Pred Donaldom Trumpom sa Spojené štáty pokúsili zaviesť masívne dovozné clá už v 30. rokoch 20. storočia a v roku 1828. Približne 100-ročný interval medzi jednotlivými pokusmi má jeden dôsledok. Medzitým odumrú všetky spomienky na obrovský neporiadok, ktorý zapríčinili naposledy.
Dovozné clá sú s USA spojené od začiatku. Po tom, ako Američania získali nezávislosť od Británie, potrebovala mladá krajina začať rýchlo plniť svoju pokladnicu. Neexistovala však prakticky žiadna infraštruktúra na výber daní na obrovskom území. Preto James Madison, jeden z amerických otcov zakladateľov, navrhol jednoduché riešenie – plošné clo vo výške päť percent na takmer všetok dovoz.
Zákon o clách z roku 1789 bol vôbec prvým významným právnym predpisom, ktorý Kongres prijal po ratifikácii americkej ústavy. Prvý americký minister financií Alexander Hamilton považoval clá nielen za zdroj príjmov do federálnej pokladnice, ale aj za spôsob, ako ochrániť začínajúci americký priemysel, ktorý spočiatku nemal šancu konkurovať zabehnutým európskym továrňam.
Hamiltonove myšlienky formovali americkú obchodnú politiku niekoľko desaťročí. A na začiatku 19. storočia, keď clá predstavovali približne deväťdesiat percent príjmov štátnej pokladnice, sa protekcionizmus v USA postupne rozrastal. Svoju úlohu zohrala aj nákladná vojna s Britmi v roku 1812, po ktorej nasledovala séria zvýšení ciel na dovážaný tovar.
„Ohavné“ clá (1828)
Lacný dovážaný tovar trápil najmä americké štáty na severe, ktorých hospodárstvo bolo založené na priemysle. Tamojšie továrne ešte nemohli vyrábať tak lacno ako tie v Európe, najmä vo Veľkej Británii. Poľnohospodárske štáty na Juhu však boli do veľkej miery závislé od obchodu s Britmi a ich ochoty kupovať južanskú bavlnu, preto odmietali začať „obchodnú vojnu“.
Jedným z južanských politikov, ktorí urobili obrat v otázke dovozných ciel, bol John C. Calhoun. Tento štátnik z Južnej Karolíny, ktorý v rokoch 1825 až 1829 zastával funkciu viceprezidenta Spojených štátov, bol predtým zástancom protekcionizmu v hamiltonovskom zmysle. Calhoun však bol unavený z toho, kam až prezident John Quincy Adams zachádzal so svojimi clami.
Portrét Johna C. Calhouna od amerického maliara Georgea Healyho. Ilustrácia: Wikimedia Commons
Vo volebnom roku 1828 preto Calhoun podporil Adamsovho protikandidáta Andrewa Jacksona. A aby zabránil ďalšiemu zvyšovaniu ciel, ale zároveň si nepohneval Jacksonových severných stúpencov, spolu s ďalšími južanskými politikmi a vplyvným newyorským senátorom Martinom Van Burenom sa pustil do veľmi komplikovaného politického manévru.
Táto skupina do pripravovaného zákona o sprísnení ciel na dovážaný tovar zahrnula aj kľúčové suroviny pre severské továrne. Ich cieľom bolo urobiť návrh zákona takým zlým, aby ho Kongres s pomocou severských politikov zrušil. Tým by sa zachovali rovnaké clá, ale zároveň by to poškodilo Adamsovu predvolebnú kampaň.
Tento manéver sa však Calhounovi a jeho spojencom vypomstil. Na prekvapenie všetkých Sever nehlasoval jednoznačne proti a Kongres návrh zákona tesnou väčšinou schválil. Do platnosti vstúpili najvyššie clá v americkej histórii, ktoré ich kritici označili za „odporné“ (Tariff of Abominations).
Napríklad clo na dovoz konopy (na textilné účely) sa v roku 1828 zvýšilo z predchádzajúcich 35 dolárov za tonu na 45 dolárov. Do roku 1831 sa malo zvýšiť na šesťdesiat dolárov. Clo na dovoz vlny sa malo do roku 1830 zvýšiť o päťdesiat percent.
V prípade dovážaného tovaru a surovín, na ktoré sa tarify vzťahovali, priemerná colná sadzba v jednom momente presiahla šesťdesiat percent, čo bola najvyššia sadzba v americkej histórii. Avšak Donald Trump robí aktuálne všetko pre to, aby tento rekord prekonal.
Hoci „sabotáž“ Adamsovej kampane v roku 1828 zlyhala, voľby jednoznačne vyhral Andrew Jackson a John C. Calhoun sa stal jeho viceprezidentom. Bol zároveň druhou a zatiaľ poslednou osobou v americkej histórii, ktorá zastávala túto funkciu za dvoch rôznych prezidentov.
Južné štáty očakávali, že prezident Jackson zníži drakonické clá, ale nestalo sa tak. Nahnevaný Calhoun sa vrátil na svoju plantáž v Južnej Karolíne a anonymne napísal protestnú esej, v ktorej obhajoval princíp tzv. nulifikácie – práva jednotlivých amerických štátov odmietnuť akýkoľvek zákon federálnej vlády, ktorý považujú za protiústavný.
Presne takto sa južné štáty na čele s Južnou Karolínou rozhodli bojovať proti vysokým clám zavedeným z Washingtonu. Stalo sa presne to, čoho sa južania obávali: britský tovar sa pre nich dramaticky zdražil a zároveň Británia pre clá znížila objem svojho vývozu do USA. To znamenalo, že britskí obchodníci mali menej peňazí na nákup bavlny z amerického Juhu.
Hospodárske problémy južanských štátov sa naplno prejavili v roku 1830, keď Južná Karolína zvažovala, že vyberanie ciel na svojom území bude brániť armáda. Kozmetické zníženie ciel v roku 1832 neuspokojilo južanov, ktorí naďalej trvali na nulifikácii, čo vyústilo do ústavnej krízy.
Odpor proti clám viedol k odhaleniu významnej deliacej čiary medzi Juhom a Severom, čo prispelo k vypuknutiu americkej občianskej vojny o tri desaťročia neskôr.
Smootove-Hawleyho clá (1930)
Trvalo takmer sto rokov, kým sa Spojené štáty odhodlali na podobne drastické zvýšenie ciel. V roku 1930 zúrila veľká hospodárska kríza, najväčšia svetová hospodárska kríza dvadsiateho storočia, a Kongres sa rozhodol pomôcť americkým podnikom starým známym spôsobom – ochranou pred zahraničným tovarom.
Začalo sa to záchranným opatrením pre farmárov. V dvadsiatych rokoch minulého storočia sa európski poľnohospodári zotavili z prvej svetovej vojny a stali sa významnou konkurenciou pre svojich amerických kolegov. Na svetovom trhu bol prebytok poľnohospodárskych výrobkov a ceny klesali.
V roku 1928 republikánsky kandidát na prezidenta Herbert Hoover v kampani sľuboval ochranu amerických farmárov zavedením ciel na zahraničnú poľnohospodársku produkciu. Po jeho nástupe do funkcie sa v Kongrese začalo intenzívne lobovanie za zvýšenie ciel na iné odvetvia.
Prvý pokus v roku 1929 zlyhal. Potom prišla veľká hospodárska kríza, ktorá dala protekcionistom zabrať, a členovia Kongresu začali súťažiť o to, kto urobí viac na ochranu podnikov vo svojom volebnom obvode.
Reed Smoot a Willis C. Hawley uprostred za mikrofónom počas odovzdávania hlasov z petície. Foto: Library of Congress
V roku 1930 bol prijatý Smootov-Hawleyho zákon, pomenovaný podľa jeho najväčších zástancov (senátora Reeda Smoota a jeho kolegu v Snemovni reprezentantov Willisa Hawleyho). Nepomohlo ani to, že viac ako tisíc ekonómov vyzývalo prezidenta Hoovera, aby ho vetoval.
Zákon zvýšil clá na viac ako 20-tisíc druhov dovážaného tovaru, pričom priemerná sadzba dane sa v jednom momente vyšplhala na 59,1 percenta. Na prekonanie storočného rekordu nebolo treba veľa. Smootove-Hawleyho clá boli odvtedy predmetom nespočetných ekonomických štúdií, ktoré vo všeobecnosti dospeli k jedinému záveru – boli úplnou katastrofou, ktorá výrazne zhoršila negatívne účinky veľkej hospodárskej krízy.
Viedli k dramatickému poklesu objemu zahraničného obchodu USA. Podľa niektorých odhadov sa dovoz do USA krátko po zavedení ciel znížil o polovicu. Obchod klesol najmä s účinnosťou protiopatrení, ktoré uskutočnili asi dve desiatky krajín.
Počas štyroch rokov platnosti týchto právnych predpisov sa celkový objem svetového obchodu znížil približne o dve tretiny. Hospodárske dôsledky v podobe zbedačenia stoviek miliónov ľudí na celom svete nepriamo viedli k vypuknutiu druhej svetovej vojny, hoci o tom, do akej miery prispela chudoba k nárastu politického extrémizmu, sa medzi odborníkmi diskutuje dodnes.
V roku 1934 prezident USA Franklin D. Roosevelt podpísal zákon o recipročných obchodných dohodách, ktorý znížil clá a následne liberalizoval svetový obchod a spoluprácu USA so zahraničím.
Zároveň sa mnohé právomoci v oblasti obchodnej politiky presunuli z Kongresu do Bieleho domu. Kongres totiž čelil intenzívnej kritike verejnosti, najmä po tom, ako sa objavili informácie o kupovaní hlasov v súvislosti so Smootovými-Hawleyho clami.
V nádeji, že s obchodnými bariérami sa v budúcnosti nebude takto hazardovať, sa rozhodovanie o prípadných clách vo veľkej miere presunulo na prezidentov USA. Tieto podmienky platia dodnes, pričom Donald Trump svoje právomoci intenzívne využíva.
Článok vyšiel v českom vydaní Forbes a jeho autorom je Marek Tomanka.
