Čo keby mohol občan rozhodovať o väčšom podiele svojich daní – povedzme o 20 percentách či dokonca 30 percentách?
Od roku 2026 môžeme dve percentá plus dve percentá zo svojich daní poukázať aj svojim rodičom. S tým však prichádza aj zaujímavá úvaha: čo keby ľudia rozhodovali o vyššom podiele svojich daní?
Vedeli ste, že za rok 2025 môžete venovať dve percentá z dane aj svojim rodičom? Ide o zmenu, ktorá v roku 2026 vstúpi do platnosti. Hoci sa o nej hovorí ako o novinke, v skutočnosti ide o čiastočnú kompenzáciu za zrušený rodičovský dôchodok.
Pri vypĺňaní daňového priznania alebo vyhlásenia o poukázaní dane si budete môcť vybrať, komu dáte dve percentná zo zaplatenej dane. Po novom to nebudú len neziskové organizácie, ale aj vaši rodičia, ktorí musia byť k 31. decembru 2025 poberateľmi starobného, invalidného alebo výsluhového dôchodku (prípadne musia byť v náhradnej starostlivosti po dovŕšení dôchodkového veku).
Postup je jednoduchý – vyplníte údaje o rodičoch a každý z nich potom dostane samostatne dve percentá z vašej dane.
To znamená, že teoreticky môžete mať rozdelenie nasledovné:
Dokopy až sedem percent z vašich daní teda budete môcť poukázať organizácii a rodičom.
Tu sa však začína zaujímavá úvaha. Občan má právo rozhodovať o tom, komu časť (maximálne sedem percent) svojich daní dá a ako sa použijú. Možno predpokladať, že nie všetci si uplatnia toto právo vo výške sedem percent, či už z dôvodu, že nespĺňajú podmienky pre poukázanie neziskovej organizácii (40 hodín dobrovoľníctva), alebo ich rodičia nespĺňajú jednu z podmienok.
Možnosť rozhodovať o časti daní vítam, ale čo keby sme tento princíp rozšírili? Čo keby občan mohol rozhodovať o väčšom podiele svojich daní – povedzme o 20 percentách či dokonca 30 percentách? Čo keby by ste si mohli vybrať, že chcete navýšiť príspevok do zdravotníctva, do školstva alebo do obrany, zvyšok vašich daní potom štát rozpočíta podľa svojich priorít?
Znelo by to ako krok k participácii občanov na štátnych financiách. Občan by nebol pasívnym platiteľom dane, ale aktívnym hráčom v rozpočte. Vláda a parlament by v podstate rokovali o „zvyšku“ financií, ktoré si štát drží, zatiaľ čo občania by skladali svoj rozpočet sami. Znelo by to krásne. A v istej perspektíve aj logicky.
Lenže je tu háčik, teda možno niekoľko háčikov.
Prvý: nie všetci vedia čo a koľko by bolo potrebné, zrejme ani kde. Ak by sme sa spýtali obyčajného ekonomicky aktívneho občana, koľko percent by asi malo ísť do infraštruktúry, do dôchodkov, do škôl a do nemocníc, zrejme by nemal jasnú predstavu. Ja osobne by som nemal. Ľudia vedia, že chcú lepšie cesty aj školstvo, ale ak by museli konkrétne rozhodovať, vedeli by všetci správne rozhodnúť, koľko percent je v poriadku a či práve inde nebudú chýbať financie?
Druhý – a možno rovnako dôležitý: dokázali by všetci uniesť zodpovednosť za svoje rozhodnutie? Pretože keby sa ukázalo, že naše rozhodnutie bolo zlé, na koho by sme zvalili vinu? Na seba či na ostatných? Alebo opäť na štát, ktorý nám dal príliš veľa voľnosti?
Tretí – a možno najvážnejší: politika. Predstavte si, že máte možnosť rozhodovať o 30 percentách svojich daní. Zrazu by zdravotníctvo (alebo ktorýkoľvek iný rezort) práve v čase poukazovania daní spustilo kampaň, aby dosiahlo čo najviac percent. Školstvo by spustilo osvetu o potrebe vzdelávania pre ďalšie generácie a armáda by poukazovala na bezpečnostné riziká v danom roku.
Výsledkom by bolo nielen viac demokracie, ale aj politického marketingu. Populárne oblasti by vplyvom správnej kampane mohli dosiahnuť výrazné zlepšenie, ale čo oblasti, kde nevidno okamžité výsledky? Alebo oblasti, ktoré by sa dali považovať za menej atraktívne? Také oblasti, ktoré na bilbordoch nevyzerajú sexi – bezpečnosť hraníc, jadrová bezpečnosť, pôdohospodárstvo a rozvoj vidieka?
Paradox rozpočtovania občanov: viac demokracie by znamenalo možno, naopak, horšiu optimalizáciu. Aspoň teda v krátkodobom horizonte, lebo každoročné rozhodnutia občanov by sa mohli dramaticky meniť a dlhodobé plány by teda nemuseli byť realizovateľné.
A predsa mi to vŕta v hlave. Niečo na tom je, že občan by mal väčší vplyv na to, ako sa jeho peniaze minú. Že by nemal iba platiť dane, ale mal by právomoc aspoň časť svojich daní alokovať presne tak, ako chce.
Určite nie je riešením to, aby občan rozhodoval o všetkom, ale možno by bolo prínosné, keby v rozpočte existovala kategória financií, o ktorej by občania mohli viac rozhodovať, prípadne aspoň zvoliť stratégiu, aby nebola narušená stabilita verejných financií. Ktovie, či by sme toto právo aj hojne využívali alebo nechali rozhodovanie radšej na iných.
