Radi sa utešujeme víziou, že konsolidáciu vždy zaplatí niekto iný – bohatší, väčší, zahraničný.
Keď si ráno čítam správy, vždy hľadám informácie o pripravovaných konsolidačných opatreniach (v čase písania stále neúspešne). Mávam taký zvláštny pocit, možno ste ho niekedy zažili aj vy – nech sa to tentoraz týka niekoho iného.
Už tretí rok sledujeme, ako štát hľadá nové cesty na zlepšenie stavu verejných financií, a vždy si podvedome prajeme, aby náročné opatrenia zasiahli niekoho s hlbšími vreckami. Pre nás bežných podnikateľov je to trochu ako čakanie na lekárske výsledky preventívnej prehliadky – dúfame, že bude všetko v norme a máme prísť znova o rok.
„Ja som už prispel transakčnou daňou, vyššou DPH, ďalším odpracovaným dňom pracovného pokoja…“ Čokoľvek ďalšie vám napadne, doplňte takto: „Nech si to teraz odnesie niekto iný.“ No je to naozaj také jednoduché?
Musím uznať, že verejnosť omnoho radšej počúva o dodatočnom zdanení veľkých zahraničných spoločností ako o tom, že by malo dôjsť k zvyšovaniu vlastných daní a odvodov.
Na prvý pohľad to znie spravodlivo – veď veľké firmy si to predsa môžu dovoliť, nie? Lenže čím viac o tom premýšľam, tým viac narážam na základný ekonomický princíp – každá firma sa snaží udržať svoju ziskovosť. A keď jej štát zníži maržu novými povinnosťami, prirodzene hľadá spôsoby, ako si to vykompenzovať.
A kde ich nájde? Neraz práve v cenách pre zákazníkov.
Nedávno sa objavila zmienka o potenciálnom zavedení digitálnej dane pre veľké nadnárodné technologické spoločnosti. Keď sa pozrieme za hranice, niektoré krajiny – ako Rakúsko, Francúzsko, Maďarsko, Taliansko – nejakú obdobu tejto dane zaviedli.
Prinieslo to príjmy do štátnych rozpočtov, ale čo sa stalo potom? V mnohých prípadoch sa zvýšili poplatky pre používateľov digitálnych služieb.
Tuším, že sa radi utešujeme víziou, že konsolidáciu vždy zaplatí niekto iný – bohatší, väčší, zahraničný. Je to pohodlné myslenie, ktoré nás chráni pred nepríjemnou pravdou – v prepojenej ekonomike sa náklady nakoniec rozložia medzi účastníkov trhu.
Keď sa pozriem na svoje výdavky za posledný rok, vidím, ako sa do nich pretavili rôzne konsolidačné opatrenia z minulosti. Nie priamo, ale nepriamo – prostredníctvom vyšších cien služieb a produktov, teda inflácie.
Nechcem znieť pesimisticky. Konsolidácia je nevyhnutná. To chápe každý, kto sa pozrie na stav verejných financií. No prial by som si, aby sme o nej dokázali hovoriť otvorene, bez ilúzií o tom, kto ju „skutočne“ zaplatí.
Chcem transparentnosť. Chcem, aby sa diskutovalo o dosahoch na celé podnikateľské prostredie, nielen o tom, koľko sa vyberie. Chcem vidieť aj šetrenie na výdavkovej strane, nielen neustále hľadanie nových zdrojov príjmu.
A predovšetkým – chcem konsolidáciu, ktorá má zmysel. Takú, pri ktorej budem vedieť, že moje peniaze sú využité najefektívnejšie, ako je možné.
Možno je čas prestať si utierať pot z čela s pocitom úľavy, že konsolidácia sa nás zas raz netýka. Pretože pravda je, že sa týka nás všetkých – len niekedy je to viditeľnejšie, inokedy nie.
Radi si potľapkáme po pleci, keď sa nám podarí vyhnúť sa ďalšiemu šetreniu, a s uspokojením sledujeme, ako konsolidačné bremeno preložia na niekoho iného. Len pozor – ak budeme príliš dlho stáť oproti zrkadlu a tešiť sa z toho, že „to zaplatí ten druhý“, možno zistíme, že ten druhý sme vlastne my sami.
