Spolumajiteľ českého stávkového gigantu Tipsport a nenápadný milionár Jaroslav Beran v prvom veľkom rozhovore o svojej filantropii a káve, ktorá mu zmenila život.
Už z diaľky pôsobí impozantne. V jednej línii tiahnuca sa stavba vyčnieva nad okolitým trávnikom a priľahlým plotom. Exkluzívny dom pár kilometrov od okraja Prahy s cenou, ktorá by na trhu presiahla sto miliónov českých korún (vyše 4 milióny eur). A majiteľom, o ktorom by ste si pri stretnutí na ulici zrejme nepomysleli, že patrí medzi strojcov jedného z najlepšie zarábajúcich českých biznisov.
„Záujemcovia už boli, ale staval som ho pre seba,“ hlási už vo dverách prešedivený chlapík vo vlnenom saku a v papučiach. Má šesťdesiatsedem rokov, volá sa Jaroslav Beran, je spoluvlastník spoločnosti Tipsport, suverénne najväčšej českej stávkovej kancelárie s ročnými ziskami v radoch miliárd českých korún.
„Už nemusím byť denne v Prahe, tak som sa rozhodol, že si na starobu postavím domov podľa svojich predstáv,“ hovorí o svojom dizajnovo prepracovanom bungalove, za ktorý autori z Ateliéru Kunc Architects získali ocenenie Interiér roka 2023.
Travertín, dubové podlahy, lamelové podhľady alebo sochy od sklára Martina Janeckého. Veľkorysé okná, zeleň, pokoj a jediný sused. Prívetivejšie prostredie než v obklopení Airbnb turistov, kde dlhé roky býval.
Vlastník rezidencie, ktorého súhrnný majetok odhadol Forbes na deväť miliárd korún (360 mil. eur), si však na bezbrehé míňanie nepotrpí.
„Bol som vychovávaný v čase, keď toľko peňazí nebolo. Teraz, keď ich mám, vždy starostlivo zvažujem, či to, čo si zaobstarám, naozaj má zmysel,“ podotýka. „A že mám nálepku (korunového) miliardára? Keď si to tak zoberiete, každý Čech, ktorý býva vo vlastnom, je multimilionár. Hodnota môjho majetku tkvie v potenciálnej hodnote firmy, ktorú nepredáme a ani sme nikdy nechceli,“ opisuje a vzácne tak spomenie Tipsport, o ktorom v priebehu niekoľkohodinového rozhovoru priveľmi nehovorí.
Dôvod? Oficiálne taký, že hoci naďalej figuruje v správnych orgánoch dcérskych spoločností skupiny, pod ktorú patrí aj Chance či Loteria Maxa (pôvodne Korunka), na jej riadenie nemá vplyv. Nikdy nemal. Maximálne sa vyjadruje pri strategických rozhodnutiach.
Ak máte peniaze, mali by ste pomáhať. Truhla nemá vrecká, do nej si nič nezoberiete.
Toto spája väčšinu z asi desiatich akcionárov (presný počet nie je známy) – okrem jedného, Vratislava Randu, ktorý na seba od začiatku sťahuje pozornosť a reprezentuje stávkovú mašinu navonok. Ostatní si súkromie úspešne chránia a veľa sa toho o nich nevie.
Naopak, o Beranovi, ktorý dlhodobo patrí k podielovo najvýraznejším, sa vďaka dobročinnosti rozpráva najviac. „Nie je to tak, že by som sa médiám vyhýbal alebo sa im bránil,“ oponuje v prvom veľkom rozhovore. „Vždy musí najprv niekto prejaviť záujem, až potom môžem ponuku prijať či odmietnuť,“ dodáva.
Kto je teda Jaroslav Beran? „Filantrop, investor. Z každého trochu. Ak máte prostriedky, mali by ste pomáhať,“ je presvedčený. „Rakva nemá vrecká, nič si do nej nevezmete. Máte jeden zadok, takže môžete sedieť len v jednom aute. Cestovať sa tiež nedá stále, pretože potrebujete odpočívať, tým skôr v pokročilom veku,“ vysvetľuje. „Ako v priebehu života rastiete, spoločnosť vám dáva množstvo vecí. Pomáha. Časom, keď sa posuniete, niečo vybudujete a sami máte nazvyš, mali by ste aspoň niečo vrátiť.“
Konkrétne Beran počas uplynulej dekády rozdal na charitu stredné desiatky miliónov korún (milióny eur). Asi najviac prostredníctvom organizácií Kvapka nádeje, Človek v tiesni, Nadácia Via, Nadačný fond nezávislej žurnalistiky alebo Minister zdravia. Žeby sa však štedrosťou chcel len očistiť, keďže väčšina jeho zárobkov pochádza z hazardného biznisu? „Nie, takto nepremýšľam,“ rezolútne odmieta. Rozprávanie mu dodáva dôveryhodnosť.
Milióny pre Afriku
Afrika, 2015. Putoval po čiernom kontinente, spoznával divoké krásy Juhoafrickej republiky, Namíbie či Botswany a pohrával sa s myšlienkou adopcie na diaľku. V Zambii však uvidel tamojšiu školu a malý cieľ sa zmenil na veľký. „Možno by som niečoho takého bol tiež schopný,“ pomyslel si. Po návrate zobral svojich dva a pol milióna korún, spojil sa s Človekom v tiesni a za pár mesiacov vzniklo v etiópskej Mokonise nové vzdelávacie centrum. Škola so štyrmi triedami celkovo pre štyristo detí. V poradí dvadsiata druhá, ktorú humanitárna neziskovka vedená Šimonom Pánkom vybudovala.
Foto Michael Tomeš
Kým vznikla, dostávalo sa vzdelávania zhruba polovici detí v dedine a okolí. Po jej otvorení sa dochádzka zvýšila na 80 percent a výrazne vzrástla aj edukácia mladých žien, ktoré si uvedomovali riziká spojené s tým, že budú mať viac detí.
„Od tej chvíle som už nepomáhal nárazovo, ako keď napríklad prišli povodne či víchrice, ale z charity sa stala neoddeliteľná súčasť môjho života. Uvedomil som si, že podobné aktivity môžu mať obrovský zmysel a vplyv, že aj keď na ne vyčlením väčšiu sumu, od hladu nezomriem,“ približuje. O rok zafinancoval ďalší projekt organizácie, ktorý v Kongu riešil podvýživu detí.
Sám pritom v Česku musel riešiť vážny zdravotný problém vlastného dieťaťa. Onkologické ochorenie u najmladšej, len niekoľkotýždňovej dcéry. Hoci sa ťažkosti podarilo zažehnať, skúsenosť v ňom zanechala hlbokú stopu.
„Cítil som dlh voči nášmu zdravotníctvu, potrebu revanšovať sa za to, že ju uzdravili,“ obzerá sa emotívne. „Keď som za ňou mesiac dochádzal do nemocnice, fascinovalo ma, akým spôsobom tamojšie priestory zútulňuje Kvapka nádeje. Svetlá, obrázky na stenách, herňa. Všade bol viditeľný rukopis Venduly Pizingerovej. Na miesta, kde sa život scvrkáva na prežitie, vnáša nádej.“
Tak sa zrodila už takmer desať rokov trvajúca a pre Berana najvýraznejšia filantropická spolupráca. Peniaze, ktoré od neho Kvapka nádeje dostáva (milión korún ročne), smerujú výhradne na výskum liečby detských onkologických ochorení v nemocnici v Motole, konkrétne na oddelenie CLIP (Childhood Leukaemia Investigation Prague) profesora Jana Trku.
Medzičasom, ako pripúšťa, čiastočne stratil ilúzie o finančnej podpore Afriky. „Necháte tam množstvo peňazí a výsledok nie je optimálny. Pre mňa je dôležité vidieť konkrétnu pomoc, preto som si povedal, že radšej budem pomáhať doma.“ Zaradil sa medzi najväčších pravidelných donorov Nadácie Via, začal podporovať expertnú platformu Minister zdravia s cieľom predĺžiť zdravý život, alebo si zobral pod patronát mediálne vzdelávanie mladých pod hlavičkou Človeka v tiesni.
„Vo verejnom priestore je priveľa informácií, v ktorých sa ani my dospelí nevieme orientovať. Deti sú na tom ešte horšie. Keď rodičia niečo povedia, často to musia prevziať, ešte k tomu čelia nespočetnému množstvu deformovaných názorov z internetu a je to čoraz horšie…“
Filantrop z rebélie
K filantropii ho pred dvoma rokmi vybičovala aj politická situácia. Možnosť vrátiť dôstojnosť na Pražský hrad ho primäla poslať vtedajšiemu prezidentskému kandidátovi Petrovi Pavlovi dva milióny korún, čo bola najvyššia možná suma, ktorou zo zákona mohol prispieť. Bol by ochotný siahnuť do vrecka hlbšie. Napriek tomu, že v politike sa doteraz osobne neangažoval a so súčasnou hlavou štátu sa stretol len raz, krátko pred tým, než na jej transparentný účet previedol peniaze.
„Pôsobil na mňa skromne, ako človek, ktorý má charizmu a vie sa vyjadrovať. Dokázal som si ho predstaviť ako prezidenta,“ hovorí. Titulka článku „Miliardári si kupujú Pavla“ mu určite neurobila radosť. Tipsport sa totiž drží zásady, že je apolitický, a ostatní akcionári nadobudli dojem, že tento krok porušuje toto pravidlo. Že ide o Beranovu súkromnú a nezištnú aktivitu, si museli nechať vysvetliť. „Išlo mi len o reprezentáciu krajiny. Nič iné som z toho nechcel a nikdy nebudem chcieť mať. Môj názor je, že bývalý prezident nám robil hanbu. Normálny občan sa zaňho musel hanbiť. A ja som sa už ďalej hanbiť nechcel.“
Otec štyroch detí založil a prevádzkuje aj vlastnú rodinnú nadáciu Jaroslav Beran Family Foundation. Jej primárna úloha je však najmä ochrana majetku a jeho uchovávanie pre ďalšie generácie. „Už som predsa len starší. Keby sa so mnou čokoľvek stalo, mám tri neplnoleté deti, ktoré by zo zákona dostali relatívne veľký majetok. Prípadov, keď to deti zlikviduje, pretože nemajú potrebu vzdelávať sa alebo pracovať, poznáme veľa. Veď načo by niečo robili, keď sa majú dobre…“
Nadácia podobnému scenáru predchádza tým, že potomkov oprávňuje na ľubovoľné zaobchádzanie s majetkom vo výške niekoľkých miliárd korún až po dovŕšení veku 26 rokov. Kým naň budú môcť siahnuť, mali by sa naučiť k nemu pristupovať zodpovedne a časť vracať do spoločnosti. Z rovnakého dôvodu obaja násťroční synovia už Berana príležitostne sprevádzajú na niektorých filantropických akciách, aby pochopili ich podstatu.
Krnov, 1970. Jednoduché stechiometrické výpočty a rovnice, z ktorých bolo niekoľko jednotiek v žiackej knižke. Chémia mladého Berana nadchla v ôsmej triede. Ani si nechcel predstavovať, že by sa dakedy venoval čomukoľvek inému. Vyštudoval chemickú priemyslovku v Pardubiciach, neskôr Vysokú školu chemicko-technologickú v Prahe. Jeho špecializáciou bola metalurgia, zliatiny hliníka a kremíka, čo ho už počas štúdií zaviedlo na prax do zlievarne v Týnci nad Sázavou. Metaz, ako sa fabrika dodnes volá, vtedy vyvíjal a vyrábal piesty do mopedových či lodných motorov a práve pri nich Beran začínal ako metalurg. Časom sa vďaka zápalu a titulu posúval na vedúce pozície, až riadil vývoj a výskum. Po viac ako dekáde ho však zomlela byrokracia zviazaná s jeho poslednou funkciou a rozhodol sa odísť.
Foto Michael Tomeš
Mal štyridsať rokov, skúsenosti z práce s ľuďmi a ekonomické znalosti, pred sebou oslobodenú krajinu plnú nadšencov a príležitostí. Aj preto sa mu nezdalo čudné uchádzať sa o pozíciu správcu počítačovej siete jednej firmy, hoci o počítačoch nevedel takmer nič.
„Na pohovore sme sa z osemnástich kandidátov zišli traja predvybratí, ja som bol na rade až posledný. Lenže majiteľ si už medzitým vybral, tak som sa ho slušne spýtal, či ma aspoň nechá dopiť si tú kávu,“ spomína Beran. „Dosť dlho sme sa rozprávali, až mi nakoniec ponúkol, či by som nechcel viesť noviny, ktoré mu tiež patrili.“
Káva ašpirantovi na „ajťáka“ pririekla post riaditeľa Československého sportu, vydavateľa denníka Sport. Dostal na starosti personálnu, obchodnú a ekonomickú stránku firmy, ktorá mala v športe nezastupiteľnú úlohu. Patrili pod ňu celoštátne športové noviny, organizovala množstvo uznávaných akcií, ako napríklad vyhlásenie Športovca roka alebo Miss cvičiteľka. Nejaký čas ju dokonca spoločne vlastnilo trio v tom čase možno najpopulárnejších futbalistov krajiny – Ivan Hašek, Luboš Kubík a Václav Němeček. „Bol som blázon, že som tú ponuku prijal. O novinách a obchode som nevedel takmer nič. Netušil som, kde a ako začať, ale nemal som čo stratiť. Preto to dodnes hovorím aj svojim deťom: nebojte sa niečo skúsiť, v najhoršom prípade si rozbijete hubu.“
Prvotná úloha bola splatiť úver 13,5 milióna korún s obrovským úrokom a súčasne vyhrabať sa z červených čísel. Denník Sport napríklad ako jedno z prvých médií siahol na cenu a zdražel, ale oplatilo sa. Odmenou bol Beranovi neskorší zisk z predaja vydavateľstva. V tom momente sa zapustili aj korene jeho spojenia s Tipsportom. Vtedajšia dvojka na rodiacom sa stávkovom trhu za Fortunou potrebovala byť viditeľná, a tak došlo k dlhodobej spolupráci. Vedenie Československého sportu Tipsportu garantovalo inzertný priestor a na oplátku získalo balík akcií. Týmto spôsobom sa k podielu dostal aj ďalší spolumajiteľ, už zosnulý Pavel Petera, otec podnikateľa a promotéra Tomáša Peteru, ktorý priviedol do Čiech hokejovú NHL či špičkový tenis. „Spojenie s Tipsportom som vtedy vnímal ako jednu z mála možností, ako zachrániť vydavateľstvo. Nenapadlo mi, že by z toho mohol byť nejaký veľký biznis a ja jeho súčasťou,“ rozpráva Jaroslav Beran, ako mu jedna káva zmenila život.
Od roku 2001, keď firmu odkúpil švajčiarsky Ringier AG, v Československom sporte skončil, do zamestnania nedochádza. Už táto transakcia, ako priznáva, ho finančne zabezpečila. Roky mu plynú aj dividendy z Tipsportu a ďalších – skôr konzervatívnych –investícií. „Moja snaha pri investovaní nikdy nebola prehnane zarábať, ale ochrániť prostriedky pred infláciou,“ tvrdí. Dôveru vkladá do nehnuteľností a bankových produktov. Časť peňazí mu obhospodaruje aj investičná spoločnosť Emun, kde vlastní minoritný podiel. Cez Emun v minulosti podporil napríklad konopný startup CB21 Pharma milionára Karla Janečka, hoci neskôr z neho so spoločníkmi vystúpil.
Foto Michael Tomeš
V posledných rokoch výdatne financuje predajcu kampotského korenia Pepper Field, v ktorom mu patrí tretina. Do kontaktu s projektom prišiel pred tromi rokmi, keď v rámci charitatívneho večera Nadácie Via vydražil zájazd do Kambodže. Jeho súčasťou bola návšteva tamojších farmárov, od ktorých firma získava chuťovo výnimočné korenie, navyše za férových podmienok. „Strávili sme spolu asi týždeň, počas ktorého sme sa okrem iného rozprávali o tom, že zháňajú investorov, aby boli schopní rozširovať produkciu. Mali všelijaké nahováračky s fondmi, zároveň však nechceli firmu päť rokov nafukovať, aby z nej potom exitovali,“ popisuje.
Investícia mu zatiaľ financie negeneruje, doteraz spotrebovala nižšie desiatky miliónov korún. Hoci v projekte vidí aj veľký obchodný potenciál, viac než zarobené peniaze si sľubuje, že doň v budúcnosti naskočí niektoré z jeho detí. „Bol by som rád, keby moje deti, keď vyrastú, vedeli majetok nielen obhospodarovávať, ale aj zmysluplne s ním pomáhať. Aby to nebolo tak, že Jaroslav Beran umrel a už nikto neuvidí ani korunu.“
