Kedysi presvedčil Petra Kellnera, aby odkúpil umierajúci podnik Koh-i-noor. Keď ho potom PPF predávala, stal sa Vlastislav Bříza novým majiteľom. S manželkou za jeho nákup ručili takmer všetkým, ostali im len snubné prstene a tisíc korún. Sedem rokov trvalo, kým sa od dlhov oslobodil. Dnes je medzi najbohatšími ľuďmi Česka.
História českobudějovického rodinného podniku je všeobecne známa – rovnako ako skutočnosť, že Koh-i-noor už dávno nie sú len ceruzky a kancelárske potreby. Práve tento sortiment je v súčasnosti naopak na ústupe a do popredia sa čoraz viac dostáva umelecký sortiment.
Pod holding 78. najbohatšieho Čecha spadá 28 firiem, ďalších šesť je v zahraničí. EBITDA sa pohybuje okolo miliardy (40 miliónov eur), obrat je štyri a pol miliardy (180 miliónov eur). Holding je rozkročený od výroby zdravotníckych potrieb, predaja plynu a strojárstva s dôrazom na autopriemysel až po hotelierstvo a najnovšie aj poľnohospodárstvo. Pôvodne mal Koh-i-noor závod aj v Bulharsku, ale Bříza nedávno tamojšiu výrobu fixiek predal a stiahol ju späť do Čiech.
Ide tým proti prúdu, pretože nemalá časť firiem dnes naopak presúva výrobu za hranice, pretože je tam pre nich lacnejšia. „Oni sa zase vrátia späť, verte tomu. Tak ako ja. Som v tom možno trochu popredu. Už v roku 2002 som šiel vyrábať ceruzky do Číny a pred šiestimi rokmi to tam uzavrel,“ hovorí Vlastislav Bříza.
Prečo?
Už to nemalo cenu. Číňania už vedia ceruzky robiť tiež, dokonca sú v tom ďalej ako my. Pracujú v nepretržitej prevádzke, síce už tam nemajú také minimálne náklady na mzdy ako kedysi, ale aj tak je prevádzka lacnejšia ako u nás. V Číne už sme preto zostali len obchodne, sme silní hlavne v segmente luxusných kancelárskych, maliarskych a výtvarných potrieb.
Takže továreň v Českých Budějoviciach už nechrlí ceruzky v takom objeme ako kedysi?
Výroba sa pochopiteľne znížila, ale stále vyvážame do 80 krajín sveta. Pre český trh slúži závod v Pelhřimove, ktorý má pod sebou sto predajní a vieme, že aj do tých chodia hlavne srdciari.
Popravde neviem, ako dlho budeme schopní tie obchodíky udržať, vsádzam pri tom práve na emócie zákazníkov, že sa im naše predajne páčia a že v nich pracuje niekto, kto im vie poradiť. Budějovická továreň ale nie je len o výrobe ceruziek, máme tam aj tlačiarne, robíme aj technickú gumu do áut.
Vráťme sa ešte na chvíľu k súčasnému trendu, pri ktorom české firmy presúvajú výrobu do Poľska alebo Turecka. To je to tam naozaj o toľko lacnejšie?
Môže sa to tak zdať. Český štát, bohužiaľ, nenastavuje pre podnikanie príliš dobré podmienky. Môžeme sa pýtať, prečo máme stále také drahé energie, zdvihla sa aj daň z nehnuteľnosti. Napríklad v Poľsku sú tie mzdy stále ešte nižšie ako u nás a je tam tiež relatívne dosť pracovnej sily, aj keď napríklad kvalita je vyššia v Česku. Aj tak však ide o veľkú konkurenciu a je škoda, že si to vláda neuvedomuje.
Už sme spomenuli, že ste rozkročení do viacerých odvetví. Ako sa darí napríklad Game, ktorá sa opiera o zdravotnícky sortiment?
Dobre, aj keď aj tu by som sa mohol trochu posťažovať na prístup českého zdravotníctva. Keď budete v nemocnici pripojení na infúziu, tak predtým by bola pravdepodobne naša, česká. Dnes je z väčšej časti čínska. Možno je o dvadsať halierov lacnejšia, ale v tej našej cene sa odráža, že živíme českých zamestnancov, odvádzame štátu dane.
Z tých nemocničných, štátnych peňazí sa potom kupuje dovozový tovar, ktorý je síce o trochu lacnejší, ale namiesto podpory českého priemyslu a daní podporujeme čínsky. Chápete, aké je to krátkozraké?
Takže Gama žije hlavne z exportu?
Áno, 70 percent produkcie ide von, 30 percent je v Česku. Špecifikáciou je, že sme jedni z mála, čo majú sterilizačnú komoru. Teraz sme to zainvestovali zhruba 100 miliónmi. Myslím, že vlani malo zdravotníctvo rekordný výsledok, pretože ten export bol slušný. Závody máme v Jimramove a Dalečíne.
Potom máte strojárenskú oblasť.
Áno, to sú závody v Poličke, Rožnove a Brne. V strojárenskej divízii sme klasický dodávateľ a tomu zodpovedá aj úmerný zisk. Aj keď je to teda boj, pretože automobilkám robíme občas sluhov. Napriek tomu však odmietam používať slovo montovňa. To si mnoho ľudí pletie.
Ak mám špičkového nástrojára, ktorý musí vyrobiť nástroje, tak to s montovňou nemá nič spoločné. To môžeme povedať napríklad o vstrekovaní na základe foriem, ktoré pod sebou máme tiež, ale nemožno to hádzať do jedného vreca. Stále sa snažíme mať čo najväčšiu pridanú hodnotu vo väzbe na klasifikáciu ľudí.
Ako to vyzerá na poli energetiky, kde vaša spoločnosť Kralupol dodáva palivo cez širokú sieť čerpacích staníc LPG po celej republike?
Kralupol funguje, vlani mal pekný výsledok. Tento rok je na tom trošku horšie, ale zatiaľ sme v polovici roka. Je otázka, či budú emisné kvóty, to ten biznis dosť ovplyvní. Inak sme veľa zainvestovali do slnka. Zaobstarali sme na strechy našich závodov solárne panely za asi 40 miliónov korún (1,6 milióna eur), čo od nás napokon chcú aj odberatelia, aby sme sa správali ekologicky.
Chceli ste hlavne ušetriť na energiách alebo veríte v alternatívne zdroje?
Energie sú v Česku drahé, čo mi mozog neberie. Fotovoltika ich naozaj zlacní, navyše je tam návratnosť sedem rokov, čo je príjemné. Inak si však myslím, že v Európskej únii sú niekedy tie požiadavky na zelenú energiu prehnané. Mala by trochu ubrať. Ja som zažil v Číne, ako sa správajú ekologicky, a to sa človek musí smiať.
Keď sme tam potrebovali likvidovať acetón, spomenul som si, že sa to kedysi robilo dreveným uhlím. Tak sme to tam urobili a boli sme takmer vyznamenaní za to, ako sa staráme o životné prostredie, zatiaľ čo v Koh-i-noore máme zariadenie za 20 miliónov korún (800-tisíc eur) likvidujúce výpary.
Sedíme v Galérii Myšák, čo nie je jediná nehnuteľnosť, ktorú vlastníte. Ako zárobkové pre vás sú?
Je to taký pocit istoty, kde máte trvalý príjem. Galéria Myšák je pre nás tak trochu rodinný klenot. Mám tu napríklad kanceláriu, kde trávim čas, keď prídem z Českých Budějovíc. Sú tu krásne výhľady do Františkánskych záhrad a úžasný pokoj.
Najmladším podnikom, ktorý ste do svojho holdingu pribrali, je poľnohospodárske družstvo Dobruška.
Áno, tam hlavne vsádzame na bioplynku, tento rok sa dokončuje investícia za 140 miliónov korún (5,6 milióna eur) a bude priamo dodávať plyn. Okrem nej sa tých 4-tisíc hektárov svojím spôsobom podriaďuje aj hovädziemu dobytku, ktoré sa na nich chová.
Ďalšou divíziou je hotelierstvo. Keď sme sa spolu rozprávali naposledy na stretnutí najväčších rodinných firiem v Chlumci nad Cidlinou, rozprávali ste historku manažérky jedného z vašich hotelov, ktorá podľa vás najlepšie demonštruje, aké problematické dnes toto odvetvie je…
Vy myslíte, ako hľadala kuchára a uchádzač jej na otázku, aký si predstavuje plat, povedal, že 20-tisíc (800 eur) a 40-tisíc (1600 eur) bokom, na ruku? Áno, to presne ukazuje, že zohnať dnes personál, najmä pre horské hotely, je niečo strašné – hlavne po zrušení EET, keď sú príjmy takmer nekontrolovateľné.
Prevádzkujeme dokopy štyri hotely: jeden na Churáňove, jeden vo Frymburku a dva v Třeboni. Úprimne hovorím, že je to divízia, ktorá je skôr záľubou.
V zahraničí máte šesť dcérskych spoločností. Kde všade sú?
Na Slovensku, v Poľsku, Nemecku, Taliansku, Bulharsku a Rumunsku.
Ako so ziskami zamávala vojna na Ukrajine a strata ruského trhu?
Prišli sme nielen o ten ruský, ale vlastne aj ukrajinský, kde ľudia nemajú peniaze. Nemôžeme vyvážať tuše, pretože obsahujú látky podliehajúce sankciám, a naopak dovážať drevo, kde sme brali sibírsky céder. Zo stromov, ktoré rastú u nás, ceruzku nevyrobíte. Teraz ho k nám dovážajú po mori z iných štátov.
Predtým sme vyvážali 20 percent, teraz ledva 10, takže to, že sme prišli o východný trh, poznať je. Na druhej strane by pre nás mohla byť výzvou samotná Ukrajina. Vojna má síce ekonomické dopady, ale ľudia tam normálne fungujú, ďalej chodia do práce či do školy. V minulosti sme do krajiny dosť vozili naše výrobky práve z Ruska. Možno nájdeme spôsob, ako spustiť výrobu priamo tam.
Vo svojich 77 rokoch ste stále veľmi čulý. Máte už plán na to, kedy holding odovzdáte kompletne svojim dvom synom a synovcovi?
Povedal som, že do „dôchodku“ pôjdem v roku 2027 a potom sa budem venovať výstavbe štvrte v Budějoviciach. Mám výhodu, že moja práca ma baví, nerobím to pre peniaze. Keď naozaj odídem, bude spoločnosť v dobrých rukách. Syn David má na starosti Gamu, mladší Vlastislav učí na Karlovej univerzite a dosť často vystupuje aj v televízii ako analytik. Strojársku divíziu zase stráži synovec Robert Záboj. So všetkými som v každodennom spojení – nehovorím im do toho, skôr synovia majú občas potrebu hovoriť do toho mne.
Mali ste niekedy ponuky na predaj firmy?
Na Západe sa ma na to občas pýtali, ale kto ma pozná, vie, že sa na to pýtať ani nemá. Nikdy by som to nepredal.
A je naopak nejaká firma alebo nehnuteľnosť, ktorú by ste radi v dohľadnej dobe kúpili?
Určite sa tomu nebránim, len tomu teraz nič moc do kariet nenahráva. Nie je to otázka peňazí, tie máme, ale skôr ponuky, aby nám dávala zmysel.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Jana Pšeničková.