Asi od šestnástich rokov som mala v sebe tiché želanie: cítila som, že sa chcem živiť písaním. Paradoxom bolo, že slovenský jazyk a literatúra sa na školách vyučovali najmä cez dátumy narodenia spisovateľov, diktáty či poučky. Forma prevládala nad dušou.
Kreativita takmer na minime. Všetko až do momentu, keď sa nám na gymnáziu zmenila učiteľka slovenského jazyka a dostali sme za úlohu napísať poviedku. Bez veľkého rozmýšľania som si sadla a úplne spontánne som ju napísala. Odovzdala som ju ako ktorúkoľvek inú slohovú prácu a viac som nad tým nepremýšľala.
Na druhý deň, keď som si v šatni balila veci, prešla učiteľka okolo mňa. Zastavila sa, pozrela mi do očí a povedala: „Martina, napísali ste fantastický sloh.“ O deň neskôr prečítala môj text pred celou triedou. Pre ňu to možno bola drobnosť. Pre mňa to bol moment, v ktorom som si uvedomila, že ten tichý vnútorný hlas, ktorý ma ťahal k písaniu, bol od začiatku pravdivý. A odvtedy ma pri každom ďalšom texte napĺňal ten pokojný pocit: raz sa to už predsa podarilo.
Keď sa dnes pozriem späť, uvedomujem si ešte jednu vec. Ak by ma vtedy pred triedou, naopak, zhodila a povedala mi, že neviem písať, je možné, že by som dnes nepísala ani túto esej. Naša sebadôvera sa často posilňuje v okamihoch, keď nám niekto dovolí veriť, že to, čo robíme, má hodnotu.
Prestrih presne o dvadsať rokov neskôr. Sedím na pódiu počas krstu minuloročného vydania Forbes Woman s našou titulnou tvárou Darou Rolins. Svoje vystúpenie zakončila odkazom pre ženy: že žena by mala druhej žene upraviť korunu na hlave bez toho, aby na to upozornila. Uvedomila som si, že moment na hodine slovenčiny bol presne týmto gestom.
Pravdou je aj to, na čom sme sa s Darou zhodli počas nášho titulkového rozhovoru. Sama priznala, že najväčšie polená pod nohy často hádžu práve ženy ženám. A zranenia, ktoré nás najviac zasiahnu, prichádzajú práve z kruhu, do ktorého by sme mali patriť. No k tomu obrazu musím dodať aj jeho svetlú polovicu. Často v mojom živote boli práve iné ženy tie, ktoré povedali „máš na to“ v momente, keď som tomu ešte ani sama neverila.
Vo feminizme sa často hovorí o tom, ako sa priblížiť k rodovej rovnosti či rovnocenným právam žien aj mužov. No jedným z kľúčových krokov by mala byť aj úprimná reflexia toho, ako sa správame k sebe navzájom. Ako si dokážeme vytvoriť priestor, v ktorom sa môžeme rozvíjať a bez verejnej hanby učiť z vlastných chýb.
Naša prirodzenosť
Energia spájania a podpory bola pre ženy prirodzená od nepamäti. V čase, keď muži odchádzali loviť, bojovať alebo dobývať, ženy zostávali doma – a najťažšie obdobia prežívali spolu. Delili si starosti, prácu, starostlivosť o deti aj múdrosť, ktorá sa tradovala skôr rozhovorom než knihami. A to platí dodnes. Všetky vieme, že niekedy stačí stretnutie s kamarátkou, pri ktorom sa vyrozprávame a ona povie tú jednu vetu, ktorú potrebujeme počuť.
Otázka však ostáva: Prečo si dnes ženy častejšie vypočujú to nepríjemné než to podporujúce? Prečo je kritika medzi nami hlasnejšia ako pochvala, hoci vieme, že slová môžu byť extrémne bolestivé? Spisovateľka Brené Brown hovorí: „Sme stvorení tak, aby sme niekam patrili. Keď zažijeme kritiku alebo vylúčenie, náš mozog to zaregistruje ako bolesť.“ Sociálne siete vytvorili priestor, kde môžeme poslať štipľavú poznámku z opačnej strany zemegule. A mnohé ženy to využívajú – nie preto, že by mali nepriateľstvo vrodené, ale často preto, že si ani neuvedomujú váhu ani dôsledky svojich slov.
Madeleine Albright kedysi povedala, že ženy, ktoré nepomáhajú iným ženám, majú v pekle špeciálne miesto. Môžeme sa snažiť o rodovú rovnosť a lepšie príležitosti. No ak si medzi sebou budeme vytvárať dusno, ak sa budeme zrážať namiesto toho, aby sme sa dvíhali, naše úspechy budú vždy viac kráčaním po tŕnistej ceste ako prechádzkou po rajskej záhrade.
Čísla nad skutkami
Emancipácia nie je v štatistikách ani v patetických prejavoch. Tá skutočná sa začína v každodenných gestách medzi nami. V tom, čo povieme žene, ktorá má zlý deň. Ako zareagujeme, keď sa odváži ukázať svoj talent. A či budeme na jej neúspech poukazovať inak ako konštruktívnou kritikou.
Takáto zmena správania – najmä v tom, ako reagujeme na iné ženy – nemení len vzťahy okolo nás. Mení aj niečo hlboké v nás samotných. Pretože ak kritizujeme inú ženu za jej rozhodnutia či smer, ktorý si zvolila, je takmer isté, že keď sa ocitneme v podobnej situácii, prehovoríme k sebe presne tým istým hlasom. To, čo hovoríme o iných, sa napokon stane jazykom, ktorým sa rozprávame samy so sebou.
Silná potreba kritizovať iných často vôbec nesúvisí s tými, ktorých sa týka. Väčšinou to vypovedá o nás. O tom, že nerozumieme sami sebe, že nemáme spracované vlastné rozhodnutia ani vlastnú cestu. Lebo keď sa úprimne pozrieme na svoj život ako na sériu krokov – aj tých správnych, aj tých, ktoré nás povedzme presmerovali –, zistíme, že nemáme dôvod súdiť cestu niekoho iného. Každá z nás kráča po vlastnej trajektórii, učí sa tempom, ktoré potrebuje, a už samotný fakt, že sa posúva dopredu, je prejavom odvahy.
A ak by som mala celé posolstvo týchto strán zhrnúť do jednej vety, bola by to táto: Ak môžeme, snažme sa podporiť ľudí okolo seba tým, že im pripomenieme, v čom sú dobrí, jedineční a nenahraditeľní. Pretože nikdy nevieme, ktorý náš kompliment alebo nenápadná pochvala zapália v niektorej žene prvé malé svetielko. Také, ktoré sa môže stať motorom veľkej zmeny. Esenciou, ktorá ju posunie tam, kam by sa možno sama neodvážila.
A pritom je to úplne zadarmo. Nepotrebuje to prípravu, plán ani špeciálne okolnosti. Je to len v spôsobe, akým komunikujeme s inými – a napokon aj samy so sebou. Som si istá, že ak to zmeníme smerom k druhým, vráti sa nám to. Nevyhnutne a v tom najlepšom zmysle.
