Jana Kirschner patrí už dlhé roky k najúspešnejším hudobníčkam Slovenska. Málokto však vie, že vo svojich začiatkoch podpísala nevýhodnú zmluvu s manažérom, ktorú sa jej len nedávno podarilo ukončiť po dlhých právnych ťahaniciach.
Je krátko po raňajkách, stretávame sa v Prahe, kde práve koncertuje. Jana Kirschner s nami sedí na hotelovej terase a veľmi úprimne hovorí o svojom živote. O tom, ako sa jej na súde podarilo ukončiť jednu tridsaťročnú zmluvu a mala pocit, že začína odznova, o peniazoch, ktoré vždy brala naľahko, a pritom dokáže finančne uživiť aj unikátne hudobné projekty.
Môžete povedať, akú najhoršiu zmluvu ste podpísali?
Prvých päť rokov som podpísala všetky svoje najhoršie zmluvy, teda presnejšie jednostranne nevýhodné.
Máte príklady chýb, ktoré ste urobili?
Ja som odstrašujúci príklad, ako to nerobiť. Teraz sa snažím pomáhať mladým hudobníkom a moja prvá rada znie – a zdá sa mi to až vtipné –, aby si našli dobrého právnika. Nech nepodpisujú nič, na čo sa právnik nepozrie. Tie baby sú už múdrejšie, navyše aj hudobný biznis sa zmenil.
Doba sa pomaly mení
Už to nie sú divoké deväťdesiate roky.
Áno. Je iné fungovanie, morálka, aj muzikanti majú väčší prehľad. Poučili sa aj z našich chýb. Aj tak sa však stále stretávam s tým, že niekto spraví nejakú blbosť, niečo podpíše, dá niekomu svoju hudbu, z ktorej profituje niekto druhý. Pre umelca je nevýhodné napríklad aj fungovanie na Spotify, hoci sa snažia aj o dobré veci, ako je podpora žien v hudobnom biznise. Vytvoril sa tu priestor, kde sa vaša hudba dostane k niekomu aj na opačnom konci sveta, čo by bolo skvelé, ak by zas neboli uprednostňované iba veľké „labels“. Tie potom tlačia na nezávislých umelcov, ponúkajú im nevýhodné zmluvy a argumentujú, že sa vďaka nim dostanete do exkluzívnych playlistov.
Jana Kirschner. Foto: Jakub Gulyás
Koľko vám ročne vynesie Spotify?
Z toho sa žiť nedá. Je však pár umelcov, ktorým streaming generuje celkom slušné peniaze. Ide najmä o hip-hop. Myslím si, že preto sa aj zrýchlilo generovanie hudby, lebo mladí dávajú na Spotify viac a viac skladieb. Tým sa však znížila kvalita, prestali sa platiť štúdiá, každý dnes môže nahrávať doma. Všade sa šetrí a je to cítiť aj počuť. Na Slovensku stále nemáme základnú infraštruktúru, manažment, promotérov, booking agentov, výborných špecializovaných právnikov máme možno dvoch. V porovnaní s Českom sme v mnohom na úrovni batoľaťa. Každý to len nejako po svojom lepíme a robíme, čo sa dá.
Je to rozvod
Vy už dobrého právnika máte?
Už roky. V jednom momente som mala dokonca až troch, lebo jeden mi nestačil. Musela som si ich najať na ukončenie tej najbolestivejšej zmluvy.
Šlo o ten tridsaťročný kontrakt s vydavateľstvom?
Nie, bol s mojím manažérom Jozefom Šebom, ktorý so mnou strávil prvých pätnásť rokov mojej hudobnej kariéry. V začiatkoch som s ním ako osemnásťročné dievča podpísala zmluvu o spolupráci na tridsať rokov. V hudobnom priemysle to bola bežná prax. Niekto vás nájde, investuje do vás čas, peniaze, dá vám kompletný servis. Vy máte talent, on kontakty a nos na hity. Na zmluvu som po rokoch zabudla.
S vaším manažérom ste mali ľudsky blízky vzťah, nie?
Veľmi. Boli sme ako rodina.
To je zvlášť náročné – ísť do sporu s niekým, koho máte rada.
Je to rozvod. Obom stranám to nie je príjemné. Stále cítim to puto. Na niečom ste spolu roky pracovali, no v jednom momente zistíte, že vaše cesty sa hudobne rozišli. To je v poriadku, každý sme niekam dospeli a bol správny čas rozdeliť sa, ale nenašli sme spôsob. To sa deje aj vo vzťahoch. Myslím si, že nám obom je to ľúto. Odrazu sme sa ocitli v súdnej sieni a ja som cítila, že je koniec. Sudkyňa zmluvu ukončila na základe morálnej stránky. Keď som ju podpísala, bola som veľmi mladá a nemala som šajnu, čo v tej zmluve je. Vedela som však, čo by prišlo, ak by som ju nepodpísala. Bola som vtedy uprostred nahrávania prvého albumu a domov do Martina sa mi nechcelo vrátiť. Môj sen bol predo mnou a stačil jediný podpis.
Kedy sa udial súd o ukončení zmluvy?
Počas covidu, asi tri roky dozadu. Navyše malo veľkú symboliku, že sa odohral neďaleko nášho bytu, kde ma Jožko prvý raz vyzdvihol v roku 1996 na svojom bielom Forde Mercury. Súd v Martine sa totiž nachádza hádam sto metrov od dvora pod naším bytom, v ktorom som vyrastala.
Kruh sa tak uzavrel. Ja som tam sedela ako 43-ročná žena, bolo to pre mňa neuveriteľne silné a emotívne. Rozsypaná som vyliezla zo súdnej siene a môj brat, ktorý je obrovský chlap, ma objal. Cítila som sa ako osemnásťročné dievča a mala pocit, že začínam odznova. Po tridsiatich rokoch som tam stála zasa, tentokrát už len sama za seba. Veľmi zvláštny pocit.
Nie je to v umeleckom svete častý scenár? Mladí ľudia prídu, veľmi chcú a všetko podpíšu, len aby uspeli.
Je to dosť častý scenár. Myslím si, že sa to deje hlavne na platformách talentových súťaží – je jedno, čo tam je, dajte sem ten papier. Je to najčastejšia chyba, ktorú mladí umelci robia – že nečítajú zmluvy.
Viete si dnes s Jozefom Šebom napríklad zatelefonovať?
Mám pocit, že budeme vždy prepojení, i keď je to rozvod – s tým, že vám zostanú spoloční priatelia, spomienky, lebo ten náš svet je veľmi malý. Idem niekam a často počujem „pozdravuj Jožka“. Nedá sa vymazať dvadsať rokov života. Ja som dospela do štádia úplného zmierenia. Ľudské konanie a ľudské príbehy nie sú nikdy „jednovrstvové“. Myslím si, že jeho tiež mrzelo, ako sa aj hudobne vzďaľujem od toho, čo spolu so mnou vybudoval. Na nikoho nemám ťažké srdce. Vážim si, čo pre mňa urobil, ale bol čas ísť ďalej. Symbolicky mi to ukončenie zmluvy dalo možnosť vykročiť a nadýchnuť sa.
Dnešný stav je aký? Všetky nevýhodné zmluvy máte ukončené…
Zmluvy sú ukončené.
A teraz, keď ste už sama za seba, aký model fungovania ste zvolili?
Uvedomila som si, že mám v rukách to, čo nahrávacie spoločnosti nemajú. Mám najväčší kapitál, ktorým som ja sama. Moja schopnosť tvoriť, mať v hlave vlastné myšlienky, melódie a texty. To našťastie za tie roky nezmizlo. Stále som prekvapená životom, fascinovaná jeho pestrofarebnosťou. Stále mám chuť tvoriť aj pomáhať mladým umelcom.
Ekonomický zázrak
Dejú sa vám stále také neočakávane veci, ako napríklad pri projekte Moruša? Konkrétne to, že na jeho naplnenie ste potrebovali ďalšie peniaze, tak ste na poslednú chvíľu šli do spoločnosti Orange a dokázali s nimi dohodnúť sponzorstvo.
Už do firiem nevbieham, ale posielam maily. Aj teraz, týždeň pred začiatkom turné k novému albumu Obyčajnosti, som zohnala sponzora. Poslala som im jeden veľmi úprimne napísaný mail…
Čo ste im napísali?
Môžem vám ho prečítať. (smeje sa) Uverejníme ho ako návod na oslovenie firiem. Podporila nás spoločnosť, ktorá mi je blízka. Mali sme vypredané turné a zo sponzorských peňazí vieme fungovať ďalej.
Samotný predaj albumov neprináša veľké peniaze, zaplatia sa akurát náklady. Ak chcete fungovať a robiť kvalitné veci na dobrej úrovni, vizuálnej či zvukovej, chcete zaplatiť tých najlepších ľudí, tak náklady na vydanie albumu, ako je Obyčajnosti, sa pohybujú v cene 50- až 60-tisíc eur.
Vrátili sa vám?
Ešte nie, ale vrátia sa, a to tak, že nebudeme v strate. Nepôjdem za to na mesiac na dovolenku na Bali, ale ani po tom netúžim, takže v pohode. (smeje sa)
Keď sme s vami pred rokmi robili rozhovor, vraveli ste, že pre všetkých v kapele ste taký ekonomický zázrak. Keď na vás príde finančná kríza, zapnete všetky senzory a peniaze zarobíte. Skrátka viete nájsť chodníčky. Zmenilo sa na tom niečo?
Účet sa naplní, ale rýchlo sa aj vyprázdni. (smeje sa)
Takže večný model?
Neviem, či je večný, tak sa na to nepozerám. Nie som finančne vzdelaný človek, no nejako intuitívne ovládam tie mechanizmy, ako by to asi malo fungovať. Viem, čo by som mala robiť a v akej chvíli. V hlave mám stovky nápadov, no aj tak to nakoniec zlyhá na tom, že peniaze pre mňa jednoducho nie sú až taká hodnota.
Ale človek ich potrebuje.
Jasné, aj vďaka peniazom môžem robiť krásne veci, tvoriť a cestovať. Ale nežijem pre peniaze. Nie sú pre mňa meradlom úspechu ani šťastia.
Ak však chcete rýchlo zarobiť, aký je váš najjednoduchší recept?
Napísať hit. (smeje sa)
Alebo e-mail.
Alebo. Často sa spomína, že mladá generácia nemá hlad. Nedávno som videla rozhovor s Cristianom Ronaldom, ktorý presne povedal, že mladí futbalisti sú fantastickí, ale čo im chýba? Ten hlad. Nemajú hlad, že niečo chcú, že to musia dokázať, že nie je iná cesta.
Vy máte hlad stále?
Ja som stále veľmi hladná. Nechcem povedať „nenažratá“, ale stále pociťujem hlad po nových veciach, skúsenostiach, výzvach.
Veľký rozhovor s Janou Kirschner si môžete prečítať v aktuálnom vydaní magazínu Forbes.
