Aktuálny ekonomický systém zákonite mieri k svojmu koncu, myslí si Matěj Turek.
Investor Matěj Turek tento rok prežil v istom zmysle zlomový rok, keď vstúpil do svojej štvrtej kariérnej fázy. Nebolo to iba tým, že celkom ovládol futbalovú Duklu Praha. To je len jeden z posledných čriepkov jeho doterajšieho príbehu.
Turek, vlastniaci skupinu 10X, počas doterajších troch fáz svojho biznisového života nahromadil majetok v hodnote takmer 60 miliónov eur. V tej štvrtej fáze chce v hromadení majetku pokračovať a tiež sa viac ukazovať verejnosti. Doteraz bol pre všetkých totiž tak trochu tajomným investorom stojacim mimo reflektorov médií.
V nasledujúcom autorskom texte pre Forbes sa zamýšľa nad tým, čo jeho skupinu čaká, a hlavne nad tým, že kapitalizmus zákonite mieri k svojmu koncu. Tú dobu odhaduje na tri roky.
„Pred piatimi rokmi mi ľudia po vypočutí mojej úvahy hovorili, že som exot. Pred rokom už hovorili, že sa to stane len možno. Dnes hovoria, že možno mám pravdu, ale že to nebude také horúce. Uvidíme, čo budú rozprávať o rok,“ hovorí k nasledujúcej úvahe Turek.
Kapitalizmus je mechanizmus, alebo ak chcete systém, ktorý prispieva k riadeniu spoločnosti a jej rozvoju, väčšej vzdelanosti, blahobytu, zdraviu. Kapitalizmus je zároveň vhodným doplnením k demokracii, keďže je známe, že najrýchlejšie vždy rástli tie krajiny, ktoré boli demokratické a zároveň kapitalistické.
Základným mechanizmom kapitalizmu je pritom práca s kapitálom. Zjednodušene povedané ide o to, že disponujeme kapitálom v podobe technológií, duševného vlastníctva a podobne, ktorý má nejaký výnos. A ten je definovaný faktormi času, likvidity, aktuálneho politického rámca…
Keď sa pozrieme na príklady z nehnuteľnostného trhu, na jednej strane máme Pražský hrad. Pre jeho budúcu hodnotu existuje prakticky jediné riziko v podobe určitej katastrofy, napríklad že naň spadne atómová bomba. Jeho výnos je teda z logiky veci najmenší.
Pri stodole ďaleko za Prahou je však obrovské riziko, že môže napríklad zhorieť, niekto ju môže zničiť alebo vplyvom zastavania okolitých plôch príde o svoj pôvodný účel. Jej výnos teda, naopak, musí byť maximálny.
Keď to prevediem do roviny investícií do startupov, tak keď príde nejaký šikovný chlapec z Azerbajdžanu so super projektom, tak budem chcieť každým rokom stopercentný výnos, pretože ide o rizikový projekt a mne musí tá investícia dávať zmysel.
Treba si však uvedomiť, že celá táto škála výnosov počas celej doby existencie kapitalizmu v súvislosti s technologickým pokrokom vytrvalo klesá. To sa dá vcelku aj dobre zmerať, keď ako proxy vezmeme spotrebu energie na človeka ako úmeru technologického pokroku proti úrokovej sadzbe, ktorá sa v čase znižuje. Je v tom prakticky 90-percentná korelácia.
O technologickom pokroku sa hovorí, že je nepredvídateľný, ale on je extrémne predvídateľný. Keď sa rozprávate s vedcami alebo so šéfmi firiem naprieč rôznymi odbormi, povedia vám, že čoskoro v ich odbore príde veľký zlom. Astrofyzici dnes hovoria, že v priebehu pár rokov dospejú k radikálnym prelomovým objavom, ktoré sa dajú porovnať s objavom teórie relativity.
Nie je to však o tom, že by si to len mysleli. Vedci majú veľmi dobrý prehľad o tom, kto z ich kolegov na čom pracuje a v akej fáze svojho bádania je.
Blíži sa tiež doba, keď budeme schopní naklonovať človeka. Je extrémne pravdepodobné, že Číňania už ho naklonovali, ale je to taká kontroverzná téma, že sa o tom nehovorí. Možno sa to na prvú dobrú nezdá, ale ide o obrovský technologický prielom.
Ďalej tu máme rozvoj umelej inteligencie, kvantových výpočtov, výrobu energie pomocou studenej jadrovej fúzie, cestovanie do vesmíru…
Tieto veci spolu dnes zdanlivo nesúvisia, ale predstavte si dobu, keď naozaj prepuknú a v jeden čas sa spoja dohromady. Vtedy logicky a zákonite nastane to, že ten výnos klesne na nulu. Jednoduchou trojčlenkou sa potom dostaneme k tomu, že hodnota kapitálu stúpne na nekonečno.
Ľudia sa tohto stavu obávajú, hovoria, že kapitál bude extrémne drahý a že sa všetko zrúti, pretože si nikto nebude môcť kúpiť fúznu elektráreň. Vo finále je to však presne naopak. Všetci budú mať zadarmo napríklad elektrinu alebo zdravotníctvo.
Tento vývoj má však jednu nevýhodu. A to tú, že kapitalizmus prestane fungovať ako spoločenské vodidlo, čo môže byť následne podporené aj krízou samotnej demokracie. Tým sa nedemokratické kapitalistické štáty presunú do kategórie nedemokratických nekapitalistických štátov, pretože stratia tento doplnkový mechanizmus.
Pokiaľ však za pár rokov Čína tento kapitalistický mechanizmus stratí, bude v situácii, keď ako veľmoc pravdepodobne skolabuje, pretože nebude vedieť, ako vyriešiť niektoré hrozby, napríklad starostlivosť o starých ľudí.
Keby sa zastavil technologický pokrok, kapitalizmus hrozbu vyrieši, pretože zvýši cenu práce sestričiek, zdražia nemocnice, niečo sa zas zlacní. Prostriedky sa skrátka realokujú a spoločnosť sa s problémom nejako vysporiada.
Pre demokratické, menej kapitalistické krajiny, ako sú napríklad Dánsko alebo Fínsko, sa tak v budúcnosti veľa nezmení, ale demokratické kapitalistické krajiny, ako sú Spojené štáty alebo India, prídu o celú túto kapitalistickú nohu.
Vo chvíli, keď demokracia bude z iných dôvodov ohrozená, bude na ňu vyvíjaný veľký nápor, pretože sa bude hrať o jediný mechanizmus, ktorým bude môcť riešiť hrozby. Ten kapitalistický totiž prestane fungovať.
Spomeniem konkrétny príklad, prečo si myslím, že sa dnes táto strata kapitalizmu už plazivo deje. Tým príkladom je firma OpenAI, ktorá má dnes štyroch hlavných aktérov. Je to zakladateľ Sam Altman, predstavenstvo kľúčového vlastníka, teda Microsoftu, americká vláda a štvrtým aktérom je kapitalizmus v zmysle burzy na Wall Street.
Títo aktéri sa už dva roky spoločne dohovárajú na transakciách a dohodách, ktoré určujú jej kapitálové toky a ďalšie smerovanie, keď sa na tieto transakcie však človek pozrie zblízka, zistí, že v nich nie je prítomný (alebo je veľmi zahmlený) parameter ceny. Tieto transakcie sú totiž už dva roky riadené politickým mechanizmom, a nie kapitalistickým.
V OpenAI si uvedomili, že už nestačí urobiť iba IPO, ale musia sa so všetkými dohodnúť. To isté môžeme pozorovať pri TikToku, ktorého budúcnosť už tiež nie je definovaná čisto kapitalistickým mechanizmom, ale skôr dohodami medzi prezidentmi Spojených štátov a Číny, ministerstvami zahraničia, majiteľom a predstavenstvom. Už dnes sa pohybuje mimo kapitálového trhu.
To isté vesmírna spoločnosť SpaceX. Hodnotu SpaceX už nikdy nebude možné nespochybniteľne kótovať.
Dnes si správne kapitalisticky účtujeme každých 20 centov, prepočítavame hodnotu portfólia vo fondoch, ale až tieto prvé príklady, ktoré som spomenul vyššie, prestúpia celou ekonomikou, čo sa podľa mňa stane do troch rokov, takže bude jedno, koľko stoja akcie, aké sú hodnoty podielov a podobne.
Vedľa primárnej, sekundárnej a terciárnej sféry, ktoré poznáme dnes, totiž vzniká akási štvrtá strategická sféra, ktorá bude podľa demokratických dohôd určovať hodnotu daného statku alebo služby. Prvé tri vrstvy potom úplne stratia kapitalistické princípy.
Pre konkrétny príklad sa opäť nemusíme pozerať do budúcnosti, stačí sa pozrieť na súčasné dianie v európskej energetike. Green Deal je typickým príkladom, keď cenu daného statku, ktorým je elektrina, neurčuje trh, ale jeho cenu umelo určujú emisné povolenky, na ktorých sme sa v Únii demokraticky dohodli. O kľúčovom kapitálovom aktíve menom Záporožská jadrová elektráreň ani nehovorím.
Samozrejme, v každom odbore vždy zostane zlomková časť obyvateľstva, ktorá sa bude snažiť ďalej hrať tú kapitalistickú hru. Rovnako ako dnes sú dve percentá farmárov, ktorí sa raz za čas spoja a vyjdú so svojimi traktormi na protest, kde sa snažia ďalej hrať tú hru na význam poľnohospodárstva pre svetové hospodárstvo. Ale tá vo finále nemá žiadny reálny dosah, nikto z nich nemá silu niečo trhovo ovplyvniť.
Mnohým čitateľom teraz napadne, že tým mierime k „socializmu“. Prihrejem si tu trochu politickú polievočku. Aj keď som za kapitalizmus, vďaka nemu mám to, čo mám, vďaka nemu som zbohatol, nemôžem súhlasiť s naratívom, že socializmus je zlý.
Zaplať pán Boh, že máme trochu socializmu a že si všetko začíname ohmatávať, pretože za tie tri roky jednoducho stratíme kapitalizmus ako nástroj. A tie krajiny, ktoré budú mať extrémne rozvinutú demokraciu, s tým budú úplne v pohode, pretože ich strata kapitalizmu neprekvapí.
Čo to znamená pre mňa ako pre investora? To isté, čo pre kohokoľvek iného. Či už doktora, filozofa, stavbára, alebo vojaka, pre všetkých bude tá zmena paradigmy rovnaká. Ich perspektívy už nebudú určovať kapitalistické princípy.
Tento text pôvodne vyšiel na Forbes.cz. Jeho autor je Jan Strouhal.
