Berkeley venuje výskumu ochrany životného prostredia.
„Otázkou nie je, či by ľudstvo malo ťažiť hlbokomorské kovy, ale skôr to, aké si na to zvolí nástroje“.
Nech už sa spôsob ťažby vyvinie akýmkoľvek smerom, Barron je presvedčený, že TMC má momentálne v rukách najviac výhod. Už len svoje prvé ťažobné teritórium s názvom NORI-D odhaduje na hodnotu 8,1 miliárd dolárov. Ako sme už písali vyššie, Barron by chcel túto hodnotu premeniť na peniaze. Chcel by mať zaistenú výhodnú pozíciu, keď sa biznisu začne dariť. A k financiám sa chce dostať ideálne bez toho, aby sa mu znížil počet akcionárov.
Vyhlásenie vznikajúce v Pentagone je podstatné aj preto, že môže eventuálne udávať tempo trhu. Ak sa vysoká americká politika oficiálne postaví na stranu ťažiarov, bude to signál aj pre investorov – trh s hlbinnou ťažbou bude mať zelenú.
„Oceánske dno je už dnes citlivá téma a v budúcnosti sa môže ľahko stať dejiskom konfliktov,” pre Wall Street Journal povedala Asmeret Asghedom, zástupkyňa riaditeľa Výskumného centra globálnej bezpečnosti v Národnom laboratóriu Lawrence Livermore.
Článok vyšiel na Forbes.com a autorom je Christopher Helman