Švédsko patrilo k priekopníkom rozvoja jadrovej energetiky, no čoskoro s ňou malo skoncovať. V krajine v posledných 40 rokoch nevyrástol žiadny jadrový reaktor, teraz ju však čaká jadrová renesancia.
Energetika Švédska patrí k najzelenším na svete, pretože výrobné zdroje elektriny a tepla sú dnes v krajine v podstate bez emisií.
Medzi hlavné motory výroby elektriny patrí vodná energetika, ktorá tvorí až polovicu výroby elektriny v krajine, potom ju nasleduje výroba jadrových elektrární, ďalej veterných a na konci sú solárne elektrárne s končiacimi uhoľnými.
Švédsko v energetike za posledných 70 rokoch urobilo mnoho výrazných otočiek. A tá posledná prebieha práve teraz. Krajina sa po štyroch dekádach jadrového spánku opäť vracia k jadrovým reaktorom.
Pod hlavičkou štátnej energetickej skupiny Vattenfall plánuje v budúcom desaťročí postaviť 2,5 gigawattu nových jadrových elektrární a do roku 2045 k nim chce pridať zhruba dva gigawatty výkonu. Dohromady by mohlo byť postavených až 10 nových reaktorov, nielen veľkých, ale aj malých modulárnych (SMR).
„Očakáva sa, že rozšírenie jadrovej energie povedie k väčšej cenovej stabilite a nižším systémovým nákladom, čo pomôže domácnostiam aj firmám,“ uviedol nedávno pre médiá švédsky minister pre finančné trhy Niklas Wykman.
Politici a realita
Za posledných 40 rokoch pritom v krajine nevznikol žiadny nový jadrový reaktor, naopak, polovica z nich bola najmä z ekonomických dôvodov úplne uzavretá.
Politici hádzali jadrovej energetike vo Švédsku polená pod nohy a mali v pláne ju do roku 2010 úplne opustiť. Ako už 15 rokov vieme, načrtnutý politický rámec sa nakoniec s realitou nestretol.
Švédsko patrilo k priekopníkom jadrovej energie vo svete. Vzhľadom na snahy krajiny v 50. rokoch minulého storočia zaradiť sa medzi krajiny disponujúce jadrovými zbraňami, začala byť silná v jadrovom výskume.
Z významných švédskych jadrových vedcov tej doby môžeme spomenúť napríklad Lise Meitner alebo Hannesa Alfvéna.
12 reaktorov
Vojenský výskum jadra však krajina časom vzdala a know-how začala sústreďovať do rozvoja jadrovej energetiky. Potenciál vodných elektrární bol totiž už vtedy naplnený.
Všetko vyústilo v to, že v rokoch 1972 až 1985 bolo v krajine v rýchlom slede postavených 12 jadrových reaktorov v celkom piatich lokalitách – na zelenej lúke vznikli jadrové elektrárne Ågesta, Barsebäck, Forsmark, Oskarshamn a Ringhals, z ktorých sú už dnes v prevádzke iba tri.
Švédsko totiž vplyvom kombinácií viacerých faktorov po referende v roku 1980 od ďalšieho rozvoja jadra upustilo. Vplyv na verejnosť mala prvá medializovaná havária jadrovej elektrárne na Západe, v americkej elektrárni Three Mile Island, navyše v tom čase mali v krajine silný vplyv pacifistické hnutia odmietajúce militarizáciu a v jadre ju vzhľadom k predchádzajúcemu vojenskému výskumu aktivisti videli.
Spory s vládou
Skupina Vattenfall však bola od svojho vzniku štátna a už predtým mala spory s vlastníkom, teda vládou. „Zmena vlády v roku 1976 viedla k mučivému obdobiu pre jadrový priemysel a najmä pre spoločnosť Vattenfall, ktorá bola vo zvláštnom vzťahu poslušnosti voči vláde,“ uviedol vtedajší šéf Vattenfall Jonas Norrby v rozhovore v súvislosti so svojou rezignáciou v roku 1985.
„Bolo nemožné získať informácie, ktoré by nám umožnili plánovať čo i len na jeden rok,“ dodal. Ľud a následne aj politici vtedy zakázali novú výstavbu jadrových reaktorov vo Švédsku a rozhodli sa úplne zbaviť jadrovej energie do roku 2010.
Napriek tomu sa po referende podarilo dokončiť dva rozostavané bloky jadrovej elektrárne Forsmark a postaviť ešte jeden úplne nový.
Mimochodom, prístroje tejto elektrárne v roku 1986 ako prvé na svete zaznamenali zvýšenú rádioaktivitu z tisíc kilometrov vzdialeného Černobyľu a Sovietsky zväz bol po tomto zistení donútený priznať celému svetu jadrovú haváriu.
Jadrové tabu
Myšlienky na využitie jadrovej energie vo Švédsku však boli od 80. rokov na politickej úrovni tabuizované, paradoxne v tom čase potichu dochádzalo k modernizáciám existujúcich reaktorov, keď už nemohli byť postavené nové.
Do roku 2010 tak boli uzavreté len dva reaktory v elektrárni Barsebäck (v roku 1999 a 2005), ďalšie štyri ukončili prevádzku v rokoch 2015 až 2017 v lokalitách Oskarshamn a Ringhals.
V tomto prípade to však nebolo z politického rozhodnutia, ale z čisto ekonomického. Minulá dekáda totiž bola v Európe, a Švédsko nevynímajúc, charakteristická nízkymi cenami elektriny. Vo Švédsku mali navyše na jadrových výrobcov uvalenú špeciálnu daň, čo robilo prevádzku „jadra“ nerentabilnou, a tak došlo k zastaveniu niektorých reaktorov.
Šesť blokov
V krajine zostalo dokopy šesť aktívnych blokov v troch elektrárňach: Forsmark, Ringhals a Oskarshamn. Zvyšné lokality čakajú na novú príležitosť, ktorú zrejme čoskoro dostanú.
Švédsko už totiž v roku 2010, keď malo podľa pôvodných predstáv oslavovať vypnutie posledného reaktora, vedelo, že bez jadra sa nezaobíde.
Namiesto toho ten istý rok politici zrušili zákaz výstavby nových reaktorov, aj keď povolili výstavbu iba tých, ktoré majú nahradiť dosluhujúce jadrové bloky.
Bude ich však viac ako šesť, pretože súčasná spotreba elektriny v škandinávskej krajine, podobne ako v celej Európe, sa má zdvojnásobiť, a to najmä pre elektrifikáciu dopravy, priemyslu a rozvoj dátových centier.
Hydro nemá kam rásť
Švédsko postupne zistilo, že ani teraz, po dekádach technologického pokroku, nie je schopné spotrebu a k tomu ešte export elektriny do okolitých krajín uživiť len obnoviteľnými zdrojmi.
So súhlasom Wattenfall
Hydroenergetika je už veľmi rozvinutá a nemá veľmi kam rásť, solárne elektrárne tvoria len dve percentá v energetickom mixe. Potenciál vidí Švédsko jedine v rozvoji veternej energie na mori aj na pevnine, ktorá mu dáva zmysel a ktorá už dnes tvorí takmer štvrtinu výroby. Tá však nepatrí k stabilným zdrojom. Čo ak prestane na pár dní fúkať vietor?
Jadrová otočka
Švédsko si tak potrebuje zaistiť stabilný base load, ktorým budú jadrové elektrárne. Tie by v čase špičiek v spotrebe dopĺňali iné zdroje – práve obnoviteľné, pretože uhlie aj plyn sú vo Švédsku politicky neprípustné.
Aj preto švédski predstavitelia v posledných rokoch v otázke jadra úplne otočili a pred troma rokmi jadrovej energii opäť uvoľnili stavidlá.
Povolili výstavbu nových blokov, ktoré už nemusia iba nahrádzať tie staré, vytýčili nové jadrové lokality a načrtli rámec financovania rozvoja jadrových elektrární vrátane štátnej pomoci, o ktorú už na konci roka požiadal prvý uchádzač, firma Videberg Kraft zo skupiny Vattenfall.
1,5 gigawattu
Žiadosť smeruje k výstavbe buď piatich reaktorov BWRX-300 od spoločnosti GE Vernova Hitachi, alebo troch reaktorov od spoločnosti Rolls-Royce SMR, ktoré poskytnú celkový výkon približne 1,5 gigawattu.
„Sme potešení, že spoločnosť Videberg Kraft teraz robí významný krok k umožneniu investícií do novej jadrovej energie tým, že podala žiadosť o štátnu pomoc. Zdieľanie rizík s vládou bude pre tento projekt kľúčové,“ uviedla v tlačovom vyhlásení viceprezidentka nukleárnej divízie skupiny Vattenfall a zároveň šéfka Videberg Kraft Desirée Comstedt.
Švédi zároveň hľadajú pochopenie v Európskej komisii a žiadajú ju o takzvanú notifikáciu, teda súhlas, aby výstavbu nových blokov mohli spolufinancovať z verejných zdrojov.
Švédsko tak chce po rokoch váhania budúci energetický mix stavať opäť najmä na jadre – a už nie na uhlí a plyne, ale na obnoviteľných zdrojoch.
Autor článku je Jan Strouhal, Forbes.cz
