Michaela Košková a Andreas Kubíny sú majiteľmi jedinečnej kaviarne v dolnom centre Liberca. Keďže tu robia veci skutočne inak, dali jej aj príznačné meno – Kafe Jinak.
Netradičná je napríklad aj otváracia doba. Jeden deň vás do kaviarne pustia o 6:57, ďalší trebárs až o minútu sedem. A to presne načas. Týždenný rozvrh zverejňujú na Instagrame. Práve ten bol a zostáva jednou z ich hlavných komunikačných sietí so zákazníkmi. Prostredníctvom neho mohli ľudia sledovať, ako kaviareň vzniká.
BIZNIS EVENT, AKÝ TU EŠTE NEBOL
Top ľudia z biznisu a manažmentu na jednom mieste, 4 pódiá, 100+ spíkrov. Top podujatie roka, na ktorom budú všetci a vy nesmiete chýbať… viac informácií už čoskoro.
CHCEM BYŤ NA WAITING LISTE
V odbore už odmalička
Poďme však pekne od začiatku. Andreas Kubíny sa v odbore gastronómie pohybuje už od útleho detstva. Jeho mama pracovala a viedla niekoľko reštaurácií v Brne a už v jedenástich rokoch ho postavila k drezu s riadom. V štrnástich pobehoval po pľaci, učil sa miešať drinky a pozeral sa kuchárom pod ruky.
Michaela sa zase zaujímala o kávu, na brigádach popri škole prešla niekoľkými kaviarňami, pracovala ako baristka a spoločne potom začali snívať o vlastnom podniku.
Foto: Jakub Volný
„Pred rokmi sme išli na výlet do Nemecka a tam sme si povedali, že kávu chceme robiť inak, že by nás bavilo mať všetko podľa seba,“ spomína Andreas. Samotný koncept sa rodil tri roky. „Potrebovali sme našetriť peniaze, a tak sme posledné dva roky v Brne len pracovali, pracovali a šetrili,“ podotýka.
Začiatok v menšom meste
Aj keď by Andreas najradšej kaviareň otvoril v moravskej metropole, z ktorej pochádza, obaja nakoniec uznali, že Liberec, odkiaľ zase pochádza Michaela, bude na začiatok lepšou voľbou. Je to menšie mesto, ktoré sa postupne stáva kaviarenským rajom. Keď našli miesto neďaleko centra, mali v tom jasno.
Napriek tomu to nebola ľahká cesta. „Predtým tu sídlila galéria, po nej tu nezostalo nič. Stavali sme sadrokartónové priečky, maľovali, prerábali aj strop. Pôvodná je tu iba podlaha. Nevedeli sme, ako to robiť, no pomáhala rodina, kamaráti a Mišin švagor, ktorý je stavbyvedúci. Nie som žiadny domáci majster a učil som sa podľa internetu,“ približuje Andreas.
Päť mesiacov vymýšľali, budovali, sťahovali a budúci zákazníci na sociálnych sieťach sledovali, ako im to ide od ruky. Marketingovo sa táto stratégia ukázala ako skvelý nápad.
Keď potom v máji otvárali, nepotrebovali žiadnu reklamu, zvedaví hostia si k nim cestu našli sami. „Snažíme sa byť rodinný podnik, mať priateľský prístup, to je pre nás najdôležitejšie. Hostia sa k nám aj vďaka tomu vracajú,“ podotýka Michaela.
Okrem atmosféry baví zákazníkov hlavne samotný koncept. Ono je tu skutočne všetko inak. Ani jedna stolička nie je rovnaká, ani stôl, hrnčeky, príbory, poháre či farby na stenách.
Taniere im vyrába Wanda Valihrachová pod značkou Gustus Vitri, sú z fúkaného skla a každý kus je originál. Originálne je aj jedlo. Aj keď si hostia objednajú z jedálneho lístka to isté, každý pokrm bude vyzerať inak.
Jedlo na sto spôsobov
Menu obmieňajú každý mesiac a jedlá na ňom sa snažia vymýšľať vždy iné. Miešané vajíčka sú napríklad v ponuke stále, ale vždy s inou prílohou, korením, chuťou. „Náš hlavný koncept bol, že keď prídu dvaja ľudia a dajú si obaja rovnaké jedlo, tak bude každé vyzerať inak,“ poznamenáva Michaela.
Hostí sa potom v ankete pýtajú, na čo by mali chuť a ktorý pokrm by na menu radi našli. „Naposledy nám vyšlo, že chcú vajce Benedikt, tak vymýšľame, ako ho urobiť inak, aby nebolo rovnaké ako všade inde,“ prezrádza Andreas.
Je to hlavne on, kto sa s jedlom pohráva a experimentuje, aj keď spočiatku mu pomáhal aj kuchár Jakub Bobko. Hosťom spoločne ponúkli žemľovku s hermelínom na chlebe. Teraz chce skúsiť syr haloumi s brusnicami a vyhlásené sú aj tvarohové šišky, ktoré musia byť v jedálnom lístku neustále, zákazníci o ne vraj nechcú prísť.
Foto: Jakub Volný
„Podávame ich s lotusovým mascarpone, karamelizovanými jabĺčkami a mandľovou posýpkou. Vymýšľali sme to a skúšali pol roka, kým sme došli k požadovanému výsledku,“ popisuje. Vyhlásené je tiež kubaso, ktoré má v jedálničku taktiež stále miesto.
„Zatiaľ máme na naše variácie väčšinou kladné recenzie. Len asi raz sa nám stalo, že hosťom tá kombinácia nechutila. Kým prídeme s niečím netradičným, tak to najskôr ochutnáme. Takto sme vyradili už dopredu napríklad bagel s jahodovou marmeládou a slaninou. To už bolo príliš,“ približuje Andreas.
Reštaurácia aj letná záhradka
V kuchyni vypomáha ešte jedna kuchárka, ktorá je zároveň cukrárkou, v kaviarni sa striedajú brigádnici. S nimi už je ich spolu sedem. Po pár týždňoch od otvorenia totiž Andreas s Michaelou zistili, že len traja prevádzku nezvládnu. V lete mali neustále plno a k tomu ešte záhradku, ktorá bola otvorená do neskorých večerných hodín.
Práve tá jediná sa nijako nelíši. Nábytok je v bielych farbách a rovnaký. Je na súkromnom pozemku majiteľa domu a ten si prial jednotný štýl. Výhodou terasy však je, že využíva prirodzený tieň, ktorý poskytujú zasadené stromčeky. V ich korunách sú v lete prepletené svetielka. Navodzujú tak atmosféru útulných talianskych uličiek.
Káva z lokálnej pražiarne
Zatiaľ čo Andreas vládne kuchyni, kávu má na starosti výhradne Michaela. V kaviarni začínali so zrnkami libereckej pražiarne Nordbeans, keďže je miestna, ponúka kvalitu a hostia sú na jej chuť zvyknutí. Postupne však chce mladý pár prinášať aj produkty z pražiarní, ktoré v Liberci ešte zastúpené nie sú. Takou je napríklad českobudějovický Kmen.
Foto: Jakub Volný
Z Brna chcú zase odoberať Fiftybeans, z Ostravy Father’s a v pláne je aj bratislavská pražiareň. „Každý mesiac chceme ponúknuť niečo nové. Človek, ktorý aspoň trochu káve rozumie určite spozná rozdiel,“ poznamenáva Michaela.
Kto by si však chcel z nápojového lístka objednať napríklad kolu alebo fantu, pohorí. Limonády si vyrábajú sami, mušty odoberajú z neďalekých Lažan, sirupy zase z ostravskej firmy, vymýšľajú aj vlastné alkoholické drinky.
Ďalší rozvoj
Ako pár, ktorý spolu nielen žije, ale aj podniká, sa skvele dopĺňajú. Andreas je ten, čo má hlavu plnú plánov, Michaela ho potom vracia späť do reality. Krotiť ho musí napríklad pri ďalšom rozvoji.
„Mojím cieľom je mať do pätnástich rokov v každom kraji jednu kaviareň. Rád by som ju mal čo najskôr v Brne, ale viem, že ak sa chceme rozšíriť, tak najskôr tu niekde v okolí, možno v Jablonci nad Nisou, aby sme zvládli sami zaistiť servis a udržať kvalitu,“ dodáva.
Do svojho podniku investovali od začiatku cez milión a pol korún (asi 60-tisíc eur), zárobky hneď vracajú späť do prevádzky. „Teší nás, keď vidíme, že sa k nám hostia vracajú, že nás chvália, že im u nás chutí a celkovo sa im tu páči. Je to pre nás splnený sen,“ uzatvárajú.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je redaktorka Jana Pšeničková.
