Keď skladáme rebríček najbohatších Slovákov, zakaždým sa stretávame s rovnakými odpoveďami: „Možno tam patríme, ale nechceme v ňom byť.“ „Určite sú aj iní, ktorí sa z toho tešia.“ „Zbohatli sme poctivo, ale nechceme sa ukazovať. Viete, že na Slovensku sa úspech neodpúšťa.“
Je to jav, ktorý sme pozorovali už vlani, ale tento rok je ešte vypuklejší. Slovenskí milionári sa boja priznať svoj úspech. Vyhovárajú sa, že nechcú provokovať závisť. Že „u nás sa to nehodí“. Lenže úspech sa nedá budovať potichu. A nemal by sa skrývať.
My vo Forbese nemeriame bohatstvo preto, aby sme na niekoho ukazovali prstom. Robíme to preto, že bohatstvo je lakmusový papierik stavu krajiny. Ukazuje, kto dokázal využiť príležitosti, ktoré Slovensko ponúklo, a ako sa darí tým, ktorí ho formujú.
Ak sa hanbíme pomenovať úspech, hanbíme sa aj za krajinu, v ktorej vznikol – a za spôsoby, akými sa to podarilo. Náš rebríček najbohatších je preto zrkadlo tejto krajiny. A čo o nej hovorí?
Koncentrovaný majetok
Slovensko je krajina, v ktorej je veľká časť bohatstva koncentrovaná v rukách malého počtu ľudí. Z takmer 24 miliárd eur, ktoré vlastní šesť desiatok najbohatších, pripadá až 40 percent na prvú päťku: Tomáša Chreneka, Patrika a Jozefa Tkáčovcov, Jaroslava Haščáka, Ivana Chrenka a Ivana Jakaboviča.
Medziročne si prilepšili o 1,37 miliardy eur – sčasti vďaka nárastu hodnoty svojich aktív, sčasti vďaka historickému zhodnocovaniu rokmi naakumulovaných dividend. A áno, v rebríčku stále dominuje ťažký priemysel a ťažké váhy biznisu – pri ktorých si médiá už rokmi zvykli používať označenie „oligarchovia“.
Niektorí z nich mali v minulosti status „našich ľudí“. No do popredia sa derú nováčikovia. Tento rok v našom rebríčku debutuje rekordných 15 nováčikov – napriek nevôli niektorých z nich. Po prvý raz sa v našom rebríčku ukazuje, ako nastupuje nová generácia milionárov. Tých, ktorí zbohatli bez privatizácie či mohutných štátnych zákaziek, pričom mnohí uspeli aj v medzinárodnej konkurencii.
Mladí tech podnikatelia
V tohtoročnom rebríčku debutuje prvýkrát niekdajší člen rebríčka Forbes 30 pod 30 Dalibor Cicman, ktorý vybudoval e-commerce gigant GymBeam. Milan Dubec využil kapitál z predaja Azetu a vybudoval na jeho základoch realitného hráča, ktorý sa rozpína zo Žiliny aj do hlavného mesta.
Títo ľudia ukazujú, že Slovensko môže byť viac než len montovňa áut. A áno, niektorí nováčikovia sú staré známe mená, ktoré pre neprehľadné majetkové štruktúry v našom rebríčku dlhodobo absentovali, no pri biznise s miliardovými tržbami – ako v prípade najbohatšieho nováčika v tomto rebríčku a obálkovej osobnosti Oszkára Világiho – je čoraz náročnejšie ho udržať mimo očí verejnosti.
Self made ako hrdosť
Alebo aj v prípade skupiny „sabolovcov“, ktorých biznis s biopalivami a inými produktmi katapultoval do tohto rebríčka dokonca troch nováčikov. Mimochodom, všetci nováčikovia, ktorí si priali nebyť menovaní, by v americkom Forbese mali hrdý status „self-made“. No u nás túžili zostať radšej neviditeľní.
Pokiaľ sa však budú naďalej skrývať, obraz Slovenska zostane v rukách tých, ktorých bohatstvo sa viaže na 90. roky. A to je škoda. Slovensko potrebuje sebavedomie. Potrebuje, aby sa ozývali hlasy, ktoré majú čo povedať. Aby namiesto sklonenej hlavy ukazovali cestu.
Ak sa budú úspešní skrývať, bude krajinu stále definovať minulosť – nie budúcnosť. Tu je odkaz pre všetkých, ktorí sa usilovali, aby v našom rebríčku neboli – a predsa v ňom sú. Rebríček najbohatších je zrkadlo Slovenska – ak sa v ňom nechcete vidieť, nezmeníte ho tým, že sa odvrátite.
Ak nechcete, aby Slovensko zostalo krajinou oligarchov, musíte z tieňa vystúpiť. Slovensko potrebuje nových lídrov, nie tieňové postavy. A ak niekto predsa len túži po anonymite, mám pre vás jednu inšpiráciu: rozdajte svoj majetok tak ako Chuck Feeney, legendárny filantrop, ktorý sa pred smrťou rozhodol venovať takmer celé svoje osemmiliardové imanie na charitu.
