„Je pomerne bežné, že keď nám nie je dobre alebo sme unavení, dáme si tabletku alebo ďalšiu kávu. No kam sa vtedy podeje tá bolesť či únava? Ak dlhodobo potláčame signály tela, že niečo nie je v poriadku, jedného dňa to niekde vyrazí,“ hovorí psychológ Matúš Bakyta v jednej z epizód podcastu Nevyhorení. Hovoríme v ňom o skrytom strese a o tom, ako si vyberá svoju daň.
V rozhovore sa dozviete:
- Čo je chronický stres a aký vplyv má na náš organizmus?
- Aké dôležité sú naše vlastné hranice?
- Prečo potláčame emócie a ako nám to škodí?
- Ako z toho von?
Prepojenie tela a mysle
Keď stresu čelíme dlhodobo a nedostatočne sa s ním vysporiadame, tak aj po tej fyzickej stránke sa to musí niekde prejaviť.
V tomto rozhovore budeme hovoriť o skrytom strese aj o tom, ako je previazaný nielen s naším psychickým, ale aj fyzickým zdravím. Ako ste sa k tejto téme dostali?
Je medzi tým jasná spojitosť, existuje aj náuka, ktorá opisuje súvislosť medzi telesnými a psychickými procesmi – psychosomatika. Ja sa ako psychológ venujem syndrómu vyhorenia, ktorý vzniká práve následkom dlhodobého stresu. Tak som sa k tejto téme dostal.
Mám skúsenosť s mnohými klientmi, ktorí za mnou prišli s tým, že majú rôzne telesné ťažkosti, boli na rôznych lekárskych vyšetreniach, ktoré ukázali, že formálne sú zdraví a nemajú mať kvôli čomu takýto vysoký tlak, obrovské bolesti hlavy či iné ochorenie.
Lekári, ktorí ich vyšetrovali, však boli natoľko „osvietení“, že im povedali, že by to mohlo byť psychického pôvodu a odporučili im psychológa. Tak skončili u mňa. Spolu sme začali pracovať so symptómami a príčinami toho, prečo sa im to môže diať.
Problémy tabletky nevyriešia
Uznávaný lekár Gábor Maté vo svojej knihe „Keď telo povie nie“ veľmi podrobne píše o tom, aký je vplyv chronického stresu na naše fyzické zdravie. „Choroby nie sú výsledkom len samotného vonkajšieho útoku na naše telo, často totiž vznikajú u zraniteľných osôb, ktorých organizmus už nemá dostatočnú silu sa brániť voči tomuto ochoreniu.“ Ako sa na tomto oslabovaní môže podieľať stres?
Mám dve vysvetlenia. To prvé je, nazvem to, fyzikálne. Dnes je pomerne bežné, že keď nám nie je dobre alebo sme unavení, dáme si tabletku alebo ďalšiu kávu. No ja sa pýtam: Kam sa vtedy podeje tá bolesť či únava? Ak dlhodobo potláčame signály tela, ktoré nás majú upozorniť, že niečo nie je v poriadku, jedného dňa to niekde vyrazí.
A keď to sa na to pozriem z biologickej stránky, ten mechanizmus je taký, že keď zaznamenáme nejakú hrozbu, náš hypotalamus vypustí hormón, ktorý putuje do hypofýzy a tá uvoľní ďalší hormón, ktorý krvným obehom putuje do nadobličiek.
Tie začnú vylučovať kortizol, ktorý pôsobí takmer na všetky tkanivá v tele – od mozgu cez imunitný systém až po črevá a kosti. Naše telo sa týmto spôsobom pripravuje na tzv. útok alebo útek.
Ohrozenie nemusí byť nejaké extra veľké. Ja rád používam metaforu, že „tisíckrát nič zabilo slona“. Nemusí to byť obrovská záťaž, ale keď stresu čelíme dlhodobo a nedostatočne sa s ním vysporiadame, tak aj po tej fyzickej stránke sa to musí niekde prejaviť.
Rád by som dodal, že každý z nás zažíva v určite miere stres. No je dôležitá jeho miera, intenzita, dĺžka a naše možnosti ho nejakým spôsobom odbúrať a vysporiadať sa s ním.
Veľa ľudí je však vychovávaných tak, že ho vôbec necítia, alebo sú takí odtrhnutí od svojich pocitov a vnímania svojho tela, že jemnejšie signály stresu neregistrujú. Telo potom musí vyslať silnejší signál, kde to s tým človekom naozaj zatrasie.
Vnímajte signály tela
Je dôležité všímať si, ako sa cítime, aj v tejto chvíli. Môžeme si preskenovať telo, zistiť, či cítime nejaké napätie, a opýtať sa samých seba, čo by sme v tejto chvíli potrebovali.
Čo môžu byť tie jemnejšie signály stresu?
Uvediem príklad z vlastnej praxe. Raz sa mi ozval klient s tým, že začína pociťovať prvé príznaky vyhorenia. Keď som sa opýtal, čo to je a ako dlho to trvá, povedal mi, že ho už dva týždne bolí hlava. Vtedy som si vravel, aké je to super, že niekto takto skoro rozpozná príznak a chce ho riešiť. A naozaj vtedy stačilo spraviť pár zmien v jeho živote, aby sa to nejakým spôsobom zlepšilo.
Na druhej strane stretávam klientov, ktorí si roky buď nevšímali alebo potláčali takéto signály, pretože si hovorili, že to ešte nie je také zlé, alebo že to je len obdobie. A to je to najhoršie, čo si človek môže povedať. Väčšinou sa totiž prejavy zhoršujú.
Vlna chronického stresu alebo jeho intenzita nie je taká veľká, ale trvá dlho. Práve v tom je nebezpečný, že väčšinou ide o nahromadené záťaže počas dlhšieho obdobia. Človek si ho pritom nemusí ani uvedomovať, upozorňuje psychológ. Foto: Martin ČerveňanskýJe to podobné, ako keď vám v aute začnú svietiť kontrolky. Mal som známeho, ktorý si prelepil kontrolku oleja čiernou páskou, aby ho nevyrušovala. Samozrejme, že mu auto po nejakom čase „odišlo“. A tá oprava bola drahá. Tak je to aj s naším telom.
Preto je dôležité všímať si, ako sa cítime, napríklad aj v tejto chvíli. Môžeme si preskenovať telo, zistiť, či cítime nejaké napätie, opýtať sa samých seba, čo by sme v tejto chvíli potrebovali.
A ak si to nedokážeme naplánovať teraz, tak možno sa zamyslieť nad tým, čo mi pomôže, napríklad cez víkend. Ako môžem vyvážiť alebo odbúrať stres, ktorý sa vo mne nahromadil za tento týždeň?
Akútny a chronický stres
Asi je rozdiel medzi akútnym a chronickým stresom, ktorý nazývame skrytý. Môžete nám vysvetliť rozdiel?
Akútny stres vznikne náhle a vieme, že bude trvať možno iba nejakú chvíľu. Napríklad keď mi zavolajú, že môj blízky je v nemocnici, ale po hodine zistím, že to vlastne nie je nič vážne.
Naopak vlna chronického stresu alebo tá jeho intenzita nie je taká veľká, ale trvá dlho. Práve v tom je nebezpečný, že väčšinou ide o nahromadené záťaže počas dlhšieho obdobia. Človek si ho pritom nemusí ani uvedomovať. Deje sa to napríklad vtedy, keď sme pod vplyvom nevedomých emócií, alebo keď nie sme v kontakte s reakciami svojho tela.
Závislosť od stresu
Veľa ľudí, ktorí zažívali chronický stres napríklad v detstve, ho dnes považuje za bežný spôsob fungovania.
Môže sa prejavovať aj stres z minulosti?
Určite áno. Opäť to spojím s tým syndrómom vyhorenia, o ktorom sa hovorí najmä v súvislosti s prácou. Ja som však mal viacero klientiek, ktoré ma vyhľadali po nástupe na materskú „dovolenku“.
Stres, ktorý počas tohto obdobia zažívali, bol, samozrejme, iný ako počas práce, ale veľmi intenzívne som vnímal, že v sebe mali nahromadené ešte niečo z tých predošlých rokov. Pridalo sa k tomu nevyspatie, konflikty v domácnosti a ďalšie bremená a buchlo to.
Tak to bolo aj počas pandémie, ktorá bola akýmsi zrkadlom. U mnohých vyplavila na povrch neriešené traumy alebo psychické ťažkosti. Keď sme pod nejakým stresom alebo ohrozením, tak evolučne najstaršia časť mozgu má tri režimy zvládania.
To je to známe „útok, útek alebo zamrznutie“. Ale napríklad počas pandémie sme reálne tú hrozbu nevideli. No ten obranný mechanizmus stále bežal, boli sme nabudení a mozog vyhodnocoval – mám utiecť, útočiť alebo zamrznúť? Vyžadovalo to nejakú energiu.
Pokiaľ sme nemali mechanizmy, ako to zvládnuť, napríklad dostatok pohybu alebo iné techniky odbúravania stresu, tak došlo k preťaženiu. Je to akoby sme neustále nechali bežať motor na voľnobeh na parkovisku. Benzín sa po určitom čase minie.
Môžu byť prejavy stresu spôsobené aj tým, že telo síce spustí stresovú reakciu, ale naša myseľ si to neuvedomuje a nevie, ako zareagovať?
Presne tak. Keď ste spomínali knihu od Gábora Matého, mňa v nej zaujal jeden výrok, že veľa ľudí, ktorí zažívali chronický stres napríklad v detstve, ho dnes považuje za bežný spôsob fungovania. Dokonca si môžu od stresových hormónov vypestovať aj závislosť. Keď u takýchto ľudí stres poľaví, môžu vnímať akýsi pocit prázdnoty, nudy či zúfalstva.
Na jednej strane je stres dobrý a núti nás k nejakému výkonu a k aktivite, ale pokiaľ nemáme možnosť ho nejakým spôsobom odbúrať a len sedíme niekde v kancelárii pod celým týmto tlakom, tak môže mať aj telesné prejavy.
Vplyv hraníc
Pokiaľ je náš imunitný systém dlhodobo vystavovaný stresu, stráca obranyschopnosť.
Maté sa dlhodobo venuje aj traumám a tomu, ako nás ovplyvňuje naše detstvo. Hovorí, že veľa ľudí si neuvedomuje, ako veľmi sa niečo z ich minulosti môže podieľať na tom, ako dnes fungujú a v akom sú strese… Vnímate to aj vy?
Áno. Ja sa často stretávam s témou nejasných hraníc, ktorá veľmi súvisí so stresom. Už v detstve mnohých z nás učili neustále každému vyhovieť, neodvrávať, byť tým dobrým dievčatkom či chlapčekom, ktorý neplače. Časť ľudí aj preto nemá jasne určené hranice a nevedia, koľko je vlastne dosť.
Ľudia s nejasnými hranicami však dlhodobo žijú v strese, hoci sa to naučili vytesniť z vedomého vnímania. Stres je trvalou súčasťou ich každodenného života, pretože doň neustále zasahujú druhí. Ja som si aj preto kedysi premenoval syndróm vyhorenia na syndróm vyhovenia.
Hovorí sa tiež, že keď sme sa z nejakého dôvodu nenaučili, ako povedať nie, tak naše telo to nakoniec môže urobiť za nás…
Často sa s tým stretávam. Môže to znieť šamansky alebo ezotericky, ale keď za mnou príde niekto s takýmito telesnými prejavmi, najskôr sa ho opýtam: Keby bola tá bolesť nejakým človekom alebo postavičkou, je niečo, čo sa vám snažila povedať?
Keď o tom uvažujeme dlhšie, väčšinou sa naozaj ukáže nejaký odkaz a klient sám povie, že by napríklad nemal ísť do tohto projektu, alebo by mal ukončiť nejaký vzťah, zvoľniť a tak ďalej.
Je pochopiteľné, že tie signály prichádzajú aj cez telo. Pokiaľ je náš imunitný systém dlhodobo vystavovaný stresu, stráca obranyschopnosť. To znamená, že v prípade nejakého vírusu alebo úrazu má telo oveľa menej zdrojov na „boj“, pretože ich minulo na vysporiadanie sa so stresom.
Veľkú rolu zohráva aj potláčanie emócií, ktoré vnáša chaos aj do fyziologických mechanizmov a naše obranné mechanizmy prestávajú fungovať. Namiesto toho, aby zdravie chránili, ho začnú ničiť.
Príbeh o slonovi
Je dôležité pracovať s traumami a obrannými mechanizmami, ktoré sme si vybudovali v detstve. Inak to môže dopadnúť zle.
Prečo vlastne ľudia potláčajú emócie?
Mnohým ľuďom takéto uzavretie alebo odstrihnutie od emócií pomohlo prežiť niektoré ťažké situácie, napríklad v detstve. Čiastočne môže ísť o zdravý obranný mechanizmus. Dôležité je však s tým pracovať a uvedomiť si to. Inak to môže dopadnúť veľmi zle.
Rád uvádzam ako príklad príbeh o slonovi. Ide v ňom o to, že nejaký cestovateľ počas putovania Indiou prišiel do dediny, v ktorej uvidel slona uviazaného k zemi veľmi tenučkým špagátom o malý kolík. V podstate mu teda stačilo, aby spravil úplne malý pohyb a špagát by sa roztrhol. No ten slon tam stále stál priviazaný.
Cestovateľ sa teda pýtal dedinčanov, ako je to možné, že tam ostane? Oni mu odvetili, že je to prirodzené, pretože tam je uviazaný od malička a za tie roky sa naučil, že je to jednoducho tak a nemá to zmysel. Tak tam len stojí a ani sa nepohne. Nazýva sa to aj koncept naučenej bezmocnosti.
Obráťme si to na náš život. Koľkokrát sme v živote počuli „neplač“, „až tak to nebolí“, „nepreháňaj“? Často pri nás nebol nikto, kto by vnímal naše pocity. Kto nás v detstve učil pracovať s vlastnými emóciami? Bola to téma v našej domácnosti alebo v škole? U veľkej časti ľudí vôbec nebola.
Ja veľakrát s ľuďmi pracujem na tom, aby vôbec začali rozlišovať, ako sa v skutočnosti cítia – či už sami k sebe, vo vzťahu k šéfovi, k partnerovi alebo partnerke.
Spoznajte pôvod stresu
Prvým krokom je uvedomenie si, že takýmto spôsobom fungujem. Veľmi dôležité je tiež počúvať vlastné telo.
Ak si neuvedomujeme, čo cítime a čo konkrétne v nás spôsobuje stres alebo úzkosť, tak sa pred tým ani nevieme efektívne brániť. Alebo sa mýlim?
Určite áno. Keď za mnou príde nejaký klient, v prvej fáze riešime príčiny. Väčšinou ide o súbor viacerých zaťažujúcich faktorov v práci, v súkromnom živote alebo v dávnejšej minulosti. Je to taká inventúra, čo všetko v nás ten stres vyvoláva. Často totiž cítia nejakú záťaž, ale už ani nevedia povedať, z čoho pramení.
Mne osobne napríklad pomáha, keď si v takýchto situáciách spíšem, čo mohlo byť príčinou úzkosti. Väčšinou mi tam naskáče pár vecí, no keď ich vidím napísané, tak to nevyzerá až tak desivo, ako keď to mám iba v hlave.
Tiež mi pomôže napísať si aj nejaký termín, kedy viem, že sa to bude nejakým spôsobom lámať. Alebo si napíšem mená ľudí, ktorí by mi s tým vedeli pomôcť, s kým by som sa o tom mohol porozprávať. Často sa mi potom uľaví.
Techniky pomoci
Existujú ešte nejaké techniky, ktoré nám pomôžu zmeniť v sebe napríklad spomínaný mechanizmus potláčania?
Prvým krokom je uvedomiť si, že takýmto spôsobom fungujem. V spoločnosti totiž vládne taký mýtus o traume, že to musí byť niečo veľké, nejaká obrovská životná rana. No existujú aj traumy s malým ‚t‘. Napríklad keď sa nám rodičia dostatočne nevenovali, alebo sme zažívali inú osamelosť. Nemusí tam ísť vyslovene o život.
Veľmi dôležité je tiež počúvať vlastné telo. Skúste sa napríklad aj teraz na chvíľku zamyslieť nad tým, ako sa máte, ako sa cítite vo svojom tele, čo by mu napríklad pomohlo. Porozmýšľajte, akú mieru stresu zažívate a čo by vám mohlo pomôcť ho odbúrať alebo zmierniť. No najmä si nevravte, že to nie je také zlé.
O podcaste Nevyhorení
Duševné zdravie, well-being, osobný rozvoj či zdravé pracovné prostredie. To sú oblasti, ktorým sa venuje prvá podcastová séria magazínu Forbes a úspešného projektu Nevyhorení. Pri každej časti nájdete aj dodatočné zdroje k téme či tipy na zaujímavé čítanie, pozeranie a počúvanie od autorky aj odborníkov, ktoré budeme posielať tiež formou nášho newslettera Nevyhorení.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
Podcast Nevyhorení vám prinášame každý druhý utorok na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
