Za šestnásť rokov svojej učiteľskej praxe ešte nestretol človeka, ktorého by nedokázal naučiť hrať na klavíri. Michal Mrocek búra zaužívané stereotypy a dokazuje, že aj s inštrumentálnou hudbou sa dá robiť veľkolepá šou.
Hrať na klavíri učíte pomocou špeciálnej metódy, ktorú ste sami vyvinuli. Ako funguje?
Na konzervatóriu som pochopil, že štýl, akým dnes ľudia pristupujú k výučbe klavíra, nie je správny. Núti žiakov opakovať tie isté melódie a etudy, ktoré ich ani nebavia. Už vtedy som vedel, že musím niečo zmeniť, no vymaniť sa z tohto zaužívaného systému nebolo ľahké. Pre mnohých učiteľov sú osnovy výhodné, lebo vďaka nim každý deň presne vedia, čo ich čaká.
Ja každému žiakovi personalizujem repertoár na mieru, podporujem to, v čom je dobrý, na tom staviam a popritom pracujem na tom, čo mu nejde. So žiakmi hrám akúkoľvek hudbu, ktorú majú radi – hiphop, pop, jazz… Budujem v nich vášeň pre klavír a hudbu.
Zároveň si myslím, že keď sa niekto učí hrať na klavíri, nemá na tom pracovať najmä doma. Doma si má iba s láskou odohrať. Tú drinu s ním má urobiť učiteľ na hodine. Mnohí ma strašili, že s týmto prístupom k žiakom určite vyhorím, no učím už šestnásť rokov a stále ma to takto baví.
Zdroj foto: Michal Mrocek
Aké predpoklady musí podľa vás človek mať, aby sa naučil hrať na klavíri?
To, že človek na hranie na klavíri potrebuje talent, je z môjho pohľadu iba mýtus, ktorý sa zaužíval. Talent má každý, otázka je, či nájde učiteľa, ktorý ho v ňom dokáže rozvíjať. Myslím si, že učiteľ by mal byť niekto blízky, na koho sa žiak teší a kto zároveň rastie spolu s ním.
Odučil som už viac ako tristo ľudí a ani pri jednom by som nepovedal, že nemá talent. Veľakrát som dokonca na úspechy svojich žiakov viac hrdý ako na svoje vlastné. Viem, koľko mi trvalo, kým som sa naučil hrať, a ako rýchlo to zvládnu oni. To je pre mňa úžasná motivácia.
Za aký dlhý čas sa vďaka nej človek naučí samostatne hrať?
Je to individuálne, ale aj ľudia, ktorí s klavírom nikdy nemali skúsenosť, sú po troch-štyroch rokoch schopní koncertovať, improvizovať a mnohí sa púšťajú aj do komponovania. Keďže na svoje hodiny mám dnes poradovník na dva roky, nemusím naťahovať čas, kým ma môj žiak ešte potrebuje. Snažím sa, aby bol čo najskôr samostatný.
Zdroj foto: Michal Mrocek
Špecializujete sa na učenie dospelých, ktorí majú často rodiny, úspešne rozbehnuté kariéry. Čo ich motivuje, aby sa učili hrať na klavíri?
Často práve to, že vďaka referenciám mojich bývalých žiakov vidia, že sa to dá. To je totiž ďalšia mylná dogma, že deťom sa učí hrať ľahšie ako dospelým. Moja prax ukazuje, že dospelí vedia pri hre využiť vedomosti, ktoré deti ešte nemajú. Navyše majú lepšie rozvinutú jemnú motoriku, abstraktné myslenie. Je pravda, že dieťa je „nepopísaný list“ a že to môže byť jeho benefit, no neplatí to vždy.
Mal som žiaka, ktorý sa celý život živil ako stavbár, o hudbe nevedel nič, no veľmi túžil zahrať svojej dcére na svadbe. Zvládol to za rok a všetci svadobčania boli v nemom úžase. Takýchto krásnych príbehov mám desiatky.
Mal som žiaka, ktorý sa celý život živil ako stavbár, no veľmi túžil zahrať svojej dcére na svadbe. Zvládol to za rok a všetci svadobčania boli v nemom úžase.
Tento prístup ste vyvinuli najmä preto, aby vaši žiaci nemuseli s klavírom začínať ako vy. Aké boli vaše hudobné začiatky?
Vyrastal som v chudobnej rodine a som rodičom naozaj vďačný, že ma dali na klavír. Pochádzam z Oravy a na hodiny klavíra som dochádzal štyri kilometre peši. Rodičia mi síce dávali drobné na autobus, no ja som si za ne radšej kúpil pelendrek. (smiech) S klavírom som začínal veľmi skoro a už ako dvanásťročný som sa stal organistom v našom kostole, kde som bežne hral a spieval pre šesťsto ľudí. Pomohlo mi to zvládnuť trému a naučiť sa vystupovať.
Z domu do Bratislavy som odišiel už ako pätnásťročný. Na štátnom konzervatóriu som mal úžasného pána profesora. V šestnástich som už začal viesť prvé hodiny klavíra, najmä preto, aby som finančne pomohol rodičom. Aj to bola pre mňa skvelá škola. Naučil som sa vybudovať si rešpekt aj u oveľa starších ľudí. Neskôr som absolvoval aj klavírne kurzy vo Viedni, kde som tiež aj učil a spoznal mnohé osobnosti. Tam som začal aj koncertovať.
Zdroj foto: Michal Mrocek
Koncertovať a komponovať vlastné skladby ste neprestali ani po návrate do Bratislavy. Aké je vaša tvorba?
Keď už som mal ako učiteľ vybudovanú povesť, ponoril som sa do komponovania. Podarilo sa mi k mojim skladbám vytvoriť aj dvanásť klipov. V rámci ich výroby som už priniesol klavírne krídlo na heliport, jedno piano som spálil a v ďalšom na mňa dve požiarnické autá striekali šestnásťtisíc litrov vody. Takto sa snažím ľudí viac vtiahnuť do svojej hudby. Aj vďaka tomu majú moje klavírne skladby na YouTube stovky tisíc prehratí.
Som veľmi hrdý aj na svoj vlastný koncept Piano Gala Show. Som presvedčený, že by sme mali dávať z talentov, ktoré sme dostali. Piano Gala Show je preto benefičný koncert, no zároveň je to veľkolepá šou svetového formátu. Koncert je podujatie, kde si človek sadne a počúva, no ja chcem šou, ozajstné gala. Hoci ma mnohí odrádzali, moja šou býva mesiac pred termínom beznádejne vypredaná.
Za prvé dva ročníky som tak mohol finančne podporiť seniorov s onkologickými ochoreniami a na ďalší rok aj deti prostredníctvom Slovenskej nadácie pre UNICEF. Teraz som už naplno ponorený do príprav tretieho ročníka, ktorý bude na jeseň.
