Z pohľadu na dievčatá v minisukniach, ktorých je všade závratne veľa, vyschne v hrdle – treba prekričať rockovú hudbu v bare a pohárik už pristáva na stole. Že taký obraz Teheránu vyzerá ako bláznivá fantázia? Napriek tomu bol pred polstoročím pravdou. Prečo sa uvoľnené časy za posledného monarchu Iránu zvrtli? A ako sa preklopili do režimu, na ktorý dnes Američania s Izraelčanmi útočia?
Súčasný horúci konflikt má viacero zárodkov, ale jeden z tých hraničných sa odohral v januári 1979. Vtedy odletel Muhammad Rezá Pahlaví z Iránu. Odletel z krajiny, kde vládol ako šáh od roku 1941. Teraz bol s jeho vládou koniec – a koniec bol aj s rokovou hudbou. Vlastne s hudbou vo všeobecnosti.
„Hudba kazí mládež! Neexistuje rozdiel medzi hudbou a ópiom, obe veci vedú k otupenosti. Ak chcete, aby bola krajina nezávislá, zakážte hudbu. Hudba je zradou nášho národa aj našich detí!“ fanaticky burácal nový iránsky vodca Rúholláh Chomejní, jeden z najkonzervatívnejších vyznávačov islamu, ktorý zo štátu urobil prísny – až nemilosrdný – teokratický režim.
Pred menom nosil Chomejní titul ajatolláh, čo je najvyššie označenie pre znalcov a vykladačov Koránu. Po prevzatí moci úplne zadusil Pahlavího snahy o modernizáciu a sekularizáciu.
Na pravoverných moslimov čakajú v raji zvodné hurisky s veľkými tmavými očami, no v tomto svete boli v Iráne dievčatá v minisukniach zrazu úplne neprípustné.
A čo minisukne! Mrazivým svedectvom o tom, ako veľmi sa blízkovýchodná krajina od liberálnych čias Pahlavího zmenila, je tragédia 16-ročnej Armíty Gerávand. Tá sa na jeseň 2023 dostala v teheránskom metre do konfliktu s príslušníkmi mravnostnej polície a následne zomrela. Dôvod? Kdeže minisukňa – polícia vytiahla z metra bezvládne telo dievčaťa, ktoré si predtým nenasadilo hidžáb.
Pri pohľade čisto touto optikou a bez znalosti kontextu sa môže Pahlavího éra javiť vyslovene pozitívne. Príbeh šahinšáha, teda kráľa kráľov, ako si Pahlaví hovoril, však ani zďaleka nie je čiernobiely. A keď doň pridáme potrebné farby, nevyjde nám portrét osvieteného panovníka, ktorý múdro spravuje krajinu v jej prospech. Takým vládcom chcel šahinšáh zrejme byť – fatálne však zlyhal.
Rezá Pahlaví pripomína tragickú postavu vládcu zo Shakespeara: zdanie suverenity maskovalo slabosť a ambície ho zaslepili natoľko, že nevidel rastúcu nespokojnosť ľudu. Nechtiac tak pripravil pôdu pre príchod systému, proti ktorému dnes Spojené štáty a Izrael bojujú. „Šáh bol mäkký, no tváril sa ako tvrďák,“ uviedol historik Scott Anderson, ktorý o ňom napísal rozsiahlu knihu.
Na rozdiel od Andersonovej historickej publikácie napísal na tú istú tému strhujúcu knižnú reportáž Ryszard Kapuściński. Poľský autor sa vďaka zväzku Šahinšáh oprávnene stal svetovou hviezdou reportážnej literatúry. S drvivou neúprosnosťou v ňom ukázal, ako nešťastne a diletantsky si Pahlaví počínal.
S túžbou po bohatej a silnej krajine kráčal krutý teror.
Anotácia Kapuścińského knihy je stručná, no výstižná. Píše sa v nej: „Niekedy až detsky naivný prístup panovníka tejto obrovskej a mocnej krajiny k vládnutiu by bol možno aj úsmevný, keby ruka v ruke s jeho túžbou po bohatej a silnej krajine nekráčal krutý teror a väzenia plné mučených odporcov.“
V anotácii sa píše aj toto: „Miliardy dolárov z iránskej ropy roky putovali na šialené zbrojenie a luxusný život šáha Rezá Pahlavího…“
Nástup na trón mal pritom Rezá nádejný. Viac než kráľovské šperky žiarila jeho mladosť: v roku 1941 mal 21 rokov, keď vystriedal abdikujúceho otca, ktorému sa nevyplatila snaha o neutralitu a pokračovanie spolupráce s nacistickým Nemeckom.
Mladý šáh, ktorý býval pilotom a počas štúdií vo Švajčiarsku sa nadchol pre západnú kultúru aj západný spôsob života, sa spočiatku tešil obľube. V roku 1943 dokonca hostil Teheránsku konferenciu, jedno z vrcholných stretnutí spojencov počas druhej svetovej vojny.
Po porážke Hitlera sa však kráľ ocitol v tieni premiéra Muhammada Mosaddeka. Ten sa snažil znárodniť ropný priemysel, dovtedy ovládaný Britmi, a spolupracoval so vznikajúcim komunistickým blokom. V roku 1953 prebehol proti Mosaddekovi puč podporovaný CIA, ktorý Pahlavího vyniesol ku skutočnej moci.
Ostrov stability
Kráľ sa priklonil k Západu. Presadzoval privatizáciu, podporoval vzdelávanie a emancipáciu, investoval do jadrových projektov aj do armády, najmä do letectva. Obchodoval so Spojenými štátmi, ktorých prezident Jimmy Carter na sklonku sedemdesiatych rokov minulého storočia povedal niečo, čo by sme z dnešného prezidenta USA nedostali ani mučením: „Irán je ostrov stability v inak nepokojnej oblasti.“
Duchovne sa šahinšáh hlásil k étosu perzskej civilizácie a okázalo oslavoval 2 500 rokov od jej vzniku. Možno až príliš okázalo, možno príliš zámerne: Perzia totiž nemá nič spoločné s islamom a islamskí mulláhovia neskrývali hnev ani zášť.
Nenávisť však postupne nepohltila iba islamských vodcov a ich prívržencov. Čoraz väčšiemu počtu bežných Iráncov začal kráľ kráľov prekážať. Dávať to najavo si zatiaľ netrúfali, pretože Pahlaví – ktorý prežil dva pokusy o atentát – vládol spolu s brutálnou tajnou políciou Savak pomocou zastrašovania a tyranie.
Hnev však stále viac rástol. Napríklad aj vďaka kontrastu medzi luxusným životom elity, ktorú Rezá prepychom korumpoval, a bežnou verejnosťou.
Foto: Wikipedia/Amir Pashaei
Panovníkov osud potemnel aj s Bielou revolúciou, s ktorou šáh prišiel v snahe o reformy – ktorých tempo nerešpektovalo tradičné (teda veľmi pomalé) zmýšľanie spoločnosti. V jej rámci sa napríklad vyvlastňovala pôda existujúcim vlastníkom a tí nachádzali podporu u islamských duchovných. Slučka okolo šahinšáhovho krku sa pomaly sťahovala.
Ešte viac sa utiahla, keď už Spojené štáty nemohli prehliadať drastické porušovanie ľudských práv, ktoré sa z Pahlavího vôle dialo.
Áno, Teherán sa vtedy viac než podobal vyspelým európskym metropolám slobodného sveta. Ako v Ríme sa v ňom konali prehliadky módnych značiek, ako v Londýne po ňom jazdili drahé a nablýskané autá, ako v Paríži po ňom kráčali odvážne vyparádené krásky.
Lenže vonkajší vzhľad neznamená rovnakosť – mentalita Teheránu, teda Iráncov, bola iná. Rezá chcel svoj ľud prevychovať k „mysleniu Paríža“, lenže si pomýlil výchovu s násilím. Nepresviedčal, ale autoritársky prikazoval – a nesplnenie rozkazov neľudsky trestal.
Ako inak to s ním mohlo dopadnúť než zle? Háčik je v tom, že jeho porážka nebola výhrou pre Irán.
V januári 1978 boli drakonicky potlačené protesty študentov teológie a pohreby zabitých mladých ľudí vyvolali obrovskú vlnu odporu proti nenávidenému monarchovi. „Sloboda, nezávislosť, islamská republika!“ kričali demonštranti. V očiach Západu – alebo pri spätnom pohľade – obsahuje táto veta zrejme protichodné, a teda navzájom nezlučiteľné priania. V každom prípade však znamenala šach mat pre šáha.
Rezá unikol poprave, no smrť si preňho aj tak čoskoro prišla.
Znamenala aj triumfálny návrat ajatolláha Chomejního z francúzskeho exilu vo februári 1979. V apríli toho istého roku bola vyhlásená islamská republika a islamizácia všetkých oblastí života.
Šáh, ktorý so svojou treťou manželkou z krajiny zmizol, nemal veľa správnych politických inštinktov, aby z Iránu urobil pokojnú krajinu. Mal však aspoň pud sebazáchovy, pretože v neprítomnosti bol islamským revolučným súdom odsúdený na smrť. Aj bez jej vykonania si preňho smrť čoskoro prišla: Rezá Pahlaví podľahol rakovine v roku 1980 v egyptskej Káhire.
„Ťažko chorý“ je aj Irán. Patrí do oblasti nazývanej kolíska civilizácie, pretože práve tam skutočne vznikli najstaršie civilizácie – znie to vznešene, no zistenie, kam sa jedna z týchto najstarších civilizácií sveta dostala, môže byť skôr dôvodom na depresiu.
Aktuálnu nespokojnosť mnohých Iráncov so stavom krajiny a ešte aktuálnejšie útoky Američanov privítal aj šáhov syn, ktorý žije v Spojených štátoch. Žiaľ, tomuto biednemu stavu rozvinul koberec aj jeho otec. To, že po tomto koberci chodili dievčatá v minisukniach, nehrá rolu.
Článok vyšiel na forbes.cz.
