Patrícia Gajdošociová vyštudovala psychológiu na Prešovskej univerzite, v súčasnosti si robí doktorát a zameriava sa pritom na novodobý fenomén – klimatickú úzkosť. Tá postihuje najmä mladých ľudí, ktorých obavy o budúcnosť planéty niekedy zasahujú natoľko, že v bežnom živote nedokážu fungovať bežným spôsobom. Napríklad aj tak, že z domu nedokážu vyjsť bez fľaše vody.
Okrem výskumu klimatickej úzkosti Patrícia spoluzaložila iniciatívu @psychozaklímu a je spoluautorkou učebnice Ako učiť o klimatickej zmene. Spolupracuje tiež s environmentálnymi organizáciami Broz, Klíma ťa potrebuje, Strom života, Človek v ohrození či Pontis. Okrem toho je lektorkou učiteľov v rámci organizácie V Lavici a o klimatickej úzkosti prednáša aj na školách.
Patrícia Gajdošociová Foto: archív respondentky
Prvou bola Greta Thunberg
Čo je vlastne klimatická úzkosť?
Je to silný a stály, možno aj chronický strach z klimatickej zmeny. Táto úzkosť sa týka existenčných obáv, takže ju zaraďujeme do kategórie tém, akou je napríklad aj smrť. Zjednodušene povedané, pri klimatickej úzkosti sa ľudia boja zániku planéty, zániku populácie, biodiverzity a životného štýlu.
Ide o pomerne nový fenomén. Kedy sa táto téma začala viac rozoberať?
Túto tému do širšieho povedomia priniesla švédska klimatická aktivistka Greta Thunberg. Ako prvá začala verejne hovoriť o svojom strachu z klimatickej zmeny a od roku 2018 začali postupne na túto tému pribúdať rôzne výskumy, psychologické texty a články v médiách.
Poznáte eko-emócie?
- ekologická vina: vzniká, keď máme pocit, že sme nesplnili osobné alebo spoločenské normy pro-environmentálneho správania
- ekologický žiaľ: smútok pociťovaný v súvislosti so zažitými alebo očakávanými ekologickými stratami, napr. miznutie fauny a flóry, strata zaužívaného spôsobu života, strata osobnej identity vytvorenej vo vzťahu k prírodnému prostrediu
- ekologický hnev: hnev voči systému a ľuďom, ktorí dopustili degradáciu planéty
- ekologická nostalgia: vzniká v situáciách, keď sa ľudia vracajú na známe prírodné miesto, ktoré sa počas ich neprítomnosti zmenilo dôsledkom zmeny klímy
- solastalgia: vzniká u ľudí, ktorí zažili deštrukciu prírodného prostredia v blízkosti svojho domova, bola pozorovaná napr. u ľudí, kde v blízkosti ich domov spustili ťažbu uhlia, na Slovensku sa vyskytuje u ľudí, ktorí sa museli vysťahovať zo svojich domovov počas výstavby vodných nádrží
- ekologická hanba: znevažovanie a zosmiešňovanie klimatického aktivizmu, alebo naopak, znevažovanie nečinnosti
Ktorú časť populácie táto úzkosť najčastejšie postihuje?
Najviac ovplyvňuje mladých ľudí a začína sa to na strednej škole, niekedy aj skôr. Deje sa to zhruba vo veku, keď si deti začnú viac uvedomovať vonkajší svet, preto aj výskumy viac cielia na mladých ľudí.
Aké sú symptómy tejto úzkosti?
Klimatická úzkosť ovplyvňuje ich každodenný život. Symptómy môžu byť mierne alebo závažné. Medzi mierne zaraďujeme smútok, nepokoj, vtieravé myšlienky, ale napríklad aj poruchy spánku.
K závažným príznakom zaraďujeme sebapoškodzovanie, úzkostné a depresívne stavy. Objavuje sa napríklad aj klimatická anorexia a ortorexia (prílišné zameranie sa na zdravé potraviny, pozn. red.). Ľudia vedome vynechávajú potraviny, o ktorých si myslia, že ich produkcia poškodzuje planétu, či už zberom, pestovaním, alebo chovom.
Bez fľaše vody ani na krok
Pracujete aj ako školská psychologička. Stretli ste sa s týmito prejavmi aj u vás v škole?
Určite áno. Jedna žiačka napríklad nedokáže vyjsť z domu, keď pri sebe nemá fľašu s vodou. Dôvodom je jej strach z budúcnosti. V podstate sa bojí, že nebude mať prístup k vode, pretože budú ohrozené vodné zdroje, a tak si so sebou všade nosí vodu.
Všimli ste si aj nejaké iné prejavy?
Pozorovať môžeme aj príznaky vyhorenia žiakov a žiačok, ktorí sa aktívne angažujú v tejto téme, alebo nárast klientov a klientok zvykne byť aj po extrémnych prírodných javoch.
Ilustračné foto: Li-An-Lim / unsplash.com
Napríklad?
Napríklad vtedy, keď sme tu mali za posledné roky zvýšený výskyt tornád, ničivých búrok či vĺn horúčav. Klienti a klientky sa vtedy cítia vystrašení a zúfalí, riešime s nimi hlboký pocit beznádeje, sklamania zo zanedbania problému a ťarchu zodpovednosti, ktorá na nich padá v súvislosti s riešením klimatickej krízy.
Kam z hľadiska psychologickej vedy zaraďujeme klimatickú úzkosť?
Patrí do škály eko-emócií, správne by sa mala nazývať ekologická úzkosť, ale pod vplyvom médií sa zaužíval skôr termín klimatická úzkosť. I keď primárne postihuje mladých ľudí, prípady takejto úzkosti už boli zaznamenané aj u starších ľudí. U nich boli však skôr zaznamenaný trochu iný druh eko-emócií.
Aký?
Starší ľudia sa napríklad cítia ohrození, vykoľajení či dokonca pociťujú nebezpečie, pretože vidia, že v dnešnom svete sa už nemôžu spoľahnúť na pranostiky, vzorce počasia, ktoré dlhé roky platili v minulosti. Dnešný svet je iný, a to v nich vyvoláva obavy.
Keď sa vrátime k mladým ľuďom, ako môže rodič zistiť, že jeho dieťa trpí klimatickou úzkosťou a ako má s tým pracovať?
Pravdu povediac, je to dosť ťažké zistiť. Klimatická úzkosť nie je diagnóza a ani ju nechceme takto patologizovať. Môže totiž mať aj istú motivačnú funkciu, lebo človek sa vďaka nej môže správať viac ekologicky. Zistíme to však podľa príznakov. Keď vidíme, že myšlienky na klimatickú zmenu narušujú každodenné fungovanie dieťaťa, dá sa hovoriť o úzkosti.
Keď sa kvôli týmto myšlienkam a strachu nedokáže dieťa sústrediť na školu, na učenie alebo na iné aktivity, ktoré malo dovtedy rado. Pomôcť s tým môže psychológ.
Ako pracovať s klimatickou úzkosťou?
- Pocity o klimatickej kríze nepotláčajte, dovoľte si ich precítiť, pretože emócie, ktoré potláčame, postupne naberajú na sile. Ak si hovoríme, že ich nemáme cítiť, budeme ich cítiť v ešte väčšej miere.
- Nájdite si komunitu ľudí, u ktorých je pravdepodobné, že prežívajú situáciu spojenú s klimatickou krízou podobne ako vy, kde môžete zdieľať svoje pocity a skúsenosti s touto témou a nájsť podporu.
- Strávte aspoň dve hodiny týždenne v prírode, pretože príroda pomáha s príznakmi úzkosti a stresom. Je dôležité tráviť čas v prírode aktívne, všímavo si uvedomovať všetky prírodné prvky a tráviť čas v prírodnom prostredí, ktoré je bohaté na biodiverzitu.
- Budujte si aktívnu nádej – tá nás posunie od pasívneho postoja k aktívnemu konaniu.
Ako takáto pomoc vyzerá?
Využíva sa napríklad takzvaná aktívna nádej. Ide o cvičenia zamerané na budovanie aktívnej nádeje a ich podstatou je, že nečakáme, že sa aktívne zapájame do toho, aby sa nepriaznivý klimatický stav zlepšoval. Môže pritom ísť aj o malé veci, ktoré v našich životoch zmeníme či upravíme. Dobrý tip je vyhľadať si komunitu podobne zmýšľajúcich ľudí, kde sa o tejto téme hovorí otvorene a kde sa za to nikto nikomu nesmeje.
Existujú aj prieskumy o tom, že nepriaznivé vyhliadky z pohľadu klimatickej zmeny ovplyvňuje ľudí v ich rozhodnutí priviesť na svet deti. Do akej miery je to podľa vás reálny problém?
Je to oveľa zložitejšie. Na rozhodnutie nemať deti totiž nevplýva len klimatická zmena. Mladí ľudia majú aj ekonomické obavy a okrem toho je tu aj aktívne rozhodnutie dobrovoľnej bezdetnosti. Nie všetci chcú mať deti, i keď spoločnosť akoby automaticky očakáva, že všetci ich mať budú.
V prvom rade hovoríme, že je v poriadku mať deti a tiež je v poriadku nemať deti. Myslím si, že tlak spoločnosti z tohto výsostne osobného rozhodovania je príliš veľký. Ale to je už trochu iná téma.
Akým spôsobom by sme teda s deťmi či mladými ľuďmi o klimatickej zmene mali rozprávať?
V prvom rade treba byť opatrní a zdôrazňovať najmä pozitívne riešenia, ktoré už sú vymyslené. Napríklad na zníženie uhlíkovej stopy. Určite netreba deti strašiť o topení ľadovcov a hovoriť im o podobných katastrofických scenároch.
Dobré je rozprávať sa o tom, čo každý človek môže robiť, aby prispel k zlepšovaniu tejto situácie, ale aj ponúknuť zapojenie do rôznych ekologických skupín. Zároveň je veľmi dôležité budovať u detí odmalička vzťah s prírodou, učiť ich, že sme jej súčasťou a že ju treba chrániť.
