Osobne mám negatívnu skúsenosť s konkrétnou poisťovňou, náš spor sa skončil až na súde. Napriek tomu si stále myslím, že poistenie má zmysel.
Hoci som sa počas dovolenky snažil ignorovať všetko, čo súvisí s prácou, známy investor Milan Dubec moje predsavzatie rýchlo narušil. Príčinou bol jeho rozhovor pre podcast Denník N Tridsiatnik, ktorý na mňa vybehol zo všetkých sociálnych sietí aj s početnými nespokojnými reakciami.
Dôvodom bolo jeho vyjadrenie, že nemá životnú poistku a považuje to za stávku na smrť. Vyjadrenie to bolo natoľko zásadné, že ho autor podcastu zapracoval do titulku, hoci dominantnou témou boli investície do realít.
Hoci s Dubcom autor podcastu polemizoval, niektoré doplňujúce otázky mi chýbali. Ak by zazneli, možno by sme sa dopracovali k tomu, že Dubec poistenie využíva viac, ako si možno sám uvedomuje, len to volá inak.
Skôr než sa pozrieme na jednotlivé argumenty, dovolím si osobnú poznámku. Poisteniu verím, hoci som sa pred pár rokmi ocitol s jednou poisťovňou na súde, pretože odmietla plniť. Neoprávnene, ako sa ukázalo.
Milan Dubec v rozhovore argumentoval, že ak by modelový človek dával 150 eur namiesto poistenia do hypotéky či indexu S&P 500, získal by za 20 rokov výrazne viac. „Ak sa mu nič nestane, kde je potom hodnota tých 150 eur mesačne?“ pýta sa sugestívne.
Na otázku, čo ak tragédia nastane už po roku, odpovedal pomocou štatistiky. „Na druhej strane – čo ak nezomrie? Štatisticky je totiž oveľa väčšia šanca, že nezomrie a bude žiť. Vlastne si tak odkladá polovicu peňazí, ktoré má k dispozícii na investovanie, do životnej poistky, z ktorej bude benefitovať jeho žena, až keď on zomrie. Ak je tridsiatnik, šanca, že zomrie pred šesťdesiatkou, je možno jedno percento.“
Taktiež však dodáva, že ide o to, čomu veríte viac. „Ak veríte tomu, že zomriete rýchlo, tak si zoberte poistku.“
V prvom rade treba vysvetliť, že peniaze nezmizli, ale spotrebovali sa na poistnú ochranu. Ak nemáme nehodu, nesťažujeme sa, že sme si zbytočne zaplatili za airbagy.
Navyše, ak je pravdepodobnosť smrti nízka, znamená to, že aj cena poistenej ochrany je relatívne mierna, čo sa oplatí. Ak by ste mali platiť 50 percent očakávaného plnenia, už by to nedávalo zmysel.
Stávka na život
Samotné životné poistenie navyše je stávkou nielen na smrť, ale hlavne na život a prežitie. Súčasťou moderných produktov je pripoistenie pre prípad invalidity či vzniku kritických chorôb, ako je rakovina.
Pravidelne vidíme na sociálnych sieťach zbierky na inovatívnu liečbu nepríjemnej choroby, ktorú zdravotné poisťovne neuhrádzajú. Zaplatiť ju môže pacient práve z komerčnej poistky.
Pri každej finančnej službe treba posudzovať prínos. Ak človek napríklad nemá rodinu, neoplatí sa mu poistiť si smrť na vysokú sumu. V takom prípade dávajú väčší zmysel spomínané riziká. A to pre prípad, že by ho čakala dlhá liečba alebo by mu nečakaná invalidita skomplikovala životné uplatnenie.
Na druhej strane, živiteľ rodiny nesie zodpovednosť za svoje deti. Jeho smrť môže znamenať, že sa už nebudú môcť venovať svojim koníčkom či budú musieť začať pracovať oveľa skôr. A to dokonca na nízkokvalifikovanej pozícii namiesto toho, aby dokončili kvalitné štúdium.
Rozhodnutie o poistení by sa nemalo zakladať na tom, či veríte tomu, že zomriete, ale na tom, či ste obozretní a počítate aj s menej pravdepodobnou nepríjemnou udalosťou.
To neznamená, že poistený má byť každý. Ak má človek pasívny príjem alebo dostatočný majetok, ktorý zabezpečí jemu a nezaopatreným pozostalým slušný život aj v prípade nečakanej udalosti, poistenie naozaj netreba.
Milan Dubec má zrejme dostatočne veľký kapitál, aby nemusel mať životnú poistku. V jeho prípade môže byť rozumnejšie, ak peniaze dáva tam, kde ich dokáže lepšie zhodnotiť.
Väčšina Slovákov však nie je v podobne priaznivej situácii. Ak sa im niečo stane, nemajú inú možnosť ako sa obrátiť na sociálny štát. Keďže ten funguje najmä v predvolebných sľuboch, nevyhnutnosťou sú zbierky na sociálnych sieťach.
Svojím postojom nahneval Dubec časť odbornej verejnosti. Hoci jeho dôvody majú svoju logiku, môžu podporiť rizikové správanie. Najmä ak sú súčasťou textu, ktorý je zameraný na širokú populáciu s nižšou finančnou gramotnosťou.
Naozaj nepoistený?
Rozhovor sa týkal iba životného poistenia. Nedozvedeli sme sa tak, aký postoj má k neživotnému poisteniu, napríklad nehnuteľnosti. Ak si napríklad beriete hypotéku, založený objekt musíte mať poistený.
Dubec je človek, ktorý rozumie investíciám. Nie raz som počul anjelských investorov žiadať, aby mladí podnikatelia, do projektov ktorých vkladajú financie, dali do biznisu okrem vlastnej energie a času ešte aj vlastné peniaze. Takéto rozumné delenie rizika je tiež forma poistenia, hoci to tak nevoláme.
Slovensko trpí v porovnaní s vyspelými krajinami nižším záujmom o poistenie. Javí sa mi ako zaujímavé aj to, že ľudia si častejšie poistia majetok ako vlastný život. Je to dôsledok pokrivkávajúcej finančnej gramotnosti.
Aj v prípade majetku platí, že treba starostlivo posúdiť, čo si poistiť a kedy sa to neoplatí. Nie raz sa objavila úvaha, že štát by ušetril, ak by nemal poistený majetok. Teoreticky to dáva zmysel.
Vedia to aj veľké firmy. Ak má napríklad podnik obrovský autopark, havarijné poistenie sa mu neoplatí. Napríklad za ročné poistné na sto áut by firma minula viac, než by ju stála kúpa nových troch áut, o ktoré prišla v dôsledku krádeže či havárie. Znovu však platí, že bežná rodina je v inej pozícii.
Ani mnohí majitelia bytov vo vybuchnutej prešovskej bytovke neboli poistení. To, že dnes majú kde bývať, je zásluha verejnej zbierky, do ktorej ľudia prispeli sumou päť miliónov eur. No podobné vyberanie peňazí si nikto nárokovať nemôže. V tejto situácii pomohol vysoký mediálny záujem, ale ten nie je automatický.
Podvodníci pred dverami
Postoj Slovákov k poisteniu formoval komunistický režim, ktorý potláčal osobnú zodpovednosť. Podobne ako ľudia nemyslia na dôchodok, nerátajú ani so zabezpečením pred nečakanými udalosťami. Som rád, ak osobnosť podporuje investovanie. Ale ak pritom spochybňuje druhú nohu finančnej nezávislosti, nie je to práve šťastné.
O poistení sa hovorí, že sa predáva, nie kupuje. To vytvára priestor aj pre rôznych dobrodruhov s prívlastkom provízni turisti. Takzvané investičné životné poistenie kombinuje sporenie a poistnú ochranu. Problém bol, že prvé dva roky poistený neodkladal reálne nič, ale splácal poplatky a provízie. Skutočný problém nastal, ak sa mu po dvoch rokoch znovu ozval sprostredkovateľ a ponúkol mu „výhodnejší nový produkt“. To v praxi znamenalo opäť nové poplatky.
Nerobili to všetci sprostredkovatelia, ale nepoctivá časť trhu škodila dobrému menu celého sektora. Takúto províznu turistiku sa podarilo zastaviť a čiastočne sa presunula do bežných investícií. NBS nedávno vydala usmernenie, ktoré má podobné neduhy odstrániť.
Pri téme nepoctivých praktík sa nedá prehliadnuť ani košická poisťovňa Rapid Life. Po odobratí licencie jej na účtoch neostalo ani euro a klienti si nárokujú 20 miliónov eur. Fakt, že mohlo dôjsť k podobnej situácii, ukazuje množstvo problémov. Napriek tomu by už dnes k podobnej situácii dôjsť nemalo. Napokon, poisťovňa Novis prišla o licenciu relatívne skoro aj z preventívnych dôvodov.
Tak sa poďme súdiť
Dovolím si byť trochu osobný. Poisteniu verím aj napriek osobnej negatívnej skúsenosti. Pred pár rokmi som s autom zastavil pred dvoma deťmi na priechode, čo vodička za mnou považovala za zbytočný luxus a nabúrala do mňa. Keďže sa našťastie nikomu nič nestalo, považoval som to za záležitosť na pár dní. Nakoniec z toho bol súdny spor na pár rokov. S úspešným koncom pre mňa.
Priamo z miesta nehody som dokonca poslal preč takzvaného lovca nehôd v očakávaní, že sa predsa dohodnem s poisťovňou. Dnes by som ho už preč neposlal, keď je poisťovňa arogantná, nech sa trápi. V tomto som zmenil názor.
Problém nastal tak, že poisťovňa vinníčky zamietla opravu z dôvodu totálnej škody. Teda že kúpa vozidla v rovnakom veku a stave vyjde lacnejšie ako oprava. Vychádzala pritom z pochybného nacenenia. Nechcem vás zaťažiť detailmi, ale opierala sa o „znalecký posudok“, ktorý sa ukázal sporný.
V môj prospech hovoril ďalší posudok aj tretí, ktorý nariadil vypracovať súd. Môžem si myslieť, že znalec, ktorý pracoval pre „zlú poisťovňu“, mal veľmi kreatívny prístup. Počas procesu v čase pandémie však zomrel. Nemalo tak význam podávať naňho trestné oznámenie ani podnet na komoru.
Problém bol, že poisťovňa tušila, že nemá šancu, ale rozhodla sa hrať o čas. Na súd poslala mladú neskúsenú právničku, ktorá napríklad nepoznala rozdiel medzi zmluvným a autorizovaným servisom.
Hra o čas
Tvrdenia o naťahovaní času zo strany poisťovne neopieram len o svoje pocity, v spore ma totiž zastupoval silný partner. Pre niekoho možno prekvapenie – bola to iná poisťovňa. Mal som totiž uzatvorené poistenie právnej ochrany, ktoré kryje aj spory s poisťovňami týkajúce sa škôd na aute.
A moja poisťovňa mala v podmienkach, že ma bude zastupovať, ak je predpoklad úspechu. Do vopred prehratého sporu by nešla. To sú informácie, ktoré poznala aj „zlá poisťovňa“. A aj tak hrala o čas.
Zhrnuté a podčiarknuté, som poistený, lebo službe poistenia verím. Mám aj zlé skúsenosti, ale tie mi pomohla vyriešiť iná poisťovňa. Dokonca bola oveľa užitočnejšia ako Odbor ochrany spotrebiteľa NBS.
To je najdôležitejší odkaz. Aj poisťovne majú svoje chyby, ale je na klientoch, či sa za svoje práva postavia. Vyhrať súd nad poisťovňou je často jednoduchšie ako sa domôcť kvalitných služieb od štátu za vysoké dane.
Spochybňovanie poistenia nepovažujme za dobrú radu insidera, ale skôr snahu nechcene podporovať nepeknú závislosť od ilúzie sociálneho štátu.
