„Vždy ma, žiaľ, dosť frustrovalo, že väčšina mojich kolegov bola vyhorená, unavená a veľmi ťažko sa s nimi komunikovalo. Keď som aj prišiel s nejakou iniciatívou, často ma zasypali otázkami, či som sa zbláznil, či som nevidel svoju výplatnú pásku a podobne,“ hovorí Florián Danko o svojich začiatkoch v školstve. Niekdajší projektový manažér v Siemense učí na Strednej odbornej škole informačných technológií v Bratislave.
„Pravdupovediac, aj keď sa so mnou mnoho kolegov nestotožní, myslím si, že sú medzi nami aj takí učitelia, ktorí by si asi nezaslúžili ani ten plat, ktorý majú,“ hovorí.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo uprednostnil učiteľskú kariéru pred prácou projektového manažéra v nadnárodnej firme?
- Prečo by nešiel štrajkovať za zvýšenie platov učiteľov?
- Ako hodnotí svojich žiakov?
- Ako fungujú tímové projekty, vďaka ktorým Florián Danko svojich študentov viac pripravuje na prax?
Pôvodne ste pracovali ako projektový manažér v Siemense. To je pozícia, ktorú mnoho ľudí považuje za kariérny úspech. Čo vás motivovalo odísť?
Pravdupovediac, už popri tejto práci som doučoval a stále doučujem. Vždy som túžil robiť učiteľa, už na základnej škole. Doučovanie bolo pre mňa akási náhrada za splnenie si tohto sna.
Prečo ste teda nešli po strednej študovať pedagogiku?
Pedagogiku som nešiel študovať asi preto, lebo elektrotechnika je mojou obrovskou vášňou. Ale keď človek vyštuduje za elektrotechnického inžiniera, je veľmi malý predpoklad, že pôjde učiť. Stále som „hlásal“, že nie som dosť bohatý, aby som mohol ísť robiť učiteľa.
Učiteľský plat sa, samozrejme, nedá porovnať s platom elektrotechnického inžiniera v praxi. Na pozícii projektového manažéra v Siemense to bolo naozaj veľmi náročné, hoci plat bol veľmi pekný.
Tým iniciátorom, ktorý ma podporil v mojom sne a povedal mi, že mám robiť to, čo ma naozaj baví, bola moja manželka.
Úprimná radosť
Čo povedala?
Povedala mi, že sa nevydala za výplatnú pásku, chce, aby som bol šťastný a naplnil si kariérne sny a túžby ešte v mladosti, lebo neskôr to bude stále ťažšie. Dokonca aj za cenu, že budem zarábať oveľa menej ako vtedy.
Ubezpečila ma, že to určite zvládneme a že pri mne bude vždy stáť. A aj keby sme mali klesnúť z našich štandardov, bude to stáť za to. S jej veľkou podporou som sa teda stal učiteľom. Dokončil som si doplnkové pedagogické štúdium a absolvoval som aj Individuálny rozvojový program učiteľa v LEAF Academy.
Pomohli vám skúsenosti z doučovania?
Určite áno, ale reálne učenie sa s tým nedá porovnať.
Prečo?
Na doučovaní sa človek venuje zväčša iba jednému študentovi, aj keď je ten študent slabý. Jednotkári väčšinou na doučovanie nechodia. (smiech)
V rozhodnutí stať sa učiteľom podporila Floriána Danka najmä jeho manželka. Zdroj foto: archív Floriána Danka
Pri slabých žiakoch sa učiteľ musí oveľa viac zamýšľať, ako im učivo vysvetliť čo najjednoduchšie. Práve toto mi pomáhalo, keď som neskôr začal učiť. Myslím si, že sa mi to celkom darí a aj moji študenti z doučovania boli veľmi úspešní – napríklad dokázali vypočítať príklad, ktorý nevedeli ani dovtedy najlepší žiaci v triede. Z toho som mal úprimnú radosť.
Frustrácia a vyhorenie
Aké boli vaše začiatky v školstve?
Z pohľadu učenia a žiakov skvelé. Vždy ma však, žiaľ, dosť frustrovalo, že väčšina mojich kolegov bola vyhorená, unavená a veľmi ťažko sa s nimi komunikovalo. Keď som aj prišiel s nejakou iniciatívou, často ma zasypali otázkami, či som sa zbláznil, či som nevidel svoju výplatnú pásku a podobne. „Oduč si a choď domov, venuj sa svojej rodine a nie študentom.“ To boli ich najčastejšie rady do praxe.
Je táto frustrácia podľa vás spôsobená iba tým nízkym finančným ohodnotením?
Určite nielen tým. Aj keď sa so mnou mnoho kolegov nestotožní, myslím si, že sú medzi nami aj takí učitelia, ktorí by si asi nezaslúžili ani ten plat, ktorý majú.
Ak má totiž niekoho motivovať na vykonávanie tejto profesie iba plat, mal by svoje pôsobenie v školstve radšej poriadne zvážiť, pretože bude frustrovaný stále.
Už vo viacerých rozhovoroch som spomínal, že mi v princípe nevadí učiteľský plat. Určite by som sa nezúčastnil ani štrajku za zvýšenie platov učiteľov. Skôr by pomohlo, keby bolo lepšie financované školstvo ako také.
Čo to znamená?
Napríklad aby si človek nemusel učebné pomôcky financovať z vlastných zdrojov. Dnes, keď chcem urobiť súťaž pre žiakov, musíme s manželkou ocenenia kupovať z našich výplat. Pomohlo by, keby sa na to vyčlenil napríklad nejaký fond, z ktorého by sme mohli žiakov aj týmto spôsobom motivovať.
Myslím si, že financií v školstve nie je málo, ale sú dosť neefektívne rozdeľované. Zároveň firmy, ktoré školám dodávajú učebné a didaktické pomôcky, ponúkajú nenormálne predražený tovar.
Aj zadarmo
Skúsme si tie sumy trochu ilustrovať. Čo znamená „nenormálne predražený“?
Vezmite si napríklad malú sklenenú fľašu, v ktorej sú vo vode nahádzané cigaretové ohorky. Žiaci si na tom majú ilustrovať usadeniny dechtu v pľúcach. Dodávateľská spoločnosť ju ponúka za 217 eur. Keď sa štátne a európske peniaze míňajú takto, nemôžeme sa diviť, že na iné veci nezostáva priestor.
Treba tiež povedať, že každý, kto úprimne učiť chce, koho tá práca napĺňa, určite nepozerá iba na to, koľko peňazí za ňu dostane. Ak mi totiž platia za niečo, čo ma baví a robil by som to aj zadarmo, už nikdy nepracujem.
Aj keď za to dostáva človek menej peňazí, je to stále oveľa viac, ako keby zarábal tisíce a denne by sa trápil, chodil do práce s nechuťou.
To teda nie je váš prípad?
Viem, že niektorí ľudia si hovoria, že som rojko. Lebo v konečnom dôsledku to aj tak celé stroskotá na tom, že treba zaplatiť účty, postarať sa o deti, ísť k lekárovi… Ale treba si uvedomiť, že na Slovensku ľudia žijú aj z oveľa menších príjmov, ako je učiteľský plat a dokážu to zvládnuť.
Nehovorím, že je to ideálne, a možno by učiteľ mal byť ohodnotený aj lepšie, ale nemyslím si, že kvalita vzdelávania na Slovensku by sa zvýšila iba vyšším finančným ohodnotením učiteľov.
Pedagógovia, ktorí majú svoju prácu radi, ju robia dobre a to určite nie pre motivujúce platové ohodnotenie.
Zároveň si veľmi dobre uvedomujem, že nemôžem od každého odborníka očakávať, že bude mať k tejto otázke rovnaký postoj ako ja. Pre školy je preto veľký problém zohnať učiteľov niektorých predmetov alebo odborníkov z praxe. V tomto prípade by vyšší plat určite pomohol.
Mimo komfortnej zóny
Jedným z argumentov, prečo nejsť učiť, je často aj zlé postavenie učiteľov v spoločnosti. Máte s tým skúsenosť?
Toto je, žiaľ, skutočne pravda. Treba však dodať aj to, že sa veľmi často stretávam s takým nespravodlivým a nepedagogickým prístupom zo strany učiteľov, že si za to, že sa na nich spoločnosť pozerá často cez prsty, môžu aj sami.
Mnohí kolegovia sa preto dokonca radšej ani nechcú priznať, že sú učiteľmi, aby neboli hneď „zaškatuľkovaní“. Tiež sa veľmi často stretávam s názorom, že niekto vyhlási, že nemôže vykonávať učiteľskú profesiu práve pre nízke platové ohodnotenie. Radšej ide do zahraničia, alebo sa uplatní v inom sektore. Pritom ho to vnútorne škrie.
Nie je totiž vôbec jednoduché vykročiť zo svojej komfortnej zóny. Často pritom len stačí prehodnotiť svoje výdavky a vždy sa nájde niečo, na čom dokáže človek ušetriť.
Pre Floriána Danka je učiteľské povolanie splneným snom. Zdroj foto: archív Floriána Danka
Zlý vplyv na postavenie učiteľov majú možno aj ľudia, ktorí sa učeniu síce nevenujú naplno, ale venujú sa edukácii okrajovo. Ako odborníci si často z kontextu vytiahnu len konkrétnu časť učiva, ktorá je zaujímavá a dá sa z nej vytvoriť „bombastické“ youtubové video.
Vyberajú si teda z kurikula len „hrozienka z koláča“. A na základe tohto úspechu idú hovoriť do toho, ako by sa na školách malo alebo nemalo učiť.
Poviem vám, že je to úplne iné, keď sa má človek postaviť napríklad pred triedu 25 osemnásťročných chalanov a niečo sa im snažiť odovzdať. Samozrejme sa pritom musí učiteľ prehrýzť aj cez témy, ktoré mu nie sú vôbec blízke a vo svojej podstate nie sú ani veľmi zaujímavé, napriek tomu, že sú dôležité pre pochopenie širších súvislostí.
Mnoho učiteľov zmenilo kariéru aj pre dištančné vzdelávanie. Ako ho hodnotíte vy?
Bolo to veľmi náročné z niekoľkých dôvodov. Na to, aby boli študenti ochotní sa vzdelávať, musia mať sebadisciplínu. Keďže sú to deti, sú často neisté a sebadisciplínu nemajú ešte dobre rozvinutú. Napokon, tú veľakrát nemáme dostatočne vyvinutú ani my dospelí. (smiech)
V triede tiež nie je toľko rušivých elementov a lákadiel ako doma – prídu im upozornenia zo sociálnych sietí, správy, niekto sa vráti domov… Ich pozornosť je narušená a už nevedia, o čom sa hovorí a ako nadviazať.
Teraz, keď sme sa po dlhom čase vrátili do škôl, je to ešte očividnejšie. Stratili aj návyky, ktoré predtým mali. Okrem toho pozorujem, aj jeden zvláštny negatívny vplyv nosenia rúšok. V rúškach totiž veľmi absentuje mimika tváre. Človek niečo povie, ale z očí sa nedá úplne odčítať, či to myslí vážne, alebo žartuje. Učenie potom prebieha v akejsi veľmi „sterilnej“ atmosfére.
„Učiť sa môžeš hocikedy“
A ďalšie dôvody?
Druhý problém dištančného vzdelávania je v tom, že pandémia prišla veľmi nečakane. Často si ani neuvedomujeme, v akom komplikovanom prostredí deti vyrastajú. Mnohé to majú doma veľmi náročné a v takomto prostredí sa nedokážu sústrediť.
Bežne sa stalo, že počas online hodiny narušila vyučovanie mamička a začala po svojom synovi kričať, že neumyl riad a nech to okamžite ide urobiť, veď učiť sa môže hocikedy. Iba sa tu fláka a celé dni vysedáva za počítačom…
Ďalšie komplikácie nastali, keď sa viac školopovinných súrodencov delilo o jednu izbu, internetové pripojenie alebo dokonca počítač.
Veľa sa hovorí o tom, že počas pandémie u detí vzrástol aj počet psychických problémov. Vnímate to u svojich žiakov?
Určite áno. Myslím si, že je to v prvom rade preto, že im veľmi chýbal sociálny kontakt. Aj teraz, keď sa do škôl vrátili, je pre nich veľmi ťažké nájsť si k sebe znovu cestu. To je ďalší negatívny vplyv pandémie na školstvo. Na druhej strane treba povedať, že pandémia má preň aj isté výhody.
Bez známok
Aké?
Učitelia, žiaci a rodičia sa museli sa veľmi rýchlo zmobilizovať a adaptovať sa na novú situáciu. Ja som počas pandémie začal aj s vytváraním edukatívnych videí, na ktoré som sa odhodlával už roky.
Vďaka nim si žiaci mohli látku zopakovať aj neskôr, keďže som videl, že počas vyučovania je pre nich ťažké udržať si pozornosť. Tento spôsob vyučovania sa im veľmi páčil.
Mňa pandémia definitívne presvedčila aj o tom, že štandardné známkové hodnotenie pre deti vôbec nie je ideálne. Vždy som bol za to, aby sa známky úplne zrušili, ale to, samozrejme, nie je možné. Celá spoločnosť je na ne nastavená…
Ako ich teda hodnotíte?
Najprv som si myslel, že nedostatky známkovania vyriešia slovné hodnotenia. Určite je to dobrý nástroj, ale nedokáže to plne nahradiť priebežné ohodnotenie. Vytvorili sme preto so študentmi vlastný bodovací systém hodnotenia.
Ako funguje?
Je založený na trochu inom princípe ako štandardné bodovacie systémy. Za jeden školský polrok môže žiak získať neobmedzené množstvo bodov, stupnica je však len stobodová. Určitému počtu bodov prislúcha nejaká známka na vysvedčení. Osemdesiat bodov je nejakým spôsobom limitovaných v povinných úlohách – písomkách, povinných domácich úlohách a podobne.
Ďalšie body, a tých je neobmedzený počet, môžu žiaci získať vlastnou iniciatívou, aktivitou na hodine, nepovinnými úlohami, ústnou odpoveďou, účasťou v súťažiach, referátmi.
Veľmi dôležité je, že keď žiak získa istý počet bodov potrebných na nejakú známku na vysvedčení, má istotu, že horšiu známku už mať nebude.
Florián Danko vyštudoval elektrotechniku a informatiku na STU v Bratislave. Kým sa rozhodol pre povolanie učiteľa, pracoval ako projektový manažér v Siemense aj dispečer ROVE v Slovenských elektrárňach. V súčasnosti je aj doktorandom na FEI STU. V roku 2019 bol nominovaný na národnú cenu Učiteľ Slovenska.
Snaha dostať sa na ďalší „level“
Ako deti reagujú na takýto systém hodnotenia?
Musím povedať, že tá zmena je úžasná. Na konci hodiny si sami pýtajú domácu úlohu, aby mali príležitosť získať body. Podobne sa dokonca dožadujú aj písomiek. Zrazu sa z písomiek nestal nástroj strachu, ale len možnosť získať nejaké ďalšie body k úspechu.
Pre všetkých žiakov je to veľmi motivujúci systém. Tých lepších baví sledovať, ako im body pribúdajú. Musia sa pritom snažiť kontinuálne počas celého obdobia. Slabší tento systém vnímajú ako určitú istotu. Vedia, že keď chcú napríklad trojku, do konca polroka musia získať aspoň 50 bodov.
Špeciálny bodovací systém je podľa Danka výhodný nielen pre žiakov. Zdroj foto. archív Floriána Danka
Čo si zase pochvaľujem ja, je, že zodpovednosť za uzatváranie známok prešla zo mňa priamo na žiakov. Dieťa nemôže mať ťažké srdce na učiteľa, že mu dal trojku, keď na ňu nazbieralo dostatok bodov.
Druhá vec je tá, že ani jednotkári nemôžu „zaspať na vavrínoch“. Nie je to o tom, že niekto dostane dve-tri jednotky na začiatku polroka a potom sa už len vezie a skončí s celkom dobrou známkou.
Zbieranie bodov je pre deti atraktívne aj preto, že to do istej miery kopíruje počítačové hry, v ktorých postupujú do vyšších levelov.
Čo sa stane, ak žiak za polrok nazbiera viac ako 100 bodov?
Stáva sa to. Body navyše sa im prenesú do ďalšieho polroka. Na konci druhého polroka je už ale maximálny počet bodov 200. To znamená, že ak v prvom polroku žiak dostane napríklad 100 bodov, už má istotu, že na konci roka nedostane horšiu známku ako trojku.
Tí, ktorí v prvom polroku nazbierajú viac ako 100 bodov, sa však s trojkou na konci roka nikdy neuspokoja. Na druhej strane, ak by im trojka vyhovovala, prečo by sme ich mali nútiť k niečomu inému.
V tomto systéme je ešte jedna veľmi dôležitá vec – záporné body neexistujú. Mnohí učitelia sa ma pýtajú, ako niekoho „potrestám“, že sa nenaučil alebo si neurobil úlohu. Ja sa snažím hľadať na žiakoch skôr pozitíva, nie trestať ich za chyby. Najväčším trestom pre nich totiž je, keď z hodiny odchádzajú s tým, že nezískali ani jeden bod.
Ako vo firme
Za vaše tímové projekty ste boli v roku 2019 nominovaní aj v národnej cene Učiteľ Slovenska. Môžete nám o nich povedať viac?
Musím povedať, že dostať sa medzi top 10 ocenených učiteľov Slovenska bol skutočne skvelý pocit. Vždy som sa snažil prepájať teóriu s praxou. Mal som pocit, že vyučovanie teórie je veľmi vzdialené tomu, ako ľudia s informáciami narábajú v praktickom živote.
Chcel som, aby sa moji žiaci naučili komunikovať aj so spolužiakmi, ku ktorým si možno nevedeli nájsť cestu, alebo ich nemajú úplne radi. V reálnom živote, napríklad vo firme, to totiž tiež často tak funguje, že človek musí akceptovať aj tých kolegov, s ktorými by si inak nerozumel.
Keď žiaci pracujú tímovo, znižujeme u nich aj pravdepodobnosť šikany a problémov v kolektíve. Preto sa aj celé svoje vyučovanie snažím viesť v tímovom duchu. Dávam napríklad aj skupinové písomky či rôzne tímové súťaže. Ak je to možné, aj na vyučovaní pracujú v tíme.
Čo sa týka konkrétne tímových projektov, celý koncept sme vymysleli s manželkou tak, aby čo najvernejšie simuloval projekty, s ktorými sa môžu stretnúť aj v praxi. Zo začiatku si trieda volí tímlídrov a tí si zostavujú svoje tímy.
Tímy si nakoniec vyberú jednu zo zadaných tém. Súťaž je koncipovaná tak, že na tvorbu majú niekoľko mesiacov a tímy sa porovnávajú v tom, ako tému spracujú. Niekedy proti sebe súťažia aj tímy z rôznych tried.
Súťaž za rodinné peniaze
Aké boli témy tímových projektov?
V prvom rade – témy nie sú postavené len do teoretickej roviny. Tímy musia zhotoviť konkrétny výrobok, ku ktorému musia urobiť projektovú dokumentáciu, navrhnúť dizajn či marketing.
Jednou témou bol napríklad napäťový zdroj – niečo ako nabíjačka, v ktorej sa dá nastavovať napätie. Okrem toho sme mali svetelnú križovatku, autíčko, ktoré dokáže prejsť po nakreslenej trase, či inteligentnú lampu. Vždy témy vyberáme tak, aby mali aj žiaci priestor na kreativitu.
Ako v tímoch pracujú?
Prvým krokom je, že si vypracujú harmonogram práce a rozdelia si kompetencie. Vďaka tomu môžeme priebežne kontrolovať, ako postupujú. Za tieto kontrolné dni dostávajú body. Vďaka tomuto systému bojujeme aj s prokrastináciou.
Cez tímové projekty sa snaží žiakom čo najviac priblížiť fungovanie v praxi. Zdroj foto: archív Floriána Danka
Na konci svoje výtvory prezentujú a odborná komisia ich hodnotí. Hodnotí sa spracovanie, prezentácia, vlastný prínos, dizajn a mnoho ďalších kategórií. Zvláštne ocenenie dostávajú aj najlepší tímlíder či najprospešnejší člen tímu.
Viacerí študenti potom s projektmi postupujú aj na iné súťaže, kde zbierajú pekné úspechy. Smutné je, že, ako som už spomínal na začiatku, s manželkou túto súťaž do veľkej miery financujeme z vlastných zdrojov, čo je dlhodobo dosť ťažko udržateľné.
Šťastie hľadajú v zahraničí
Keď sme hovorili o zhoršenom psychickom zdraví študentov, nikomu určite nepridal ani aktuálny vojnový konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou. Zaujímajú sa vaši študenti aj o aktuálne dianie?
Určite. Deti sa pýtajú úplne na všetko, len aby sa nemuseli učiť… (smiech)
Myslím si, že každý pedagóg by mal v otázke tejto vojny zaujať jasný postoj. Je nepredstaviteľné, aby sa v 21. storočí niekto pokúšal o ovládanie cudzej krajiny hrubou silou. Nie sme v 40. rokoch minulého storočia.
Pevne verím, že to Ukrajina ustojí. Myslím si, že keď sa vojna začala, Rusko si ani nepomyslelo, čo všetko ho čaká a ako sa celý svet zomkne proti nemu. Aj pre Rusov má táto vojna rozsiahle negatívne dôsledky. Rusko si síce myslí, že je sebestačné, ale ako sa ukazuje, aj ono je do veľkej miery ovplyvňované zvyškom sveta.
Zároveň sa bojím jednej veci. Aj keď je Rusko agresor a treba ho za tento čin maximálne odsúdiť, určite bude ochotné odísť z tohto konfliktu len so „zachovanou tvárou“. Ak si niekto myslí, že sa Rusko kajúcne odplaziť preč, to asi nepôjde… Ak takúto šancu nedostanú, budú svoju agresiu len stále viac eskalovať, čo môže mať fatálny vplyv na celý svet.
Tento konflikt je predovšetkým, žiaľ, dôsledkom vládnej garnitúry, ktorá v Rusku panuje. No som si istý, že aj v Rusku je obrovské množstvo mužov, žien a detí, ktoré s takýmto konaním určite nesúhlasí. Práve preto verím, že sa tento spor čím skôr skončí. Tamojšia vláda ide totiž naozaj aj proti vlastným ľuďom.
Pri technických odboroch hľadajú mnohí absolventi uplatnenie v zahraničí. Je tento problém aktuálny už na strednej škole?
To, že toľko mladých ľudí odchádza do zahraničia, je smutné. Myslím si, že aj slovenské školstvo dokáže vychovávať veľmi kvalitných odborníkov. Je smutné, že mnohí absolventi nepociťujú potrebu túto investíciu do ich vzdelania štátu vrátiť.
Samozrejme že nechcem nikomu brániť v rozlete. Ak ho v zahraničí čaká lepšia budúcnosť, mal by za ňou ísť. No študenti majú o živote v zahraničí často veľmi skreslené a premrštené predstavy.
S elektrotechnikou sa podľa učiteľa dá dobre uplatniť aj na Slovensku. Zdroj foto: archív Floriána Danka
Potom sa stáva, že človek na Slovensku vyštuduje jadrovú fyziku, odíde do zahraničia, kde len umýva riad. Je to pod jeho úroveň. Neskôr zistí, že aj keď má vzdelanie, chýbajú mu potrebné skúsenosti, osvedčenia a certifikáty, cudzina o neho ako odborníka nemá záujem.
Po čase sa väčšina vráti na Slovensko, ale pre trh práce už nie sú takí zaujímaví, lebo už prešlo pár rokov a chýbajú im skúsenosti z praxe.
Hovoríte o tom so študentmi?
Keďže sme stredná odborná škola, väčšina žiakov už počas štúdia absolvuje odborný výcvik v slovenských firmách. Nezriedka sú to slovenské spoločnosti so zahraničnou účasťou. Mnohí študenti sa potom v týchto firmách po škole zamestnajú a niektorí sa vďaka tomu dostanú aj do zahraničia ako odborníci.
Ale poznám aj študentov, ktorí odišli do zahraničia ešte pred maturitou pre finančne veľmi zaujímavú ponuku. O niekoľko rokov sa vrátili celí zničení, lebo nosili napríklad ťažké plastové okná a robili montáž na stavbe. Zničili si zdravie. Zarobili síce, ale za akú cenu.
Často to tak býva, že najprv človek obetuje zdravie pre peniaze a neskôr tieto peniaze obetuje pre zdravie. Aj preto by sa mal uplatniť v tom, v čom je dobrý a čo ho aj baví. Nie vždy je to jednoduchá cesta, ale so správnou podporou sa vždy dá držať hesla: „Skoč a sieť sa objaví.“
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
