Ak by sme mali vybrať jednu Slovenku, ktorej práca zachránila už tisícky životov, bola by to bojnická rodáčka Edita Révay. Návnady na komáre, ktoré spolu s manželom vyvinula, účinne pomáhajú bojovať proti jednej z najsmrteľnejších tropických chorôb na svete, malárii.
Je zároveň prvou vedkyňou zo Slovenska, ktorej na výskum prispela aj Nadácia Billa a Melindy Gatesovcov. A to sumou presahujúcou 20 miliónov dolárov.
Z laboratórií a oáz Izraela sa jej výskum preniesol do USA a následne do Afriky. Spolu s manželom vytvorili novú metódu, ako kontrolovať populácie komárov, ktoré prenášajú nebezpečné tropické vírusové ochorenia ako malária, žltá horúčka, horúčka dengue, západonílska choroba či chikungunya.
Následne získala profesúru na univerzite v Bamaku, hlavnom meste Mali, ktoré je jednou z najviac postihnutých krajín Afriky. Len na maláriu tu zomierajú ročne desaťtisíce ľudí.
Edita Révay prešla z akademického prostredia do terénu a trúfneme si povedať, že toto rozhodnutie má potenciál zachrániť milióny životov. Aj preto si prácu manželov vyhliadla Nadácia Billa a Melindy Gatesovcov, ktorá im pomohla zafinancovať výskum, a to sumou, ktorá presiahla 20 miliónov dolárov.
No keď sa spomínaná nadácia pokúšala získať práva na ich svetové patenty, vypočula si rázne „nie“. Toto je veľký rozhovor o láske k vede, o boji proti odvrátiteľným úmrtiam a o živote v krajine zmietanej vojnou, ktorá aktuálne ukazuje svetu svoju krutú tvár.
Ako ste sa dostali do Izraela?
Všetko u mňa ide cez lásku. Vydala som sa. S prvým manželom sme sa zoznámili koncom prvého ročníka na vysokej škole v Bratislave, kde sme obaja študovali. On farmáciu, ja molekulárnu biológiu a genetiku na Univerzite Komenského. Bol to navyše hudobník, hral krásne na husliach, čo mu pridalo na čare. (úsmev)
Prečo ste sa rozhodli odísť?
Môj manžel bol Izraelčan a prišiel študovať na Slovensko ako štipendista, pod podmienkou, že sa vráti domov. Medzi Izraelom a Československom neboli v tom čase diplomatické styky. Niektorí z jeho spolužiakov tu zostali a oženili sa so Slovenkami. No môj vtedajší priateľ povedal pred nesprávnymi ľuďmi, že komunistický systém padne, bolo to v roku 1982. Niekto ho udal, a tak musel po ukončení školy odísť. Bolo evidentné, že na Slovensku by sme nemohli spolu zostať.
Nakoniec sa vám predsa len podarilo zosobášiť sa?
Zasnúbili sme sa a dohodli sme sa, že svadba bude o rok, po skončení štúdia. On odišiel do Izraela, kde absolvoval stáž a vybavil potrebné dokumenty k sobášu na Slovensku. Na sobáš mu povolili zostať na Slovensku len dva týždne.
Ja som si zatiaľ dokončila doktorát a začala som pracovať na lekárskej fakulte v ústave genetiky v Martine. Po svadbe som si začala vybavovať „emigrantský pas“. Trvalo to takmer rok. Budúci rok v júni oslávim 40 rokov, odkedy som sa vysťahovala do neznáma, len s úradne povolenými 40 dolármi vo vrecku.
Vaša rodina na Slovensku musela byť prekvapená, keď ste sa rozhodli vydať a presťahovať do Izraela. Ako reagovali?
Bolo to ťažké. Mali veľa pádnych argumentov, aby ma odhovorili od nášho vzťahu, ale ja som vedela, že ho nemôžem opustiť. Viedla ma láska, tá mocná čarodejka. (úsmev) Po dvoch rokoch to môj otec vzdal a povedal, nech ten mladý muž príde k nám domov na Vianoce, aby sa ukázal.
Vtedy sa vrátil z návštevy Izraela, kde jeho mama medzičasom vážne ochorela a nakoniec aj zomrela v jeho náručí, ale on to nikomu – dokonca ani mne – nepovedal. Nechcel, aby city mojich rodičov ovplyvnila jeho strata. Chcel prísť do rodiny s tým, že všetko je v poriadku, aby ho prijali takého, aký je.
Keď videli, že je inteligentný, pracovitý a šikovný, už nebol žiaden problém. Jedine vzdialenosť. Môj starý otec na to povedal: „Všetko je v poriadku, má tmavé vlasy, hnedé oči. To potrebujeme do rodiny, lebo sme všetci ryšaví. Ale prečo je z takej diaľky?!“
Robo Homola
Aké ste mali očakávania od Izraela?
Žiadne. Vedela som, že idem do ťažších podmienok, ako som mala na Slovensku. Nemali sme žiaden finančný základ, začínali sme veľmi skromne, spali sme na matracoch na zemi. Nemali sme ani zariadený byt, žiadnu televíziu, nič navyše.
Hnala ma len láska a presvedčenie, že nejako bude, že to bude dobré, a hlavne, že budeme spolu. Hneď po príchode som sa začala učiť po hebrejsky, aby som si čo najskôr našla prácu a postavila sa na nohy.
Ako sa vám podarilo zvyknúť si na novú krajinu?
Veľmi rýchlo, nemala som inú možnosť. Myslím, že som húževnatý človek a nikdy sa nevzdá vam. Viem sa veľmi rýchlo prispôsobiť. Navyše, do ľudí a do krajiny som sa zamilovala od začiatku. Nikdy som nemala úmysel odtiaľ odísť, ani po rozvode. Izrael je dodnes moja duša, tam žijem, tam mám domov, a to napriek všetkému.
Nový začiatok
Bolo mysliteľné pokračovať vo vašom odbore, v genetike?
Prvý rok som mala len turistické víza, a preto som mala zakázané pracovať. Chodila som pol roka do jazykovej školy na hebrejčinu a zároveň som si hľadala prácu. V nemocniciach, kde bol dopyt po laborantoch a technikoch, mi však povedali, že som prekvalifikovaná.
Po roku sa mi narodil syn a zároveň som získala status trvalého rezidenta, ktorý mám dodnes. Pri hľadaní práce som prišla aj na Lekársku fakultu na Technione, teda na Izraelskom inštitúte technológií (univerzita v meste Haifa – pozn. red.), na stretnutie s profesorom Silbermannom, ktorý vtedy viedol katedru morfologických vied a bunkovej biológie, neskôr sa stal dekanom celej lekárskej fakulty.
To stretnutie bolo pre mňa osudové. Neskôr mi poradil, aby som sa dala na štúdium angličtiny pre vedcov, čo som aj urobila, a aby som sa vrátila, keď dostanem povolenie pracovať.
Aké to bolo vrátiť sa do školy? Náročné?
(úsmev) Profesor Silbermann, môj budúci mentor, mi veľmi veril a bojoval za mňa. Nenašiel mi síce pracovné miesto, ale chcel, aby som uňho robila doktorát v odbore lekárskych vied. Po odoslaní dokumentov na dekanát sa však dekan vyjadril, že som z východného bloku a že sa nemieni so mnou zapodievať.
Dodnes si pamätám, ako som neskôr započula jednu konverzáciu, keď profesorovi Silbermannovi povedal: „Dobre, keď ju tak veľmi chcete, uznám jej len bakalára, ale nič viac. Prijmite ju, nech si platí celé štúdium. Dajte jej ťažké skúšky a uvidíme, čo z nej vylezie.“
Napriek tomu ste sa na to dali?
Manžel aj s profesorom Silbermannom ma presvedčili. Povedal mi, že prvý semester si síce budem musieť zaplatiť celý, ale sľúbil, že ak budem mať všetky skúšky nad 90 bodov, získam štipendium a budem môcť aj učiť. Tak som si nakoniec vzala na štúdium pôžičku z banky.
Na začiatku mi dal do rúk hromadu anatomických kníh so slovami: „Choď do pitevne, vyber si telo a začni!“ Na začiatku som stratila farbu, bála som sa ísť do pitevne sama, ale neskôr sme tam chodili s ďalším doktorandom. A po jednom semestri sme obaja začali v pitevni aj učiť.
Robo Homola pre Forbes Slovensko
Ako pokračovala vaša cesta v Izraeli?
Postupne ma pozývali učiť na rôzne zdravotnícke školy a univerzity. Učila som napríklad budúce zdravotné sestry, pomáhala som zakladať Katedru pre fyzioterapiu a lekárske vedy na Univerzite v Haife.
V októbri 1997 som začala pracovať v nemocnici, kde mi ponúkli miesto šéfky klinického laboratória. Nechcela som riadiť ľudí ani sa starať o prístroje, nebolo to úplne pre mňa a najprv som to odmietla.
Vedenie nemocnice ma však poprosilo, aby som to zobrala, kým nájdu nového šéfa – a nakoniec som tam zostala 17 rokov. Keď mi potom o rok, v roku 1998, ponúkli miesto riaditeľky Ústavu anatómie a patológie v Technione, spýtala som sa: „Ako si to predstavujete? Však ja sama som tu študentka.“
Na to reagovali ako?
Povedali mi, že to nevadí, pretože mám doktorát zo Slovenska. A keď som im pripo menula, že dekan mi ho predtým nechcel ani uznať, odvetili, že to bol jeho omyl. Povedala som si, že niečo také je možné len v Izraeli. (smiech) Bola som dva roky súčasne účastníčkou doktorandského štúdia lekárskych vied a zároveň riaditeľkou ústavu anatómie.
Druhá šanca
V období rozvodu a po ňom som sa stala matkou samoživiteľkou. So synmi sme sa presťahovali z novopostaveného rodinného domu do podnájmu a ja som musela pre nás zabezpečiť živobytie, platiť podnájom aj školné pre obe deti. Veľa som učila, aj sedem dní v týždni.
V tom čase sa môj výskum na lekárskej fakulte zameriaval na starnutie tkanív – kostí, kostnej drene a svalov – a možnosti, ako spomaliť tento jav, znížiť tvorbu voľných radikálov a skúmať vznik rakovinových buniek.
Spolupracovala som s medzinárodným tímom a náš posledný výskum sa zameriaval na výskum genetických faktorov na vznik rakoviny prsníka u žien z rôznych národností a etník Blízkeho východu. S tímom sme čakali na grant z USA, ale v roku 2000 vypukla druhá intifáda.
Bolo nám povedané, že politická situácia nie je vhodná pre spoluprácu a grant nám nedali. Tak som sa pustila do iných vecí, vypracovala som veľkú epidemiologickú štúdiu, prednášala som na troch univerzitách, dokonca som pomáhala založiť tri nové katedry na Univerzite v Haife a viedla som klinické laboratóriá jednej anglickej nemocnice v Nazarete…
… a spoznali ste terajšieho manžela?
Viete, ako to býva. (úsmev) Nechcela som už nikoho vo svojom živote, hlavne nie takého, kto by mi hovoril, ako mám vychovávať deti. Veľmi som si vážila slobodu, ktorú som len ťažko získala. A vôbec som si nemyslela, že nájdem partnera, ktorý by akceptoval všetko, čo robím, navyše s dvoma deťmi.
Čo sa zmenilo?
Mama mojej priateľky, s ktorou som si bola veľmi blízka, dostala mozgovú porážku. Zostala ochrnutá na pravú ruku, stratila schopnosť rozprávať. Viete, ale ona sa ako vdova vy dala za iného vdovca. Obaja mali po sedemdesiatke.
Bola som ju pozrieť v nemocnici a videla som, ako ju jej druhý manžel hladil a masíroval, bol veľmi láskavý. Povedala som si, že aj ja by som ešte chcela zažiť niečo takéto. Lásku, odovzdanosť, spolupatričnosť. Práve ona ma presvedčila, aby som to ešte raz skúsila, hoci aj online.
Robo Homola
Ako ste sa napokon stretli s terajším manželom?
Spočiatku som odmietala všetky online zoznamky, ale po tom som si povedala: „Nech sa stane Božia vôľa.“ Günter bol v tom čase hosťujúci profesor na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a jeden môj bývalý študent ho náhodou naviedol na tú istú zoznamku.
A keď ten študent uvidel môj profil, zalomil rukami: „Veď tá ma učila anatómiu!“ Günter mi hneď poslal mail, v ktorom napísal, že ak niečo na medicíne najviac neznášal, tak to bola práve anatómia. (smiech) Začali sme si písať, neskôr sa rozprávať. Po týždni povedal, že by sme sa mohli stretnúť.
Povedal mi, že sa do mňa zamiloval už z našich rozhovorov, z môjho hlasu, no bál sa, že sa nebudeme jeden druhému páčiť naživo. Keď sme sa stretli, nevedela som sa prestať usmievať.
Komáre, všade samé komáre!
Prostredníctvom neho ste sa dostali k výskumu tropických chorôb, ako je malária?
Presne tak, s komármi prišiel Günter. On má špecializáciu na tropickú medicínu a lekársku entomológiu. Komáre potrebujú cukor ako zdroj energie, aby mohli lietať za ďalším zdrojom potravy, keď ide o samčeky, alebo krvi, keď o samičky. Prizval ma, aby som s ním spolupracovala na analýzach DNA.
Začali sme robiť výskum, čo komáre priťahuje, čím sa kŕmia. Chodili sme spolu do prírody, do oáz v okolí Mŕtveho mora, zbierali sme všetky možné rastliny, kríky, lístie a robili sme ich DNA profily. Potom sme odchytávali komáre v oblasti, vyoperovali sme im žalúdky a urobili DNA profily rastlín z obsahu žalúdkov, aby sme zistili, čo im najviac chutí.
To nás naučilo, čo komáre priťahuje, čím sa kŕmia, aby sme mohli vyrobiť účinnú návnadu. „Niektoré rastliny či kvitnúce kríky priťahujú komáre aj zo vzdialenosti vyše 40 metrov.“
Na čo ste prišli?
Zistili sme, že im chutí nektár rôznych kvitnúcich rastlín, prezreté ovocie, hlavne guajava, mango, nektárinky, sladký melón, medová rosa, kaktusy. Z rastlín im najviac chutí tamariška, tá bola medzi komármi absolútnym víťazom v tomto zemepisnom pásme.
Niektoré rastliny či kvitnúce kríky priťahujú komáre aj zo vzdialenosti vyše 40 metrov. Samčeky lietajú, kŕmia sa, pária sa, kŕmia sa a stále dokola, no samičky musia okrem toho hľadať aj zdroj krvi, pretože v nej je istá bielkovina, ktorá umožňuje vajíčkam vyvíjať sa.
Zväčšené komáre s rôznofarebne sfarbenými bruškami, pre ľahšiu identifikáciu zlúčenín. Foto: Edita Révay (archív)
Pasca na komáre pod strieškou, záber počas terénneho výskumu v Mali. Foto: Edita Révay (archív)
Preto im „chutí“ aj ľudská krv?
Samičky komárov sú hnané základným inštinktom – nájsť si porciu krvi po tom, ako sa spárili, aby sa im mohli vyvíjať vajíčka. To sa deje približne 12 až 24 hodín po tom, ako sa premenia z kukly na lietajúceho komára a vzlietnu z vody. Priťahujú ich teplokrvné živočíchy a ľudia, pretože máme rôzne telesné pachy a vydychujeme oxid uhličitý.
Komáre majú mimoriadne vyvinutý čuchový aparát, oxid uhličitý zacítia z veľkej diaľky, aj na 50 metrov. Na takú vzdialenosť ich priťahujú aj silné pachy, ako pot a s tým spojená kyselina mliečna, amoniak, kyselina močová – napríklad spotené neumyté telo. Na menšiu vzdialenosť ich priťahujú aj iné vnemy, napríklad tmavá farba alebo teplo tela.
Čo nasledovalo po tom, ako ste zistili, čo komáre priťahuje?
Rozhodli sme sa vyrobiť prototyp – a na toto je môj muž génius. Vyrábali sme rôzne pasce a postrekovače. Našou úlohou bolo umelo vyrobiť molekulu, ktorá by ich pritiahla, pretože majú veľmi silný čuch. Výťažok z kvetov bol síce veľmi účinný, ale nebolo možné ho produkovať v dostatočných množstvách na rozsiahle experimenty, a tak sme sa zamerali na dostupnejšie ovocie.
Náš prvotný recept bol z piva, vína, datľového sirupu, zmäknutého ovocia, napríklad rozmočených broskýň, guavy, melónov, a melasy. Celú zmes sme nechali fermentovať dva dni. Do časti sme pridali toxín, ktorý je toxický len pre komáre. Zjedia ho a rozloží ich trávenie zvnútra.
Dovtedy sa používal iba kontaktný jed, napríklad sa siete impregnovali chemikáliami, ale my sme do návnad pridali nízkorizikový črevný toxín a ďalšie látky, neškodné pre ľudí, včely a všetok ostatný hmyz.
Edita Révay vykonáva na archívnom zábere postrek vegetácie. Foto: Edita Révay (archív)
Ako vám to vôbec napadlo?
Neuveríte, ale celé to vzniklo v kuchyni. (smiech) Raz som varila, pričom som sa rozprávala s manželom a povedala som mu, že molekulárna biológia je ako kuchyňa.
Pripadalo mi to také prirodzené – už v Izraeli, keď som bola na lekárskej fakulte, som v laboratóriách robila rôzne PCR testy, western blot testy (na označenie určitých proteínov v molekulách DNA – pozn. red.), in situ hybridizácie (odhalenie špecifických sekvencií nukleotidov v RNA alebo DNA – pozn. red.).
Vždy som hovorila, že ja len „varím“, že to je moja „pracovná kuchyňa“. Molekulárna biológia spočíva stále v tom, že pridáš toľko mililitrov, počkáš, ohreješ na takúto teplotu a ideš krok za krokom. Ibaže všetko je v mikro- alebo nanomnožstvách. Preto mi vôbec nepripadalo divné robiť takéto „maglajzy“, práve naopak, viac ma vždy bavila práca v teréne než prvotná fáza výskumu v laboratóriu.
Na Floridu!
Ako prebiehali prvé pokusy?
Nakúpili sme sto fliaš minerálky a sto párov bielych ponožiek, ktoré som musela niekoľkokrát vyprať, aby sa zmyli akékoľvek prísady a pach. Sušila som ich vonku pred hotelom, ľudia sa čudovali. Na malú fľašku z minerálky sme potom natiahli bielu bavlnenú ponožku a nad ňu sme dali umelohmotný tanierik ako striešku.
Celá teória vznikla pod názvom atraktívne toxické cukrové návnady (z anglického attractive toxic sugar baits – ATSB). Podarilo sa nám s nimi prekonať rezistenciu komárov voči tradičným kontaktným pesticídom, čo bol dovtedy veľký problém kontroly prenosu chorôb. Náklady na vývoj a registráciu nových kontaktných pesticídov sú podobné nákladom na vývoj nových antibiotík, dosahujú stovky miliónov eur.
No my sme dokázali, že použitie črevného toxínu nevykazuje žiadnu rezistenciu ani inú skríženú reakciu s kontaktnými toxínmi, preto sú naše návnady schopné usmrtiť inak odolné komáre. Naša metóda sa ukázala vysokoefektívna, technologicky jednoduchá a lacná, navyše veľmi účinná, a to aj v chudobných biotopoch s nízkym obsahom cukru.
Najmä v polopúšťových oblastiach nie je dostatok vegetácie, ktorú by bolo možné našimi návnadami postriekať, preto sme museli vytvoriť návnadové pasce. Dnes je táto metóda považovaná Svetovou zdravotníckou organizáciou za mimoriadne sľubnú.
Ak budeme môcť v budúcnosti preukázať, že vplyv na prenášače malárie zabezpečí menej ochorení, bude naša metóda ustanovená ako nová paradigma na kontrolu malárie vo svete, ale aj ako užitočný nástroj na eradikáciu malárie vôbec.
This 2014 photo made available by the U.S. Centers for Disease Control and Prevention shows a feeding female Anopheles funestus mosquito. The species is a known vector for malaria. The parasitic disease killed more than 620,000 people in 2020 and caused 241 million cases, mainly in children under 5 in Africa. (James Gathany/CDC via AP),Image: 734475320, License: Rights-managed, Restrictions: This content is intended for editorial use only. For other uses, additional clearances may be required.; Handout – Government Produced AP PROVIDES ACCESS TO THIS PUBLICLY DISTRIBUTED HANDOUT PHOTO PROVIDED BY CDC; MANDATORY CREDIT, Model Release: no
Poďme však ešte späť k vytváraniu návnad. Ako ste postupovali predtým, než ste ich priniesli do Afriky?
Časť tekutiny s toxínom sme neškodnými potravinárskymi farbivami zafarbili na červeno, bez toxínu na zeleno – to bola kontrolná vzorka. Návnady sme vešali do kanalizácie a všetky vývody sme prekryli sieťovými košmi. Každý deň sme zbierali komáre, počítali, koľko ich zahynulo, a podľa farby bruška sme vedeli, koľko čoho zjedli. Viete si predstaviť, čo je to počítať päť kíl komárov? (smiech) Potom sme rovnaký pokus urobili aj v historickej štvrti, v St. Augustine na Floride, čo je najstaršie mesto v Spojených štátoch. No a za túto prácu sme získali prvý grant od Nadácie Billa a Melindy Gatesovcov.
K spolupráci s nadáciou sa dostaneme, ale povedzte, ako sa počíta také množstvo komárov.
Urobí sa vzorka na platforme, akou je napríklad milimetrový papier, kde sa rozprestrú komáre v určitej vrstve. Spočítame ich na ploche 10 krát 10 centimetrov a vynásobíme počtom takých štvorcov. Potom ich rozdelíme podľa druhu.
Maláriu prenáša len rod Anopheles. Ale my sme chceli skúmať aj ďalšie rody komárov, ktoré prenášajú západonílsky vírus, vírusy chikungunyu, ziku a horúčku dengue. Tieto choroby môžu byť smrteľné, najmä ak spôsobia hemoragickú, čiže krvácavú horúčku.
Keď sme mali komáre rozdelené podľa rodov, oddelili sme samičky od samcov, pretože len samičky prenášajú choroby. Po vyliahnutí nakladie samička vajíčka a vo vaječníku sa jej vytvorí uzlík. Potom sa napije krvi znova, opäť nakladie vajíčka a vznikne ďalší uzlík.
Tento cyklus sa opakuje približne raz za dva týždne a mnohokrát počas života samičky. Ak je nositeľkou patogénu a napríklad mala na vaječníku päť uzlíkov, tak päťkrát nakládla vajíčka a pila krv od piatich ľudí, ktorých nainfikovala.
Čím viac uzlíkov, tým starší komár a väčšia hrozba prenosu malárie?
Presne tak. Snažili sme sa zistiť, ako môžeme vyhubiť populáciu samičiek. Na začiatku experimentu sme zistili, aký je vek populácie. Videli sme, že tam máme samičky, ktoré sa napili krvi mnohokrát, ale aj tie, ktoré sa napili raz.
Pomocou pokusu sme zistili, že po nainštalovaní našich ATSB pascí sa populácia omladila. Mali sme samičky, ktoré sa napili raz alebo dvakrát, aj také, čo sa nenapili ani raz. A tie, ktoré sa napili viackrát, už tam neboli.
Mali, krajina komárov
Ako prebiehali pokusy v teréne, keď ste už prišli s návnadami do Afriky?
Novú metódu sme testovali v Mali, Keni a Zambii. V prvej fáze sme robili entomologické pokusy s cieľom zistiť vplyv na lokálne populácie komárov Anopheles. V druhej sme hodnotili vplyv použitia návnad na počet prípadov malárie v miestnej populácii.
Pre pokus boli vybrané dediny s určitým počtom obyvateľstva a rovnaký počet dedín ako kontrolná vzorka. Kontrolovali sme hustotu, čiže počet komárov, ale aj ich vek – len samičky staršie ako desať dní môžu byť infekčné, keďže toľko trvá vyvinutie parazita v tele komára. To sme sledovali od apríla do decembra 2017. V Mali sme už úspešne ukončili prvú fázu a v budúcom roku začneme s druhou.
Najviac pokusov ste robili v Mali. Prečo?
Robili sme pokusy aj v iných štátoch, ale v Mali sme začínali s podporou amerického National Institutes of Health (NIH) so sídlom vo Washingtone. Okolo roku 2008 sme hľadali krajinu, ktorá by bola vhodná, kde je vysoký výskyt malárie a kde vedci a lekári majú vedomosti o tejto chorobe.
Mali spĺňalo kritériá, boli tam podmienky striedania období sucha a vlhka. Neskôr sme zistili, že v Bamaku, hlavnom meste, sa populácia komárov množí aj v období sucha.
Prečo?
Zistili sme, že v mestách narastá počet prípadov malárie, pretože komáre sa živia zvyškami jedál ako kečup, horčica, cereálie a iné odpadky. Tie slúžia ako zdroj cukru. Sú to výdobytky modernej doby, na ktoré sa prispôsobili.
Edita Révay s malijskými deťmi. Foto: Edita Révay (archív)
Takže ste sa rozhodli pre Mali.
Áno, a okrem toho, v Mali sa nachádza jedno z centier excelentnosti, ktoré podporuje NIH. Tie pôsobia v rôznych krajinách, sú financované rôznymi inštitúciami v rámci NIH a ich cieľom je rozvíjať vedecké poznatky, vyvíjať inovatívne liečebné postupy a školiť výskumníkov.
Takže sme sa pripojili k centru, ktoré je prepojené s lekárskou fakultou v Bamaku, kde sme obaja s manželom profesormi. Prvý grant, ktorý sme získali, išiel cez Hebrejskú univerzitu v Jeruzaleme.
Ďalší sme získali cez NIH, ale peniaze nešli priamo na univerzitu v Bamaku, ale museli ísť cez finančné centrum, ktoré je pod dohľadom Američanov. Chceli kontrolovať peniaze a zabrániť korupcii, ktorá je v Afrike, žiaľ, veľmi rozšírená, a chceli, aby peniaze dostali tí správni ľudia na výplatnej páske.
Koľko času ste strávili v Afrike?
Pôsobila som tam veľmi aktívne od roku 2013, väčšinou na šesť týždňov, viackrát do roka. V Afrike som trikrát strávila aj Vianoce a Nový rok. V tom čase som sa musela vzdať určitých aktivít a pozícií v Izraeli. Všetky pedagogické povinnosti som si preložila do jedného semestra a po jeho skončení som mala voľno na výskum v Afrike a v USA.
Keďže som bola veľmi populárna ako prednášajúca, nebol to problém a univerzity, kde som pôsobila, mi vyšli v ústrety. (úsmev) Musím priznať, že učenie je moja láska, robím to srdcom a dušou. A študenti to cítia a vedia to oceniť. V polovici marca roku 2020 som prišla do Mali, pôvodne na šesť týždňov, ale nakoniec – keďže vypukol covid – som zostala sedem mesiacov, keďže zrušili lety a zatvorili sa hranice.
Akú úspešnosť ste s výskumom dosiahli?
V experimentálnych obciach, v porovnaní s kontrolnými, klesla populácia Anopheles od 20 do 90 percent, v závislosti od mesiaca a monitorovacej metódy. Staršie samičky sme eliminovali na 80 až sto percent, počet infikovaných klesol o 90 až sto percent. Náš systém teda fungoval veľmi dobre.
V 70 dedinách, kde sme mali rozmiestnené pasce, sa znížila chorobnosť na maláriu o 15 percent. No pre našich šéfov to bolo málo, očakávali aspoň 30 percent. Zopakovať experiment by bolo náročné a, žiaľ, grant sa nám skončil a nemohli sme ho zopakovať.
Bolo by náročné dostať sa na požadované percentá?
Bolo to v tom čase nepredstaviteľné za podmienok, v akých sme pôsobili. Prišla pandémia covidu, školy boli zatvorené, deti sa potulovali vonku a kradli nám pasce, pretože to bolo sladké a zároveň to pre ne nebolo nebezpečné. Inde nás obviňovali zo šamanstva a voodoo – to, čo sme robili, považovali za „výmysly bieleho muža“.
Mali sme aj technické problémy, sériu testovaní hrúbky membrány, ktorá pokrývala návnadu a ktorú museli komáre prepichnúť. Ďalším problémom bolo, že sa zvyšovala viskozita návnady, keďže sa voda vyparovala, a komáre už hustú tekutinu nedokázali nasať. Dva nové patenty, ktoré nám už vyšli z patentového úradu, majú riešenie práve na tieto technické problémy.
Mne sa zdá, že aj 15-percentné zníženie úmrtnosti na maláriu je signifikantné. Podľa štatistík Svetovej zdravotníckej organizácie sa ročne maláriou infikuje 300 až 500 miliónov ľudí, z čoho pol milióna ľudí zomrie.
Také sú oficiálne štatistiky. Najviac ľudí zomrie v Afrike, v Ázii sú už programy na ochranu pred maláriou pokrokovejšie. Preto sa hovorí, že ko máre sú najväčší zabijak ľudstva. Prenášajú nie len maláriu, ale aj horúčku dengue, vírus zika, žltú horúčku a ďalšie. Niekedy sa to prejaví ako chrípka, inokedy na to človek zomrie.
Nikdy nepodceňujte maláriu
Mali ste niekedy aj sama maláriu?
Nie, ja nie, ale môj muž asi trikrát. Naposledy do stal maláriu na prelome rokov 2012 a 2013, lebo zabudol vziať antimalariká, keďže už medziča som ochorel aj na horúčku dengue. Vtedy to bolo vážne a veľmi som sa oňho bála. Ja beriem antimalariká vždy, keď som v rizikovej oblasti, hoci sa ne dajú brať dlhodobo.
Ako sa malária prejavuje?
Človek je malátny a slabý. Teplota stúpa veľmi prudko a potom pri chádzajú záchvaty triašky. Tento cyklus sa strieda. Patogén malárie, Plasmodium, napáda červené kr vinky a rozkladá ich. Telo sa bráni zápalom a horúčkou, no ak sa rozpadne príliš veľa červených krviniek, telo skolabuje pre nedosta tok kyslíka. Zomiera sa na to, že telo nemá kyslík. U malých detí, tehotných žien a starých ľudí je to tak, že ich môže zabiť aj veľmi vysoká teplota.
Al Fousseini Camara / Le Pictorium – Back to school 2024 – 2025 in Mali – 03/11/2024 – Mali / Bamako District / Bamako – In full decline of the Niger River in Bamako, dozens of people gathered this Sunday, November 3, 2024 on Dialagoun Island to clean, tidy, repair, arrange the different classes of the school in order to prepare and make possible the start of the school year 2024 – 2025 of more than 300 Bozo schoolchildren from the different neighborhoods bordering the river, scheduled for Monday, November 4, 2024 throughout Mali. The school was not spared from rising waters and flooding following heavy rainfall in August and September. Following the state of natural disaster decreed by the authorities, the start of the school year was postponed until Monday, November 4. The number of schools destroyed or flooded was then estimated at more than 400 across the country.,Image: 930968481, License: Rights-managed, Restrictions: Usage restrictions: Advertising and promotion,Commercial electronic,Consumer goods,Direct mail and brochures,Indoor display,Internal business usage,Personal use, Model Release: no
Ako sa dokážete ako lekárka, vedkyňa a žena vyrovnať s tým, že na jednej strane hľadáte spôsoby, ako znížiť úmrtnosť, no medzičasom ľudia vrátane detí ďalej umierajú, a to aj vo vašej blízkosti?
To je ťažká otázka… Máte pravdu, prichádzali sme do kontaktu s umierajúcimi. Náš tábor je od výskumného centra v Bamaku, kde je elektrina, asi sto kilometrov. A aj tam elektrina veľmi často vypadáva, aj na viac hodín. Asi 20 kilometrov od tábora však bola dedina Bankoumana, v ktorej bolo zdravotné centrum a v ňom zapínali generátory na elektrinu každý večer na tri hodiny.
V centre sme mali počítače, odtiaľ sme sa spájali so svetom. Sprchovali sme sa tam, keď bolo obdobie sucha. Bolo to však aj miesto, kde sa lieči li chorí. Ich miestnosť bola hneď vedľa tej našej „počítačovej“, dvere do nej boli vždy pootvorené.
Počuli sme vzdychy a vzlyky umierajúcich, detí aj dospelých. Zvyčajne tam boli sami. (odmlčí sa) Je to veľmi srdcervúce, keď človek vidí, čo sa tam deje, a vráti sa do moderného sveta, kde sa ľudia hádajú o veciach, ktoré by inde dokázali zachraňovať životy.
Môže malária ohrozovať aj Európu?
Áno. My sme maláriu v Európe „vyhubili“, ale nezmizla z povrchu Zeme. Aj tu máme komáre Anopheles, ktoré maláriu prenášajú. Stačí, aby sa pár z nich nakazilo a in fikovali ďalších ľudí. My máme našťastie dobrú medicínu, ktorá je dostupná, a preto sa nám podarilo maláriu eradi kovať.
Myslím, že posledné prípady boli v roku 1974 v Ma cedónsku. Ak by sme neboli ostražití a nemali medicínu na takej úrovni, akú máme, malária by sa vrátila. Podob ne nás môžu ohrozovať aj ďalšie vírusy, ktoré prenášajú komáre.
Napríklad západonílsky vírus môže napadnúť aj medvede, líšky, netopiere, jelene, dokonca napadol už aj slovenské sokoly a orly. Ľudia v Európe žijú v ilúzii bez pečia, cestujú do exotických a vzdialených miest, narúšajú prirodzené habitaty. Niektoré patogény žijú so zvieratami bez problémov, no keď preskočia na človeka, môžu spôso biť život ohrozujúce ochorenia.
Mnohé sa podarilo potlačiť alebo úplne eradikovať očkovaním, napríklad detskú obrnu – azda s výnimkou Afganistanu a Pakistanu, kde cir kuluje divý typ poliovírusu –, ale aj čierne kiahne, ktoré boli metlou ľudstva a zdecimovali celé populácie, až kým sa ich nepodarilo úplne eradikovať v roku 1980.
Mimocho dom, zásluhu má na tom aj československý epidemiológ Karel Raška, ktorý bol šéfom oddelenia prenosných ocho rení Svetovej zdravotníckej organizácie v Ženeve. Želajme si, aby sme boli zdraví a aby nám bolo dobre, ale stačí jedna-dve generácie, ktoré zaznávajú očkovanie, a eradikova né vírusy, bohužiaľ, prídu späť.
Bill Gates, dobrák alebo nie?
Stretli ste sa aj s negatívnymi reakciami verejnosti na svoju prácu?
Len na Slovensku. Predovšetkým meno Billa Gatesa je pre mnohých ekvivalentom zla, pritom neviem, koľko ľudí tuší, ako Nadácia Gatesovcov funguje, čo to znamená získať od nej grant, pretože ho nikto predtým zo Slovenska nezískal.
Ja však nemienim vyvracať presvedčenia iných, ktoré na dobudli z druhej či neviem koľkej ruky. Pred dvoma rokmi som robila jeden rozhovor do slovenského rozhlasu. Vyšiel z neho článok na webe a v diskusii pod článkom jeden pán napísal: „Je chybou podporovať populačný prírastok v Afrike. Tým sa len vytvára ďalší problém – veľa Afričanov, ktorí pôjdu do Európy. Nuž, humanizmus má dve tváre…“
A to ma úplne zložilo. „Stačí jedna-dve generácie, ktoré zaznávajú očkovanie, a eradikované vírusy, bohužiaľ, prídu späť.“
Bill Gates answers a question during a Q&A session moderated by Richard Besser at the 2011 Malaria Forum. The Bill and Melinda Gates Foundation's 2011 Malaria Forum was held Oct. 17-19th at the Grand Hyatt in Seattle, WA. Receptions were held at the Foundation's campus and the Seattle Aquarium.
Čo ste si povedali?
Hlboko ma to zranilo, zobrala som to absolútne osobne. Hovorila som si: „Preboha, kam sme sa to dostali?“ Išla som za svojím mužom a rozrušená som mu povedala: „Planéta je preľudnená. Načo chceme zachraňovať Afričanov? Nech zomrú!“ Nikdy som ho nevidela tak vypúliť oči. Zarazil sa: „Tebe preplo?“ Ten jeden komentár ma úplne zrazil na kolená. Pomohlo mi, keď mi manžel povedal: „To nevadí, to nie si ty. Milión ľudí môže mať milión názorov, ale ty sa musíš riadiť podľa seba.“
Krása a nebezpečenstvo
Aké je Mali ako krajina?
Odkedy tam bol v roku 2021 vojenský puč, vládne armáda a všetko ide dolu vodou. V Bamaku bola kedysi elektrina, až na menšie výpadky, dnes tam takmer nie je. V dome, kde sme bývali s vedcami z celého sveta, sme mali generátor, ale bol veľmi drahý, tak sme ho používali len zriedka.
Vonku bolo 47 stupňov, vo vnútri 40 stupňov. Chodili sme zabalení v mokrých plachtách a spali sme na zemi, lebo sa nebolo kde schladiť. Ľudia občas aj štrajkujú proti vojenskej vláde a chcú demokratické voľby, ale zatiaľ bez výsledku. A medzičasom na severe krajiny pokračuje konflikt s Tuaregmi, ktorí chcú samostatný štát.
A ľudia?
Západní Afričania nie sú nepríjemní ani dotieraví, držia si od ľudí odstup, nekradnú. V tábore pri rieke sme mali na stole pred stanmi aj počítače a iné veci, ale nikdy nám nič nezmizlo. A hoci tam boli aj sladkosti, deti sa ich ani nedotkli, kým som ich neponúkla.
Mali svoju dôstojnosť, aj tí najmenší. V Maroku nám, naopak, deti vliezli až do domu a vzali si sladkosti, ktoré som kúpila na Slovensku. Keď sme sa vrátili z výskumnej cesty, videla som okolo nášho domu papiere zo slovenských cukroviniek.
Tight security surrounds Malian President Ibrahim Boubacar Keita as he visits the Radisson Blu hotel in Bamako, Mali, Saturday, Nov. 21, 2015. Malian security forces were hunting "more than three" suspects after a brazen assault on a luxury hotel in the capital that killed 20 people plus two assailants, an army commander said Saturday. (AP Photo/Jerome Delay),Image: 675673394, License: Rights-managed, Restrictions: , Model Release: no
Zažili ste v Afrike situáciu, keď ste sa báli o život?
Pre vojenský puč po roku 2021 nie. No od roku 2015 sme už nemohli chodiť na výlety do delty rieky Niger, do miest Mopti či Bandiagara, ani smerom na Timbuktu, lebo sa tam objavili bunky Islamského štátu. Verbovali ľudí na únosy, cielili na belochov.
Mali, v snahe znížiť počet únosov, oblasť uzavrelo – nesmeli tam chodiť autá, len mopedy. V roku 2015 mali ozbrojenci pár výpadov aj do hlavného mesta.
V novembri vtrhli do hotela Radisson Blu, kde sme boli ubytovaní, hoci k nám sa našťastie nedostali, a zabili 20 ľudí (a ďalších 170 držali ako rukojemníkov; drámu, ktorú sledovali svetové médiá, ukončili miestne ozbrojené jednotky s pomocou vojakov z USA a Francúzska – pozn. red.). Hotel sa po tragédii stal jedným z najbezpečnejších miest v krajine, prehliadky boli tvrdšie ako na letisku.
Nebáli ste sa do krajiny vrátiť?
Nie, hneď nasledujúci apríl sme sa tam ubytovali, lebo sme potrebovali stabilný internet, podávali sme v tom čase žiadosť o grant od americkej vlády. Žiadali sme deväť miliónov dolárov, ale internet padal a nám sa nepodarilo uploadovať celý rozpočet, tak sme dostali len 900-tisíc dolárov.
Následne som sa mala do Mali vrátiť v roku 2017, ale muž mi zavolal, aby som radšej nechodila, že sa situácia zhoršuje, a následne prišiel aj ďalší nájazd na hlavné mesto a útok na jeden hotelový rezort. Našťastie sa incident podarilo rýchlo potlačiť a už v septembri som do Bamaka letela opäť.
Nasledujúce roky boli pokojné, ale po puči sa od roku 2022 situácia stále zhoršuje. Prestali tam lietať aj AirFrance, už sa tam dostanete len s Turkish Airlines alebo s etiópskymi či marockými aerolíniami.
Miliónové granty
Naznačili ste už, že ste na rozvoj ATSB pascí získali grant od Nadácie Billa a Melindy Gatesovcov. Boli to miliónové sumy?
Takéto granty – či už z NIH, alebo od Nadácie Billa a Melindy Gatesovcov – sú takmer vždy viacmiliónové. Samotný Bill Gates bol veľkým nadšencom našej novej metódy, vedel oceniť jej potenciál. Mali sme však aj ďalšie granty, napríklad aj od americkej armády.
Koľko peňazí ste z Nadácie Billa a Melindy Gatesovcov získali?
Celkovo to boli tri granty plus sme získali peniaze pre našu firmu, ktorá je vlastníkom patentu ATSB na výrobu návnadových staníc, ktoré sme testovali v Mali, Zambii, Keni a na Floride v USA. Potom sa však skončil šesťročný grant a dostali sme už len záverečný milión dolárov. Následne sa do Bieleho domu dostal Donald Trump, a hoci ešte manžel získal dva iné miliónové granty, potom sa to celé zastavilo. Ďalšie dva nám už neprešli.
Bill and Melinda Gates address a forum of 300 malaria scientists and policy makers Wednesday, Oct. 17, 2007, in Seattle. The Gates' appealed to the group to join in the goal of eradicating the disease worldwide–a day when no human being has the disease and no mosquito carries it.,Image: 600882159, License: Rights-managed, Restrictions: This content is intended for editorial use only. For other uses, additional clearances may be required., Model Release: no, Pictured: Bill Gates,Bill Gates, Melinda Gates
Je reálne, aby sme sa niekedy dočkali účinného očkovania proti malárii?
Vývoj vakcíny je už roky v plnom prúde. Posledná vakcína, ktorú testovali v afrických krajinách, bola určená len pre deti a účinnosť bola 40 percent, čo je na schválenie vakcíny málo. Je oveľa jednoduchšie vytvoriť vakcínu proti vírusu, napríklad proti detskej obrne, rubeole, osýpkam, ako proti malárii.
Patogén malárie, Plasmodium, má totiž rôzne vývojové etapy v tele komára, aj v ľudskom tele, a počas nich sa mení. Je veľmi zložité vyvinúť vakcínu, ktorá by ho zasiahla v správnej etape a bola dostatočne účinná.
Zložitejšie ako na covid?
Samozrejme. Vyvinúť vakcínu na covid, spôsobený vírusom, bolo v porovnaní s maláriou jednoduché.
Kam ste presunuli svoj výskum z Floridy okrem Mali?
V Izraeli sme robili aj takzvané bariérové pasce, kde sme natiahli pletivo s prúžkami látky nasiaknutými ATSB zmesou. Neskôr sme metódu vylepšovali, hľadali sme, ako nahradiť rozmočené ovocie, aby návnada bola trvácna. Robili sme aj postreky na vegetáciu, zbierali sme komáre a sledovali ich mortalitu.
Nezaobišlo sa to však bez problémov, raz Günter omylom vypustil celú nádobu komárov v našej motelovej izbe. (smiech) Najviac pokusov sme robili v Afrike – v Maroku, Mali, Keni a v Zambii –, ale boli sme aj v Číne a na Taiwane.
Edita Révay strávila v Afrike niekoľko rokov s prestávkami. Foto: Edita Révay (archív)
Prečo práve tam?
V Číne aj na Taiwane trpeli ľudia vo veľkom horúčkou dengue a inými vírusmi. Často som sa tam stretávala s ľuďmi z vlády zodpovednými za kontrolu komárov a iného hmyzu, aby sme sa dohodli, ako aplikovať našu metódu. Veľkú časť mojich ciest tvorili aj vedecké konferencie. Našu metódu sme úspešne aplikovali aj na kontrolu populácií piesočných mušiek, napríklad v Izraeli a v Maroku. K tomu mám jednu úsmevnú príhodu…
Povedzte.
Raz som našla vedecký článok v databáze Research Gate od iránskych vedcov, ktorí použili našu metódu práve na púšťové mušky – náš nápad si vzali bez povolenia a vyskúšali ho. A viete čo? Mňa to potešilo. Bolo skvelé vedieť, že naša metóda je reprodukovateľná a účinná. Patent-nepatent.
Dnes, keď sú vedci spochybňovaní a napádaní, si treba uvedomiť alfu a omegu vedeckej práce. Reprodukovateľnosť buduje dôveru v pôvodnú štúdiu, pomáha udržiavať integritu výskumu, umožňuje zovšeobecniť výsledky, čím sa zabezpečuje ich presnosť, dôveryhodnosť. Veda nie je hľadanie pravdy, je to hľadanie poznania.
Na cestách
Ako ste sa dostali k výskumu piesočných mušiek?
Na to sme mali grant od americkej armády, pretože vojaci v Iraku a Afganistane veľmi trpeli chorobou, ktorú prenášali. Spôsobujú kožnú leishmaniózu, nepríjemné, ťažko sa hojace rany, ale môže byť aj viscerálna, ktorá zabíja. Najviac nebezpečné sú rany na tvári.
Mušky sa nakazia od hlodavcov, bodajú a šíria tak chorobu. V Izraeli chorobu volajú „ruža z Jericha“, lebo sa drží v púšťových oblastiach. Beduíni chránili deti tak, že ich zakrývali a nechali im odkrytý len zadoček, kam ich mušky štípali, aby sa im imunitná reakcia vytvorila na zadku, nie na tvári. Týmto spôsobom získavali prirodzenú imunitu.
Ako vyzeral váš život za posledné dve dekády?
Boli ste stále na cestách? Od roku 2007 do roku 2018 bolo dôležité byť na každej svetovej konferencii, či už v Spojených štátoch, v Európe, Afrike alebo Číne. Všade, kde išlo o tropickú medicínu a choroby prenášané krvou a bodavým hmyzom. Cestovala som často medzi Izraelom, Nemeckom, Afrikou a Spojenými štátmi. Pandémia nás s mužom spomalila.
Ešte chodíte osobne do Afriky?
Nie, to som musela vypustiť, keď u mňa vypuklo autoimunitné ochorenie. Viackrát som bola hospitalizovaná v Izraeli aj v Nemecku, liečba je náročná a cestovať s potlačenou imunitou do krajiny, kde nie sú bežne dostupné lieky, by nebolo múdre. Moji študenti teraz robia terénne práce, ja ich koordinujem a dávam dokopy výsledky výskumu.
Edita Révay v Mali. Foto: Edita Révay (archív)
Dve tváre Izraela
Povedali ste, že sa ako doma stále cítite v Izraeli, a to napriek všetkému, čo sa tam aktuálne deje. Ako vnímate súčasnú situáciu?
Posledné dni prinášajú novú nádej. Ale uplynulé dva roky boli ťažké až desivé. Národ je demoralizovaný, rozpoltený, ubitý, nešťastný. Jedna časť narieka, plače, trápi sa a čaká na príchod odvlečených. A potom je tu druhá, menšia časť, ktorá chce silou-mocou získať Gazu a presídliť sa tam.
V izraelskej televízii počujete: „Treba ju zrovnať so zemou, treba ich všetkých zabiť.“ A potom vidíte ľudí, ktorí demonštrujú proti vojne, hladomoru a ničeniu Gazy. Je tam najväčšia nenávisť, akú som za posledných 40 rokov zažila.
Dá sa zachovať si lásku ku krajine napriek tomu, že sa v nej dejú takéto veci?
Láska, aj tá ku krajine, ide svojou cestou, zrodila sa a zostane naveky so mnou. Je to paradoxné, však? Na jednej strane je to krajina inovácií, plná startupov a technologicky vyspelá. Na druhej tam žije milión hladných detí. A zanedbaní starí ľudia, ktorí síce prežili holokaust, ale súčasný sociálny systém sa o nich nestará.
Viete si predstaviť preživšieho holokaustu v 21. storočí, ktorý sedí na špinavej posteli, všade je zápach a špina? Kde má dôchodok, kde je sociálna pomoc? Zároveň tu máme veľa militantov, ktorí rozosievajú nenávisť a túžia po akomsi „veľkom“ Izraeli.
Izraelská akademická obec je proti tomu, čo sa deje, chce mier, rozvoj a chce zastaviť únik mozgov, ktorý je teraz enormný. Jeden profesor mi minulú jar s plačom povedal: „Za toto moji rodičia nebojovali. Ani ja, ani moji synovia, ani moji vnuci.“
Pred pár dňami (rozhovor prebiehal po častiach, od júna až do októbra minulého roka – pozn. red.) som povedala jednej priateľke, že žijeme vo veľkej schizofrénii. No ona ma výstižne poopravila: „Človek sa nemusí stotožniť so žiadnou stranou, a predsa môže prostredníctvom empatie chápať obidve. Žiaden konflikt nie je jednostranný, pre oba národy prináša žiale, straty, boje, neprávosti.“
Históriu však nedokážeme zmeniť ani vrátiť späť. Treba sa vedieť zastaviť a riešiť súčasný stav, hľadať riešenia pre prosperujúcu a bezpečnú budúcnosť oboch národov. Neviem si predstaviť, že by sa v toľkej agresivite pokračovalo.
Robo Homola
Prekvapilo vás, že sa to dostalo až do tohto bodu?
Hamas robil posledných 20 rokov silnú sociálnu politiku. Začal budovať školy, nemocnice, podpornú sociálnu sieť pre siroty a vdovy. Bola to jednoduchá politika: „Dáme deťom vzdelanie, šaty, knihy, ale vy nás budete voliť.“
Ľudia boli vďační, že ich deti môžu chodiť do školy. Matka, ktorá mala päť detí, bola bez muža a rodiny, takúto ponuku, samozrejme, prijala. Hamas si vďaka sociálnej práci získal obyvateľstvo, jeho podpora stále rástla a v roku 2007 vyhral voľby. Zároveň si budoval silnú vojenskú zložku.
Posledné štyri dekády žijete v krajine, ktorá sa pomaly prepadala do hlbšieho a hlbšieho konfliktu. Ak sa pozriete s touto skúsenosťou na aktuálnu politickú situáciu na Slovensku, na to, aká je krajina polarizovaná a politika demoralizovaná, znepokojuje vás niečo?
Slovensko je bezpečné, pretože je členom Európskej únie aj NATO. Ja si neviem predstaviť, že by sa stalo niečo podobné. Ibaže sú aj medzi politikmi hlasy, ktoré volajú po vystúpení Slovenska z EÚ a NATO. Ale od toho volania po to, kým by sa také niečo stalo, musí prejsť veľa času, lebo ani vláda nie je taká hlúpa, aby si odpílila konár, na ktorom sedí.
Môže provokovať národ a oháňať sa nacionalistickými heslami. Ale urobiť to nemôžu, však by sme ako krajina skrachovali. Neviem si predstaviť, že by malé päťmiliónové Slovensko povedalo: „Ďakujem, neprosím.“
Predsa len, vidíte nejakú paralelu medzi oboma krajinami?
Vidím paralelu medzi naším a izraelským premiérom. Obaja pracujú s heslom „Či sa národ hnevá, či nehnevá, je to jedno“ a popritom si robia, čo chcú a potrebujú. A mladí radšej utekajú z krajiny, v tom vidím tiež paralelu. Odídu radšej študovať do zahraničia a už sa nevrátia. Štát ich potrebuje ako soľ, či už sú to lekári alebo iné profesie, ale oni zhodnotia, že je to krajina – či Slovensko, alebo Izrael –, kde nechcú vychovávať deti, a odídu.
Révayovci z Bojníc
Poďme späť k vašej rodinnej histórii. Z akého prostredia pochádzate?
Traduje sa, že sme odnož šľachticov Révayovcov z Turca. Otec sa vždy smial, že tá schudobnená. Moji predkovia prišli na hornú Nitru a usadili sa v Nitrianskych Sučanoch. Môj starý otec otvoril hostinec s trafikou v dedine v medzivojnovom období.
Počas vojny tam bývali najprv Nemci, potom sovietski vojaci. Starý otec pomáhal partizánom so zásobovaním potravinami, keď nemali peniaze, bral od nich zmenky. Niekto z dediny ho však udal, nemecký dôstojník ho prehľadal a objavil tie zmenky v jeho peňaženke. Tak ho poslal do lágrov – najprv do Novák a potom do Prievidze.
Prežil to?
Stará mama si myslela, že je vdova, ale nejaký gardista ho v lágri spoznal a pomohol mu utiecť. Starý otec sa vrátil s ruským frontom. Neskôr mu komunisti ponúkli, aby vstúpil do strany, stal sa vojnovým hrdinom a získal nemalý dôchodok, no on to odmietol s tým, že pomáhal, lebo je človek, a nepotrebuje na to vstupovať do strany.
Zomrel náhle, na zlyhanie srdca, mal len 56 rokov. Pochovávali ho presne v deň 48. narodenín starej mamy. Bolo to v roku 1948 a už vo februári prišla socialistická revolúcia, znárodňovanie majetkov.
Po smrti vášho starého otca prišla vaša rodina o majetok?
Nedá sa hovoriť o veľkom majetku, ale áno. Starú mamu zavreli do väzenia v Nitre ako nepriateľku štátu. Otec musel odísť zo školy, trvalo mu desať rokov, kým si dokončil vzdelanie. Miestny národný výbor zabral prednú časť nášho domu, kde si urobili krčmu. My sme platili nájom za vlastný dom, čo bolo úplne absurdné.
Robo Homola
Čo sa dialo ďalej?
Stará mama sa medzičasom vrátila z väzenia, prišla bez zubov. Otec mal vtedy 20 rokov a priatelia, ktorí chceli ilegálne opustiť republiku, ho nahovárali, aby ušiel. No on nechcel nechať mamu samu. Niektorým sa to nakoniec po darilo, hoci jedného chytili a odsúdili na dlhé roky väzenia. Otec si dokončil vzdelanie na vyššej hotelovej škole v Piešťanoch, neskôr pracoval ako vedúci v hoteli v Prievidzi a po tom vedúci reštauračného zariadenia.
Dali mu pocítiť, že nevstúpil do strany?
Áno, za to, že nebol komunista, ho z vedúceho spravili zá stupcom. Neskôr vedúci spreneveril peniaze a otca požia dali, aby to dal do poriadku. Keď mu prišiel dôchodkový vek, nezostal tam ani o deň dlhšie. Stará mama už ležala po porážke, otec sa o ňu staral.
Bol to mimoriadne rozhľadený a sčítaný človek, hral na klavíri, hrával amatérske divadlo… Mal dobrú povahu, navonok bol optimista, ale neviem, čo všetko ho vo vnútri trápilo. A ja som nemala odvahu pýtať sa na mnohé podrobnosti. Aj on zomrel náhle, ako 69-ročný na zlyhanie srdca, rovnako ako jeho otec.
Dobrodružná povaha
Máte v sebe podnikavého ducha, podobne ako otec a starý otec. Neuvažovali ste nad dráhou podnikateľky?
Vyslovene sme o tom s mladšou sestrou snívali! (smiech) Chceli sme si otvoriť reštauráciu s atmosférou, kde by bola živá hudba a parket na tancovanie, a s intímnymi boxmi na sedenie. Chodila som vtedy na hodiny klavíra do Nitrian skeho Rudna, kde bol otec vedúcim podniku.
Z hodín som utekala rovno do kuchyne za kuchárkami, vždy som ich pro sila, aby to nepovedali otcovi. Otec nás držal od tej profesie ďalej, bol dosť konzervatívny a ja som tak už od základnej školy vedela, že hoci ma to láka, nebude to nič pre mňa.
Máte dobrodružnú povahu, namiesto vedy v laboratóriu ste prešli do terénu a vytvorili ste úplne nové veci. Koľko patentov vlastníte?
Prvý patrí firme, ktorú založil môj muž s kolegom z Izraela. Ďalšie dva sú na moje meno, nepatria žiadnej firme. Uva žujem nad tretím, ale uvidím ešte, ako sa to pohne, lebo patentovanie stojí veľa peňazí. Len ten prvý stál pol milió na dolárov. Pretože získať patent je jedna vec, ďalšia je, aby bol platný v každom štáte, kde sa má používať. A v neposlednom rade chcem, aby sa zrealizoval, pretavil do niečoho hmotného.
Robo Homola
Mimochodom, koľko študentov prešlo vašimi rukami?
Ročne som v Izraeli učila zhruba tisíc študentov, keď na počítame všetky odbory, ktoré som zastrešovala. Dajte si to krát 30 rokov… A dostanete aký-taký obraz. (úsmev)
Nepokúšali ste sa zapojiť do výskumov aj slovenských študentov?
Čoby nie. Keď sme boli v Afrike už piaty rok a mali sme grant od Nadácie Gatesovcov, hľadala som študentov so záujmom o tropickú medicínu, ktorí by mi pomohli v teréne. Viackrát som písala do Slovenskej akadémie vied e-maily, navštívila som osobne jej vedenie, ale do dnešného dňa som nedostala odpoveď. To bolo v roku 2017. Tak som si našla študentov z iných krajín – Grécka, Maďarska, Kanady, Ruska aj z Čadu.
Ste ešte v kontakte so Slovenskom?
Áno, intenzívne. Mám na Slovensku rodinu a priateľov, mnoho vzácnych a drahých ľudí. Vedieme spolu rozhovory o živote na Slovensku, o budúcnosti krajiny, trápime sa, čo bude. A ja vôbec neviem povedať, čo bude. Viem, čo by malo byť. Stretávam tu toľko múdrych a dobrých ľudí, až nechápem, odkiaľ sa berú tí druhí.
Čo sa stalo s vedou?
Veda nehľadá pravdu. Ani v nej nejde o dosahovanie vytýčeného cieľa. Veda je cesta, na ktorej sa skúma a rozvíja určitá idea, ktorú treba dokazovať opakovanými pokusmi. Sú také, ktoré môžu vyjsť a posunú nás ďalej, a sú aj pokusy, ktoré sú totálnym sklamaním, ba až fiaskom. Nesmú sa však do toho vkladať žiadne ideológie.
Pre zaistenie vedeckej dôveryhodnosti, spoľahlivosti a platnosti výsledkov je nevyhnutné, aby bola metóda reprodukovateľná, pretože umožňuje ostatným overiť zistenia, identifikovať chyby a potvrdiť vzorce. Reprodukovateľnosť zasa buduje dôveru v pôvodnú štúdiu, pomáha udržiavať integritu výskumu a umožňuje zovšeobecnenie výsledkov, čím sa zase zabezpečuje presnosť a dôveryhodnosť vedeckých poznatkov.
Pokusy alebo testovania, ktorých výsledky sú pofidérne, ktoré sa nedajú nájsť v kvalitných vedeckých časopisoch, alebo ak ich chceme zopakovať, vyjde najavo, že sú neopakovateľné, nie sú pre mňa vôbec relevantné.
Politici si vôbec neuvedomujú, koľko stojí vývoj novej technológie, novej liečebnej metódy, koľko práce je za tým. Niekedy sa stane, že vedci zmenia názor, smerovanie, ale nemali by šíriť niečo, čo nevedia dokázať. Nepodložené tvrdenia sú znepokojujúce. Ak niekto vnucuje čosi, čo nevie dokázať, tak je to len obyčajné zneužívanie vedy.
Robo Homola
Podobné kroky politikov značne oslabujú dôveru vo vedeckú komunitu…
… ľudia sú ochotní veriť, že Zem je plochá! Aristoteles by sa obrátil v hrobe. Tá argumentácia ma fascinuje: „Ja som vo vesmíre nebol, a vy?“ To sú manipulačné a propagandistické techniky, ktoré spôsobujú škodu národu. A tí, ktorí odmietajú očkovanie? Ktorí od neho odrádzajú?
Keby som nechápala zákonitosti verejného zdravia a zdravia celej populácie, kolektívnu ochranu pred ochoreniami, tak by som povedala, nech je akékoľvek očkovanie dobrovoľné. Ale štát, ktorý má zabezpečiť zdravie všetkým občanom, si nemôže dovoliť byť taký benevolentný.
Hlavne keď ide o deti, o najmladšiu a najzraniteľnejšiu časť populácie, pretože tu ide o ochorenia, ktoré buď zabíjajú, alebo môžu spôsobiť nenapraviteľné škody a trvalú invaliditu. A stále sú okolo nás miesta, kde deti umierajú na ochorenia, ktoré sú v modernom svete potlačené práve vďaka vakcinácii.
Napriek tomu je relatívne veľa ľudí, ktorí sa bránia moderným vedeckým poznatkom.
Chcem vidieť človeka, ktorý ochorie na rakovinu, ponúknu mu nový liek na báze mRNA a on povie: „Nie, to nechcem. Chcem starú, overenú chemoterapiu, ktorá zabíja nielen rakovinové bunky, ale aj zdravé.“ S onkologickými pacientmi sa stretávam 30 rokov a vidím, ako na kolenách prosia, aby ich zaradili do klinickej štúdie. Modlia sa, aby nedostali placebo.
Ľudia však budú aj tak filozofovať a rozprávať hlúposti, pretože nerozumejú veľkosti toho objavu – a predsa to odsúdia. Ich ego je neuveriteľné. Kam zmizla pokora? Nerozumieť niečomu je úplne v poriadku. Ale haniť to? Odsudzovať?
Nastala doba, keď nevieme skloniť hlavu ani pred majestátom smrti. Všetci by sme si mali uvedomiť, že žiaden establišment nás nemôže obrať o osobnú slobodu. Ale choroba to robí, a veľmi úspešne. Keď človek žije od jednej dávky lieku po ďalšiu, od jednej návštevy lekára k druhej, zažíva všetky emócie – od beznádeje až po bezbrehú nádej.
Kiežby nás tá nádej nikdy neopustila – a kiežby sme si vážili, že ju môžeme mať.
