Predtým natáčal amatérske airsoftové videá a pôsobil v polícii, dnes cestuje po svete a je jediným Čechom a jedným z hŕstky fotografov, ktorí majú oprávnenie fotografovať pre luxusné hotely značiek ako Ritz-Carlton, St. Regis alebo Edition Hotels zo skupiny Marriott. Ako sa 34-ročný samouk zo severných Čiech dostal až na vrchol svetovej hotelovej fotografie?
Jiří Lízler ako 14-ročný prepadol airsoftu, neskôr sa dostal k polícii a trénoval so špeciálnymi jednotkami. Vždy ho však najviac bavilo zásahy natáčať. Od videí prešiel aj k fotografovaniu.
„Fotil som ľudí, ktorí ma zaujímali – tak som sa dostal napríklad ku Kovymu alebo Jirkovi Královi. Firemné portréty ma príliš nenapĺňali a zisťoval som, že najviac ma baví fotografovať architektúru,“ spomína 34-ročný fotograf na svoje začiatky pri raňajkách v hoteli W Prague, ktorého priestory s objektívom už tiež dôverne preskúmal.
Fotograf – samouk
Fotografiu v škole nikdy neštudoval, všetky postupy sa naučil z YouTube videí a svojpomocne metódou pokus–omyl.
„Sledoval som videá amerických a britských fotografov, ktorí sa veľa venovali aj oceňovaniu svojej práce,“ rozpráva. V tom čase už fotil pre realitné kancelárie a architektov a keď sa biznisové princípy, ktoré fungujú v zámorí, snažil aplikovať v Česku, narazil vraj na miestnu realitu, ktorá často nerieši licencie a nechápe nastavenie cenovej hladiny.
V roku 2016 získal Jiří Lízler svoju prvú zahraničnú objednávku – a to hneď do Kataru. „Bola to reklama pre výrobcu minerálnych vôd Rayyan Water. Našli si ma náhodou na Behance – chceli krajinu s ľuďmi podobnú tej, akú som mal vo svojom portfóliu. A tak som tam vyrazil s manželkou a kamarátom,“ hovorí Jiří Lízler.
Keď sa vrátil, uchádzal sa o podobné zákazky v českých reklamných agentúrach. Tie zaujal jeho prístup k fotografovaniu ľudí.
Jiří Lízler
„Platil som si vtedy online lekcie Američana Petera Hurleyho venované portrétu a vďaka tomu, že sa mu moje fotky páčili, som získal certifikáciu. A to som fotil len na Canon za 13-tisíc a so svetlami, ktoré som si sám vyrobil,“ hovorí Lízler s tým, že bol vtedy jediným schváleným fotografom tejto portrétnej platformy v Česku.
Plán B
Z ľudí však postupne prešiel na hotely. „Butikové hotely vyžadovali perfektnú kvalitu, ale zároveň mi dávali väčšiu dôveru a boli ochotné za náročnejšiu prácu zaplatiť,“ hovorí Jiří Lízler. Začínal v hoteloch Cosmopolitan a Imperial a postupne sa ozývali ďalšie hotely v Prahe. Pred covidom mal nafotenú už väčšinu tých päťhviezdičkových.
„Už od čias, keď som pôsobil v polícii, som bol zvyknutý, že je vždy potrebné mať plán B. A rôzne výzvy ma bavia aj na fotografovaní. Pri nových hoteloch pred otvorením polovica vecí ešte nefunguje, pri tých, ktoré sú v plnej prevádzke, bývajú orieškom hostia, ktorých pohodlie nesmie fotografovanie narušiť,“ hovorí fotograf, ktorý sa dokázal úzko vyprofilovať práve vďaka tomu, že konkurencia sa podľa neho takýmto výzvam skôr vyhýba.
Od Marriottu ešte ďalej
Dnes cestuje po celom svete a fotografuje luxusné rezorty na Mauríciu, v Saudskej Arábii, Ománe alebo Jordánsku a za svoju prácu zbiera jedno ocenenie za druhým.
Cesta za týmto snom odštartovala pri fotografovaní pre sieť hotelov Marriott. Keď nafotil tie pražské, zaujímal sa o to, ako by sa dostal do zahraničia, a narazil na odpoveď, že nie je „approved“ – teda certifikovaným fotografom pre tento hotelový reťazec.
Respektíve jeho 16 brandov, z ktorých každý má na fotografovanie iné požiadavky, ktoré musia presne zodpovedať identite danej značky. „Ide aj o detaily, kde stojí stolička alebo či sú tam správne čerstvé kvety,“ hovorí Lízler. Dovtedy podľa neho túto výsadu malo len pár ľudí zo zahraničia.
Dostať sa na zoznam fotografov, ktorí majú oprávnenie fotografovať po celom svete, nebolo ľahké.
Rolu určite zohrala aj Lízlerova povaha a jeho odhodlanie. Rozhodol sa, že chce do tohto uzavretého okruhu, ktorý z veľkej časti tvorili 60- aj 70-roční fotografickí matadori, patriť tiež.
„Chcel som byť prvým v Česku, a to sa podarilo. Bol som v správny moment na správnom mieste so správnym portfóliom,“ tvrdí. Aby sa osvedčil, celý rok strávil tým, že cestoval po svete na vlastné náklady.
„Povedal som si, prečo by to mali robiť len Nemci alebo Briti, keď to viem aj ja,“ obzerá sa fotograf. Na základe týchto fotografií potom mohol získať schválenie. „Za veľa v tomto smere vďačím Alexovi Bowdenovi, ktorý má v sieti Marriott na starosti fotografov pre oblasť Európy, Blízkeho východu a Afriky. Dal mi jednu z prvých príležitostí ukázať sa a odvtedy spolupracujeme,“ spomína Lízler.
Na vlastné náklady
Byť na zozname však ešte neznamenalo automaticky dostávať zákazky. Vo svetovej konkurencii sa Lízler presadil vďaka tomu, že zachránil „fuck-up“ kolegu, ktorý fotografoval jeden z projektov na Blízkom východe.
„Tie fotky sa nedali použiť. Išiel som to predfotiť na vlastné náklady, aby som ukázal, že to viem lepšie,“ spomína na míľnik vo svojej kariére, vďaka ktorému začal dostávať tie najlukratívnejšie zákazky. A keď sa dozvedel, že existuje značka hotelov, pre ktorú fotografuje len jediný človek na svete, stal sa tým druhým. Od minulého roka tak smie oficiálne fotografovať aj butikové hotely Edition.
Zahraničné zákazky teraz tvoria 95 percent Lízlerovej práce. Väčšinou cestuje s manželkou alebo s asistentom, len minulý rok takto navštívili 27 krajín sveta, niektoré opakovane. „V najbližších dňoch ma čaká Taliansko, Chorvátsko alebo Singapur,“ vymenúva fotograf.
Jiří Lízler
Jeho minuloročný december napríklad vyzeral takto: „Leteli sme s asistentom do Kapského Mesta, priamo odtiaľ som preletel do Saudskej Arábie, potom som si na dva dni zaletel domov na vianočnú besiedku dcéry, po nej som odletel do Jordánska a vracal som sa domov dva dni pred Štedrým dňom.“
Fotky ako z katalógu
O dobrej fotografii podľa Lízlera rozhoduje mnoho faktorov, ktoré ju limitujú. Predovšetkým musí zodpovedať brandovému manuálu daného hotela. „Fotky zo Sheratonu musia vyzerať úplne rovnako, či sú fotené v Prahe, Bratislave alebo v Štokholme,“ hovorí Lízler.
Musí tak uspokojiť vedenie hotela, marketingové oddelenie celej značky a obhájiť si svoju prácu u niekoho, kto sedí na druhom konci sveta a netuší, aké boli pri fotografovaní na mieste problémy.
„Musím pracovať s tým, čo tam je, a vybrať minútu z celého dňa, keď je najlepšie svetlo. Dosť často prekladám nábytok, ale používam len ten, ktorý tam skutočne je, aby hosť, ktorý si izbu bookuje, dostal naozaj to, čo videl na fotografii. Nemôžem si vymýšľať veci, ktoré tam nie sú,“ hovorí fotograf.
Často fotografuje nové hotely tesne pred otvorením, keď príde na miesto o deň či dva skôr, aby preskúmal vhodné lokácie a podmienky na fotografovanie. „Päťdesiat percent mojej fotografie tvorí dobrá produkcia a plánovanie. Ďalších 30 fotografovanie a zvyšok postprodukcia,“ hovorí Lízler.
Za plnej prevádzky
Keď však fotografuje za plnej prevádzky, nemôže si dovoliť hostí obmedzovať. „Keď viem, že v bazéne bude najlepšie svetlo o ôsmej ráno, musím tam ísť aj v čase, keď tam sú ľudia. Nemôžem im však povedať, aby odišli, keď za noc zaplatili napríklad 20-tisíc,“ hovorí.
Jiří Lízler
Ďalšími neočakávanými situáciami sú napríklad lešenie na fasáde, ktoré bráni výhľadu z okna, nefungujúce osvetlenie alebo uschnuté kvety. „Všetkých však zaujíma až výsledná fotka a nie to, že na mieste niečo nefunguje. Ja som sa zapísal tak, že dokážem problémy riešiť, a keď to nejde, tak ich aspoň schovať,“ smeje sa Lízler.
V 50-stupňovej horúčave je potrebné počítať so zahmlenými šošovkami a správne si všetko vopred pripraviť. Pokropiť drevený chodník, aby nevyzeral príliš vyblednuto, podložiť ležadlá v piesku kameňmi, aby stáli rovno. Ak práve fúka a nie je žiaduce, aby to bolo vidieť na hladine bazéna, je potrebné nastaviť dlhú expozíciu. A tiež zohnať tie správne kvety, ktoré brand manuál hotela vyžaduje, hoci v danej lokalite nie sú dostupné.
Najdôležitejšia je podľa Jiřího Lízlera na hotelových fotografiách predovšetkým architektúra, hoci mnohé hotely rady propagujú lifestyle a kladú dôraz na ľudský element. „Nie každý však chce vidieť, ako v izbe, ktorú si bookuje, leží na fotke v posteli niekto iný,“ vysvetľuje fotograf, ktorý navštívil stovky najluxusnejších hotelov po celom svete a v rámci svojej práce spí v izbách, ktoré bežne stoja aj 800 až tisíc eur za noc.
Tipy fotografa
A aké sú jeho tipy na výber tých najlepších? „Najdôležitejšie je súkromie, kvalitná posteľ a dobré raňajky. Servis a experience z podstaty svojej práce nehodnotím. Môžem však povedať, že pražské hotely dokážu ponúknuť západnú kvalitu za východné peniaze,“ hovorí Lízler. Z hotelov v Česku si vraj obľúbil napríklad Kingscourt, z tých svetových odporúča napríklad rezort Al Maha v prírodnej rezervácii kúsok od Dubaja.
Jiří Lízler
Na snímkach musí fotograf vedieť zdôrazniť takzvané USP, teda „unique selling points“ daného rezortu alebo hotelovej značky. Spomínaný Al Maha chcel napríklad zdôrazniť výhľad do prírody z terasy reštaurácie. „Musel som vytipovať najlepšie svetlo. Museli sme vypratať terasu, nanovo poskladať nábytok, nastaviť kameru a čakať,“ hovorí Lízler.
Oryxy v pozadí
Práca na jednej fotografii mu zaberie vraj približne tri hodiny, snímku skladá vrstvu po vrstve. „V diaľke som videl, že sa tam pasú oryxy, a chcel som ich dostať do fotografie. Boli viac napravo, tak som ich nafotil na druhý fotoaparát a pridal potom do prvej fotografie,“ vysvetľuje svoj prístup, ktorý trochu pripomína puzzle. Vždy však musia poskladať dokopy len taký moment, ktorý reálne existuje, hoci v situácii, keď sa fotografuje, práve nenastal.
Do budúcna by sa Jiří Lízler rád dostal so svojím fotoaparátom aj viac za hranice regiónu EMEA, ktorý zahŕňa Európu, Blízky východ a Afriku, kde teraz fotografuje najviac. Lákala by ho Amerika aj Ázia. Z ďalších hotelových značiek má potom „spadeno“ napríklad na One&Only alebo Aman.
Popri tom príležitostne pokračuje v podcaste Fotka ako remeslo, ktorý počas covidu rozbehol so svojou manželkou. Je určený predovšetkým fotografom, ktorí sa chcú zlepšovať vo svojej práci. Umelecká fotografia však Jiřího Lízlera príliš neláka: „Nerozumiem jej, nevidím v takýchto snímkach význam ani príbeh. Vidím veci také, aké sú, a viem, ako ich odfotografovať, aby vyzerali čo najlepšie aj napriek bariéram, ktoré ma v tom obmedzujú,“ zhŕňa svoj prístup.
Článok vyšiel na forbes.cz a autorkou je Klára Čikarová.
