Ako šéf Falconu divákom priniesol deväťsto filmov, ako šéf CineStaru pomohol otvoriť trinásť multikín po celej republike. Jan Bradáč, ktorý pozná zákulisie českého filmového biznisu ako málokto, teraz po tridsiatich rokoch odchádza z oboch funkcií.
Na pristávaciu dráhu ostravského letiska mäkko dosadá športové lietadlo, z ktorého vystupuje pilot a rodák z neďalekej Opavy Jan Bradáč. Lietanie je jeho dlhoročná vášeň a kedykoľvek môže, rád spája zábavu s úžitkom.
„Česko má jednu z najhustejších sietí športových letísk a vo všetkých mestách, kde máme kiná, sa letisko nachádza. Kedykoľvek prialo počasie, na pracovné cesty do kín som rád lietal,“ hovorí vrcholový manažér, ktorý stojí na čele spoločnosti CineStar – prevádzkujúcej trinásť multikín po celej Českej republike s miliardovým obratom – od samého začiatku v roku 2001.
O niekoľko rokov dlhšie zároveň zastáva aj druhú pozíciu, šéfa čisto českej distribučnej spoločnosti Falcon, ktorú rovnako ako CineStar založil filmový magnát Pavel Vodička. „Bez zaváhania poviem, že je to môj profesijný otec. Ten skutočný zomrel skôr, než som vo Falcone stihol zavŕšiť prvú dekádu svojej kariéry. Náš obchodný vzťah s Pavlom sa prirodzene s vekom posunul a stali sa z nás viac než len manažér a majiteľ,“ hovorí na úvod Jan Bradáč.
A že ich spoločné filmové dobrodružstvo stálo za to. Falcon sa pod Bradáčovým vedením stal v roku 2024 najúspešnejšou českou filmovou distribučnou spoločnosťou, ktorá na trhu drží tretinový podiel s tržbami v kinách vo výške takmer 700 miliónov korún.
S Bradáčom na čele Falcon koprodukoval snímky ako Rok diabla, Horem pádem, Najkrajšia hádanka či Ženy v pokušení, a úplne samostatne vyrobil a do kín uviedol dvojicu filmov Marie Poledňákovej Líbáš jako Bůh a Líbáš jako ďábel.
Po troch dekádach práce sa teraz Bradáč z oboch pozícií sťahuje. „Nedávno som bol na sústredení s naším kickboxerským klubom. V mojich takmer päťdesiatich piatich rokoch som išiel zápasiť so synom, ktorý bude mať o tri mesiace osemnásť, takže je to v podstate dospelý chlap. V tej chvíli si človek uvedomí posun generácií. Toho chlapca už nikdy nemôžem poraziť. Síce ho občas prevýšim rozumom, lebo on je ešte občas hrrr, ale v rámci pravidiel ma úplne normálne zbije. A toto nechcem zažiť aj v biznise,“ vysvetľuje paralelu so svojím milovaným športom Jan Bradáč.
Nechcem, aby to znelo namyslene, ale môj cieľ je teraz naozaj taký, že si chcem od práce oddýchnuť. Je to naozaj drina. Ak chcete držať kontakt s trhom a neustále byť na úrovni toho, kto ho vedie – k čomu som vždy inklinoval –, musíte to robiť stále. Či sú Vianoce, letná dovolenka, nedeľa alebo štvrtok, ste v tom neustále. Nedá sa z toho vystúpiť, ak chcete ísť ďalej.
Jednoducho som sa rozhodol, že vystúpim, bez akejkoľvek zatrpknutosti alebo hnevu. Nechcel som odchádzať v momente, keď by som si povedal: Kašlem na to. To by nebolo správne. Ten správny moment je teraz – dospel som k nemu, veľmi intenzívne ho premyslel a dôkladne prebral so svojím najbližším partnerom a akcionárom Pavlom Vodičkom. Ten proces trvá už viac než rok. Nechcel som čakať, kým ma tréner vymení alebo mi povie: Pozri, už si starý, pomalý a nestíhaš.
Rozhodli sme sa, že s mojím odchodom sa tá dvojfunkcia rozdelí. Na čele CineStaru je môj nástupca dlhoročný kolega Miroslav Romančuk, ktorý tu sedemnásť rokov pôsobil ako operačný a prevádzkový riaditeľ a za tie roky firmu neuveriteľne pozdvihol – o tom nebola diskusia.
V prípade Falconu to bolo iné. Naša práca stojí najmä na dobrých dlhodobých vzťahoch so zahraničnými partnermi, od ktorých kupujeme filmy. Hľadali sme človeka zvonku a sme radi, že našu ponuku prijal Ondřej Kulhánek, ktorého poznáme roky. Stretávali sme sa ako konkurenti, keď pôsobil v distribúcii Bonton Film, aj ako partneri, keď sme od nich uvádzali filmy v našich multikinách CineStar.
Ako to vyzeralo na filmovom trhu, keď ste v roku 1995 nastupovali do Falconu?
Nastúpil som na pozíciu distribučného manažéra, ani som presne nevedel, čo tá práca obnáša. Proste klasické božie deväťdesiate roky. V polovici deväťdesiatych rokov mal každý filmový distribútor k dispozícii viac než osemsto fungujúcich kín – v každom väčšom meste aj menšej dedine. Premiéra sa robila v jednom z troch kín na Václaváku, ktoré mali sály zodpovedajúcej kvality. Film ste dali buď do Blaníku, Lucerny alebo Světozoru – a všetci o to súperili.
Ak bolo viac než tri premiéry, ktoré chcel niekto niekam dostať, ten štvrtý mal jednoducho smolu. Václavák bol vtedy najväčší multiplex v Česku na jednom námestí. Stávalo sa, že sa ľudia stretli „pod chvostom“ a povedali si: Pozrieme sa, kde čo hrajú, a potom sa rozhodneme, kam pôjdeme. Bola to veselá, naozaj prapodivná doba.
Filmová distribúcia však zároveň prechádzala prvou veľkou krízou, keď začala vysielať televízia Nova a ľudia zostali doma…
Zábava sa skutočne dostala ľuďom do obývačky a bol obrovský hlad po všetkom, čo v televízii predtým nebolo. Medzi rokmi 1993 a 1994 klesol počet divákov v kinách z 22 miliónov na dvanásť a následne z dvanástich na deväť v roku 1995. Keď som tú prácu robil trištvrte roka, začal som si klásť otázku, či som sa nerozhodol zle.
David Turecký pre Forbes Česko
Návštevnosť bola naozaj mizivá – a to aj v porovnaní s dneškom, keď do kina príde ročne trinásť miliónov ľudí, no za úplne iné vstupné. Ale vtedy sme sa dotkli pomyselného dna a začali pomaly stúpať.
V roku 1996 sa otvoril prvý multiplex v pražskej Galaxii, na prelome tisícročí začali vznikať multiplexy v nových obchodných centrách na „zelenej lúke“ a začalo sa tam zbiehať veľké množstvo ľudí. My sme v CineStaru otvorili prvé multikino v októbri 2001 v Hradci Králové a o tri týždne neskôr v Ostrave. Potom sa ďalší vývoj intenzívne rozbehol.
Ako sa to odrazilo na návštevnosti kín?
Od krízy v polovici deväťdesiatych rokov nastali dve veľké zmeny. Po prvé, v druhej polovici deväťdesiatych rokov sa začalo vo veľkom chodiť na české filmy. Objavil sa Kolja, Pelíšky a neskôr ďalší miliónový hit Titanic od Camerona.
Multikiná priniesli nový spôsob, ako filmy konzumovať a ako tráviť voľný čas. V prvej dekáde nového tisícročia sme po dlhých rokoch zažili obrovskú tržbovú aj divácku konjunktúru.
Streaming prepísal mapu, zmenili sa pravidlá hry. Prirovnal by som to k tomu, ako keby ste na futbalovom ihrisku povedali: zúžime ho alebo rozšírime, stále sa bude hrať na góly, ale budú sa strieľať už len z pokutového kopu.
Potom prišla druhá zmena. Keď skončil výnimočný rok 2010, v ktorom do kín zavítalo viac než trinásť miliónov divákov, tešili sme sa na ďalší rast v roku 2011. Počas prvých troch mesiacov sme však zistili, že pätina ľudí prestala chodiť do kina. Bolo to neuveriteľné prekvapenie, vôbec sme to nečakali. Bol to dozvuk finančnej krízy, ktorá zasiahla svet dva roky predtým, no v kinách sa prejavila až s oneskorením.
Zároveň v tom čase došlo k obrovskej technologickej premene v spôsobe premietania filmov. Medzi rokmi 2010 a 2011 skončil filmový pás a celá kinodistribúcia sa zdigitalizovala. Ľudia sa potom postupne začali do kín vracať a konjunktúra vrcholila až do roku 2019, keď ich navštívilo viac než osemnásť miliónov divákov.
V tom období ste sa s Falconom pustili aj do producentských vôd, keď ste začali sami vyrábať filmy. Prečo?
Páčilo sa mi, že okrem distribúcie, budovania a prevádzkovania kín a starostlivosti o vlastný zisk, čo bol hlavný cieľ, sme pozdvihovali celý trh a posúvali ho ďalej. Mám na mysli aj to, že sme v roku 2001 začali s koprodukciami českých filmov a niekoľko sme neskôr vyrobili ako producenti samostatne (2008 – 2012). Najmä druhý film Líbáš jako ďábel, ktorý sme s Mariou Poledňákovou natáčali z polovice v Maroku, bol neuveriteľné dobrodružstvo.
O rok neskôr som so svojou ženou Vendulou natočil dokument Fulmaya, dievčatko s tenkými nohami, ktorý sa – až na jediný deň – celý nakrúcal v Nepále, pretože práve tam jeho hlavná postava Dorota Nvotová pomáhala deťom v sirotinci.
Svoju doterajšiu producentskú dráhu som zatiaľ zavŕšil osobným veľkým míľnikom, keď sa nám v roku 2022 opäť s mojou ženou Vendulou a podľa jej scenára podarilo dostať do kín film Stínohra. Režíroval ho Peter Bebjak a zvládli sme ho natočiť aj napriek najprísnejším covidovým reštrikciám.
Pandémia vás výrazne ovplyvnila aj z pohľadu prevádzkovateľa kín, ktoré zostali zo dňa na deň zatvorené. Ako ste zvládli túto výzvu?
Počúvali sme názory: Zavrite kiná, aj tak už nikdy nebudete v prevádzke, už vás nikdy neotvoria. Neznelo sa mi to ľahko, bolo to naozaj ťažké. Strávil som štvrťstoročie prácou, ktorú by som mal teraz zabaliť a ísť domov? Snažil som sa nad tým premýšľať pragmaticky aj emočne a dospel som k rozhodnutiu, že má zmysel bojovať.
Počas celého covidu sme boli v kontakte s kolegami – či už cechovými, alebo naprieč trhom – a snažili sme sa zachrániť, čo sa dalo. Uvedomil som si, že kino ako také nezanikne. Že ten moment zdieľania, sociálny zážitok, je unikátny a iné miesto na sledovanie tohto druhu filmu neexistuje.
Bola na stole aj možnosť, že by ste niektoré kino zatvorili?
K takej krajnosti sme nikdy nedospeli. Vytvorili sme si krízový scenár, ktorý sme neustále aktualizovali. Stále sme apelovali na to, že je potrebné vymyslieť systémovú ochranu alebo podporu všetkým subjektom – kinám, distribútorom, producentom – ktorí v tomto smere skutočne ťahali za jeden povraz.
Povedali sme si, čo budeme robiť a čo chceme so štátom vyjednať. Nebolo to v tom, že zatvoríme jedno kino. Mali sme obrovské šťastie, že rok 2019 bol mimoriadne úspešný, a tak sme vďaka finančnému vankúšu dokázali krízu určitý čas ustáť. Naším cieľom však nebolo tento vankúš minúť. Plánovali sme, ako prežiť tri mesiace, päť mesiacov, osem mesiacov – až kým sme mohli znovu otvoriť. Jednoducho sme sledovali organizmus firmy ako celok a dbali na to, aby to ustála.
Streaming prepísal mapu, zmenili sa pravidlá hry. Prirovnal by som to k tomu, ako keby ste na futbalovom ihrisku povedali: zúžime ho alebo rozšírime, stále sa bude hrať na góly, ale budú sa strieľať už len z pokutového kopu. Je to pre nás zmena, s ktorou nič nenarobíme. Kiná nezmiznú, ale premenia sa.
Končí sa doba, keď sme potrebovali 450 sedadiel v sále a víťazil ten, kto mal najväčšiu kapacitu a dokázal prilákať najviac ľudí. Teraz smerujeme k sálam s nižšou kapacitou, komornejším a s väčším dôrazom na zážitok. Nedávno sme napríklad otvorili kino Boutique Cinema – väčšiu verziu obývačky, kde máte pohodlný gauč a pozeráte na dostatočne veľké plátno. Stojí to za to byť v kine, a nie doma. K tomu máme rôzne sály typu Gold Class, VIP sedačky, stále funguje IMAX, čo je už zavedená značka.
David Turecký pre Forbes Česko
Kvalita teda strieda kvantitu? Sústreďujete sa na individuálny zážitok?
Čiastočne áno, ale kvantitu tiež treba brať do úvahy vzhľadom na celok. V CineStar máme sály Theater Deluxe s kapacitou okolo dvestopäťdesiat miest, kde diváci sedia veľmi pohodlne, majú priestor na nohy, sledujú projekciu so špeciálnym ambientným osvetlením, ktoré vizuálne komunikuje s plátnom, a so zvukom, ktorý vás pohltí. Je to komplexný zážitok vysokej kvality.
Ako prevádzkovateľ viete, že máte 52 hracích týždňov a potrebujete ich naplniť. Snažíte sa ponúknuť špeciálny zážitok – alternatívne programy, koncerty, divadlá, prenosy z divadiel. Všetko sú to skvelé cesty, ako vyplniť čas, no neviem si predstaviť, že by alternatíva prevládla a film sa stal len doplnkom.
Aký je záujem o tie menšie butikové kiná?
Výborný. Vytvára to skupinu divákov, ktorá už nechce chodiť nikam inam, ako napríklad do Gold Class. Ak je film vypredaný, radšej si počkajú, než by šli do štandardnej sály.
Je reálne, že by sa návštevnosť vrátila na predcovidové čísla?
Keď sa pozrieme na súčasný trh, myslím si, že naozaj nie je dôvod plakať, aj keď by to na prvý pohľad mohlo niekoho zvádzať k opaku. Posledné tri roky – teda tri celé roky od ukončenia covidových reštrikcií – je zrejmé, že sa zmenil spôsob, akým ľudia trávia čas s filmom.
Ak sa pozriete na čísla za posledné tri roky, na čele rebríčka návštevnosti sa vždy objaví niekoľko rodinných titulov.
Mnohí zostali verní domácej obrazovke v rôznych podobách a do kina zablúdia oveľa menej často než kedysi, čo sa odráža na návštevnosti. Každoročne sa predá približne o päť miliónov lístkov menej ako v roku 2019.
Kritici môžu namietať, že rok 2019 bol mimoriadne úspešný, takže porovnávať s ním obdobie po covide nie je úplne presné. Dobre – pozrime sa teda na rok 2018, keď do kín prišlo viac ako šestnásť miliónov divákov, čo je stále o tri milióny viac predaných lístkov ako dnes.
A tie tri milióny niekde chýbajú. Môžeme nad tým lamentovať alebo sa tomu prispôsobiť. Takto jednoducho kráča svet a vývoj. Nikoho do kina nemôžeme nasilu dotlačiť, ale stále existuje dosť dôvodov, prečo ľudí lákať práve tam.
Kto dnes teda najčastejšie chodí do kina?
Medzi tzv. „chodičov“ – teda ľudí, ktorí idú do kina každý mesiac alebo raz za dva mesiace a cielene ho vyhľadávajú – patria dve skupiny. Jednoznačne mladé publikum vo veku 15 až 25 rokov, ktoré je však dosť prelietavé a nestále. Najsilnejšia a najvernejšia skupina je rodinné publikum.
Ak sa pozriete na čísla za posledné tri roky, na čele rebríčka návštevnosti sa vždy objaví niekoľko rodinných titulov. Najväčšiu radosť mi urobil napríklad minuloročný úspech animáku V hlave 2 od štúdia Pixar, ktorý prilákal 900-tisíc divákov. Tento rok sa mu pravdepodobne veľmi priblíži – a možno aj vyrovná – film Minecraft. Na toto publikum sa môžu kinári aj distribútori naozaj spoľahnúť.
Zvyšok príde len na veľké filmové udalosti?
Áno, ďalšiu skupinu tvoria ľudia, ktorí rozhodne nechodia pravidelne, výrazne si vyberajú, ale ak ich niečo zaujme, prídu v státisícoch či miliónoch. Za posledné tri roky k takýmto filmom patrili Vlny, Zápisník alkoholičky, Oppenheimer, Barbie alebo Avatar 2.
Dlho očakávaný druhý diel Avatara od Jamesa Camerona sa stal nielen finančne najúspešnejším filmom roka, ale aj celej histórie kín u nás – a po covidovej mizérii to bol pre nás veľký míľnik.
Žiaľ, neukazuje sa, že by tieto vydarené filmy opäť priviedli divákov k pravidelným návštevám kín. Keď prídu, tak opäť cielene. Prakticky už nevidím situácie, že by sa divák až na mieste rozhodol, či pôjde na film o 15:30 alebo na iný o 16:00. Tie časy sú preč.
David Turecký pre Forbes Česko
Keď s Janom Bradáčom rozoberáme rôzne spôsoby, ako presvedčiť diváka, aby opustil teplo domova, vynaložil nemalé peniaze a vybral sa do kina, prináša ešte jeden zaujímavý aspekt. Pripomína, že distribútor môže lákať len na to, čo mu ponúkajú globálne filmové knižnice – teda predovšetkým Hollywood a jednotliví lokálni producenti.
„Súčasná ponuka, žiaľ, nie je dostatočne atraktívna na to, aby sme sa mohli rozprávať o číslach, na ktoré sme boli kedysi zvyknutí. A covid s tým vôbec nesúvisí. Z tvorivého hľadiska chýbajú pôvodné námety – drvivú väčšinu najúspešnejších titulov tvoria prerábky, spin-offy, remaky alebo rôzne sequely. Jednoducho recyklácia toho, čo tu už bolo,“ opisuje Bradáč.
Ako jeden z príkladov uvádza ôsmy diel série Mission: Impossible, ktorý štúdio Paramount už čoskoro uvedie do kín – v Česku vďaka spoločnosti Cinemart.
„Na komunikácii je krásne vidieť, ako sa tvorcovia snažia živiť paletu tých dvadsiatich piatich rokov, počas ktorých jednotlivé diely vznikali. Snažia sa divákom pripomenúť všetky filmy, aby vedeli, čo vlastne tvorí vrchol celej série s Tomom Cruisom. Veľmi chcú tú recykláciu povýšiť na niečo, čo sa má samo osebe stať originálom. A vlastne ani neviem, ako to bude rezonovať u mladého publika, ktoré na začiatku tejto ságy ešte ani nebolo na svete.“
Pre českú tvorbu takáto recyklácia asi úplne neplatí. Ako hodnotíte súčasné české filmy?
Čo sa týka kreatívnej stránky, vidím tam určitú jednotvárnosť. Tvorcovia sa vydávajú cestou overených šablón, ktoré sa ukázali ako úspešné, a skúšajú ich v komerčnej distribúcii. Ale nesmieme rezignovať na originál. Nevadí, že za sto tridsať rokov boli vyrozprávané všetky príbehy – dôležité je vymyslieť dobrý príbeh a dobre ho vyrozprávať.
Nie je hanba ísť do toho s komerčným zámerom a povedať si: Robím film preto, aby naň prišlo veľa divákov. Je však potrebné urobiť ho remeselne dobre. Nesmie z neho kričať čistokrvný kalkul.
Pozitívum pre producentov je, že český divák je verný. Česky hovorené filmy sú dlhé roky mimoriadne populárne – približne štvrtina všetkých divákov príde na český titul, čo je naozaj veľmi dobré číslo.
Na tento rok je avizovaných šesťdesiat premiér českých filmov, čo je viac než jedna za týždeň. Unesie ich domáci trh toľko?
Nadbytok českých filmov vzniká preto, že producent sa dnes už nemusí spoliehať na vlastné peniaze, nemusí zadlžiť rodinu, čo kedysi mohlo byť až likvidačné. Existuje prepracovaný systém fondov a podpôr, z ktorých je možné film zafinancovať, a už v čase premiéry je zaplatený.
Filmy tak vznikajú v podstate za socialistických podmienok. Niektorým producentom už dokonca ani nejde o divákov. Snímka prejde kinom len preto, že je to podmienka grantu, no nikoho nezaujíma, že má nulovú návštevnosť. Niekedy mi kiná pripadajú ako odkladisko filmov.
Film ma očaril. Len mi trochu trvalo, kým som pochopil, že na svoj pôvodný sen nemám dostatok talentu.
Logicky to vyvoláva otázku, akú majú takéto snímky hodnotu. Keď sa pozriete na výsledky Českých levov, len výnimočne sa objavia vysokohodnotené filmy, napríklad Zátopek alebo Vlny, ktoré mali zároveň aj vysokú návštevnosť. Zvyšok je skôr veľmi okrajový, neviditeľný. Skoro sa mi zdá, akoby producenti týchto filmov nemali odvahu priblížiť sa divákovi, napríklad investíciou do marketingovej kampane.
Tento dotačný spôsob financovania sa už vyučuje aj na filmových školách?
Nedávno som bol pozvaný na FAMU, aby som študentom porozprával o komerčnej stránke filmovej distribúcie, ktorej sa venujem celé tie tri desaťročia. Vyučujúci povedal: Toto je dobré vedieť, ale nezabudnite, na akom ihrisku hráte – najdôležitejšie pravidlo je točiť filmy podľa OPM. Spýtal som sa: Čo je OPM? A on: Predsa Other People’s Money – peniaze iných ľudí.
Točiť „za peniaze iných“ je z pohľadu toho, že producenti nemusia pre svoje ekonomické aktivity ničiť svoje životy, dobrý prístup. Podľa môjho názoru to však nevyhnutne vedie k tomu, že sa po tvorivej stránke musia dostať do kompromisov alebo sa naopak úplne utrhnú z tvorivej reťaze. Musia sa vojsť do škatuliek konkrétnych grantov alebo sponzorov, ktorí chcú, aby sa vo filme objavil napríklad nejaký produkt.
Podľa toho sa to potom vymýšľa, „našróbuje“ a môžu tak vzniknúť veci, ktoré pôvodne vôbec neboli zamýšľané. Je dobré si uvedomiť, že miera vlastného rizika je veľmi ozdravná. Keď viete, že sami niečo riskujete, udrží vás to v určitej pozornosti, ktorú je dobré nestratiť.
Do filmového sveta sa opavský rodák Jan Bradáč dostal cez vlastné tvorivé ambície. Dva roky strávil na stavebnej fakulte ČVUT, aby zistil, že tento svet nie je preňho. Živil sa teda tým, že na hlavnej stanici expedoval balíky a batožinu, a premýšľal, čo ďalej. Hlásil sa na réžiu na FAMU, no nakoniec sa na piaty pokus dostal na produkciu. To už však začal pracovať pre Falcon a rozhodol sa, že školu nechá a naplno sa bude venovať filmovej distribúcii.
„Film ma očaril. Len mi trochu trvalo, kým som pochopil, že na svoj pôvodný sen nemám dostatok talentu. Dostal som sa k nemu inou cestou a práve tá sa pre mňa stala dôležitejšou než sen samotný,“ spomína Bradáč.
Svoje skúsenosti z distribúcie, prevádzky kín a predaja filmov plánuje teraz spísať do učebnice pre študentov filmových škôl. „Myslím si, že som toho zažil celkom dosť a ucelené skriptá na túto tému u nás chýbajú. Nechávam to dozrieť,“ prezrádza Bradáč jeden zo svojich plánov, ktoré chce uskutočniť po tom, čo za sebou zavrie dvere svojej kancelárie na pražskom Smíchove.
„Prvé dva mesiace určite nebudem robiť nič. Myslím tým nič s veľkým N na začiatku. Chcem byť so svojou ženou, deťmi, budeme cestovať. Kúpil som si nový cestný bicykel. Chcem lietať – to je úžasný koníček,“ opisuje manažér, ktorý so svojou manželkou, scenáristkou a režisérkou Vendulou Bradáčovou v minulosti natočil pre Stream sedemdielny program Kokpit dokorán, v ktorom v rámci stého výročia republiky obleteli celý štát.
Nevylučuje, že sa v budúcnosti ako producent pustí do ďalšieho projektu.
Zároveň odmieta, že by sa v päťdesiatich piatich chystal do dôchodku. „Na to je priskoro, navyše nemám ani toľko peňazí, aby som do konca života nemusel nič robiť. Skôr to chcem robiť inak. Z filmovej brandže neodchádzam v zmysle, že by som sa o film prestal zaujímať. Rozhodne to neznamená, že by som sa už nikdy nepozrel na žiadne čísla, ale chcem sa na ne pozerať z inej perspektívy. Veľmi ma teraz láka stať sa pozorovateľom.“
