Ukrajinský novinár Mstyslav Černov zachytil v trýznivom dokumente 20 dní v Mariupole začiatok ruskej invázie aj desivo osobný pohľad z mesta pod paľbou. Pre Oscara si prišiel so zmiešanými pocitmi.
„Asi budem prvý režisér na tomto pódiu, ktorý povie: ,Kiežby som tento film nikdy nenakrútil,’“ povedal Mstyslav Černov, keď preberal v Dolby Theatre sošku za najlepší dokumentárny film uplynulého roka.
Išlo o vôbec prvého Oscara pre ukrajinského tvorcu, čo by inokedy bol bezpochyby dôvod výhradne na radosť. V tej chvíli sa však nedalo oslobodiť od myšlienky, prečo vlastne dokument 20 dní v Mariupole vznikol a prečo mal Černov šancu vyhrať za neho prestížnu filmovú cenu.
Na pódiu by stál v nedeľu večer (10. marca) niekto úplne iný – keby Rusko 24. februára 2022 nezačalo inváziu na Ukrajinu. Vojnu, ktorá aj o dva roky neskôr stále pokračuje. A je dobre, že na ňu Černovovov dokument znovu vrhá svetlo vo chvíli, keď už mnoho ľudí vrátane politikov a političiek prestáva zaujímať a ich ochota pomáhať sa vytráca.
Toto svedectvo totiž sotva nechá niekoho chladným.
Ukazuje vo všetkej surovosti, ako sa bežný život zmení behom pár dní na živorenie bez elektriny, plynu či spojenia so svetom, na prežívanie v strachu o seba aj svojich blízkych v šialených podmienkach improvizovaných krytov, na nervózne sledovanie, ako sa blíži frontová línia k vášmu domovu až k takmer hororovým výhľadom, keď pod oknami prechádzajú tanky so symbolom Z.
Veľmi osobné svedectvo
Černov v dokumente sprevádza svojím ponurým hlasom, množstvo záberov je navyše z jeho pohľadu. Pôvodne sa aktérom stať nechcel, producentka Michelle Mizner však naliehala, nech sa tejto role ujme.
Dobre urobila. Režisérovo svedectvo je vďaka tomu nielen veľmi pôsobivé, ale aj osobné. Zblízka vidíme, ako rieši dilemu, či natáčať, alebo upokojovať tých, ktorí vydesene pobehujú po uliciach. Spolu s ním vnímame šok, keď sa v bezprostrednej blízkosti začnú ozývať výbuchy.
Ukrajinci najprv nechcú, aby ich Černov točil, ale potom zmenia názor: len nech má jeho prítomnosť zmysel. Len nech svet vidí tieto zverstvá.
Predovšetkým nás nenechá zabudnúť, že aj on je Ukrajinec, ktorý sa bojí o svojich blízkych, s ktorými z odrezaného mesta nemôže udržiavať kontakt. Černov zostal v Mariupole aj dlho po tom, čo ostatní ľudia a novinári odišli.
Vďaka tomu natočil unikátne a dôležité svedectvo, ako ruské tanky strieľajú na civilné budovy. Zábery na tehotné ženy z pôrodnice, ktorú Rusi rozstrieľali takmer nad ich hlavami, alebo tínedžerov, ktorí ešte pred chvíľou hrali futbal, ale teraz ležia v nemocnici s odstrelenými končatinami.
Ukrajinci najprv nechcú, aby ich Černov točil, ale potom zmenia názor: len nech má jeho prítomnosť zmysel. Len nech svet vidí tieto zverstvá. V dramatickom závere dokumentu jeho očami sledujeme, ako sa snaží z obkľúčeného Mariupolu uniknúť.
Nedovolí nám zabudnúť
Koniec jeho príbehu poznáme, ale je dôležité vidieť, kadiaľ viedol. Cesta plná dlhých záberov na vystrašených ľudí schovaných v pivniciach, na bezmocných zdravotníkov, na zdevastovaných rodičov oplákavajúcich svoje mŕtve deti, na ulice, ktoré vyzerajú skoro ako tie naše, ibaže sú plné vyrabovaných obchodov a opustených zdevastovaných domov, za ktorými Ukrajinci vykopali masové hroby.
Ako podotýka Černov: „Môj mozog bude zúfalo chcieť na toto zabudnúť, ale zábery z kamery mi to nedovolia.“ Natočil ich vyše tridsať hodín, výsledok zostrihal na hodinu a pol, zbiera zaň ceny – už na minuloročnom festivale Sundance, kde mal film premiéru, vyhral ocenenie divákov.
Niet divu. 20 dní v Mariupole je naliehavý, mrazivý a precízne natočený dokument, ktorý by mal vidieť každý. Nepokon treba súhlasiť s tým, čo o ňom vyhlásil jeho tvorca.
Kiežby tento film nikdy nevznikol.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorom je Ondřej Novotný.
