Môže byť aj tichý človek skvelým lídrom? Doba si žiada, aby nás bolo viac počuť i vidieť, lebo „viac je viac“.
Hlasnejší vyhráva a otvorenosť láme ľady. Nič pre introvertov, ale úspešnú kariéru sa dá vybudovať aj bez toho. Čím si introverti dobíjajú „sociálne baterky“ a ako to komunikovať v práci?
Lenka Kowařowská z LEGO Group dlho žila v tom, že je extrovertka. Nerozumela, prečo jej uberá energiu socializácia a prečo po každom väčšom stretnutí, konferencii či podujatí musí zostať chvíľu sama. Veď predsa sociálne zručnosti má naučené a má to byť pre ňu normálne.
„Nekládla som dôraz na vlastné emócie a nedokázala si uvedomiť, že sa neustále ženiem vpred a vôbec nevnímam svoje vnútorné prežívanie,“ opisuje Lenka Kowařowská, Senior Digital Marketing Manager v LEGO Group.
Lenka napokon vyhorela. Dôsledky neprirodzeného pracovného štýlu sa jej pomaly vkrádali do života a skrývali sa za prepracovanosť, aj keď v skutočnosti prepracovaná nebola. „Všetko, čo sa mi zdalo normálne, na mne zanechávalo stopy. Uvedomila som si, že moja komfortná zóna je v tichu,“ dodáva Lenka.
Otázka introverzie a extroverzie sa omnoho viac týka nášho prežívania ako správania. Vieme sa správať dokonca až v rozpore so svojimi myšlienkami, predstavami, postojmi aj prežívaním, len to má svoju cenu.
„Keď niečo robíme proti svojej prirodzenej výbave, stojí nás to oveľa viac energie, ako keď sa správame v súlade s ňou. Vyčerpáva nás to a môže priviesť až k vyhoreniu,“ vysvetľuje psychológ a psychoterapeut Martin Miler.
Prípad Lenky Kowařowskej zastavili až slová koučky, podľa ktorej „nie je ten druhý hlupák, iba je iný“. Myšlienka v nej zarezonovala natoľko, že začala zisťovať, kto vlastne je, prečo sú pre ňu niektoré situácie diskomfortné a prečo je občas precitlivelá.
„Pochopila som, že každý je iný. Inak komunikujeme, potrebujeme iný čas na vykonanie úloh, inak vedieme mítingy, niekto skáče do reči a niekto sa potrebuje zamyslieť. Pre mňa to bol jeden z prvých krokov k uvedomeniu si, že nie som poškodená, neschopná ani pozadu, len som iná,“ približuje Kowařowská a odkazuje na knihu Obklopený narcistami od Thomasa Eriksona, ktorá jej zmenila život.
Niečo so mnou nie je v poriadku
Mnohí introverti majú pocit, že s nimi niečo nie je v poriadku a neraz sa snažia napasovať do roly, ktorá im nie je pochuti. Podobne to mali extroverti vo viktoriánskej Európe na konci 19. storočia.
„Vtedy ste v spoločnosti nemali hovoriť bez vyzvania a mali byť nenápadní, pokiaľ ste neboli na nejakej vyššej pozícii,“ vysvetľuje Miler. Extroverti si svoje miesto postupne našli a nakoniec sa to preklopilo. Možno až príliš.
„Dnešná doba je tak výrazne extrovertná, až by som povedal, že je trošku narcistická. Očakáva sa, že všetci sa budú prezentovať, o všetko sa deliť. Pre introvertov je to úplne proti srsti,“ dodáva psychológ.
Odporúča sa spomaliť a uvedomiť si, že je v poriadku nebyť extrovertom a že každému vyhovuje niečo iné. Treba k tomu však pristupovať opatrne, pretože pokiaľ sa niekto neprejavuje vôbec, je priveľmi uzavretý a mĺkvy, vytvára tým okolo seba nepríjemnú neistotu.
„Uzavretosť je svojím spôsobom sociálne ťažšie akceptovateľná. Nevieme, čo si máme o tom človeku myslieť. O čom rozmýšľa? Je dobrý? Nie je dobrý? Bol by kamarát? Niežeby sme pri extrovertovi mali istotu, aký je, ale aspoň máme nejaké dáta, ktoré náš mozog môže vyhodnotiť,“ myslí si Miler.
Objavujú sa signály, že extrovertno-narcistická doba narazila na svoj vrchol. Podľa Milera sa to postupne začne hýbať smerom k väčšej tolerantnosti, lebo byť extrovertom vo vlastnej spoločenskej bubline a správať sa tak pred celým svetom cez sociálne médiá, to sú dve rozdielne disciplíny.
„Vo firmách začíname vidieť prvé zmeny. Keď majú dobré vedenie alebo si uvedomujú rôzne povahy ľudí, lepšie ich vedia rozvrstviť a využiť potenciál každého v súvislosti s jeho výbavou,“ dodáva Miler.
Silné stránky introvertných lídrov
Zistenia nedávnych štúdií naznačujú, že kým extroverti majú väčšiu potrebu získavať spoločenské odmeny ako luxus či sociálne postavenie a sú ochotnejší ísť do rizika, introverti sú opatrnejší a skôr si rozmyslia, či sa im riziko oplatí.
Keď introverti niečo sľúbia, podľa psychológa Martina Milera je pre nich dôležité urobiť to. Naopak, extroverti to často berú ležérnejšie. Ich silnými stránkami sú aj empatia, pracovitosť a svedomitosť.
„Introverti vedia vnímať to, že niektorí ľudia sú iní. Dobre čítajú sociálnu situáciu vo firme alebo v kolektíve. Zároveň sú veľmi samostatní, lebo sú zvyknutí postarať sa sami o seba. Možno veľmi nevedia delegovať prácu, ale keď im niečo zadáte, vedia to veľmi dobre spracovať,“ opisuje Miler.
Jednou z najzákladnejších čŕt introvertov je podľa neho schopnosť hlboko premýšľať, počúvať a analyzovať. Neraz sa pritom stretávajú s výčitkou, že nič nehovoria a sú ticho. V skutočnosti veľmi dobre vnímajú všetko, čo sa okolo nich deje, a informácie v sebe spracúvajú.
„Introvertný človek, ktorý pozná sám seba, vie, v čom je silný a pracuje na tom, môže byť skvelým lídrom. Poznám veľa dobrých introvertných lídrov, ktorí berú svoju introverziu ako silnú stránku,“ hovorí Oto Kóňa, poradca pre malých a stredných podnikateľov.
Introvertní lídri prinášajú do práce pokoj, stabilitu a netolerujú mikromanažovanie. Dokážu viesť aj extrovertné tímy a byť pri tom konzistentní, vytrvalí a nestrácať svoj cieľ z dohľadu.
„Ich veľkou pridanou hodnotou je, že sa nenechajú strhnúť chaosom alebo vzrušením. Zároveň sú vnímavejší voči jednotlivcom v tíme. Neberú tím ako homogénnu masu, ale vidia ľudí s ich individuálnymi darmi. Zvyčajne sú aj veľmi zodpovední,“ hovorí koučka pre introvertov Žofia Majdeková.
Tri kroky k spokojnejšiemu životu
Mnohí introverti majú pocit, že by sa mali prejavovať extrovertnejšie a využiť každú príležitosť na nejakú sociálnu interakciu. Keď to nezvládajú, berú to ako prehru. Zo zóny komfortu pritom netreba vystupovať a už vôbec nie za každú cenu.
„Ak mi to zvýši kvalitu života, idem do toho. Ak nie, odmietnem a nevyčítam si to,“ opisuje Oto Kóňa, ktorý mal dlho pred očami akýsi extrovertný ideál a ako introvert sa za ním hnal.
„Myslel som si, že to tak má byť a len to jediné môže priniesť úspech. Bál som sa, že mi unikne nejaká príležitosť. Dnes už mi nerobí problém povedať nie alebo ukončiť spoluprácu, ak to nejde smerom, ktorý mi aktuálne vyhovuje,“ dodáva Kóňa.
Časom si našiel ideálny režim a rád pracuje sám vo svojej kancelárii. Kedysi hovoril áno na všetko, ale po väčších vystúpeniach sa niekedy musel spamätávať aj týždeň. Dnes preto dobre prehodnocuje, čo mu daná skúsenosť prinesie a či je jeho účasť na stretnutí potrebná.
Podobný systém si našla aj Lenka Kowařowská, ktorá už oveľa viac dbá na to, aby nebola na stretnutiach, kam neprináša pridanú hodnotu alebo pre ňu nie sú dôležité. Keď má slabšie „sociálne baterky“, nenúti sa sedieť medzi kolegami a radšej pracuje zo zasadačky alebo využije možnosť práce z domu.
„Samozrejme, že občas musím robiť veci, ktoré nie sú pre mňa úplne komfortné, nevyhnem sa ani mítingom s klientmi, ale kedysi som sa často nútila do sociálnych interakcií. Dnes už viem, že nemusím. Je absolútne v poriadku niečo odmietnuť, pretože ak si hranicu neustrážim, má to zbytočný dopad na moje dlhodobejšie fungovanie,“ priznáva Kowařowská.
Ustrážiť si hranicu však môže byť náročné. Lenka si po svojej skúsenosti s vyhorením prešla tromi krokmi, ktoré jej pomohli k spokojnejšiemu životu. Najprv treba spoznať samého seba a svoje potreby, následne si nastaviť hranice a nakoniec akceptovať svoje rozhodnutia aj fakt, že ako introvert máte obmedzenú kapacitu „sociálnej baterky“.
Ako si ustrážiť hranice
Ak má introvert úspešne fungovať v extrovertnej spoločnosti, je dôležité nastaviť si hranice. Ako to komunikovať v práci? Podľa koučky Žofie Majdekovej je karta na strane introvertov. Šéfov a kolegov napríklad môžu vopred upozorniť, že po teambuildingu zrejme nebudú veľmi spoločenskí, lebo budú mať vybité „sociálne baterky“ a budú potrebovať dočerpať energiu v tichu.
„Nejde o to, že by sa všetci mali prispôsobiť introvertom. Len je fajn, keď introverti vedia povedať, prečo potrebujú svoj priestor na prácu a prečo sú napríklad výkonnejší pri práci z domu. Preto je v tíme dobrá tolerancia,“ dodáva Majdeková.
Oto Kóňa síce pracuje na voľnej nohe, ale veľmi mu pomohlo, keď si nastavil jasný týždenný režim. Pondelky, stredy a piatky trávi sám v kancelárii a venuje sa operatíve.
„Tieto dni sa snažím mať čo najvoľnejšie. Mám v nich aj dvojhodinové okná vyhradené na čítanie. Utorky a štvrtky mám zas zaplnené stretnutiami a som nastavený na to, že budem vo svojej extrovertnejšej polohe. Vtedy je mi v tom príjemne, lebo to očakávam a viem, že zajtra budem mať pokoj a dobijem si baterky,“ prezrádza Kóňa.
Priestor na čítanie počas pracovného dňa vníma ako veľmi dobre investovaný čas. Vraví, že tým získa odstup od pracovných povinností a napadajú mu tie najlepšie myšlienky.
„Nedodržujem to úplne striktne, lebo keby prišiel klient s neočakávanou požiadavkou, neposlal by som ho preč s tým, že má smolu, lebo ja teraz čítam,“ upresňuje Oto.
Trvalo mu pätnásť rokov, kým si vytvoril svoj režim. Dlho akceptoval každú spoluprácu s cieľom dokazovať si svoje extrovertné zručnosti, ale dnes už je pre neho prednejšia rodina a on sám. Pracuje maximálne do šiestej a nikdy nie cez víkendy a sviatky. Ticho niekedy musí vyhrať.
