Alfonz Juck je najznámejším Slovákom v zákulisí svetovej atletiky. Podieľa sa na organizácii Zlatej tretry v Ostrave a zastupuje aj viacerých medailistov z vrcholných podujatí.
Jeho hlas poznajú fanúšikovia z televízneho komentovania atletických súťaží. Prvý výrazný úspech zverenkyne Alfonza Jucka nadišiel v roku 1997 na majstrovstvách sveta v Aténach, kde česká trojskokanka Šárka Kašpárková získala zlato. Slovensko sa vtedy radovalo z bronzu prekážkara Igora Kováča. Rovnaký kov vybojovala v septembri v Tokiu Emma Zapletalová, ktorú tiež zastupuje.
Nechcem znižovať úspechy chodcov či vrhačov, ale treba uznať, že bežecké disciplíny sú jednoducho cennejšie. Aj medzi atlétmi je o ne väčší záujem, ak neexistuje lokálna špecialita. Práve šprintéri a prekážkari tvoria jadro jednodňových medzinárodných mítingov aj šampionátov. Už len fakt, že sa Emma Zapletalová stala prvou Slovenkou, ktorá sa vôbec dostala do finále bežeckej disciplíny, je výnimočný. V každom prípade ide o obrovský úspech, ktorého skutočný význam si stále naplno uvedomujeme.
Presne tak. Keď začínala po trojročnej pauze s novým trénerom, bolo dôležité, aby si opäť vybudovala meno. V prvom mítingu v Belgicku prekvapila dobrým časom, no nebolo to až také nečakané, lebo už v halovej sezóne prekonala slovenský rekord na 400 metrov. To bol signál, že je na dobrej ceste. Potom sa dostala do Osla na Diamantovú ligu, kde vybojovala senzačné druhé miesto – a všetci spozorneli.
Napriek tomu ešte chvíľu trvalo, kým sa dostala do rebríčka. Na to, aby ju zaradili, musela mať aspoň päť výkonov na 400 metrov prekážok. Z minulého roka žiadne nemala, takže sa čakalo, kým ich nazbiera. Organizátori Diamantovej ligy si totiž vyberajú atlétov podľa pozície vo svetovom rebríčku, pretože podľa nej sa hodnotí kvalita mítingov. A tá sa odvíja od výkonnosti a umiestnenia športovcov.
Rebríček je zostavený nielen na základe výkonov, ale aj podľa komplexných kritérií. Emma musela počkať, kým nazbiera päť štartov, aby sa doň dostala. S pribúdajúcimi skvelými výkonmi a časmi sa jej to rýchlo podarilo. Tento rok prekonala dokopy šesť slovenských rekordov na 400 metrov prekážok a ďalšie dva na hladkých 400 metrov – jeden v hale a jeden vonku. Prispela aj k štafete, spolu ich bolo teda deväť. Keď sa dostala do formy, bolo jednoduchšie zaradiť ju na štart, aj keď stále boli diskusie o tratiach. Napokon však všetky pochybnosti vyvrátila, keď z nevýhodnej druhej dráhy vybojovala bronz.
Ona je pritom relatívne vysoká, takže má aj dlhší krok.
Áno, a práve preto jej skôr sedí vonkajšia dráha. S trénerom Bramom Petersom to riešili pred každým mítingom Diamantovej ligy – ak mali na výber, radšej brali tú. Niekde sa to podarilo, inde nie. Teraz si však budú môcť zostaviť plán tak, aby jej čo najviac vyhovoval s prihliadnutím na majstrovstvá Európy v Birminghame, ktoré sa budú konať budúci rok začiatkom augusta. Som presvedčený, že sa pokúsi opäť o medailu.
Čo tvorí väčšiu časť príjmu špičkových atlétov? Sú to odmeny za umiestnenia a štartovné alebo sponzorské peniaze?
To je veľmi zaujímavá otázka, na ktorú momentálne nedokážem presne odpovedať, aspoň nie v prípade Emmy Zapletalovej. Práve teraz sa totiž začína obdobie, keď o ňu rastie záujem. Presnejšie by sa to dalo povedať pred budúcou sezónou, keď už bude jasné, akých partnerov a sponzorov sa jej podarilo získať. Na Diamantovej lige je napríklad za prvé miesto 10-tisíc dolárov, no v takzvaných plusových disciplínach, ktoré majú vyšší status, až 20-tisíc dolárov. Z toho sa dá potom odhadnúť pomer príjmov zo sponzoringu a odmien. Treba tiež zohľadniť podporu z Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica a Slovenského atletického zväzu – teda z verejných zdrojov.
Ak všetko spočítame, Emma bude mať vytvorené ideálne podmienky na prípravu. Môžem garantovať, že nie je zameraná na peniaze – sama to hovorí. Dôležitejšie pre ňu je, aby mala dostatok prostriedkov na čo najkvalitnejšiu prípravu. Rozhodujú totiž detaily – kvalitná strava, možnosť cestovať na sústredenia v lepších podmienkach, rýchlejšia regenerácia, prítomnosť trénera či fyzioterapeuta. To všetko robí rozdiel v stotinách sekundy, ktoré na tejto úrovni rozhodujú.
Určite však treba povedať, že aj tu vstupujú do hry verejné zdroje. Je to v záujme slovenskej reprezentácie, aby mala čo najkvalitnejšieho trénera. A táto spolupráca prinášala výsledky. Ide o trend aj vo svetovej atletike – koučovia sú lepšie ohodnotení, aj keď stále nie ako futbaloví, ale už sa to zlepšuje. Vznikajú medzinárodné skupiny, kde nikomu neprekáža, že atlét je z inej krajiny než tréner. Moderné technológie to umožňujú – plány sa dajú konzultovať online, možno tak aj posielať videá, dá sa okamžite reagovať a korigovať techniku.
Samozrejme, osobný kontakt je nenahraditeľný, ale nie je nutnou podmienkou úspechu. Videli sme to aj v tomto tandeme. Dvojica často spolupracovala na diaľku. Emma chodila na kempy do Belgicka či Južnej Afriky, podľa toho, kde mal tréner povinnosti.
Vy sám ste atletický manažér. Túto pozíciu by som rozdelil na dve kategórie – manažér atlétov a organizátor športových podujatí. Zostaňme zatiaľ pri tej prvej kategórii. Čo je vašou hlavnou úlohou? Je to zabezpečenie štartov alebo skôr hľadanie sponzorov?
Je to individuálne, závisí to od kvality atlétov a podmienok. S niektorými riešim len športovú časť, s inými aj sponzorskú – niekedy len otázku športového oblečenia a obuvi, čo sa často rieši globálne. Lokálne sponzoringy sa potom dopĺňajú cez miestnych partnerov. V zásade však manažéri zabezpečujú plán štartov, logistiku, sústredenia, ubytovanie, dopravu a komunikáciu s médiami. Všetko závisí od potrieb konkrétneho človeka.
Často vzniká takzvaný triumvirát – tréner, atlét, manažér. Ak tento trojuholník dobre kooperuje, prináša to výsledky a spokojnosť všetkých strán.
Zdroj: Robo Homola
V roku 2012 ste boli na titulke Forbesu. Vtedy ste v rozhovore povedali: „Z atléta umelo superhviezdu neurobíte.“ Platí to stále?
Myslím, že áno. Usain Bolt bol superhviezdou atletiky a stále ňou je. Pokusy vytvoriť nového Bolta zatiaľ nevychádzajú. Napríklad žrdkár Mondo Duplantis je výnimočný atlét, ale čo sa týka charizmy a globálnej popularity, má ešte čo dobiehať. Superhviezdou sa človek stáva, keď sa k výnimočným výkonom pridá aj osobnosť a charizma – presne ako v Boltovom prípade.
Na druhej strane, keď sa pozrieme na posledné podujatie Zlatej tretry Ostrava, jednou z hviezd bola Nemka Alica Schmidt. Je známa po celom svete, no nie pre výkony – do finále majstrovstiev sveta sa zatiaľ nedostala.
Áno, to je zaujímavý príklad. V tomto prípade nerozhoduje výkonnosť, ale počet sledovateľov na sociálnych sieťach. Mítingy ju pozývajú práve pre jej popularitu, nie výsledky. Teraz prešla zo štvorstovky na osemstovku, ale zatiaľ sa jej veľmi nedarí. Mali sme ju aj na halovom a letnom mítingu v Ostrave – a z pohľadu médií o ňu prejavili záujem len bulvárne denníky. Pre športových novinárov nebola až taká zaujímavá. Je to však dôkaz, že dnes popularitu a záujem sponzorov vo veľkej miere určuje aj počet sledovateľov.
Ako organizátori podujatí sme radi, keď sa objavia atléti, ktorí sami od seba nadväzujú kontakt s publikom a moderátor ich nemusí na to vyzývať. Sú to mená, po ktorých všetci túžia. Dobrým príkladom je taliansky výškar Gianmarco Tamberi. Ide o večného zabávača, ktorý dokáže publikum prebudiť tak, že mu všetci fandia, a to aj keď sa mu nedarí.
Aj na výške 210 centimetrov má taký potlesk, aký nemá ani šampión z Nového Zélandu s 236 centimetrami. Atletika sa mení – dlhé roky bola veľmi konzervatívna, majstrovstvá sveta vznikli až v roku 1983, keď iné športy ich už dávno mali. Aj prezentácia bola staromódna – nečakalo sa, že na mítingoch zaznie hudba, bude sa tlieskať či organizovať ohňostroje.
Dnes to však atletikou naozaj hýbe. Už nejde len o výkony, ale ľudia ocenia, keď sa k nim pridá zábava – ako sme to videli u Bolta.
Porovnajme troch atlétov – šprintéra Usaina Bolta, americkú olympijskú víťazku v diaľke Taru Davis-Woodhall a nórskeho strednotratiara Jakoba Ingebrigtsena – s dvoma zlatými medailami z olympiády. Každý z nich je iný. Ingebrigtsen je výrazný extrovert, Davis-Woodhall je veľmi spontánna, ale pôsobí pokornejšie.
Bolt je výnimočná osobnosť, získal všetko, čo sa dalo. Posunul svetové rekordy na úroveň, o ktorej sa nám ani nesnívalo. Stále si drží imidž. Mal som možnosť sa s ním stretnúť v Tokiu – je to rovnaký, veľmi sympatický človek, ktorý sa pri každom zastaví a porozpráva sa.
Mimochodom, sľúbil mi, že by sa mohol vrátiť na Zlatú tretru ako hosť, čo by si diváci určite užili. Jeho manažér, Ír Ricky Simms, ktorý ho spolu s trénerom Glenom Millsom formoval, ho stále sprevádza, pretože je oňho obrovský záujem. Simms dokonca obmedzil počet atlétov, ktorých zastupuje, aby sa mu mohol naplno venovať.
Bolt momentálne začal viac cestovať aj po atletických podujatiach. Preto sme ho videli v Tokiu prvý raz od roku 2017. Je to príklad športovca, ktorého hlavné príjmy nepochádzali zo štartovného, ale zo sponzorských zmlúv. Organizátori mítingov si totiž nemôžu dovoliť zaplatiť také sumy, keď majú 16 disciplín a desiatky atlétov.
Tara Davis-Woodhall je zatiaľ pre Európu pomerne neznáma hviezda. Skok do diaľky je síce populárna disciplína, ale v podaní žien nie tak výrazne. Navyše je Američanka, neštartuje často v Európe, takže na mítingoch ju pozná len málokto – aj keď má skvelé vlastnosti, výborný zmysel pre šou a sympatický osobný príbeh, keďže jej manžel je paralympijským šampiónom na 400 metrov.
Jakob Ingebrigtsen je zasa z úplne iného sveta – prekonáva rekordy, víťazí, aj keď táto sezóna mu nevyšla. Mnohí sa čudovali, že išiel do Tokia, keď nemal optimálnu formu, pretože hviezda jeho typu by nemala prehrávať, no išiel „s kožou na trh“. To mu slúži ku cti. V komunikácii je veľmi otvorený – hovorí o svojich tréningoch, delí sa o presné údaje či informácie akoby so svojou komunitou. Aj o zraneniach veľmi otvorene komunikoval – že mu to ešte nejde, že potrebuje čas a podobne. Vlastne sa o ňom vie úplne všetko.
Jedna vec je dosahovať úspechy na trati. Na druhej strane, v atletike sa netočia také veľké peniaze ako vo futbale či tenise. A to prirodzene vyvoláva otázku: Ako sú na tom športovci po skončení kariéry? Futbalisti či tenisti môžu žiť z úspor, ale pri atlétoch to väčšinou neplatí – výnimkou je možno Bolt.
Áno, atléti musia myslieť na to, čo bude po skončení kariéry, lebo len malé percento si môže dovoliť „nič nerobiť“. Povzbudzujeme všetkých, aby si dokončili vzdelanie – či už maturitu, alebo vysokú školu, lebo sa im to určite zíde. Mnohí pokračujú ako tréneri, organizátori či manažéri. Dá sa uplatniť, ale zárobky umožnia bezstarostný život len veľmi malému percentu z nich.
V roku 2012 ste v rozhovore pre Forbes spomínali Atletický most v Dubnici nad Váhom – vtedy sa riešilo, že bolo málo divákov. Tento míting bol špecifický z viacerých dôvodov a dnes už nie je v kalendári. Ako je to na Slovensku s podobnými podujatiami? Je tu vôbec priestor na preteky podobné Zlatej tretre?
Existujú dve východiská – história a infraštruktúra. Dlho sme nemali poriadny štadión na atletiku. Po vybudovaní centra v Šamoríne pribudol nový a tam sa v roku 2016 opäť zrodil míting P-T-S. Teraz máme najkvalitnejší štadión v Banskej Bystrici, preto sa aj P-T-S v roku 2023 prvýkrát presunula tam a má za sebou tri vydarené ročníky.
Teraz ide o to, kto ďalší sa pridá – lebo za každým takýmto podujatím stojí človek alebo skupina, ktorá ho ťahá a presviedča miestnych politikov o význame projektu. Atletický most, žiaľ, zanikol z mnohých dôvodov.
Posledné kvalitné vydanie bolo v roku 2013 – Most vlastne vyplnil medzeru po P-T-S, ktorá sa skončila okolo roku 2000, pričom vrcholové obdobie mala ešte v 90. rokoch. Naša krajina vďaka nej mala aspoň jedno medzinárodné dráhové podujatie. Je fantastické, že Slovenský atletický zväz s podporou verejných inštitúcií buduje atletické dráhy po celom štáte – nikdy ich nebolo toľko ani takej kvality.
Teraz ide o to, čo z toho vzíde – lebo vybudovať dráhu je len prvý krok. Potom treba ľudí, projekty, infraštruktúru, vybavenie. Atletika je komplikovaný šport. Ak sa nájde niekto, kto si povie „poďme urobiť veľkú cenu v Žiline“ a pozve zahraničných účastníkov, možno sa začne nová tradícia. Zatiaľ sa však nič nové v dráhovej atletike neobjavuje. Verím, že sa to zmení – a že sa raz preberie aj Bratislava, ktorá ako jediné hlavné mesto EÚ nemá poriadny atletický štadión.
V regiónoch máme známe podujatia, Medzinárodný maratón mieru v Košiciach, Banskobystrickú latku a chodeckú Dudinskú päťdesiatku. Metropola východu má výhodu – nie je až taká veľká, takže sa ulice zaplnia. Banskobystrická latka má menšiu halu, vždy sa vypredá. Nie je u nás problém naplniť štadión, ako sa to darí v Ostrave?
Treba sa však pozrieť na realitu – kde vôbec sú také štadióny? Banskobystrická latka by pokojne zaplnila dvojnásobok kapacity, čo vidno podľa záujmu o vstupenky. Maratón v Košiciach má tradíciu, ľudia sú zvyknutí, že prvú októbrovú nedeľu patria ulice bežcom. Dudinská päťdesiatka má zase vysokú svetovú kvalitu. P-T-S musí o diváka ešte bojovať, ale možno sa o to postarajú Emma Zapletalová a ďalší už na budúci rok.
Pokiaľ hovoríme o Zlatej tretre v Ostrave, dnes ide o podujatie svetového významu. Dá sa povedať, že vyrástlo aj na P-T-S?
P-T-S aj Zlatá tretra mali rôzne sínusoidy. Druhá mala dobré obdobia, keď bola na úrovni prvej, najmä v 70. rokoch, aj začiatkom 80. rokov. Ako sa blížil rozpad režimu, slovenská strana začala prevažovať, lebo bola schopná generovať viac zdrojov, väčší entuziazmus a ponúkať stále niečo nové, svetové mená. Najmä v 90. rokoch Bratislava ponúkala veľké hviezdy. Chodili sem Michael Johnson, Merlene Ottey, Linford Christie, Javier Sotomayor.
Teraz, pri 60. ročníku P-T-S, sa na to často spomínalo. V tej ére jediný atlét, ktorého sme si nemohli dovoliť, bol Carl Lewis – len on sám stál stotisíc dolárov. To boli v 90. rokoch obrovské sumy. Inak sme tu mali prakticky všetkých, ktorí v atletike niečo znamenali. No po odchode hlavného sponzora to išlo dolu vodou. Aj Ostrava koncom 90. rokov bojovala s problémami, ale mala šťastie, že v roku 2001 prišli ľudia, ktorí sa postarali o ekonomickú stránku a ťahajú to dodnes, a to na najvyššej úrovni.
Na Zlatú tretru sa vám podarilo niekoľkokrát prilákať aj Usaina Bolta. Platí, že náklady na štartovné sú často vyššie ako odmena, ktorú atlét získa za výsledok?
Je to veľmi individuálne. Medzinárodná atletická federácia presne stanovuje, aké majú byť odmeny na jednotlivých úrovniach. Diamantová liga má presne určené výšky prémií za jednotlivé umiestnenia aj podľa disciplín. U atlétov, ktorí sú majstri sveta, olympijskí víťazi alebo svetoví rekordéri, býva štartovné spravidla vyššie ako prémia za prvé miesto.
Viete si predstaviť, že Zlatá tretra sa raz stane súčasťou Diamantovej ligy?
Viem si to predstaviť, ale je to náročné, najmä z ekonomického hľadiska. Musel by sa navýšiť rozpočet o 100 percent, čo v prostredí českej ekonomiky a verejnej podpory nie je reálne. Musel by sa objaviť niekto, kto by povedal: „Dám, koľko treba, len aby ste sa tam dostali.“
Príkladom je poľské podujatie Memoriál Kamily Skolimowskej, ktoré sa stalo prvým mítingom z krajín východného bloku v Diamantovej lige. Chceli to za každú cenu a vďaka silnej regionálnej podpore aj bohatšej ekonomike to dokázali.
Ak počas kontraktu pribudne nový míting, ostatné musia súhlasiť, že dostanú menej, lebo celková suma sa nenavýši. Poliaci povedali: „My nechceme z toho nič, len nám dajte tú Diamantovú ligu.“
Kedysi to bola Zlatá štvorka, potom Zlatá liga. Diamantovou sa stala, keď sa rozšírila aj na ďalšie kontinenty. Ako sa darí atletike mimo Európy?
Medzinárodná federácia sa snaží podporovať aj iné kontinenty, ale Európa je jasný líder – čo sa týka organizácie, kvality aj financovania. Atléti z iných kontinentov chodia zarábať na mítingy k nám, lebo zámorských podujatí je málo.
Snaží sa Čína, Katar, Japonsko, najnovšie aj Afrika – Keňa, Botswana –, ktoré majú už aj výsledky, ako sme videli v Tokiu. Botswana je dnes taký „drak“ atletiky. V Amerike sa sem-tam niečo objaví, ale globálne to stále ťahá Európa.
Vlani sa to mohlo zmeniť, keď Michael Johnson prišiel s projektom Grand Slam Track. Mal veľké plány, ale ak som správne zachytil, zatiaľ nie je schopný vyplatiť atlétov, ktorým nasľuboval odmeny. Dá sa povedať, že toto podujatie už napísalo svoju históriu?
Je to aktuálna otázka, na ktorú sa nedá presne odpovedať. Michael Johnson sľuboval rôzne termíny, dokedy doplatí, čo dlhuje za rok 2025. Zatiaľ sa to nestalo. On sám povedal, že budúce plány závisia od toho, či vyplatí tento rok. Medzinárodná federácia je už zdržanlivá, hoci ho na začiatku veľmi podporovala. Nemusel plniť niektoré atribúty, ktoré my musíme – napríklad počet disciplín pre mužov aj ženy. Mal najvyšší štatút hneď za Diamantovou ligou.
Prvý míting však bol sklamaním – v Kingstone na Jamajke neboli diváci. Johnson to prezentoval ako revolúciu, nový produkt, niektoré myšlienky boli výborné, atlétom sa to páčilo – lietali biznis triedou, mali vysoké štartovné aj prémie, ale realita bola iná.
Neskôr sa zistilo, že trojdňový formát je príliš dlhý, nič nové neprinášal. Skrátili to na dva dni a štvrté podujatie už ani nebolo – objavili sa ekonomické problémy. Médiá písali, že nemal podpísané všetky zmluvy, aby pokryl náklady. Zatiaľ vyplatil atlétom polovicu sumy.
Keď to Johnson predstavoval, prirovnával to k americkej bejzbalovej lige – top športovej udalosti. Dá sa povedať, že mal veľké oči?
Sú tam dva momenty. Prvým je finančná istota – som prekvapený, ak to nemal zabezpečené. A druhým je jeho prístup – pôsobil veľmi sebavedomo, odmietal rady aj pomoc od skúsených organizátorov. Všetko chcel robiť sám, bez inšpirácie z úspešných európskych podujatí, a dopadlo to takto.
Pozícia Američanov je špecifická – sú to hviezdy, často držitelia svetových rekordov, ale v USA je atletika športom druhej či tretej kategórie. Mnohí sú známejší v Európe ako doma.
Máte pravdu. O nich sa hovorí len počas olympiády, ktorej víťazov všetci poznajú, majstrov sveta však nie. A americké hviezdy sú populárnejšie v Európe než v doma.
Mnohí dúfali, že Grand Slam Track alebo podobné projekty vytvoria vlnu smerom k olympiáde v Los Angeles – že americká atletika získa kredit, no zatiaľ patrí len do druhej desiatky najpopulárnejších športov v USA.
Je to škoda a je to aj úloha lídrov federácie a manažérov, ktorí sa snažia niečo zmeniť. Niektorí dokonca prišli s projektmi tímových súťaží, niečo ako franšízy v profesionálnych ligách.
Má to však úskalia, lebo fungujú nezávisle od medzinárodných federácií, zatiaľ čo v atletike existuje len medzinárodná federácia a národné federácie. Zatiaľ nedošlo k revolúcii, že by vzniklo niečo, ako má tenis, kde je na jednej strane Medzinárodná tenisová federácia a na druhej strane združenie hráčov ATP alebo WTA, ktoré riadia svoje turnaje.
Hovorí sa, že v budúcnosti by práve manažéri mohli byť hybnou silou a vytvoriť niečo profesionálne ako protiváhu klasickým podujatiam, čo by mohlo priniesť viac zdrojov pre atlétov aj pre šport ako taký. Ale zatiaľ táto doba nenastala.
Môžeme si to v atletike zjednodušiť, že kým World Athletics, teda bývalá Medzinárodná atletická federácia, je viac postavená na „chudobnejších“ krajinách, ktoré menej uvažujú biznisovo, Diamantová liga je zase orientovaná viac komerčne a na divákov?
Nie celkom. Obe podujatia majú rovnaký cieľ – prezentovať atletiku v čo najlepšom svetle, mať čo najviac divákov a čo najlepšie výkony. Rozdiel je v tom, že Diamantová liga je pre elitu, zatiaľ čo majstrovstvá sveta sú pre všetkých – aj tých, ktorým nejde o medailu, ale usilujú sa o osobný či národný rekord. V tom je čaro atletiky – napríklad v Tokiu štartovalo takmer dvetisíc atlétov zo 193 krajín. Podobný rozptyl neexistuje v žiadnom inom individuálnom športe. Slovenskí atléti majú v Diamantovej lige menej príležitostí.
Každé podujatie má iné zameranie. Majstrovstvá sveta sú raz za dva roky, no pribudne nový ultimátny šampionát v Budapešti, World Athletics Ultimate Championship, v septembri 2026. Budú tam štartovať len najlepší – osem atlétov v technických disciplínach, 16 v bežeckých.
Bojuje sa tam o historicky najvyššie prémie 150-tisíc dolárov za prvé miesto. Nie všetky disciplíny tam však budú – chýba vrh guľou, hod diskom, kladivo žien či tritisíc metrov prekážok. Svetová atletika to zdôvodňuje tým, že program má byť len na tri dni.
Zdroj: Robo Homola
Vráťme sa ešte k disciplíne 400 metrov prekážok, ktorá nás zaujíma najmä vďaka Emme Zapletalovej. Vo svete sa dejú veľké veci – padli svetové rekordy, najmä v ženskej disciplíne. Aj vy osobne ste k nej mali blízko – je to disciplína, ktorá môže byť jednou z najatraktívnejších?
Áno, 400 metrov prekážok je veľmi zaujímavá disciplína. Hoci trvá len necelých 50 sekúnd u mužov a necelých 54 sekúnd u žien, môže sa tam stať veľa vecí – kolízie, pády, chyby v rytme. Je bohatá na dramatické momenty, a to sa dnes divákom páči.
Tá nevyspytateľnosť je lákadlom – na hladkej štvorstovke bežíte „len“ naplno, ale tu môže rozhodnúť množstvo detailov. Paradoxne je dnes najúspešnejšou disciplínou slovenskej atletiky – nielen vďaka Emme Zapletalovej, ale aj Daniele Ledeckej, Patrikovi Dömötörovi a ďalším talentom.
Navyše je tu dobrá správa pre slovenskú atletiku – Emme Zapletalovej ubudla súperka. Femke Bol oznámila prechod na 800 metrov. Je to pochopiteľné, na prekážkach už dosiahla takmer všetko. Uvidíme, ako sa jej bude dariť, lebo podobné prechody nemusia vždy vyjsť. Disciplínu mení v čase, keď sa 800 metrov výrazne posúva dopredu. Podľa toho, čo hovorila, by už mala štartovať v hale.
