Predať startup americkému technologickému gigantu je sen mnohých zakladateľov. Slovákovi Jánovi Žižkovi sa to podarilo a namiesto dovolenky sa pustil do ďalšej miliardovej výzvy.
V podcaste Unicorn Buzz hovorí o tom, ako sa predáva firma za vyššie desiatky miliónov, prečo sa rozhodol zostať na Slovensku, aká je realita robotiky mimo „humanoidov z TikToku“ a prečo verí, že Slovensko má historicky najväčšiu šancu postaviť svetový technologický príbeh.
Keďže sa tento podcast nahráva v priateľskom duchu a v rámci ekosystému sa medzi sebou poznáme už roky, aj prepis rozhovoru si zanechal tykanie.
Na Slovensku už roky čakáme na prvého startupového jednorožca. Aby vám neunikli žiadne novinky z tejto oblasti pridajte si Unicorn Buzz so Simonou Gulisovou medzi svoje obľúbené podcasty.
Firmu Photoneo ste budovali viac než desať rokov. Aké to bolo vzdať sa svojho „dieťaťa“?
Bol to zvláštny mix pocitov. Predtým sme už mali dve ponuky na predaj, ale túto sme brali inak. Aj preto, že sme už rozbiehali Brightpick. Moja manželka to krásne pomenovala – že sme dieťa poslali na univerzitu. Už odchádza z domu, ale tešíme sa, pretože ide niekam, kde sa bude ďalej rozvíjať.
A presne tak to bolo. Stále mi záležalo na tom, aby firma ostala v dobrých rukách, aby ľudia, ktorí ju budovali, mali istotu a budúcnosť. Zebra bola z tohto pohľadu veľmi dobrý partner, nemuseli sme robiť kompromisy v kľúčových veciach. V konečnom dôsledku to bol pre nás najlepší scenár: dobrý kupujúci a férová cena.
Dva v jednom
Popri budovaní Photonea a jeho predaji ste však rozbiehali aj ďalšiu entitu, startup Brightpick. Chceli ste sa mu venovať naplno, tak ste radšej Photoneo pustili?
Presne tak. Myslím, že sme to načasovali dobre. V jednom momente sme si povedali, že sa ideme naplno venovať Brightpicku. Photoneo a Brightpick boli síce prepojené, ale v skutočnosti to boli dva úplne odlišné biznisy – s vlastnými tímami pre financie, HR, právne záležitosti aj IT.
Firma dostala megainvestíciu. Foto: Jan Berounsky
Foto: Jan Berounsky
V praxi to znamenalo, že každodenné riadenie Photonea už bolo plne v rukách manažmentu. A nie je úplne bežné, že zakladatelia v takej fáze zostávajú „pri predaji bokom“. Ale náš tím bol veľmi skúsený, fungoval samostatne a celá situácia dozrela úplne prirodzene.
Medzi vašimi prvými angel investormi bol napríklad aj Miroslav Trnka z Esetu. Ako to v takých prípadoch funguje, má investor pri predaji firmy nejaké slovo?
Nie, nikdy sme nemali žiaden konflikt ani s investormi, ani na úrovni boardu. U nás sa nikdy formálne nehlasovalo, celé to bolo veľmi prirodzené a postavené na dôvere. Angel investori bývajú väčšinou menej aktívni, skôr pozorujú, než aby zasahovali do rozhodnutí. My sme im priebežne komunikovali, že proces predaja prebieha, získavali sme od nich spätnú väzbu a ich pohľad na vec.
Vážim si ten vzťah, pretože dáva zmysel mať s investormi otvorený dialóg. Nie preto, že by „kecali“ do vecí, ale preto, že vedia dať rozumný feedback.
Napriek tomu, že firmu kúpila americká spoločnosť, zostáva celé 3D a know-how na Slovensko. Prečo ty osobne považuješ za dôležité, aby takéto inovácie zostávali doma?
Z môjho pohľadu je to skôr na osobnej rovine než ideologickej. Nie som úplne typ vlastenca, ktorý by to prežíval na národnej úrovni, ale záleží mi na ľuďoch okolo seba.
Chcem, aby tí, ktorí sa na Photoneu podieľali, naši kolegovia, kamaráti, ľudia, ktorí nám pomohli to celé vybudovať, mali možnosť v tom pokračovať, rozvíjať to ďalej, alebo ak budú chcieť, ísť vlastnou cestou. Ide o to, aby tu zostala sloboda tvoriť a inovovať.
Na Slovensku nie je veľa high-tech startupov, ktoré by vyvíjali technológiu úplne od základov.
A úprimne, na Slovensku nie je veľa high-tech startupov, ktoré by vyvíjali technológiu úplne od základov. Ani v strednej Európe to nie je bežné.
Trendom v robotike sú aktuálne skôr humanoidy, aké často vidíme na sociálnych sieťach. Ale robot Brightpicku vyzerá inak – nemá nohy, ale kolesá. Prečo je práve spôsob pohybu takou veľkou výzvou pri stavbe robota? A prečo ste sa rozhodli ísť opačným smerom než väčšina, teda nie cestou humanoida?
Dnes sa vlastne odohráva taký súboj dvoch svetov – špecializovaných robotov, ktoré robia jednu vec úplne dokonale, a tých univerzálnych, ktoré by mali zvládnuť všetko. My tomu hovoríme „superhuman robots“ – napríklad náš robot Žirafa vie pracovať vo výškach až do šiestich metrov.
Teoreticky by to mohol zvládnuť aj humanoid, ale reálne nechcete, aby vám po sklade lozilo sto kíl železa. Keď spadne, je to problém. Preto sa sústredíme na roboty, ktoré dokážu robiť konkrétne úlohy rýchlejšie, presnejšie a bezpečnejšie než človek.
Napríklad v skladoch, kde pracujeme my, je dôležitá hustota skladovania, presnosť a rýchlosť. Tam univerzálny humanoid jednoducho nedáva ekonomicky ani technicky zmysel.
Univerzálne roboty určite prídu, ale zatiaľ majú veľký problém – bezpečnosť. Predstav si humanoida, ktorý váži 60 či 70 kíl, ide po schodoch a zrazu mu do cesty vbehne dieťa. Nedá sa zaručiť, že nespadne alebo nezareaguje nesprávne. To sa dá len štatisticky minimalizovať, ale nie úplne vylúčiť, a do takého rizika zatiaľ nikto nepôjde. Bude trvať ešte roky, kým sa to technologicky vyrieši.
V našom prípade sú roboty určené do skladov a tam kolesá dávajú absolútny zmysel. Prostredie je na to pripravené. Rovné plochy, presné trasy, žiadne schody. Kolesá sú v skladoch ideálne riešenie. Evolúcia vymyslela veľa úžasných vecí, ale koleso nie – to je jedna z mála vecí, ktoré ľudia zvládli lepšie ako príroda.
Keď idete za zákazníkom, aký argument ich najčastejšie presvedčí? Stále existujú firmy, ktoré sa automatizácie boja alebo ju odkladajú.
Tri-štyri roky dozadu to bolo iné. Dnes už málokto povie, že by vôbec neuvažoval o automatizácii. Skôr sú opatrní. Robotikou nastavujete nové procesy, meníte fungovanie skladu. Takže istá miera opatrnosti je prirodzená.
Ale keď sa pýtaš, čo ich najčastejšie presvedčí, odpoveď je, že prístup na mieru. Naši zákazníci sú veľmi rôzni – od e-commerce startupov s tržbami desiatky miliónov až po korporácie s obratom v desiatkach miliárd. Majú iné potreby, iné rozmýšľanie.
Naša najväčšia výhoda je, že ponúkame veľmi vysoký stupeň automatizácie s minimálnou zložitosťou – v zásade sklad, ktorý zvládne spravovať jeden človek. Druhý argument je flexibilita. Neprichádzame s riešením, ktoré treba budovať dva roky a postaviť stovky ton železa. Naše roboty sa privezú, pripoja na wifi a po pár dňoch môžu začať pracovať.
A pre každého zákazníka musíte zvlášť nastavovať softvér?
Našťastie nie. To je práve ten „magic“, ktorý sa nám podarilo dosiahnuť. My hovoríme, že už sme videli dosť čokolád na to, aby sme vedeli, ako ich uchopiť. (smiech)
Najťažšie odvetvie
Ktorý typ zákazníkov je pre vás najzaujímavejší po ekonomickej stránke?? Viem, že máte silných klientov vo farmácii, ale aj v e-commerce. Prečo je pre vás napríklad Dr. Max „sweet spot“ a potravinový hráč typu Rohlík je už skôr „hardcore mód“?
Súvisí to s viacerými vecami. Rohlík je stále veľmi dynamický startup. Veľa sa mení, experimentuje sa, čo nie je zlé, len je tam vyššia prevádzková „amplitúda“. Dr. Max je naopak viac „uprataný“ biznis.
Stabilné procesy, jasné štandardy, konzistentný sortiment. A to je pre robotiku kľúčové. Vo farmácii pracujeme v zásade so škatuľkami, čo je pre roboty ideálny tvar, prakticky stopercentne „robotizovateľný“.
Potraviny sú opak: pečivo, ovocie, zelenina, fľaše, dáždniky, vážené položky, chladené, mrazené aj ambientné zóny… variácií je toľko, že sa z jednoduchého toku stáva logistická skladačka. Z môjho pohľadu je potravinová logistika asi najťažšie odvetvie, aké som videl.
U nás sa často hovorí, že stredná Európa vie „urobiť veľa muziky za málo peňazí“. Súhlasíš, že je tu budovanie firmy jednoduchšie?
Určite áno. A netýka sa to len nákladov. Mám pocit, že Slováci sú stále „hladní“ po úspechu – a ten hlad je pri startupoch kľúčový. Bez neho to nejde. Samozrejme, generácie sa menia a ťažko sa to meria, ale keď porovnám rôzne regióny, tento hlad je u nás stále silný.
Na záver trochu filozofie. Vaše roboty nahrádzajú prácu v skladoch, ale ty si mi raz povedal, že ešte väčšia vlna príde v kanceláriách, keď softvér začne nahrádzať kvalifikovanú administratívu. Kde podľa teba vznikne väčší spoločenský otras: v manuálnych profesiách alebo pri kancelárskej práci?
Ťažko sa to predikuje a zvyčajne si trúfam predpovedať, ale teraz to ide ťažšie. Keby mi niekto pred piatimi rokmi povedal, že budeme filozofovať o budúcnosti programátorov, neveril by som. Nemyslím si, že programátori prídu masovo o prácu, ale vnímam dva pohľady. Rastovo orientovaná firma, ako my, sa teší, že vývojári sú rýchlejší, a chce ich viac.
Forbes Slovensko
Firma, ktorá optimalizuje náklady, môže povedať: „Ak sú rýchlejší, potrebujeme ich menej.“ A to sa môže dotknúť nielen vývojárov, ale aj analytikov, dátových a procesných rolí – všade, kde dnes vládnu Excel, ERP a repetitívne postupy.
Pri „agentoch“ a automatizácii softvérových procesov je limit skôr rýchlosť implementácie než technológia a softvér sa nasadzuje stokrát ľahšie než hardvér. Preto môže byť účinok v kanceláriách rýchlejší, než sme zvyknutí.
Myslíš si, že Slovensko má šancu dať svetu ďalší veľký technologický príbeh?
Slovensko má stále obrovský potenciál. Ľudia sú tu hladní po úspechu a to je základná ingrediencia, bez ktorej startup nevznikne. Keď som prvýkrát prišiel do Silicon Valley, uvedomil som si, že tí ľudia tam nie sú o nič múdrejší než my. Rozdiel je v prostredí, v ekosystéme, ktorý ich obklopuje.
Pred dvadsiatimi rokmi sme nemali prístup k rovnakým informáciám ako oni. Dnes máš internet, čítaš tie isté knihy, sleduješ tie isté podcasty, vieš sa spojiť s kýmkoľvek na svete. V tom je tá zmena.
Keď sme zakladali Photoneo, startupová komunita tu ešte prakticky neexistovala. Ak niekto spomenul desať startupových pojmov, polovicu som ani nepoznal a nebolo sa koho spýtať. Dnes je to iné. Vyrástla tu druhá, možno už tretia generácia startupov. Sú tu ľudia, ktorí si to celé prešli, manažéri, ktorí vyrástli aj v korporáciách, aj v technologických firmách. Bratislava si vypestovala know-how, aké tu predtým nebolo.
Keď som prvýkrát prišiel do Silicon Valley, uvedomil som si, že tí ľudia tam nie sú o nič múdrejší než my.
Slovensko sa podľa mňa stále trochu podceňuje. Ja som žil chvíľu v Bostone aj v Silicon Valley a úprimne, životný štandard, ktorý mám tu, je pre mňa lepší. Nie preto, že by som mal väčší dom, ale preto, že je tu pokojnejší život, kratšia doprava, čisté ulice, komunitný pocit. Nemyslím si, že v niečom zásadne zaostávame. Je to o nastavení mysle.
A práve to sa mení. Ak si ľudia uvedomia, že majú rovnaký prístup k príležitostiam ako ktokoľvek vo svete, že sa nemusia báť a začnú konať, tak podľa mňa máme v histórii najväčšiu šancu, akú sme kedy mali. Globalizácia nás dostala na úroveň, kde môžeme reálne súťažiť s kýmkoľvek, ak si to dovolíme uveriť.
