Intimita už nie je samozrejmým priestorom, ale niečím, čo si musíme vedome chrániť. Psychológ Gabriel Kňažek hovorí o tom, ako nás sociálne siete vzďaľujú od vlastného prežívania a prečo môže menej vystavovaného súkromia znamenať viac vnútorného pokoja.
Intimita je vedomá voľba, hlbší prežitok a zároveň prejav osobného minimalizmu. Podľa psychológa Kňažka z Univerzity Palackého v Olomouci ide o to, čo si človek necháva pre seba a svojich najbližších, namiesto toho, aby to vystavoval (online) svetu.
Vo svojom výskume sleduje, ako digitálne prostredie mení vzťah mladých ľudí k sebe samým aj k druhým. Ukazuje sa, že schopnosť chrániť si súkromie, pracovať s vlastnou pozornosťou a vedome voliť, čo zdieľať, je dnes kľúčová naprieč generáciami – a že menej vystaveného môže znamenať viac prežitého.
Je teda intimita novým luxusom dnešnej doby? O tom, kde ležia jej hranice, ako ju vnímame a prečo môže byť v roku 2026 cennejšia než kedykoľvek predtým, hovoríme v nasledujúcom rozhovore.
Ako vnímate intimitu a jej spektrum?
Intimitu možno vnímať z rôznych uhlov. Často sa automaticky spája so sexualitou, no zďaleka sa netýka len sexu. Je to aj psychická blízkosť k druhému človeku alebo k sebe samému.
Je v priamom kontraste s dnešnou dobou a potrebou instantného orgazmu – keď pridávam príspevky na sociálne siete, dostávam reakcie, cítim obdiv a dopamínové pumpy idú naplno. Lenže ide o krátkodobé riešenie, po ktorom následne prichádza psychické aj fyzické vyčerpanie.
Online priestor potláča intimitu
Dopamínové pumpy?
Používam to skôr ako metaforu dynamiky v našom mozgu. Z neuropsychologického hľadiska je totiž zásadný rozdiel medzi tým, či niečo zdieľam s blízkym človekom „tu a teraz“, alebo zbieram lajky na sieti. Pri online validácii dominuje dopamínový systém odmeny, ktorý je rýchly, návykový a orientovaný na okamžité uspokojenie.
Naopak, pri hlbokej osobnej intimite sa viac aktivujú dráhy spojené so serotonínom či oxytocínom. Tie nám pomáhajú regenerovať, upokojiť sa a byť prítomní v danom momente. Problém dnešnej doby je, že neustály dopamínový šum zo sociálnych sietí často prekrýva tieto jemnejšie procesy, ktoré sú kľúčové pre našu psychickú pohodu.
Povedzte mi viac o intimite v online svete.
V online svete ide intimita často do úzadia, pretože zapájame najmä kognitívne funkcie – myseľ, pamäť, jazyk. Odpútavame sa od prežívania a emócií, ktoré sú pre intimitu zásadné. Tento rozmer sa v digitálnom priestore výrazne stráca.
Dá sa o intimite hovoriť ako o vzácnej komodite?
Áno. Intimita by mala patriť primárne mne ako jednotlivcovi a mal by som si starostlivo strážiť, koho do nej pustím. Kedysi to boli najbližší – rodina, partner, prípadne lekár alebo kňaz.
Mechanizmus odmeňovania v mozgu je pri online závislosti v mnohých ohľadoch veľmi podobný mechanizmom pri látkových závislostiach.
Dnes však namiesto prežitku začíname robiť PR vlastného života. Dieťa sa spúšťa na saniach z kopca a namiesto toho, aby som tam bol s ním, riešim filter, hashtag, uhol fotoaparátu. Stávam sa producentom vlastného života – a ten mi medzitým uniká pomedzi prsty.
Je teda intimita v dnešnej dobe luxus?
Myslím si, že áno. Navyše jej hrozí to, čo sa stalo pojmom ako mindfulness, ticho či pokoj – často sa „znásilní“, vyťaží, vyprázdni a stratí svoju esenciu. Namiesto skutočného prežitku riešime, ako ho vystaviť a validovať u druhých. Hodnotu však neurčujú lajky. Určujem si ju ja sám. Nepotrebujem tisíc ľudí, aby mi povedali, či to, čo prežívam, má zmysel.
Z určitého pohľadu áno, ale z psychologického hľadiska by som bol opatrný. Intimita nie je univerzálny recept. Pre niekoho znamená samotu, pre iného blízkosť s ľuďmi, niekto ju paradoxne môže cítiť aj v online prepojení. Pre mňa osobne je intimita niečo, čo patrí mne, a preto si veľmi starostlivo vyberám, komu ju dám a s kým ju budem zdieľať.
Syndróm varenej žaby
Ako vnímate pojem „intímne“ v móde alebo dizajne?
Intimita súvisí s jemnosťou a osobným významom. Napríklad náušnice po starej mame, ktoré majú pre nositeľa hlboký odkaz. Okolie o tom nič nevie, ale pre daného človeka je silným zážitkom vedomie, že ich nosilo už niekoľko generácií. Kedysi sme hovorili „šperk s príbehom“, dnes skôr „intímny šperk“.
Význam slov si však vytvárame sami…
Ešte pred pár rokmi, keď niekto povedal „intímne oblečenie“, predstavil som si spodnú bielizeň. Dnes má tento pojem oveľa širší presah a treba ho vnímať inak.
Sme to my, kto slovám dáva význam a váhu. Na sociálnych sieťach je však všade tlačidlo „zdieľať“. Nabáda nás zdieľať myšlienky, súkromie aj intimitu. Ako sme na tom dnes ako spoločnosť, pokiaľ ide o ochranu súkromia?
Dochádza k určitým reštrikciám, najmä pri deťoch. Výskumy ukazujú, že aj deväťročné deti trávia online pokojne osem hodín denne. Internet ovplyvňuje spánok, biorytmy aj psychiku. Je to komplexný problém.
Čo je na tom nebezpečné?
Môže ísť o takzvaný syndróm varenej žaby. Zmeny prichádzajú pomaly a nevšimneme si ich. To opäť poukazuje na to, že nie sme veľmi v kontakte sami so sebou a zmeny nezachytávame. Mechanizmus odmeňovania v mozgu je pri online závislosti v mnohých ohľadoch veľmi podobný mechanizmom pri látkových závislostiach.
Nie sme v kontakte sami so sebou? Čo to znamená?
Sme pripojení na internet, ale odpojení od seba. Prestávame sledovať svoje telo, emócie a signály. Vidíme pozitívne obrazy na sieťach a strácame kontakt s realitou, ktorá je oveľa pestrejšia aj náročnejšia. Život nie je len o peknom a naaranžovanom. Nie je to tak, že všetci sú úspešní, nepriberajú, majú obrovské peniaze, nechodia do práce a stále cestujú.
Aká je teda realita?
Drvivá väčšina ľudí na planéte jednoducho ráno vstane, ide do práce, odpracuje si svoje, navarí deťom, postará sa o rodinu a snaží sa mať aj osobný život. To však na sociálnych sieťach vidíme len zriedka a tlačí nás to k porovnávaniu sa, k otázkam, prečo to nemáme rovnako a čo robíme zle. Vzďaľuje nás to od vlastného sveta, od toho, čo ja potrebujem a čo mám mať naplnené.
Ak by som chcel byť presný, môžeme hovoriť o locus of control – mieste kontroly, ktoré môže byť vnútorné alebo vonkajšie. Malo by to byť však skôr vnútorné, aby ani intimita nebola externalizovaná.
Pixabay
Prečo je taký silný tlak na to, aby človek vyzeral dobre aj v oblastiach, ktoré boli kedysi čisto súkromné, ako sú napríklad rodina či rodičovstvo?
Ľudia sú často neistí a hľadajú potvrdenie. Lajk pôsobí ako rýchla validácia a nasýtenie ega. Hodnota názoru druhých často prevyšuje to, čo si myslíme sami o sebe.
Nie je to o zákaze, ale o vedomej voľbe a o tom, o čo v danom momente prichádzame.
Nemusím si ráno natrieť vianočku a dať to na Instagram s čakaním, či ostatní posúdia, či je dobre natretá. Potrebujem si sám uvedomiť jej jemnosť, krehkosť, ako sa na nej maslo rozplýva. Vnímanie prítomných detailov je esenciou bytia.
Aké sú úskalia tohto správania?
Ľudia nereflektujú to, čo je pre nich podstatné, ale to, čo je dôležité pre ostatných. Chýba im pohľad do seba. A ten zahŕňa aj nepekné veci. Sme však zvyknutí zdieľať len to pekné.
Prestáva byť zážitok intímny, keď ho zdieľame?
Podľa mňa áno. Je dôležité mať hranice. Zdieľanie sa veľmi ľahko mení na exhibíciu.
Čo by ste teda odporučili? Takzvanú neokázalosť?
Položiť si otázku, prečo to chcem zdieľať. Čo je za tým? Je to potreba uznania, podpory alebo len pochválenia sa? Úprimnosť k sebe samému je kľúčom k intimite. Nemala by vzniknúť potreba spätnej väzby od ostatných, mali by sme ju hľadať v sebe.
Impulzívnosť ničí intimitu
Ako sa pozeráte na zdieľanie detí na sociálnych sieťach?
Hovoríme o fenoméne sharenting. Som zástancom anonymity detí. Vzniká digitálna stopa, hrozí zneužitie a dieťa nemá možnosť voľby. Môže sa stať, že deti od malička učíme veci zaznamenávať namiesto toho, aby ich prežívali. Navyše, medzi rodičom a dieťaťom fyzicky stojí telefón. Netreba mať plnú galériu v mobile alebo na sieťach a prázdnu galériu v hlave.
Kde robia ľudia najčastejšie chyby v ochrane intimity?
V impulzívnosti. Nezastavia sa a nerozmýšľajú nad dôsledkami. To, čo je raz online, už nemôžete vziať späť. A z ďalšieho pohľadu je naša pozornosť vzácna komodita. To, čo robia influenceri na sieťach, vnímam ako tvrdý marketing. Aj keď sa niečo môže javiť ako intímne, často ide o veľmi premyslený krok, ktorý pracuje s našou pozornosťou a potrebou toho človeka sledovať.
Predstavme si scenár: som v Grécku, užívam si západ slnka, odfotím ho, zdieľam na sociálnych sieťach a teším sa z lajkov. Je to zlé? Mám sa cenzurovať a nefotiť? Alebo to odfotiť a zdieľať len s najbližšími?
Nechcem písať kuchárku na život. Keď vystúpim z role psychoterapeuta a vstúpim do role vedca, vidím za tým tvrdý mechanizmus. Automaticky sa zapája kognitívna stránka a uniká samotný prežitok v danom momente, ktorý sa už nemusí nikdy zopakovať. Skôr by som zvažoval možnosť telefón vôbec nevytiahnuť.
A koncerty? Tam veľa ľudí vytiahne mobily a natáča či fotí materiál, ktorý potom nemá veľkú kvalitu…
Jednoducho povedané, vytráca sa prítomnosť a schopnosť si okamih užiť. Dôvod, prečo tam ideme, nám v tej chvíli uniká pomedzi prsty.
A keď koncert nenatáčam, ale „ulovím“ speváka a urobím si s ním fotku?
Záleží na vás. Či budete mať lepší pocit z fotky so známym umelcom zverejnenej na sociálnych sieťach, alebo z toho, že ste sa s ním mohli o minútu a pol dlhšie porozprávať. Treba si uvedomiť, čo má pre nás väčšiu váhu. Či desiatky lajkov, alebo vzťah a intimita v danom momente.
Aká je teda „správna“ cesta – fotiť alebo nefotiť?
Otázka znie, či chceme sýtiť sociálne siete, alebo seba samých. Čím viac fotíme, tým menej prežívame.
Mnohí by mohli namietať, že zdieľanie na sociálnych sieťach im prináša radosť, pocit spolupatričnosti a kontakt s ľuďmi, ktorý by inak stratili.
Je potrebné dôsledne rozlišovať medzi digitálnou blízkosťou a tým, čo možno nazvať organickou intimitou. Siete sú funkčným nástrojom na udržiavanie kontaktu, no skutočná intimita si vyžaduje plnú telesnú prítomnosť a bezpečie, v ktorom môžeme odložiť vonkajšie filtre. Online priestor nás totiž núti k autoštylizácii, k prezentácii len vybraných výsekov, ktoré sú spoločensky prijateľné.
Pre niekoho to môže byť prvý krok z izolácie, no z neurobiologického hľadiska náš nervový systém na hlbokú reguláciu stresu potrebuje viac než len kódovaný text a obraz. Je to legitímny kontakt, ale má úplne inú „výživovú hodnotu“ pre psychiku.
Čo ak sú sociálne siete pre niekoho jediným priestorom, kde môže byť videný, vypočutý alebo pochopený?
V praxi v takýchto prípadoch pôsovia ako digitálna sadra. V čase krízy alebo izolácie nás fixujú a pomáhajú psychicky prežiť. To je ich veľký prínos, ktorý nemožno znehodnocovať. Riziko nastáva vtedy, keď sa z pomocného nástroja stane jediný priestor pre život.
Pre introverta či osamelého rodiča môže byť obrazovka bezpečným tréningovým prostredím, nesmie sa však stať bariérou, ktorá bráni návratu k priamemu kontaktu. Podpora je terapeutická vtedy, keď nás posilňuje pre rast v reálnom svete, nie keď nás z neho trvalo vyväzuje.
Zmieňujete rozdiel medzi dopamínovým uspokojením a hlbšími väzbami. Dá sa teda povedať, že problémom nie je samotné zdieľanie, ale jeho miera a motivácia?
Hranica leží v tom, čo v psychológii nazývame vnútorné miesto hodnotenia. Zdravé zdieľanie vychádza z vnútorného prebytku: prežívam niečo hodnotné a chcem to ponúknuť ostatným. Závislosť začína tam, kde je môj zážitok bez potvrdenia zvonka, lajku či komentára, neúplný alebo menejcenný.
Ak na to, aby som si skutočne vychutnal západ slnka, potrebujem schválenie digitálneho publika, odovzdal som svoju hodnotu algoritmu. V tej chvíli už nie som prežívajúcim subjektom, ale správcom svojho online obrazu, čo vedie k odcudzeniu od vlastného prežívania.
Ako vidíte budúcnosť intimity v roku 2026?
Výrazne do nej zasiahne umelá inteligencia. Virtuálne vzťahy, avatary, AI partneri – to všetko zmení vnímanie intimity. V ázijskom svete sa už výrazne využíva virtuálna realita, existujú sexboty, digitálne vzťahy a sex v online prostredí. To môže ešte výraznejšie zamávať tým, ako intimitu chápeme a ako funguje svet.
Svet je zrýchlený a tlak obrovský. Intimita stráca kvalitu, a práve preto sa stáva luxusom. Luxusom, ktorý si však môže dovoliť každý. Nie finančne, ale psychologicky. Otázkou zostáva, či človek chce a či vie, ako na to.
Tento článok vyšiel pôvodne na českom Forbes a jeho autorkou je Julie Mahlerová.
