„Každý komik má svoje vlastné hranice. Odjakživa hovorím, že som za absolútnu slobodu prejavu a hranice by nemali existovať,“ hovorí pre Forbes.sk komik Michael Szatmary. Bývalý televízny redaktor spravodajstva sa na standup dal pred niekoľkými rokmi a hovorí, že je to najkrajšie povolanie na svete.
V rozhovore tiež prezrádza, kde berie inšpiráciu na svoje vystúpenia, aj to, či sa Slováci stále dokážu zabaviť a zasmiať aj na sebe.
Ako by ste opísali humor na Slovensku?
Ak sa pozrieme na standup, ktorému sa venujem desať rokov, tak na Slovensku je táto disciplína pomerne nová. Aj napriek tomu, že vo svete funguje už niekoľko desaťročí. Na to, aby sme s ním mohli u nás začať, sme potrebovali slobodu, pretože za minulého režimu sme mohli byť potrestaní.
Komédia však mala aj v Československu silné postavenie. Čím horšie sa nám darilo, tým viac sme sa na tom mohli smiať. Takže humor bol v nás odjakživa, ale plynul z toho, aký mali Slováci ťažký život a dokázali sa zasmiať sami na sebe. Čo nám, našťastie, zostalo doteraz.
Naozaj sa dokážeme na sebe zasmiať? Vidíme veľa nenávistných prejavov, ľudí sa čoraz viac vecí dotkne…
Áno, aj keď my komici máme ešte trochu posunuté hranice a myslíme si, že môžeme povedať viac a nič sa nám nestane. Samozrejme, je tu hejt, ale som presvedčený, že to tu bolo vždy a vždy to tu bolo rovnaké. Len nebol internet.
Takže hejt sa prenášal doma medzi členmi domácnosti alebo v krčme a o svoju hlúposť sa vedeli deliť iba so svojou rodinou a kamarátmi. Myslím si však, že sa dokážeme na sebe zasmiať. Vidím to, aj keď vystupujem, keďže máme vypredané sály. Ľudia sa baviť vedia a vedia zobrať aj vtip na seba.
O hraniciach humoru
Načrtli ste už, že aj humor má isté hranice. Ako sa teda nad nimi zamýšľate?
Každý komik má svoje vlastné hranice. Odjakživa hovorím, že som za absolútnu slobodu prejavu a hranice by nemali existovať. Na druhej strane tu máme určité zákony, a keď ich niekto poruší, mal by byť potrestaný. Každý z nás má však vlastné pravidlá.
Ja si nebudem robiť srandu zo slabších, z ľudí, ktorí nemôžu za vlastný hendikep, a nebudem si robiť žarty ani z politikov. Odjakživa totiž tvrdím, že do mŕtvol sa nekope.
Ako sa teda pozeráte na to, keď vám politici hrozia trestnými oznámeniami?
Je to veľmi individuálne, ale kto sa bojí, nemá ísť do lesa. A kto sa bojí, nemá robiť politiku. Väčšinou sa ozývajú ľudia, ktorí majú najviac za ušami. Ten, kto je čestný, sa nemá čoho báť. A už vôbec nie humoru, aj keď sám o sebe je silnou zbraňou. Ja sa toho nebojím, žiaden politik, ktorý sa vrhne na humoristu, nemá veľmi šancu uspieť.
„Viem, že môžem niekoho aj uraziť. A kto nemá silné sebavedomie alebo nepochopí vtip, tak sa ho to môže dotknúť.“ Foto: archív Michaela Szatmaryho
Diskutujete o týchto hraniciach s kolegami, či by občas nebolo dobré pribrzdiť?
Tie hranice si niekedy uvedomujem skôr mimo javiska. Napríklad ak som niekde s priateľmi alebo sa s niekým zoznámim, máme vážnu debatu a vtedy mi vypadne z úst niečo, čo som povedať nemal, alebo čo sa nehodí. Môj takt, ktorý som mal odjakživa, sa mi trochu posunul a občas naň zabúdam.
Viem, že môžem niekoho aj uraziť. A kto nemá silné sebavedomie alebo nepochopí vtip, tak sa ho to môže dotknúť. Už sa mi to neraz aj stalo. Vtedy som si povedal, že Mišo, musíš si dávať pozor.
A ako je to v prípade prenášania reality do vašich vystúpení?
My standup komici hovoríme pravdu, len ju máme rozdelenú na viacero úrovní. Veľa príbehov je založených na pravdivom základe, ale musíme ich rozvinúť až do totálneho absurdna.
Česi sú ľudoví rozprávači
Vystupujete často aj v Česku. V čom sa tamojšie publikum líši od nášho?
Stáva sa mi, že sa mi v Česku vystupuje lepšie ako doma, kde nikto nie je prorokom. Česi, napriek tomu, že sme roky rozdelení a slovenčinu nemajú už tak napočúvanú ako kedysi, tak mi rozumejú. Okrem toho je pre nich slovenčina neuveriteľne sexi jazyk.
Ja pomerne často vystupujem pre program českej Primy, kde je málo Slovákov, ale vo všeobecnosti máme najväčší úspech. Český humor je totiž trochu iný ako náš. My musíme mať v desaťminútovom sete veľmi veľa vtipov, Slovák čaká, kedy sa už bude smiať. Česi sú takí ľudoví rozprávači, pointa príde až niekedy na konci. Alebo ani nepríde.
Sú teda Slováci náročnejší?
Slovák je často taký, že si sadne do prvého radu, myslí si, že standupu rozumie najviac zo všetkých, pozerá na mňa vážne s výrazom „Szatmary, teraz ma bav, mňa nerozosmeje len tak hocičo“.
Pandemický oddych
Pomohla pandémia rozvinúť humor ako taký?
Môžem hovoriť len za seba. Mne pandémia pomohla veľmi. Posledné roky boli veľmi stresujúce a veľmi fyzicky vyčerpávajúce. Standup je jedným z mála kultúrnych odvetví, ktorý je spojený s nočným životom, cestovaním a nedostatkom spánku.
Fyzicky to bolo náročné – byť jeden deň v Košiciach, druhý deň v Brne, v Prahe. Okrem toho je tu vždy prítomný aj nejaký alkohol. Toto obdobie mi pomohlo, pretože som mohol na pol roka vypnúť a oddýchnuť si, nerobiť nič. Venoval som sa veciam, ktorým predtým nie, ako napríklad hudbe a, samozrejme, viac rodine a dieťaťu.
Po uvoľnení pravidiel ste do toho opäť skočili rovnými nohami?
Áno, aj keď už to nie taký rock’n’roll, ako bol predtým. Už si dávam pozor, lebo som starší a musím.
Už sme trochu načrtli standup a televízne formáty. U nás momentálne nič podobné nefunguje, aj keď v minulosti sa Silné reči vysielali aj v televízii. Nie sme teda pripravení na to, aby bol standup mainstreamom?
Tento problém má viacero rovín. Bola to dvojsečná zbraň. Každý z nás mal totiž počas tých dvoch sezón Silných rečí v televízii približne dva-tri sety. Ľudia zrazu prestávali chodiť na živé vystúpenia, pretože hovorili, že to videli v televízii.
Plus nám dochádzali materiály. Sme malá krajina. Nie je nás tu toľko, minuli sme svoje nápady v telke, a čo už je raz na obraze, to nemôžeš opakovať na živých vystúpeniach.
Standup komik Michael Szatmary tvrdí, že z politikov si žarty nerobí, pretože do mŕtvol sa nekope. Foto: archív Michaela Szatmaryho
Slovensko je malý trh, nie je to také ako v USA, kde je 250-miliónový trh a v každom malom meste je 20 komikov a v televíziách rokmi osvedčené tváre. To, čo však u nás pochopili režiséri aj dramaturgovia, je, že my standup komici máme obrovskú výhodu oproti klasickým moderátorom a zabávačom. Okrem toho, že sme pohotoví a vtipní, tak si texty píšeme sami.
Moderátor občas potrebuje dvoch scenáristov, ktorí mu to celé napíšu. Sme nové, niektorí aj mladé a neokukané tváre, takže nemôžem povedať, že by sme sa v televízii neobjavovali.
Pokusy s „late night shows“ tu síce boli, ale na to, aby sme sa priblížili americkým formátom, jednoducho nemáme kapacitu. Na tamojších šou pracuje 100 či 150 ľudí. Na to nemáme kapacitu a ani peniaze. Stačí sa pozrieť na Petra Marcina.
Oslovujú vás teda na písanie scenárov alebo takzvaný ghostwriting?
Dostal som niekoľko ponúk, aby som napísal nejaké vtipy pre moderátorov. Bolo to lákavé, pretože to bolo, samozrejme, honorované. Ale musel som to odmietnuť, pretože by ma hnevalo, ak by som napísal dobré vtipy a nemohol ich použiť vo svojich materiáloch. Tiež nie som bezodná studňa dobrých nápadov.
Od spravodajstva k standupu
Sám ste prechádzali z televíznej obrazovky, aj keď z inej oblasti. Ako ste vnímali tento prechod?
Práve preto, že som bol roky pred kamerou, tak som mal výhodu. Nemal som totiž na vystúpeniach takú trému. Nebál som sa kamery, nebál som sa pódia, aj keď, samozrejme, rozosmiať publikum je oveľa ťažšie ako reportovať o zemetrasení v Číne.
Isté obdobie ste ale pôsobili na dvoch stoličkách. Nemali ste problém s „prepínaním“ z roly redaktora spravodajstva do roly komika?
Okrem toho, že som bol na dvoch stoličkách, sa mi ešte aj narodilo dieťa. Začínal som mať pocit, že nestíham. Keď robíš spravodajstvo, tak musíš počkať do konca správ. Ja som však potom ešte utekal do klubu a jedného dňa som sa rozhodol, že stačí.
Kedy nastal ten moment?
Asi keď prišlo dieťa, pretože som nebol veľmi nápomocný a ja som chcel byť. Tak som išiel na rodičovskú dovolenku, na voľnú nohu, a robil som humor. Povedal som si, že stres z chudoby je príjemnejší ako ten pracovný.
Ako to vnímali v televízii?
Stále som mal v sebe určitý takt a nikdy som nenadával na chlebodarcu. Robil som si žarty z úplne iných vecí. No cítil som, že ak by chceli, tak by ma v televízii mohli využiť aj na iné projekty a iné relácie. Mali tam totiž pomerne známeho a úspešného komika, ale ako mi povedala kolegyňa – sú kone ťažné a kone výstavné.
„Čo môžeš nechať na zajtra, nechaj na zajtra, pretože budeš starší a múdrejší.“ Foto: archív Michaela Szatmaryho
Čo je v tejto brandži pre vás najväčšou výzvou?
Keď mi povedia, aby som vystúpil s múdrym prejavom na nejakej vážnej udalosti. Lebo sa spoliehajú na to, že som známy a mám „všetkých pohromade“, tak tú reč zvládnem. To sú pre mňa ťažké chvíle. Aj keď nemávam trému a moje ego je obrovské, tak vtedy skrotnem.
Keď som mal rečniť pred 30-tisíc ľuďmi na demonštrácii Za Slušné Slovensko aj tu, aj v Prahe, tak mi nebolo všetko jedno. Ja som prostý Miško Szatmary z Medenej.
Čo v takom prípade robíte? Ako píšete vážny prejav?
Vždy tam dám aspoň trochu humoru na odľahčenie. Každá vážna udalosť sa dá opísať „ľahkým perom“. Veľa nad tým však rozmýšľam. Na druhej strane – napísať niečo vážne býva ľahšie ako napísať vtip.
Starší a múdrejší
Ako riešite kreatívne krízy?
Kríza príde na každého a v hocijakej brandži. Aj mne sa niekoľkokrát stalo, že som pol roka nič nenapísal, hoci sa snažím písať stále. Ja som totiž v práci stále, aj teraz pozorujem a všímam si okolie, hlava mi stále pracuje. Napriek tomu, že robíme rozhovor, snažím sa pozorovať a vymýšľať vtipy za pochodu. Ale áno, stalo sa mi, že som si vravel, že už nikdy nenapíšem dobrý standup.
Nakoniec to však vždy príde, nič nás netlačí. Mám napísaného toľko materiálu, že môžem bez problémov vystupovať aj pol roka. Hovorím si, netlač, čo môžeš nechať na zajtra, nechaj na zajtra, pretože budeš starší a múdrejší.
Prezraďte, ako vzniká materiál na vystúpenie?
Mne veľmi pomáha, že raz do mesiaca máme tematické Silné reči. Vždy teda musím vymyslieť na danú tému nový set. Nie vždy to vyjde, stalo sa mi miliónkrát, že celý set išiel do koša, pretože nebol dobrý. Možno si nechám jeden vtip, ktorý presuniem do iného setu.
Snažím sa každý deň sadnúť za počítač a niečo vymyslieť. Okrem toho som pozorovateľ a náš život ponúka stále niečo, od čoho sa dá odpichnúť. Aj počas pandémie. V živote som nebol pol roka zatvorený doma. Ak by si niekto myslel, že sa vtedy nedá niečo vymyslieť, tak práve naopak.
Bez dátumu spotreby
Komici vždy tvrdia, že vedia, keď im vtip nevyjde. Ale ako sa s tým vyrovnať?
Ani ja reálne nepotrebujem niekoho, aby mi povedal, že niečo nebolo dobré. Každý z nás, a môžem hovoriť za všetkých, je sebe najlepším kritikom. Odozvu vidíme hneď. V sále sedí 250 ľudí a predsa počujeme, ak sa nikto nesmeje. Vtedy viem, že niekde nastal problém.
Stalo sa mi napríklad v Česku, že som hovoril vtip, o ktorom som vedel, že je dobrý, ale bol o semenníkoch. A tento vtip fungoval všade a v Česku sa nikto nesmial. Potom som si uvedomil, že nevedeli, čo sú semenníky.
Potom sú vtipy, ktorým veríš, pretože vieš, že sú dobré. Budeš ich hovoriť, až sa ľudia budú smiať, ale keď niečo nevyjde, tak viem, že je to zlé a ide to rovno do koša. Nikdy to už nepoviem a vymyslím niečo iné. Tým, že máme veľa vystúpení, si však môžem tieto vtipy skúšať. Môžem to robiť na malých scénach, aby to bolo fakt dobré.
Ako vidíte svoj život po standupe?
Ja považujem svoju prácu za najlepšiu na svete, pretože čo je krajšie, ako rozosmievať ľudí. Samozrejme, po lekároch a profesoroch, ktorí sú dôležití. A našťastie tento job nepozná dátum exspirácie. Čím si starší, tým môžeš byť lepší komik, pretože si omnoho viac zažil a máš viac skúseností, čerpáš a spoznávaš nových ľudí. Vezmime si svetových komikov ako Louisa C. K. alebo Seinfelda. Majú nad 50 a sú stále lepší a lepší.
