Vezmeš si modrú pilulku, pôjdeš spať, vstaneš a uveríš, čomu len chceš. Vezmeš si červenú pilulku, ostaneš v ríši divov a zistíš, kam až vedie králičia nora. Podobné kontúry mala ponuka, ktorú postavil Morpheus pred Nea. V nestarnúcom Matrixe našiel autor tohto textu vhodnú paralelu k tomu, čo robí Jaroslav Beck.
Spolutvorca najúspešnejšej hry pre virtuálnu realitu na svete, v ktorej do chytľavého hudobného rytmu sekáte svetelným mečom geometrické tvary, mohol pokojne ostať v blahej poexitovej nevedomosti.
S peniazmi, ktoré triu v zložení Beck, Ján Ilavský a Vladimir Hrinčár pred rokmi za hru Beat Saber zaplatil Facebook a ktoré Beck rozinvestoval od technologických akcií po nehnuteľnosti, sa nemusel nikam hnať, s ničím a nikým bojovať a mohol si žiť celkom spokojný život. On si však vybral očistec.
Tak a nijako inak nazýva Beck startupovú cestu. Na jednu sa vydal zhruba pred rokom a pol, keď s parťákmi Dominikom Ricom a Janom Rambouskom založili Cans. Paralelne s týmto počinom, na ktorý Beck na začiatku vyčlenil štyri milióny eur, teraz rozbehol BottleCap AI. Tentokrát si z vlastného vrecka nachystal desať miliónov.
Zdá sa vám to celé trochu surrealistické? Aj je. Rovnako, ako keď zo skladu rodinnej firmy MP-Sped, kde sú na paletách plechovky Cans, Jaroslav Beck na svojom bielom Porsche prechádza do pražského WeWorku, kde v jednej prenajatej kancelárskej bunke sídli zatiaľ skromný tím BottleCap AI, ktorého cieľ je dramaticky zefektivniť existujúce AI modely, ako sú ChatGPT alebo Grok.
Nechal som milióny dolárov v Beat Saberi už len preto, že som odišiel o pol roka skôr, než som pôvodne mal. Čas je teda pre mňa ultimátna mena. Hovoril som to aj chlapcom, keď som odchádzal, že Beat Saber sa bezo mňa nezblázni, ale ja nie som done. Som v najproduktívnejšom veku.
Mám tridsaťšesť rokov a mám možnosť robiť v plnej sile veci, ktoré sa mi o desať rokov už možno nebude chcieť robiť. A nemám najmenší problém založiť novú firmu a riešiť tam bookovanie, aby sme s novými zamestnancami mali kam ísť na pohovor. Nepotrebujem mať asistentov a tímy. Mám teda stále pocit, že len teraz všetko štartuje a na nápady, ktoré si vymyslím, nepotrebujem cudzie peniaze, ale odpálim to sám.
Neviem, kde sa to vzalo, ale vždy som žil tak, že keď sa otvorilo nejaké okno príležitostí, tak som ním preskočil. Keď ním totiž neprejdeš, už sa nikdy nemusí otvoriť. Mám k dispozícii kapitál, som mladý, mám relatívne mladú rodinu. To predsa nie je navždy. To, čo naozaj nechcem, je stáť v osemdesiatich pri okne, pozerať sa na ulicu a ľutovať, že som sa kedysi do niečoho nepustil. Mám skrátka taký pocit, že teraz je čas poriadne na to dupnúť. Teraz je čas mať impact.
Kladieš silný dôraz na ten pozitívny vplyv?
Páči sa mi, čo kedysi Steve Jobs povedal, že nepotrebuje byť najbohatší človek na cintoríne. Vidím to rovnako. A pokiaľ toto nepotrebuješ, jediný zmysel života, ktorý môžeš mať, je byť helpful to your peers. Respektíve som nenašiel nič, čo by dávalo väčší zmysel.
Ale vyslovene cez budovanie? Pretože keby si chcel len dobro, môžeš napríklad zobrať peniaze, nakúpiť veci a obchádzať detské domovy…
Skúšal som aj obchádzať detské domovy, ale zistil som, že to nevyhnutne nemusí priniesť ten pozitívny vplyv, ktorý som hľadal. Paradoxne som zistil, že v mnohých detských domovov majú deti množstvo konzol alebo iných hmotných vecí. Urobiť niečo, čo má naozaj pozitívny vplyv, nie je také jednoduché.
Jaroslav Beck. Foto: Anna Kovačič
Ako to, že v tridsiatich šiestich hovoríš o vplyve a nezbláznil si sa z tých peňazí z exitu?
To sa ešte stále môžem. (smiech) Ale dúfam, že sa to nestane. Dobre je, že ma ako introverta nebaví vymetať akcie a vlastne vyhľadávať tie spôsoby utrácania, ktoré napríklad mnohí vyhľadávajú. Čítal som aj relatívne dosť filozoficky zameraných knižiek a aj vďaka nim som sa utvrdil v tom, že cieľ nie je len byť, ale byť užitočný. Mne by vlastne bolo aj trochu blbé voči všetkým ostatným ľuďom, keby som nejakým spôsobom niečo nevracal späť. A keď to spojím s tým, čo ma napĺňa, som šťastný.
Toto je niečo, čo si si uvedomoval už ako chlapec?
To asi nie, ale vždy som chcel robiť veci, ktoré budú mať vplyv, čo mohlo spočívať napríklad v tom, že som ako DJ chcel hrať na akcii, kde budú všetci v pohode a budú mať good time. Len ten aspekt, že by som naladil päťdesiattisíc ľudí na rovnakú vlnu, sa mi zdal úžasný. Preto som začal ako DJ. Potom som začal robiť hudbu, pretože keď vydávaš hudbu, môžeš osloviť viac než päťdesiattisíc ľudí, takže väčší vplyv.
No a potom Beat Saber… Robiť na Beat Saberi bolo pre mňa dôležité, pretože entertainment bude podľa mňa v budúcnosti jedna z najdôležitejších vecí. Keď bude AI rozvinutá, množstvo ľudí nebude musieť pracovať a zábava bude fakt nevyhnutná. Keď sme videli komentáre typu „Celý deň bol na figu a už som sa tešil, kedy prídem z práce a rozmlátim pár kociek v Beat Saberi a pritom ešte spálim tristo kalórií,“ naozaj sme uverili, že robíme niečo s impactom. Tým skôr, že v Beat Saberi nie je žiadne násilie a navyše je tam fyzická aktivita.
Dáva ti tá práca energiu?
Niečo na tom bude. Aj keď, pre všetkých a na rovinu, budovať startup je totálny očistec. Dejú sa tam šialené veci, zakaždým si myslíš, že buď zbankrotuješ, alebo všetci umrú. Na ďalší deň však prídeš a vidíš niečo skvelé. Že sa podarilo niečo, čo si si ani nedokázal predstaviť. To ma celkom dobíja.
Napríklad s Cans sme predali viac než milión plechoviek. Na začiatku to znelo úplne impossible. Pamätám sa, že sme si najskôr dali za cieľ predať 250-tisíc plechoviek, za čo, ako som si hovoril, odmením svojich spoluzakladateľov podielmi, pretože sa to nikdy nemôže stať. (smiech) A zrazu ich bolo pol milióna, potom milión a teraz sme to už výrazne presiahli. Nejde ani tak o tie plechovky, ale o ten sentiment – že idú aj nesladké veci. Že nepotrebuješ pri sledovaní Netflixu tridsať gramov cukru….
Cans
Už názov napovedá, že ide o plechovky. Plechovky plnené alpskou vodou s prírodnou ovocnou príchuťou bez pridaného cukru. Doterajšie vysvedčenie? S prehľadom viac než milión predaných kusov, ktoré kúpite buď priamo v Cans, alebo v Alberte, na Alze či v kaviarňach Costa Coffee. Firma vlani expandovala do Nemecka a aktuálne buduje svoj imidž vo Veľkej Británii.
No a zatiaľ čo sa Cans darí, ty si si dal ďalšiu červenú pilulku a púšťaš sa do umelej inteligencie?
Tu je asi potrebné povedať, že nikde nie je garantované, že všetko uspeje. Aj tie Cans som robil pre to, že tu som nenašiel lepšiu alternatívu, kým v Amerike to už frčalo roky. Tak ma to naštvalo a musel som to ísť robiť. Rovnaké je to s BottleCap AI. Nie je tu nič, čo by sa mi páčilo a navyše na škále, ktorá by sa mi páčila. A okno príležitostí otvorené dokorán. To musím urobiť, aj keby som mal na tom prepáliť množstvo peňazí a všetci by sa mi potom smiali. Akonáhle neriskujem cudzí kapitál, čo nerobím a neumriem pritom, tak sa to musí stať.
Znie to, akoby si to robil pre seba…
Ja to robím na tisíc percent pre seba. (smiech) Som totálny sebec. Inak sa to ani nedá. Predstav si, že chodíš každý deň do startupovej práce, kde je to často fakt nanič a ťažké. Keby si to nerobil pre seba, po týždni skončíš.
Chápem to pri Cans, ale kde presne je tá sebeckosť pri umelej inteligencii?
Trápi ma, že žijem v krajine, respektíve na celom kontinente, ktorý síce funguje, ale keď vyjdeš von, nemáš sa o čom baviť. Nemáš sa o čom fantastickom zmieniť.
Ako to myslíš?
Prídem do Ameriky a strašne ma rozčuľuje, že sa na mňa pozerajú ako na piate koleso na voze. Pretože som z tej Európy a tá predsa nič prelomové nerobí. Riešime tu plastové viečka a regulácie.
Toto ti vadí?
Mimoriadne.
Titulka českého Forbesu. Foto: archív Forbes Česko
Až tak, aby si dal 10 miliónov eur z vlastného vrecka len preto, aby si to zmenil?
Áno. Ja chcem byť hrdý na to, odkiaľ pochádzam. Chcem byť hrdý na Európu. Chcem niekam prísť a povedať, že robíme na tom a na tom a že je to cool. V tom je tá moja sebeckosť. Jasné, že je to hypotéza a že to možno zhorí. Ale keď nehodíš prachy na stôl a nejdeš sa skúsiť o to pobiť, určite sa to nikdy nestane. Takže ja to aspoň skúšam.
Keď nad tým tak premýšľam, celkom slušne dvíhaš pomyselnú MEGA (Make Europe Great Again) vlajku. Česi urobili hru, ktorú hrá celý svet. Česi robia nápoje, ktoré možno začne milovať západná Európa. Teraz chcú Česi urobiť veľkú AI vec pre celú planétu.
Nevidím jediný dôvod, prečo by to tak nemalo byť. Stred Európy by naopak mal robiť super veci. A Európa by mala byť AI veľmoc. Mne absolútne nejde do hlavy, prečo je tu vo všetkom taký pesimizmus. Prečo je tu také sebabičovanie. Jediné, čo viem, je, že s mindsetom, že nič nejde, nič nepôjde. To je úplne easy.
Ako si to vysvetľuješ?
Teraz sme už tak ďaleko od zmeny režimu, že sa už na komunizmus nemôžeme ani vyhovárať. Teraz je okno príležitosti otvorené. Tak poďme makať, pretože to okno nebude otvorené navždy. Môže sa zavrieť, môže sa stať, že sa nebude dať naraisovať kapitál, alebo sa nebude môcť cestovať, alebo budú také clá, že nebude šanca nič exportovať. Chcem tým povedať, že sa musí začať teraz.
Naozaj nám to teraz nerobí dobrú službu, pretože je jasné, že keď si z Európy a raisuješ v USA, automaticky máš valuáciu o jednu nulu menšiu. Keby sme teraz raisovali s Cans, naša valuácia by bola nižšia než valuácia americkej firmy, ktorá by štartovala súčasne s nami a na rozdiel od nás by navyše vôbec nemala podchytený európsky trh.
Ale ako to vieme zmeniť?
Jediný spôsob je preraziť to silou. Keď tu z ničoho nič vznikne pár psycho-firiem, ktoré urobia neuveriteľné veci a dostanú sa na neuveriteľné valuácie, môže vzniknúť pattern. Venture kapitáloví investori si povedia, že sa v strede Európy niečo deje, a tak zmenia koeficient z „total losers“ na „potential unicorns“ a zrazu tu tie prachy budú lietať. Ale to neurobíš bez toho, aby tu pár takých firiem vzniklo. A tie nevzniknú, ak sa do toho nevrhneme.
Stavil by si na tú dravšiu verziu Európy, alebo sa aj tak trochu obávaš, že je to wishful thinking?
Nemám tušenia, ale najlepšie je, keď sa budúcnosť sami snažíme písať, nie ju predpovedať.
Toto bude asi čítať veľa ľudí, ktorí majú nejaký nápad. Ty teraz rozbiehaš svoj ďalší. Kedy by si odporučil ísť do toho a kedy nie?
Asi každý druhý deň sa mi stáva, že mi niekto napíše, že má geniálny nápad a že by to chcel zafinancovať alebo nejako pomôcť. Keď sa však opýtam, aký je to nápad, tak mi najprv posielajú NDA (non-disclosure agreement – dohoda o mlčanlivosti, pozn. prekl.) a tam sa to končí. Nemám čas sa s nikým stretávať a rozhodne nebudem s nikým podpisovať NDA. Tak im poprajem veľa šťastia a rozlúčime sa.
V prvom rade by som teda odporučil nebáť sa tie nápady zdieľať. Keď budeš black box a nebudeš chcieť nikomu nič povedať, pravdepodobne sa ani nikdy nič nestane. Keď to však zdieľať budeš, môžeš dostať cenný feedback a posunúť to na ďalšiu úroveň.
Napríklad Cans som začínal tak, že som dostal nápad a povedal som si, že dám vyrobiť minimálne možné množstvo plechoviek, čo bolo asi päťsto. To môžeš urobiť aj sám, na to nikoho nepotrebuješ. Potom som to dal ochutnať kamarátom a tí mi hneď povedali, čo je pre nich dôležité, čo pre nich naopak dôležité nie je a pomohli mi postaviť základ celej tej idey. Potom už začínaš vidieť jasnejšie obrysy toho, čo by mohlo fungovať, ako môže fungovať ekonomika, kedy sa to zaplatí. Kľúč je naozaj to zdieľanie.
Titulka Forbesu po predaji Beat Saber v roku 2020. Foto: Ondřej Pýcha.
Je lepšie skúsiť to sám, alebo radšej s niekým?
Robiť niečo sám je dosť ťažké, preto mám vždy cofounderov. V Beat Saberi sme boli traja spoluzakladatelia, v Cans sme traja spoluzakladatelia a v BottleCap sme tiež traja spoluzakladatelia.
Prečo traja?
Vždy to tak nejako vyjde. Viac hláv viac vie. A štyri je veľa, to už môže byť fifty-fifty. Traja je najmenší možný počet, aby si dospel k nejakému rozhodnutiu a nezasekol sa. Ale, samozrejme, že keď to funguje mne, neznamená to ešte, že to bude fungovať všetkým.
Pritom stará ľudová kapitalistická poučka hovorí, že spolumajiteľov má byť nepárny počet a traja sú veľa…
Nikdy som s tým nemal problém, v žiadnom projekte. Zároveň mám vždy vo firmách kontrakty nastavené tak, že pri tých fakt veľkých rozhodnutiach musí byť absolútna zhoda. To znamená, že keby sme hypoteticky chceli Cans predať a ty by si tam mal pol percenta, máš rovnaký hlas ako ostatní. A všetci sa musia zhodnúť.
Nie je to riziko?
Skôr naopak, pretože na začiatku do toho všetci idete s nejakou spoločnou misiou. A keby sa počas cesty dvaja spoluzakladatelia zbláznili a zrazu začali vidieť len tie peniaze, ten jeden môže mať stále rozum. S tým pochopiteľne súvisí aj to, že cofounder nemôže byť len tak hocikto. Je veľmi dôležité, koho si k sebe vezmeš.
Ako si ich vyberáš?
Musia mať až anjelsky čistý záujem na tej danej misii. V Beat Saberi naozaj išlo o tú hru a o nič iné. Honza aj Vlado chceli urobiť tú najlepšiu hru na svete. Vylepšovali sme si ju podľa seba, ako sme verili, že je to najlepšie. A to aj vtedy, keď nám Facebook mával miliónmi dolárov pred očami, aby sme tam pridali nejakú funkcionalitu, ktorú chceli oni. Aj pre tieto prípady majú všetci rovnaký hlas, aby prípadne niekto mohol bloknúť to, čo je v rozpore s misiou.
Takže nechceš prelietavého oportunistu, aj keby bol veľmi šikovný?
Nechcem!
Predať firmu však neznamená zblázniť sa. Sám si jednu veľmi úspešne predal.
Vnímam to tak, že keď sa robí akvizícia, nie je to preto, aby sme boli bohatší, ale idem do toho len v prípade, že to pre ten produkt má naozaj význam. Facebook mal v istom momente nevyhnutnú infraštruktúru, ktorú sme už my v Beat Saberi v našom tíme skrátka nemohli vybudovať. Nemali sme na to kapacitu a pravdupovediac ani chuť. Nechcel som riešiť tím päťdesiatich ľudí, ktorí budú vyplácať fee desiatkam tisíc umelcov a tak ďalej. Jednoducho nás to prerástlo.
Čo je tá veľká ambícia BottleCap AI?
Teraz nechcem robiť ďalší ChatGPT, pretože tých je veľa. Od Facebooku cez X, vo Francúzsku je Mistral… Už mi to pripadá ako súboj tlačiarní, pri ktorých je ťažké rozlíšiť od seba jednotlivé modely. S našou firmou BottleCap AI by som chcel všetky tieto modely radikálne zrýchliť. Potom nasleduje krok dva a ten si necháme na niekedy inokedy.
BottleCap AI
Partnerom Becka je tu Tomáš Mikolov, vedec v odbore umelej inteligencie, ktorého track record je v českom kontexte bezprecedentný. Mikolov zanechal svoj odtlačok v Microsofte, Googli i Facebooku a významne zdokonalil fungovanie aplikácií na rozpoznávanie a spracovávanie jazyka, napríklad práve Google Translate. Článok Tomáša Mikolova z roku 2013 a celý následný prístup zvaný Word2Vec načrtol, ako by mali počítače pracovať s jazykom, čím Mikolov pomohol odštartovať technológiu, na ktorej dnešná AI stojí. K zakladajúcej trojici patrí aj AI výskumník David Herel, ktorý v BottleCap AI pôsobí ako produktový manažér a v minulosti už s Mikolovom spolupracoval.
Tak mi napadá, dve dynamické firmy, množstvo ďalších aktivít, rodina s dvoma malými deťmi… Ako to stíhaš?
Blbo! Viem, že týmto tempom by som to dlho nevydržal. Dúfam, že deti rýchlo vyrastú. (smiech) S deťmi väčšinou vstávam a uspávam ich. A medzitým sa snažím vyťažiť všetko na maximum.
Bez toho, aby to vyznelo pateticky, tušil si ako dieťa, že raz budeš robiť niečo veľké? V Amerike by otázka znela, či si tušil, že si built for greatness.
Ťažko povedať. Vždy ma fascinovali ľudia, ktorí vo veľkej miere ovplyvnili alebo ovplyvňujú svet. V štrnástich rokoch som ešte neobjavil Steva Jobsa, jediný, ku komu som mal prístup a dokázal som si na ňom vizualizovať veľkosť, boli tí party DJs. Toho som sa chytil a začal som byť DJ. Neviem teda, či som na greatness ašpiroval, ale zdalo sa mi ohromne vzrušujúce, že existujú jednotlivci, ktorí dokážu veľkú skupinu ľudí rozpohybovať, urobiť s ňou fascinujúce veci.
Jaroslav Beck. Foto: Anna Kovačič
Hrá v tom rolu aj ego?
Keby v tom hralo rolu ego, skončím pri Beat Saberi a odídem na nejaký ostrov, aby sa to už neposralo. (smiech) Pravdupovediac netúžim po nejakom piedestáli, ani nechcem byť profilovaný ako ten, kto má niekomu dávať rady. Som sebec a viem, že tie veci robím pre seba. Chcem tu mať alternatívu sladkých nápojov a chcem, aby Európa bola úspešná.
Ale niekde tam ego musí byť, nie?
Je! U mňa na záhrade. Môj trávnik je môj absolútny ego trip. Naň nesmie nik stúpiť. Môj trávnik je source of my pride a tam to nechám. (smiech)
Dáš si štvrtú červenú pilulku?
Ak to všetko prežijem, tak možno áno. Musím sa však najskôr spýtať ženy. Ona je teraz doma s deťmi a ja sa tu naplno realizujem. Nie je to fér. Mám rešpekt voči matkám na úrovni stratosféry. Keď vidím, čo všetko musia zvládať… To je úplne insane. Raz jej to vynahradím. Ale možno sa zas objaví niečo, čo ma bude štvať natoľko, že mi neostane nič iné, ako si tú červenú pilulku opäť dať.
Článok vyšiel v českom vydaní Forbes a jeho autorom je Zdravko Krstanov.
