Simona Salátová je jednou z mála komičiek na Slovensku a vo svojich stand-upoch alebo na sociálnych sieťach sa venuje napríklad témam feminizmu či pozícii matiek samoživiteliek. Stala sa tvárou kampane proti domácemu násiliu, ktoré zažila na vlastnej koži. V rozhovore pre Forbes.sk hovorí o svojej ceste k humoru, o predsudkoch, ktorých sa jej podarilo zbaviť, aj o hraniciach humoru a stand-upe. „Ak vám nevyjde vtip, viete to. O to silnejšie idete do druhého a ak nevyjde ani ten, mixujú sa vo vás emócie zlyhania, poníženia, hanby a pýtate sa samého seba, či to vôbec máte ešte robiť,“ smeje sa komička.
V jednom rozhovore ste povedali, že sa každé ráno snažíte povedať si tri veci, za ktoré ste vďačná. Ešte to platí? Čo to bolo dnes?
Áno, snažím sa na to myslieť. Momentálne mi v tom pomáha aj denník, ktorý som si začala písať vo februári. Je skvelé sa za tým ohliadnuť. Aktuálne som vďačná za veľmi veľa vecí, pretože sa mi zdá, že žijem skvelý život. Mám krásneho 5-ročného syna, mám super vtipného partnera a máme čo jesť, čo je pre mňa veľmi dôležité (smiech).
Takže napriek aktuálnej situácii prežívate šťastné obdobie?
Áno. Sú isté výkyvy, ale tie sú asi potrebné na to, aby ste neskôr vedeli oceniť, že je dobre.
Minulý rok, pár mesiacov pred pandémiou, ste sa so synom presťahovali z Kysúc do Bratislavy a po rozvode ste tu začínali odznova. Ako si na to spomínate?
Bola to pre mňa obrovská životná zmena. To, že som prišla do Bratislavy, pre mňa bolo akýmsi znamením, že si beriem život do vlastných rúk a začínam od začiatku. Keď človek začne po dlhom čase robiť veci pre seba, tak každý jeden krok, ktorý urobí, akokoľvek je náročný, býva obrovským potešením. Tak to bolo aj u mňa.
Celé sťahovanie z Kysúc, ktoré som riešila sama s mojou Fabiou a malým synom, malo akési zvláštne čaro. Rovnako ako začiatky v Bratislave. Aj keď to bolo ťažké. Znamenalo to pre mňa veľmi veľa, že začínam odznova.
Pomohla zmena postoja
Ako myslíte to, že ste dlho nerobili veci pre seba?
Kedysi som mala svoj sen o rodine a určitú predstavu, ako má vyzerať môj život, a tomu som sa snažila všetko podriadiť. Takisto som si so sebou niesla určité presvedčenia z detstva, ako napríklad, že nie som dosť dobrá…
Myslím, že všetko, čo sa mi neskôr stalo, pramenilo aj z toho, že som so sebou nebola spokojná a neverila som si. Stále som sa niekomu prispôsobovala, snažila sa ľuďom vo všetkom vyhovieť, no život mi dal najavo, že to nestačí. Odrazu som sa ocitla na rázcestí, keď som sa pýtala samej seba, čo robím zle.
A na čo ste prišli?
Že musím viac myslieť na seba. V momente, keď som sa rozhodla, že kašlem na to, čo si o mne kto myslí, sa mi život otočil o 180 stupňov. Teraz stretávam ľudí, ktorí ma ľúbia a dávajú mi najavo, že som v pohode taká, aká som. Som totiž presvedčená o tom, že to, ako sa sami cítite, a to, čo vysielate, priťahuje podobných ľudí.
V celej tej transformácii mi v minulosti neuveriteľne pomohli kolegovia zo Silných rečí a moji priatelia zo strednej školy. Teraz som naozaj šťastná a stačilo mi začať sa viac pozerať na seba a neobzerať sa za tým, čo si myslia ostatní.
Kedy k tej premene došlo?
Bolo to v čase, keď sa mi končilo manželstvo a mne sa rúcal jeden ideál za druhým. Trvalo to približne rok a ja som smerovala na dno. V tom čase som zároveň vystupovala so Silnými rečami a začínali sa vo mne formovať názory, ktoré boli v úplnom protiklade s tým, v čom som roky žila. Dostávala som facky z rôznych strán.
Životná lekcia v pakistanskej štvrti
Ako to myslíte?
Do Bratislavy som vtedy prichádzala z regiónu, z prísnej cirkevnej školy, z kresťanského prostredia. K mojim 15 kolegom som prišla s rôznymi názormi typu, že homosexualita by sa mala riešiť a nemala by byť ľuďom na očiach a s mnohými podobnými. Nikto ma však neodsúdil, všetci so mnou diskutovali, slušne sme sa o tom rozprávali.
Vďaka Silným rečiam som vtedy dokonca po prvýkrát vycestovala do zahraničia, boli sme v Londýne a bývali sme v pakistanskej štvrti, čo bolo pre mňa v tom čase tiež nepochopiteľné. Keď som videla nášho recepčného v šatách, naozaj som si myslela, že tam zomriem. Po troch dňoch, keď sa tam na mňa všetci len usmievali a podávali mi kávu, som sa začala pýtať samej sebe: Čo ak to všetko, čomu verím, nie je správne?
Aké to pre vás je, keď sa za tým spätne obhliadnete? A aké je o tom nahlas hovoriť?
Keď sa nad tým zamýšľam, tak je mi to veľmi smiešne, až neuveriteľné. Som však veľmi rada za to, že sa to stalo. Vždy je to pre mňa veľká katarzia, keď začnem premýšľať nad tým, ako sa človek môže zmeniť. Odvtedy sa snažím nemať jednoznačný a finálny názor na všetko, lebo viem, že sa to hocikedy môže zmeniť.
Neznamená to však, že nejdem s mojím aktuálnym názorom do diskusie, keďže tá je práve o tom pozrieť sa na veci z druhého uhla pohľadu. Preto sa mi páči aj model relácie Silná zostava. Nejde o to niekoho presvedčiť, ale porozprávať sa o tom. Toto nastavenie aj mne veľmi pomohlo pri formovaní názorov.
Simona Salátová je súčasťou Silných rečí. Foto: archív respondentky
Vrátim sa ešte k vašim začiatkom v Bratislave. Aké pre vás bolo ako pre matku samoživiteľku začínať úplne od nuly v novom meste?
Myslím, že som na nový život celkom dobre naskočila. Mala som vtedy tri práce, aby som to celé nejako utiahla. Vyzeralo to tak, že mám svoj vysnený džob v umení a postupne sa budem môcť zbavovať všetkých ostatných zamestnaní, ktoré sa netýkajú tejto oblasti. Ale potom prišla pandémia. Museli sme sa prispôsobiť a zvyknúť si na to, že žijeme z úspor a uvidíme, dokedy to zvládneme.
Ako ste zvládli prvú vlnu?
Na prvé týždne si spomínam ako na celkom vzrušujúce. Bolo to ako z nejakého apokalyptického filmu, celé sme to aj tak prežívali. Ešte sme si úplne neuvedomovali, čo nás čaká, mysleli sme si, že to spolu vyženieme a bude to fajn.
Až niekedy v septembri som pochopila, že toto sa tak skoro neskončí, a začalo mi dochádzať, aký veľký je to problém. V decembri to s mojimi financiami už vyzeralo zle, začínala som byť na nule a hrozilo mi, že sa budem musieť vrátiť na Kysuce.
Bez rešpektu nie je humor, len urážky
Ste pravidelnou hostkou v relácii Silná zostava, búrlivé reakcie vyvolala debata s tenistkou Dominikou Cibulkovou. Tam ste prejavili rozdielne názory na cestovanie do zahraničia v čase pandémie. Ako to pre vás napokon dopadlo?
Tá kauza kumulovala naozaj nešťastne. Najmä po zapojení pána Vrbovského, keď prišlo k téme bodyshamingu (zahanbovanie, zosmiešňovanie fyzického vzhľadu človeka, pozn. red.) Som však presvedčená o tom, že „kauzy“, ktoré sú náročné pre jednotlivca, otvárajú v spoločnosti veľmi dôležité témy a môžu byť základom potrebnej zmeny v spoločnosti. Myslím si, že to otvorilo veľmi aktuálnu tému.
Len pre upresnenie, narážate na to ako vás raper Rytmus označil v instastory na fotke, kde vás úmyselne zväčšil a robil si posmech z vašej postavy? On na to neskôr reagoval tak, že ste komička a mali ste to pochopiť.
Ja si dokážem urobiť srandu aj sama zo seba a z toho, že mám kilá navyše. Často na to dostávam aj pozitívnu spätnú väzbu od iných žien, ktorým to pomáha. Je podľa mňa dôležité normalizovať, že nie každá priemerná žena je modelka. Snažím sa o to a myslím, že sa to ženám páči.
No to, ako Rytmus zosmiešnil moju postavu, som vnímala ako útok na všetky podobné ženy, ktoré sa niekam utiekajú a potrebujú počuť, že je normálne mať tu a tam nejaký vankúšik. Myslím si, že celý život je o tom, aby sme sa mali radi a aby sme prijali samých seba. Pretože až potom vieme byť dobrí k ostatným ľuďom.
Ako je to teda s tými hranicami humoru?
Jeden slávny „roast-master“ Jeff Ross tvrdí jednu vec, s ktorou sa stotožňujem. Ak niekoho „roastujete“, teda robíte vtipy vo forme urážky iného človeka, tak medzi vami musí byť nejaký elementárny rešpekt. Ak má byť cieľom vtipu len obyčajná urážka a ešte si aj musíte upraviť realitu, aby vám to sedelo do kontextu, tak je to len prázdna kontroverzia.
S vtipom to naozaj nemá nič spoločné. Bodyshaming ako taký je podľa mňa neprijateľný.
Máte definované témy, za ktoré už v humore nejdete? Predsa len, to, čo je pre niekoho vtipné, sa iného môže dotknúť…
Myslím si, že ak sa vás nejaký humor dotkne, mali by ste porozmýšľať nad tým, či náhodou nemáte niečo nespracované. Aj mne sa niekedy stávalo, že sa ma dotkli vtipy, ktoré mi povedali moji kolegovia. No keď som si to neskôr rozobrala, zistila som, že išlo o oblasti, ktoré som v sebe nemala vyriešené.
„Psychologicky je takmer nepochopiteľné, prečo to sami sebe spôsobujeme,“ hovorí Simona o stand-upe. Foto: Dorota Holubová
A čo sa týka nejakých mantinelov? Myslím, že pri tvorbe nad tým človek nerozmýšľa. Intenzívne sa nad tou témou zamýšľate a vytvárate príbeh a až neskôr redigujete a začnete sa zamýšľať, čo presne tie vtipy znamenajú a či sú v súlade s tým, čo chcete odovzdať divákom. Umelo to teda nastavené nemám, že toto nie, skôr mám nejaké vnútorne nastavenie, ktoré ma nepustí. Napríklad rasizmus, homofóbia…
Obrovská záťaž aj najkrajšia odmena
Ako vlastne vznikajú vtipy? Čo všetko sa skrýva za jedným stand-upom?
Po roku bez stand-upu by som asi odpovedala, že neviem (smiech). Musím sa priznať, že som už dlho nič nenapísala. Stand-upy sa väčšinou tvoria tak, že vtipy, ktoré vymyslíte alebo ktoré vám napadnú, skúšate pred ľuďmi. Najprv to píšete, prehadzujete slová, koncepty, myšlienky…
Potom to vyskúšate pred ľuďmi a zistíte, že z desiatich minút funguje len jedna. Tú si necháte a vymýšľate ďalej. Takto si po každom vystúpení postupne zbierate materiál. Je to „makačka“. To, čo tvorí stand-up, je práca na javisku, kde dostávate spätnú väzbu.
Koľko vtipov zvyčajne nevyjde?
Sú to individuálne straty, u každého komika je to iné. Závisí to aj od obdobia a od toho, ako veľmi sa chce múze vás kopať do zadku. Bojím sa, že práve po pandémii bude ten rozbeh ťažší, ale mojou túžbou je stáť na javisku s dobrými vtipmi, takže sa tam jednoducho nejako prebojujem (úsmev).
Musí byť náročné vyjsť pred ľudí a zistiť, že niečo nefunguje. Pre verejným vystúpením zvykneme mať všetci určitý rešpekt, ale viem si predstaviť, že na komikov je ten tlak ešte väčší. Ako to zvládate?
V situáciách, keď vám niečo nevyjde, je to veľmi náročné. Vtedy sa zamýšľate nad tým, prečo toto povolanie vôbec existuje (smiech). Idete von s nejakým vaším osobným príbehom a ľudia sa odrazu nesmejú tam, kde by mali. Vy tam ale tých 10 minút vydržať musíte, niekedy máte počas nich pocit, že vás naraz odsudzuje 200-300 ľudí.
Ak vám nevyjde vtip, viete to. O to silnejšie idete do druhého a ak nevyjde ani ten, mixujú sa vo vás emócie zlyhania, poníženia, hanby a pýtate sa samého seba, či to vôbec máte ešte robiť (smiech). Všetko v sebe riešite počas toho, ako sa snažíte zachrániť ďalšie vtipy. Psychologicky je takmer nepochopiteľné, prečo to sami sebe spôsobujeme. (smiech)
Tak prečo?
Pre tie vtipy, ktoré sa podaria. Keď naraz rozosmejete také množstvo ľudí, je to jedna z najkrajších vecí na svete. Keď sa smejú na niečom, čo ste vymysleli vy, je to, akoby vás prijímali. Po celom dni, keď riešime problémy a každodenné stereotypy, sa zrazu môžete zasmiať a na všetko zabudnúť. Je to úžasné.
V jednom z rozhovorov ste povedali, že prijatie od ostatných bolo dôvodom, prečo ste sa vôbec začali venovať stand-upu. Ako to bolo?
Áno, keď som v puberte začínala so stand-upom, najväčšou motiváciou bolo práve prijatie. V rodine mi to chýbalo a zistila som, že týmto spôsobom to môžem načerpať. Po maličkých krôčikoch som tak získavala sebavedomie.
Možno aj vďaka javisku v puberte som dnes normálnym životaschopným človekom (úsmev). Keď mi bolo nanič a mala som pocit, že za nič nestojím, a tieto signály mi vysielalo veľmi veľa ľudí a situácií v živote, bolo skvelé prísť na javisko a zistiť, že naozaj za niečo stojím.
Tento pocit mi dáva publikum doteraz. Preto si veľmi vážim ľudí v hľadisku aj tých, ktorí ma sledujú na sociálnych sieťach. Každý deň mi poskytujú pocit prijatia.
Nájsť si svoju cestu
Ste tvárou kampane Avonu proti domácemu násiliu. V jednom z videí ste povedali, že ste o týchto témach v minulosti nehovorili, pretože ste sa báli hanby alebo pohŕdania. Prečo ste sa napokon rozhodli prehovoriť?
Nenávidím ľútosť a veľmi som sa vyhýbala tomu, aby ma bolo ľuďom ľúto. Raz mi však prišla správa z občianskeho združenia, ktoré riešilo domáce násilie, mali vtedy nejaký problém s financiami a ja som im veľmi chcela pomôcť. Tak som na svojej sociálnej sieti uverejnila svoju skúsenosť a detailnejšie popísala situácie, ktoré som ako dieťa prežila.
Pre niekoho to bolo surové a možno práve to vzbudilo takú veľkú odozvu. Bolo to pre mňa obrovským prekvapením. Napísalo mi vtedy mnoho žien, ktoré si to zažívajú, aj ľudí, ktorí to registrujú vo svojom okolí a nevedia, čo s tým. Vtedy som si uvedomila, aká obrovská je to téma a že to nie je niečo, čo by som v sebe mala držať. Tie informácie, ktoré púšťam, však dávkujem, pretože to nie je veľmi prijemné.
Simona so svojím synom. Foto: archív respondentky
Vraj o tom píšete aj knihu…
Mám napísanú väčšiu časť, pustila som sa do toho pred dvoma rokmi, ale neviem sa k tomu dopracovať. Tým, že teraz intenzívnejšie riešim verejné kampane, už mi neostáva sila na to špárať sa v tom viac. Čakám na to správne obdobie.
Je to stále bolestivé?
Áno, je to veľmi bolestivé a neviem to celkom vysvetliť. Je to až transcendentálna skúsenosť, ktorá vás dokáže intenzívne vrátiť do obdobia, keď to prebiehalo. Sú to spomienky plné násilia, kriku, ponižovania… Tieto zlé veci sa snažím filtrovať, ale tiež cítim, že je to veľmi dôležité.
Máte pocit, že vďaka svojej minulosti zvládate náročné životné situácie lepšie ako ľudia, ktorí mali možno ľahší život?
Ja si myslím, že každá bolesť má svoju veľkosť a je veľmi subjektívne, ako čo zvládame. Určite nás však každá ťažká situácia predurčuje k tomu, aby sme boli neskôr lepšími. Ja možno dokážem viac vecí vstrebať a na viac sa vykašľať vzhľadom na to, čím som si prešla.
Veľmi dlho mi však trvá niektoré problémy spracovať vnútorne. Po trápení rýchlo poupratujem, mám to akoby „vyriešené“ a idem ďalej, ale nesiem si to niekde vzadu. Po nejakom čase to potrebujem riešiť.
Čo vám v tom pomáha?
Dlho som navštevovala terapiu, paradoxne som s tým začala v období, keď som bola veľmi spokojná a šťastná. Brala som to ako sebarozvoj, chcela som vytiahnuť tieto veci z minulosti a zistiť, či ich mám uzatvorené a či ma náhodou niekde neblokujú. Chcem si na to opäť nájsť čas, pretože terapia mi veľmi pomohla
Čo by ste poradili ľuďom, ktorí si v živote prechádzajú ťažkými situáciami a premýšľajú nad zmenou života?
Myslím, že je obzvlášť náročné radiť iným ľuďom, pretože každý si musí nájsť tú svoju cestu sám. No je dôležité to, aby sa začala a aby si človek uvedomil, že je dosť dobrý a že stojí za to, aby sa na ňu vydal.
Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk
