„Každý z nás môže mať prácu, ktorá ho bude tešiť. Neznamená to, že tá práca bude bezchybná, bezproblémová či dokonalá, ale bude to práca, ktorú robíme radi a chodíme do nej radi. A pokiaľ neuveríme, že je to možné, tak takú prácu ani nemôžeme mať,“ hovorí kariérna koučka Federika Plesník v prvej epizóde limitovanej série podcastu Nevyhorení s podtitulom „Well-being v práci.“
Federika Plesník je bývalá manažérka s medzinárodnými skúsenosťami, dnes certifikovaná koučka, mentorka, lektorka a expertka na kariérny koučing. Hovorí, že väčšina klientov za ňou prichádza, pretože hľadajú tú pravú prácu pre seba, alebo sa v tej aktuálnej chcú cítiť lepšie.
V rozhovore sa dozviete:
- kde začať a ako nájsť prácu, ktorá nás bude napĺňať,
- prečo niekedy stačí zmeniť spôsob vykonávania práce,
- ako pracovať so strachom a ďalšími bariérami, ktoré nám bránia v zmene,
- konkrétne rady a tipy pri hľadaní novej práce.
Na svojej stránke máte napísané, že pomáhate ľuďom žiť v súlade so sebou. Čo si pod tým máme predstaviť?
Každý z nás je jedinečný, a tak to, čo funguje nám, nemusí fungovať iným. Preto je dôležité poznať samého seba a zariadiť si život tak, aby to bolo dobré pre nás. My však často žijeme podľa očakávaní druhých, alebo sa s nimi porovnávame, a potom zabúdame na to, čo potrebujeme my sami.
Ako do tohto konceptu zapadá práca?
Keď sa pozrieme na to, čo riešia ľudia vo svojich životoch, objavujú sa tam vzťahy, či už s inými ľuďmi alebo vzťah k samému sebe, a je tam aj práca. Trávime v nej viac bdelého času než s našimi milovanými blízkymi, takže naozaj nie je jedno, či nás to, čomu sa venujeme, teší alebo deprimuje.
A či tam každodenne ideme proti sebe a prekračujeme svoje hranice, alebo pracujeme v súlade so sebou. Nie je jedno, či nás už v nedeľu začína bolieť brucho, keď si spomenieme, že zajtra ideme znova do práce, alebo sa tam tešíme.
Práca, ktorá nás baví
Je možné, aby sa každý z nás tešil do práce?
Uvedomujem si, že veľa ľudí žije v tom, že do práce sa musí chodiť a chodíme tam len pre peniaze, je to často len taká „práca pre prácu“. Ale ja som presvedčená o tom, že každý z nás môže mať prácu, ktorá ho teší. Neznamená to, že bude bezchybná, bezproblémová, dokonalá… Ale bude to práca, ktorú robíme radi a radi do nej chodíme. A kým neuveríme, že je to možné, tak takú prácu ani nemôžeme mať.
Často sa u mojich klientov stretávam s tým, že keď svojmu okoliu hovoria, že si chcú nájsť takú prácu, ktorá ich bude napĺňať, onálepkujú ich ako rojkov. „Nepoznám nikoho, kto by do svojej práce chodil rád. Tak prečo si myslíš, že tebe by sa to malo podariť?“ To je napríklad citát kolegyne jednej mojej klientky z minulého týždňa.
To je celkom drsné…
Áno. Keď si predstavujeme prácu ako nutné zlo a inak to už nebude, tak to nemáme možnosť zmeniť. Niektorí, ktorí robia intelektuálne náročnejšiu alebo kreatívnu prácu, si myslia, že určité profesie, napríklad tie manuálnejšieho charakteru, nemôžu nikoho baviť. Podľa seba súdia druhých.
Majú pocit, že nikomu sa predsa nemôže páčiť robiť za pásom, upratovať alebo šoférovať smetiarske auto. Ale to nie je pravda. Poznám ľudí, a dokonca aj niektorých z nich zamestnávam, ktorí majú podobnú prácu a milujú ju.
Keď som žila v zahraničí, mala som kolegyňu Poľku, ktorej manžel šoféroval smetiarske auto, lebo ešte nemal dobrú angličtinu. Mal tam super partiu ľudí. Bol hrdý na to, že vie šoférovať také veľké auto v úzkych historických uličkách. Zarábal viac ako doma v Poľsku, bol spokojný a vôbec mu to neprišlo podradné. Navyše to bola stabilita, predvídateľná rutina a to mu dávalo pocit bezpečia.
Pre mňa osobne taká práca nie je ideálna, keďže mám rada rôznorodosť, no pre neho by zas stále sa meniaca práca bola totálny strašiak. On by takú prácu nechcel. Ale to neznamená, že jedno je lepšie ako druhé. Každý to máme rôzne. Nemali by sme teda posudzovať druhých a hovoriť, ako to je správne. Každý z nás si môže nájsť takú prácu, ktorá mu bude vyhovovať.
No a takisto aj nám samým vyhovujú v rôznych fázach života iné veci. Máme iné priority, potreby, ako ľudia sa vyvíjame.
Dáva vám stále zmysel?
Možno sa nechávame ovplyvniť aj okolím v tom, čo je tá „správna“ a zmysluplná práca. A niekde na posledných priečkach máme to, čo by nás úprimne zaujímalo. Ako to vnímate?
Áno. Často tam vstupujú aj očakávania najbližších. Nedávno mi napríklad jedna žena hovorila, že vyštudovala ekonomickú vysokú školu v zahraničí a jej rodičia očakávali, že bude mať obrovskú kariéru. No stalo sa to, že vyhorela a nebavilo ju žiť v zlatej klietke, ktorú si okolo seba vybudovala. Chcela piecť torty, ale bála sa, ako zareagujú rodičia. „To by neprežili. Mali odo mňa iné očakávania,“ hovorila.
Stretávam sa aj s reakciami typu: „Ale veď som toľko rokov robila túto prácu, vybudovala som si super kariéru a teraz to všetko len tak nechám, lebo už mi to nedáva zmysel?“
No ja to vnímam tak, že keby sme boli vo vzťahu, ktorý nám už nedáva zmysel a trpíme v ňom, tak sa rozídeme. Napriek tomu, že nám okolie hovorí: „Ale veď ste už boli spolu päť rokov.“ „To si nemohla zaťať zuby a vydržať to?“ „Ako to len tak môžeš nechať?“
Nikdy to však nie je „len tak“. Niekedy dáva naozaj jediný zmysel zmeniť prácu alebo vzťah.
Keď stačí zmeniť spôsob
Ako reagovať na nepochopenie okolia? Moja skúsenosť je taká, že často je práve staršia generácia nastavená na istotu. Vravia: „Veď máš dobrú robotu, fajn zarábaš, tak prečo toľko vymýšľaš?“
Áno, staršia generácia má často oveľa vyššie hodnotenú stabilitu alebo istotu. Vyplýva to z doby, v ktorej vyrastali. Možno si ani nevedia predstaviť, ako veľmi sa ten svet mení a vyvíja, koľko veľa je možností. Zmeny sú pre nich ohrozujúcejšie ako pre mladších ľudí.
Okolie nás niekedy „straší“ s dobrým úmyslom, chcú, aby sme sa mali dobre. Ale je fajn si uvedomiť, že my „nevymýšľame“, ak chceme žiť v súlade so sebou, ak túžime po práci, ktorá nás bude napĺňať.
Čo robiť, ak ma moja práca napĺňa, vidím v nej zmysel a stále mám nejaký „drajv“, no psychicky ma vyčerpáva a nezvládam tlak, stres či množstvo požiadaviek, ktoré s ňou prichádzajú?
To, čo opisujete – ľudia, ktorí milujú svoju prácu, no zároveň pociťujú tlak a množstvo požiadaviek – to je úplný recept na vyhorenie. Možno aj majú pocit, že by veľmi potrebovali spomaliť, no myslia si, že si to nemôžu dovoliť.
Vtedy je fajn pozrieť sa na to, či presvedčenie, že nemôžeme spomaliť, nepochádza z nejakých našich hlbokých osobných vzorcov.
Mne osobne v tomto pomohla terapia. Učiť sa priebežne každý deň spomaľovať, nehovoriť na všetko áno a delegovať čo najviac.
Čo by sa stalo, keby sme úplne nezmenili, ČO robíte, ale zamerali by sme na to, AKO to robíte? Možno by to stačilo.“
Federika plesník
Takisto je dôležité hovoriť o tom nadriadeným, že toto je už neúnosné. Začať si nastavovať hranice v práci – napríklad že sa nebudeme zúčastňovať úplne všetkých mítingov. A takisto sa môžeme skúsiť pýtať samého seba, či by sme nepotrebovali aspoň trochu zmeniť to, ako to máme v práci nastavené.
Možno nejakú časť úloh, ktoré nám už nerobia radosť, posunúť niekomu inému a zase od neho prevziať to, čo nás dobíja energiou. Skúsiť sa porozprávať s kolegami alebo nadriadeným či nadriadenou, ako by sme si to mohli namixovať, aby sme neboli takí vybití. Lebo nás nabíja a teší taká práca, v ktorej robíme to, v čom sme dobrí.
A upozorňujem, že dobré je na trojku, pretože aj perfekcionizmus v tomto celom zohráva svoju rolu.
Takže niekedy je to „len“ o spôsobe vykonávania práce, nie o práci samotnej…
Áno. Často za mnou prídu ľudia s tým, že chcú zmeniť, čo robia. Vravím im, dobre. Ale skúsme sa pozrieť aj na to, čo by sa stalo, keby sme úplne nezmenili, ČO robíte, ale zamerali by sme na to, AKO to robíte. Možno by to stačilo.
Niektorí ľudia totiž majú pocit, že si v práci nemôžu dovoliť určovať podmienky, možno majú strach otvárať témy týkajúce sa spôsobu vykonávania práce a jej množstva. Niekedy je to však len ich domnienka a presvedčenie, že to nebude možné zmeniť.
Otázky, ktoré pomôžu
Ako teda postupovať, keď potrebujem zmeniť či prekopať svoje doterajšie pracovné fungovanie? V prvom kroku je asi dôležitá analýza aktuálnej situácie a našich preferencií…
Áno. Ja sa s klientmi snažím v úvode opísať ich ideálny pracovný deň. Keby sa mohli zasnívať a namaľovať si to podľa seba: Ako by to vyzeralo?
Už v tomto úvode sa ľudia začnú rozdeľovať do skupín. Časť z nich sa pýta: Aký jeden ideálny deň? Ja predsa chcem, aby každý deň vyzeral inak. To sú ľudia, ktorí potrebujú veľkú rôznorodosť, dynamiku, meniace sa prostredie a nejaká veľká rutina ich bude ubíjať. Potom sú takí, ktorí povedia, že chcú každé ráno vstávať vtedy a vtedy, chcú mať svoju rutinu a mať to zorganizované takto a takto, chcú domov odchádzať vtedy a vtedy…
Väčšina ľudí, keď rozmýšľa o zmene práce, hneď začne riešiť, čo iné by išli robiť. Ale toto je také základné uvedomenie, bez ohľadu na to, čo by sme robili. Aký by bol môj ideálny pracovný deň alebo týždeň? Ako by sme to chceli mať? Aký pracovný život by sme chceli žiť?
Ďalšie otázky, ktoré nám môžu pomôcť v uvažovaní:
- Chcem robiť v tíme alebo sám/sama?
- Je pre mňa ideálne mať jedno miesto, alebo sa v rámci dňa pohybovať?
- Aké typy činností ma bavia a chcela by som ich vykonávať?
- A v akých časoch dňa?
- Čo ma baví, pokojne aj mimo pracovných činností?
- Kedy strácam pojem o čase a teším sa?
- Čo považujem za zmysluplné?
A takisto, či vôbec chceme mať len jednu prácu.
Nemusíte si vybrať iba jedno povolanie
Ako to myslíte?
Pre niekoho je ideálne mať to vystavané z viacerých prác, mať niekoľko zdrojov príjmu. Napríklad chce mať popri hlavnom úväzku ešte iné aktivity, prípadne mať niekoľko menších úväzkov. Ide najmä o tzv. multipotenciálnych ľudí, ktorí majú veľa rôznorodých záujmov a sú všestranní.
Často aj vo voľnom čase dopĺňajú svoju prácu dobrovoľníckymi aktivitami, nevedia si vybrať len jednu vec.
Dôležité je aj stanovovanie hraníc. Foto: Freepik
Dôležité je v práci aj stanovovanie hraníc. Foto: Freepik
Veľmi trpia, keď im okolie hovorí, nech už si vyberú a venujú sa len jednej činnosti poriadne. Ale to majú nastavené inak, ako väčšina spoločnosti, preto môžu mať niekedy pocit, že sú nejakí chybní. A pritom to je úplne normálne.
Takýchto ľudí mám aj medzi mojimi klientmi. Napríklad operná speváčka, ktorá vyštudovala matfyz a pracuje v personálnej spoločnosti a ešte v IT sektore. Alebo profesionálny fotograf, ktorý popri tom vyrába vlastnú kozmetiku.
Ja to mám podobne – robím workshopy, lektorujem, mám individuálnych klientov, pôsobím v jednej neziskovej organizácii… Nevedela by som si vybrať len jednu jedinú vec. A možno aj vďaka tomu, že tieto sféry prepájam a poznám veľa rôznorodých ľudí, môžu vznikať inovácie. Takto vznikajú nové prepojenia, produkty, služby, nové nápady.
Čo nás brzdí
Akú rolu tu zohráva strach?
Dosť veľkú. Veľa ľudí si povie, že toto by mi síce dávalo zmysel, ale nezarobí mi to. Prípadne ma v takejto práci nebudú chcieť, pretože to nemám vyštudované alebo nemám prax. Už na začiatku cesty teda sami seba brzdíme.
Tieto strachy sa však často zakladajú na mylných domnienkach či predstavách. Väčšina ľudí aj tak nerobí to, čo vyštudovali na vysokej škole. Takže myšlienka, že ak by sme chceli zmeniť kariéru, museli by sme ísť na päťročnú vysokú školu, nie je správna.
Priemerne za život zmeníme niekoľko úplne odlišných povolaní a neustále vznikajú nové a nové pozície, od ktorých sme ešte pred piatimi rokmi ani netušili, že budú existovať. Takže je úplne normálne meniť svoje zameranie aj veľmi výrazne.
S akými strachmi ešte bojujeme?
O tomto ste mali veľmi pekný diel o zlyhaniach. My ľudia sa bojíme, že zlyháme, že nám niekto potvrdí náš vnútorný strach, že nie sme dosť dobrí. Takže veľkú úlohu zohráva práve strach zo zlyhania. Taká obľúbená koučovacia otázka je: Čo najhoršie sa môže stať? Keď po tom s klientmi pátrame, zisťujú, že to naozaj nie je až také zlé.
Ako na kariérnu zmenu
1. Zamyslite sa nad tým, či chcete zmeniť prácu, alebo postačí upraviť spôsob vykonávania tej súčasnej.
2. Pýtajte sa sám seba:
- Čo ma baví?
- Kedy strácam pojem o čase a teším sa?
- Čo považujem za zmysluplné?
3. Pouvažujte nad rôznymi alternatívami. Možno patríte medzi multipotenciálov, ktorým vyhovuje viacero menších úväzkov.
4. Zamerajte sa na svoje prenosné zručnosti.
5. Nespoliehajte sa na pracovné portály, rozhoďte siete.
6. Myslite na to, že niekedy je to, čo si myslíme, že je pre nás realistické a čo je naozaj realistické, na míle vzdialené.
7. Vypýtajte si pomoc a podporu okolia.
Ľudia sa tiež obávajú samotného pohovoru. Idú tam s predstavou, že potrebujú zaujať. No ja im často hovorím, že pohovor je ako rande. Obidve strany môžu byť nervózne a vystresované, snažia sa zapôsobiť na toho druhého… Na tom rande si chcú overiť, či by vôbec nejaký dlhodobý vzťah mal zmysel a či by to bolo to, čo by chceli.
Určite je super pozrieť sa na tie svoje strachy z rôznych strán, rozobrať si ich a možno aj vďaka tomu znížiť ich intenzitu.
Veľmi dôležitou vecou pri kariérnej zmene je tiež uvedomovanie si svojich prenosných zručností.
O čo ide?
Ide o schopnosti, ktoré máme a používame ich vo svojom bežnom živote alebo v aktuálnej či predošlých prácach. Možno sme ich nezískali cez vysokú školu alebo prax v konkrétnom odbore, ale preukázateľne ich máme.
Napríklad mama na materskej, ktorá denne využíva schopnosti projektového manažmentu, alebo človek, ktorý už od mlada organizuje rodinné oslavy, dovolenky či večierky. Nepotrebuje mať pracovnú prax v event manažmente, aby sa mohol pokúšať o prácu v tomto biznise, ak má preukázateľné skúsenosti z bežného života.
To všetko je super zahrnúť do svojho životopisu.
Ako si hľadať prácu
Máte ešte nejaké tipy?
Napríklad nespoliehať sa len na pracovné portály. Tie najlepšie pozície sa tam totiž nemusia vôbec dostať. Je úplne prirodzené, že sa vedúci pracovníci najprv pýtajú svojich známych na ľudí, ktorých majú preverených, dôverujú im. Je to najjednoduchšie.
Keď nikoho zo svojho networku nemajú, pýtajú sa existujúcich kolegov. Ak to nevyjde, tak to firma vyhodí cez svoje kanály a sociálne siete, aby mohol reagovať niekto z aktuálnych zákazníkov, fanúšikov, z ľudí, ktorí tú firmu už poznajú a majú radi. A keď ani to nevyjde, zaplatia si personálnu agentúru alebo headhuntera, ktorý priamo oslovuje konkrétnych uchádzačov.
No a keď ani to nevyjde, tak potom idú „kobercovým náletom“, že to hodia na nejaký veľký pracovný portál. To je však často tá posledná vec, ktorú chcú firmy robiť, a drvivá väčšina pozícií sa obsadí inak. Takže prejdenie pracovných portálov vám nedá reálny obraz o pracovnom trhu.
Ja mám pracovné portály rada a je super, že ich tu máme, no chcem len povedať, že sú aj iné spôsoby, ako si hľadať prácu.
Čo môže byť alternatíva?
Napríklad využívať aj pracovné portály inak – urobiť si tam vlastný profil a nechať personálne agentúry alebo firmy, ktoré hľadajú medzi uchádzačmi, nech oslovujú nás. Takto sa môže stať, že nás firma osloví na pozíciu, ktorá ani nebola inzerovaná.
Hovorte o tom medzi svojimi blízkymi. Pýtajte sa ich, či o niečom zaujímavom nevedia. Napríklad keď sa stretnete na ulici so starým známym, alebo keď sa vás pýtajú na rodinnej oslave, ako sa máte. Nepovedzte automaticky „dobre“. Skúste napríklad: „Vieš čo, hľadám si teraz novú prácu, ktorá by mala byť plus-mínus takáto. Keby si o niečom podobnom vedel/a, veľmi by som sa potešil/a, keby si ma prepojila, alebo keby si mi posunula kontakt.“
Keď nám niekto povie niečo takéto, automaticky začne nás mozog šrotovať a premýšľame: Poznám niekoho takého? Vedela by som niekoho odporučiť? Aj keď nechceme, tak nad tým nejako podvedome premýšľame.
Skúste sa ponúknuť sami na sociálnych sieťach. Poviete, aké máte schopnosti a zručnosti, aj tie prenosné, a nielen tie, ktoré ste získali v práci, aké typy činností vás bavia, čo by ste si vedeli predstaviť robiť. Buďte čo najkonkrétnejší. Ľudia radi pomôžu.
Vypočujte si podcast
Rozhovor s Federikou Plesník o kariérnej zmene si môžete vypočuť na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk
Táto epizóda je súčasťou limitovanej série „Well-being v práci“, ktorú vám prinášame v spolupráci s ING Hubs Slovakia.
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk, osvety na sociálnych sieťach či prednášok a diskusií pre firmy aj verejnosť.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
