Akcie čipovej jednotky sa dlhé roky považovali za spoľahlivú stávku a samotná spoločnosť bola synonymom kvality – značka Intel Inside predstavovala symbol statusu. To už však neplatí.
Dokonca aj Goldman Sachs odporúča predať akcie Intelu. Čipová spoločnosť zaostáva, kde sa dá, vo veľkom prepúšťa a dokonca sa s ňou súdia vlastní akcionári. Posledné finančné výsledky Intelu vykázali čistú stratu 1,6 miliardy dolárov, čo je výrazný kontrast s obrovskými ziskami, ktoré dosahoval predtým.
Ako sa to mohlo stať? Intel je stále korporácia s jedinečným postavením. Má za chrbtom obrovský kapitál a s výnimkou Samsungu by sme teraz ťažko hľadali spoločnosť, ktorá si trúfa na obe kráľovské disciplíny: návrh aj výrobu čipov vo vlastných čipových továrňach, takzvaných faboch.
Aj spoločnosť Nvidia sa – aspoň zatiaľ – sústreďuje len na dizajn a výrobu prenecháva taiwanským fabom TSMC. Pre AMD čipy vyrába spoločnosť GlobalFoundries, ktorá začala pred dekádou a pol ako vlastný spin-off.
Zašlá sláva
Vďaka unikátnej pozícii sa americká spoločnosť Intel desaťročia vyhrievala v žiari reflektorov a možno práve to nakoniec viedlo k zleniveniu. Pôvodne mala šťastie, že sa vďaka dobrému načasovaniu ocitla na čele radu vizionárov, ktorí objavili, ako najlepšie využiť vynález tranzistoru.
Objavil sa presne 21 rokov predtým, ako sa inžinieri Gordon Moore a Bob Noyce rozhodli využiť znalosti o integrovaných obvodoch a v roku 1968 založili firmu Intel.
Pôvodne sa zameriavali najmä na pamäte, ale ázijská konkurencia ich prinútila zmeniť smer a venovať sa mikroprocesorom. To spolu so stávkou na spojenectvo s IBM viedlo k zrodu obchodného megaúspechu.
Spoločnosť dodnes ťaží z histórie: letmý pohľad do finančných správ ukáže, že väčšina príjmov pochádza z predaja procesorov, teda procesorových jadier (CPU). Bez ohľadu na to, či sa jedná o procesory pre notebooky, PC alebo servery.
Prekvapuje vás, že chýba mobilný segment, ktorému dnes dominujú ARM a Qualcomm? Nie je to náhoda. Intel si vybudoval takú dominantnú pozíciu v segmente osobných počítačov a serverov, že podcenil vývoj v nových segmentoch.
Medzi mobilnými procesormi začal prvýkrát zaostávať okolo roku 2005. Spoločnosť v krátkom čase odtlačili oveľa mladší hráči v podobe spoločností ARM a Qualcomm.
Relatívny výkon akcií Intelu v priebehu rokov a porovnanie s vybranými konkurentmi (zelený graf patrí akciám Nvidie) | Zdroj: TradingView
Semienka skazy však boli zasiate oveľa skôr. Stopy možno nájsť, pre niekoho prekvapivo, v oficiálnom životopise Steva Jobsa od Waltera Isaacsona.
Rozchod s Apple
Obsahuje niekoľko krátkych, ale o to dôležitejších citátov zosnulého spoluzakladateľa Apple o tom, prečo sa spoločnosť rozhodla pre iPad a iPhone vyvíjať vlastné čipy na báze ARM.
Nevyužila ponuky Intelu, s ktorým mala od roku 2005, keď celá céria počítačov Mac prešla z PowerPC na platformu x86 od Intelu, nadštandardné vzťahy.
Isaacson v životopise opisuje, ako sa Intel príliš zameriaval na to, aby do čipov natlačil čo najviac výpočtového výkonu bez ohľadu na výdrž batérie.
To spolu s monolitickou podnikovou štruktúrou, ktorá zo spoločnosti urobila pomalý zaoceánsky parník neschopný rýchlej zmeny kurzu, viedlo spoločnosť Apple k ekologickejšiemu rozhodnutiu.
„Boli dva dôvody, prečo sme ich odmietli. Jeden z nich je, že boli naozaj pomalé. Sú ako parník,“ povedal Jobs. „My sme zvyknutí jazdiť rýchlo. A po druhé, jednoducho sme ich nechceli naučiť všetko, čo by mohli predávať konkurentom,“ opisuje v knihe.
Problémy s Microsoftom
Pre Intel to však nebol potrebný budíček, preto sa teraz začína rúcať jeho tradičné spojenie s Microsoftom, výstižne od 90. rokov 20. storočia nazývané Wintel.
Keď Microsoft v roku 2012 prvýkrát skúšal šťastie s Windows s ARM architektúrou na modeli hybridného tabletu Surface 2 poháňanom procesorom Tegra 3 od Nvidie, nedopadlo to práve najlepšie. Bol pomalý, neoptimalizovaný a chýbal mu ekosystém, ktorý by používateľov dokázal upútať.
O desať rokov neskôr, krátko pred pandémiou, vypustil ďalší testovací balón v podobe nového mobilného zariadenia Surface Pro X, ktoré využíva procesory ARM od Qualcommu.
V tom roku sme prvýkrát boli svedkami plnohodnotnej invázie do tradičnej domény Intelu s novým operačným systémom Windows Copilot Plus pre osobné počítače. Ten okrem toho, že je plný AI funkcií, ťaží z výhod procesora ARM Snapdragon X od Qualcommu.
Procesory ARM pre notebooky spájajú dobrý výkon – sú rýchlejšie ako procesory Apple M3 – s energetickou účinnosťou, ktorá je rozhodujúca pre výdrž batérie. Ak k tomu pripočítame skutočnosť, že so známym prostredím Windows mizne veľká používateľská bariéra, vzniká pre Intel ďalší problém.
Jediná vec, ktorá momentálne hrá v prospech Intelu, je veľmi vysoká cena procesorov Snapdragon X, ale tá sa časom zníži. Okrem samotného Microsoftu Snapdragony postupne nasadzujú aj iní tradiční výrobcovia notebookov. Qualcomm navyše nie je v hre sám: AMD, MediaTek a Nvidia tiež plánujú vlastné ARM procesory pre Windows.
Na tohtoročnom veľtrhu Computex generálny riaditeľ spoločnosti ARM Rene Haas odvážne vyhlásil, že do piatich rokov chce dostať procesory ARM do päťdesiatich percent osobných počítačov.
Odmietli OpenAI
V rovnakom duchu môžeme pokračovať cez GPU od Intelu až po súčasný trend umelej inteligencie. Je to zhruba sedem rokov, čo sa Intelu naskytla príležitosť kúpiť podiel vo vtedy začínajúcej neziskovej výskumnej organizácii pracujúcej v málo známej oblasti zvanej generatívna umelá inteligencia: OpenAI.
Na prelome rokov 2017 a 2018 rokovalo vedenie oboch spoločností o možnostiach spolupráce. Intel mal príležitosť získať za miliardu dolárov pätnásťpercentný podiel v spoločnosti alebo dokonca len výmenou za výrobu hardvéru za nákladovú cenu. OpenAI sa v tom čase snažil znížiť závislosť od čipov Nvidia a o spoluprácu s Intelom mal skutočný záujem.
Intel sa nakoniec rozhodol ponuku ignorovať. Podľa agentúry Reuters stáli za týmto rozhodnutím dve veci: oddelenie dátových centier Intelu nechápalo, prečo by malo vyrábať produkty za cenu nákladov, a vtedajší generálny riaditeľ Bob Swan neveril, že generatívne modely umelej inteligencie sa tak rýchlo dostanú na trh a investícia by sa mohla v blízkej dobe vrátiť.
Ako sa spoločnosť, ktorú založili dvaja vizionári, z ktorých jeden stál pri zrode Moorovho zákona a druhý sa zaslúžil o moderný formát integrovaných obvodov, stala tak veľmi zaslepenou a do seba zahľadenou? Odpoveď ako vystrihnutá z Hemingwayovho románu Slnko aj vychádza znie: „A: Ako ste skrachovali? B: Dvomi spôsobmi. Postupne a potom náhle.“
Intel dlho ovládal trh, využíval dominanciu a hral tvrdo. Spoločnosť vykazovala čísla, ktoré sa akcionárom páčili, vyplácala vysoké dividendy, ale medzi partnermi začala vznikať prvá nespokojnosť.
Dlho po odchode zakladateľov sa prístup k riadeniu začal meniť a namiesto nákladného špičkového výskumu a vývoja s dlhšou návratnosťou sa spoločnosť Intel čoraz viac zameriavala na prítomnosť a uspokojovanie dividendových požiadaviek akcionárov.
Prišli účtovníci
Symbolom zmeny bolo nahradenie výkonného riaditeľa Craiga Barretta Paulom Otellinim v roku 2005. Inžinier a vedec, ktorý úspešne previedol spoločnosť cez dot com bublinu, bol nahradený manažérom s titulom MBA a skúsenosťami v oblasti marketingu a predaja.
Otellini začal proces, v rámci ktorého sa riadenie spoločnosti konečne presunulo z rúk inžinierov do rúk účtovníkov. Netrvalo dlho, kým sa to prejavilo: výskum začal pomaly upadať, ale spoločnosť fungovala zotrvačnosťou a finančne sa Intelu darilo ako nikdy predtým. Na prvý pohľad bolo ťažké vidieť, že kôň, ktorý všetko ťahal, sa sotva hýbe.
Respektíve to viditeľné bolo, ale akcionári zatvárali oči. Uvedenie procesorov Intel na trh sa od roku 2020 čoraz viac odďaľovalo pre výrobné chyby a firma pomaly začala strácať podiel vo svojej tradičnej oblasti – v prospech priameho konkurenta AMD.
Navyše, podobne ako predtým v mobilnom segmente, sa spoločnosť rozhodla ignorovať nástup rýchlo sa rozvíjajúceho trhu so špecializovanými čipmi pre umelú inteligenciu. Výsledok je viac než výpovedný. A aká je súčasná trhová kapitalizácia lídra v tejto oblasti, spoločnosti Nvidia? 2,6 bilióna dolárov. Kapitalizácia Intelu? 87,6 miliardy.
Je to výrazný kontrast oproti roku 2000, keď mal Intel hodnotu pol bilióna dolárov a Nvidia s kapitalizáciou 3,5 miliardy bola hlboko pod rozlišovacou schopnosťou procesorového giganta.
Čaká ho jednosmerná cesta, ktorou sa v minulosti vydali spoločnosti Nokia, Kodak alebo Blackberry? Ak bude Intel pokračovať v arogantnom prístupe, nemožno to vylúčiť. Okrem ušetreného kapitálu má však v rukáve nejedno eso.
Tým hlavným je integrovaná výroba: Intel je jedným z posledných gigantov v oblasti čipov, ktorý má pod kontrolou celý dodávateľský reťazec. To je výhoda, ktorú je ľahké využiť. Spoločnosť tiež začala opäť klásť väčší dôraz na výskum a vývoj. Je to drahé a bolestivé, ale inak by to spečatilo pochmúrnu budúcnosť spoločnosti.
Autorom tohto článku je Karel Wolf z Forbes Česko.
