Na prvý pohľad je to nevinná otázka: „Čím chceš byť?“ Koučka Federika Plesník však zdôrazňuje, že ňou deťom podsúvame, aby sa zaškatuľkovali. „Môžeme sa ich pýtať, akým človekom chcú byť, aký chcú žiť život, ale nepýtajme sa ich, čo chcú robiť,“ dodáva Federika Plesník.
V 71. epizóde podcastu Nevyhorení spolu hovoríme o multipotenciáloch, teda ľuďoch, ktorí sa namiesto zamerania na jednu prácu či činnosť venujú mnohým často rôznorodým záujmom a kariéram.
Ako zistiť, že som multipotenciál
Tému multipotenciality sme čiastočne otvorili v našom dávnejšom podcaste o kariérnej zmene. Hoci sme sa jej venovali len pár minút, prišlo nám na ňu veľa ohlasov. Čím si to vysvetľujete?
Je to téma, o ktorej sa hovorí málo, preto veľa multipotenciálom odľahne, keď sa dozvedia, že niečo také existuje. Konečne nájdu vysvetlenie na mnohé otázky a často si uvedomia, že nie sú pokazení, že všetky tie výzvy, ktoré zažívajú a aj reakcie okolia sa dejú, pretože je náš svet nastavený primárne na špecialistov. Napriek mnohým výzvam má multipotenciálne nastavenie aj veľa pozitívnych charakteristík, o ktorých asi budeme hovoriť ďalej.
Povedzme si na úvod viac o tom, o čo ide a ako spoznám, že patrím k multipotenciálom.
Multipotenciáli sú ľudia, ktorí majú viacero rôznych oblastí talentov, schopností, vášní, záujmov alebo tvorivých činností, z ktorých každá by vystačila na vytvorenie celoživotnej kariéry. Oni však často nie sú schopní vybrať si len jednu oblasť a zostať pri nej. Majú radi pestrosť a často aj spájanie zdanlivo nezlučiteľných vecí, napríklad umenia a počítačov alebo medicíny a architektúry.
Multipotenciálni ľudia sú veľmi zvedaví, majú potrebu sa neustále učiť a rozvíjať sa. Sú to veční študenti, začiatočníci. Nevadí im, keď sa do niečoho ponoria, aj keď majú 40, 50, 60 rokov a budú musieť začať od nuly. Vďaka tomu sa pomerne rýchlo dokážu v danej oblasti dostať na dosť dobrú profesionálnu úroveň.
Často sú tiež veľmi inovatívni a vymýšľajú si nové úlohy či vlastné projekty. Majú chuť tvoriť, ale vedia aj prepájať rôzne oblasti či ľudí a vytvárať tak nové veci. Majú schopnosť myslieť v širších súvislostiach a možno na rozdiel od špecialistov vedia aj lepšie prepínať medzi rolami.
Keď vás okolie spochybňuje
Viem si predstaviť, že často zažívajú nepochopenie okolia či iné problémy súvisiace s tým, že dnes je cenený najmä prístup „rob jednu vec, ale poriadne“. Býva to dlhá cesta, kým si uvedomia svoje prednosti?
Najväčšia prekážka je práve sebaprijatie, sebaspochybňovanie aj prijatie okolia, ktoré nás často tlačí k zaškatuľkovaniu. Kedysi bola špecializácia jediná cesta k úspechu a finančnému blahobytu, preto sú v tom možno aj naši rodičia a blízki ešte zaseknutí, chcú pre nás len to najlepšie.
Potom sa v tom títo ľudia cítia sami, majú pocit, že sú nenormálni, leniví, nerozhodní alebo akékoľvek iné negatívne nálepky, ktoré dostávajú.
Aj z vlastnej skúsenosti poznám frázy typu: „Tak už si vyber. Prečo toľko preskakuješ?“ „Takto z teba nič nebude.“ „Robíš z každého rožku trošku a nič poriadne.“
Ja však hovorím, že z každého rožku trošku a dokopy to je skvelá kombinácia. Práve vďaka tomu totiž dokážem veľa vecí prepojiť a vytvoriť tak niečo hodnotné.
Multipotencialita v praxi
Ako to prepájanie vyzerá v praxi? Ja si napríklad predstavím vedkyňu, ktorá na čiastočný úväzok precvičuje jogu.
Áno, toto je model súbežných kariér alebo projektov, ktorý je síce bežný, ale zďaleka nie jediný. Existujú štyri najčastejšie prístupy a tie sa medzi sebou ešte môžu kombinovať, takže je to subjektívne. Základom všetkých je pestrosť, dostatočný finančný príjem a zmysluplnosť, čo sú kritériá dôležité pre multipotenciálov.
Niektorí si ich napĺňajú tak, že sčítajú viacero čiastočných úväzkov alebo projektov – to je to, čo ste spomínali. Potom je tu model jednej zastrešujúcej kariéry, ktorá je dostatočne pestrá a aj náš uživí. Často sú to rôzne multiodborové profesie, napríklad filmárčina.
Poznám to aj z môjho okolia, pretože môj dedo robí dokumentárne historické filmy. To je skvelý príklad – na začiatku sa venuje rešeršovaniu, vtedy si musí naštudovať čo najviac o danej problematike, potrebuje si vytvoriť námet a napísať scenár. Potrebuje však vedieť aj komunikovať s hudobníkmi a dostatočne rozumieť hudbe, musí byť dobrým kameramanom, musí riadiť dosť veľký ansámbel ľudí, takže je aj manažér. Sám si vytvára aj rozpočet a tak ďalej.
Každý film je pritom o niečom inom, čiže sa nanovo ponára do nového projektu a novej témy. Podobným odborom môže byť umelá inteligencia, kde sa spája filozofia, psychológia, mnohé IT sféry, strojové učenie a ďalšie oblasti, ktoré tam treba prepojiť.
Ďalší model práce popisuje autorka Emilie Wapnick vo svojej knihe multipotenciálov. Nazýva ho Fénix. Spočíva v tom, že sa hlboko ponoríme do nejakej oblasti, dostaneme sa v nej na dosť dobrú profesionálnu úroveň, ale po čase nás to začne nudiť a presedláme na niečo iné. Vstaneme ako fénix z popola v niečom úplne novom.
Posledný typ sa nazýva Einstein, keď máme jednu hlavnú prácu, ktorá je pre nás dostatočne zaujímavá, dáva nám určitú stabilitu, financie, ale aj možnosti a priestor sa popri nej venovať vlastným projektom.
Koučka Federika Plesník je sama multipotenciálkou. Aj preto je jej táto téma taká blízka. Foto: archív Federiky Plesník
Koučka Federika Plesník je sama multipotenciálkou. Aj preto je jej táto téma taká blízka. Foto: archív Federiky Plesník
Veľa ľudí má napríklad zamestnanie, popri ktorom robí neplatenú charitatívnu činnosť alebo si len skúša nejaké svoje projekty a uvidí, kam ich to povedie. Napríklad u Alberta Einsteina, podľa ktorého je model pomenovaný, to viedlo k Nobelovej cene.
Dostala som sa aj k jednej zaujímavej štatistike, že väčšina laureátov Nobelovej ceny je práve multipotenciálna, nie sú to špecialisti, ktorí sa zameriavajú a idú do hĺbky v jednej oblasti.
Všestrannosť
O niečom podobnom píše aj David Epstein vo svojej knihe Všestrannosť v súvislosti s elitnými športovcami. Aj výskumy ukazujú, že úspech často spočíva vo venovaní sa rozličným športom v detstve a až neskoršej špecializácii.
Presne tak. V tejto súvislosti by som rada apelovala aj na rodičov, aké dôležité je nechať deti zažiť si rôzne krúžky či aktivity a nenalinajkovať im to lineárne od malička s túžbou vychovať ďalšiu Serenu Williams. Ono to možno na začiatku vyzerá, že to k ničomu nepovedie, ale som si istá, že nakoniec sa to rôznymi a dopredu nepredvídateľnými spôsobmi spojí a zúročí, ani si nevieme predstaviť ako.
Taktiež neodporúčam klásť malým deťom otázku „Čím chceš byť?“ v dobrej viere, že je to taký nevinný „small talk“. Môžeme sa ich spýtať, akým človekom chcú byť, aký život chcú žiť, ale nepýtajme sa ich, čo chcú robiť. Okrem iného im podprahovo podsúvame, že by si mali vybrať len jednu vec, a tak sa začína škatuľkovanie.
Majú chuť tvoriť, ale vedia aj prepájať rôzne oblasti či ľudí a vytvárať nové veci. Majú schopnosti myslieť v širších súvislostiach a na rozdiel od špecialistov možno vedia lepšie prepínať medzi rolami.
Federika Plesník
Aj keď chcú byť desiatimi vecami naraz, je to v poriadku. Možno to nakoniec nejako skĺbia. Najlepšie je však nepýtať sa ich, pretože z toho budú mať neskôr stres. Stretávam sa s mnohými stredoškolákmi, ktorí sú plní úzkostí a tlaku z toho, čo budú robiť po škole a akú vysokú si majú vybrať.
V zahraničí je bežné urobiť si spojený titul, kde si môžete nakombinovať trebárs aj umenie a biznis, ako to bolo aj v mojom prípade. Na slovenských školách je systém nastavený stále na špecializáciu.
Často si myslíme, že keď si vyberieme jedny dvere, tak sa nám automaticky zatvoria všetky ostatné, ale tak to nie je. Najmä v dnešnom svete, keď sa všetko veľmi rýchlo mení a flexibilita je kľúčová vlastnosť.
Vôbec to tak nie je. Keď si vyberám nejaké dvere nateraz, tie ostatné si nechávam potenciálne na neskôr. Neznamená to, že ich navždy zatvorím. Väčšina ľudí robí niečo úplne iné, ako vyštudovali na vysokej škole aj preto, lebo systém sa dostatočne pružne neprispôsobuje dobe.
Celoživotné vzdelávanie je jednoducho trend a dosiahneme ním oveľa viac. Vysoká škola je len akýsi štart, niečo, čím začnete.
Reakcie okolia, keď začínate nanovo
Ako to majú multipotenciáli s otázkami ľudí o tom, čomu sa vlastne venujú?
Často sa toho desia. Keď sa mňa osobne niekto opýta, čo robím, odpoviem otázkou: „Koľko máte času?“ Niekedy si vyberiem len výsek toho, čomu sa venujem, podľa toho, kto sa pýta a k čomu by asi inklinoval alebo pochopil. Niekedy to zaobalím do formulky, pod ktorú sa schová viacero mojich činností – napríklad, že pomáham ľuďom, aby boli spokojní v práci.
V tom môže byť zložitý model Fénix, ktorý ste popisovali. Keď je niekto zaškatuľkovaný určitou profesiou, môže byť aj pre reakcie okolia náročné začať úplne nanovo.
Presne tak. Často badať prekvapenie, šok alebo nepochopenie od okolia: „Ako môžeš?“ „Veď si mala dlhé roky úspešnú kariéru alebo firmu a teraz v štyridsiatke ideš do niečoho úplne nového?“ „Ty si blázon.“
Často ľudí aj odhovárajú alebo je tam dokonca externý tlak, aby to nerobili. Napríklad od rodiny, ktorá má obavy.
Potom sa títo ľudia spochybňujú, kladú si rôzne otázky o tom, prečo ich to už nenapĺňa. Hľadajú všelijaké racionálne odpovede či „hacky“, ktorými to môžu zlomiť. Tá reálna odpoveď však je, že ste možno multipotenciálom a jednoducho potrebujete pestrosť. Nevyhnutne vás jeden projekt nemusí baviť navždy.
Ako sa vymaniť zo škatuľky
Zamýšľam sa nad tým, či ten strach a pracovné zaškatuľkovanie nesúvisí aj s celospoločenským kontextom a tým, že mnohí berieme prácu za hlavnú identitu. Často tým aj začíname naše rozhovory v rámci „small talku“, no napríklad kamarátka, ktorá žije vo Fínsku, mi hovorila, že Fíni sa namiesto otázky o práci pýtajú, čo druhého človeka baví alebo v čom je dobrý. To mi prišlo veľmi zaujímavé.
Presne tak. Sme oveľa viac než len naša práca. Sme celistvé bytosti, no naučili sme sa redukovať iba na našu pozíciu v práci.
Ako sa potom vymaniť z tej škatuľky a získať si kredibilitu v novej oblasti, keď sme napríklad presedlali na niečo iné a nové? Hoci si veríme a postupne na sebe pracujeme, čelíme spochybňovaniu. Ako takúto radikálnu zmenu obhájiť napríklad na pohovore?
Tam je dobré poukazovať na svoje prenosné zručnosti alebo to, čo ostáva v rámci tých profesií rovnaké, čo unikátne tam človek prináša. Dám jeden príklad zo slovenských vôd, z ľudí, ktorých poznám. Sú možno aj všeobecnejšie známi a sú multipotenciálni.
Napadá mi Patrícia Jariabková, ktorá bola kedysi dávno moderátorkou detských programov, možno budete poznať Od Kuka do Kuka, potom bola herečka a robila detské divadlá. Potom sa stala realitnou maklérkou a neskôr, keď uzavrela túto časť svojej kariéry, stala sa dulou pre umierajúcich.
To sú dosť rozličné oblasti, no to, čo bolo všade spoločné a čo prinášala a stále prináša, je jej veľká autenticita a ľudskosť. Ľudia jej dôverovali, vedela nadviazať veľmi dobré vzťahy a dobre sa s ňou jednalo.
Federika vedie kurz pre ženy Spokojná v práci. Foto: archáv Federiky Plesník
Federika vedie kurz pre ženy Spokojná v práci. Foto: archáv Federiky Plesník
Toto je jeden fajn tip – že môžeme poukazovať na svoje prenosné zručnosti, ktoré využívame v rôznych oblastiach, ale stále ich máme a pracujeme na nich.
Môžeme sa tiež zamerať na to, ako využívame to, čo sme sa naučili v inom odbore, ako by sme to vedeli využiť vo sfére, do ktorej sa hlásime. Ak som bola napríklad hudobníčka a veľa času som strávila nad teóriou hudby, no teraz sa hlásim do IT, môžem povedať, že je to tiež určitý spôsob algoritmu. Systém, ktorému rozumiem lepšie aj vďaka hudbe, a preto budem lepšie vedieť aj programovať.
Kde začať, keď zistím, že som multipotenciál
Čo by ste odporúčali ľuďom, ktorí si aj vďaka tomuto rozhovoru uvedomili, že sú multipotenciálni a možno už dlhšie cítia, že potrebujú zmenu? Kde vlastne začať?
Najlepšia rada je: „Začnite!“ Keď ľudia objavia svoju multipotencialitu, často si začnú spisovať všetky oblasti ich záujmu a lámať si hlavu nad tým, v akej práci by toto všetko dokázali skĺbiť. Možno však netreba hľadať jeden svätý grál, tú jednu prácu, v ktorej si to všetko zabezpečíme, pretože to sa nám zväčša nepodarí.
Tých možností je mnoho a môžeme pomaly skúšať, čo by nám vyhovovalo. Možno sa to bude aj v čase meniť.
Ak človek napríklad preferuje byť zamestnaný, tak mu oveľa viac vyhovujú pružní zamestnávatelia, ktorí mu vedia dať voľnosť a trebárs možnosť vymyslieť si vlastný projekt alebo rolu v rámci zamestnania. Stáva sa, že aj keď boli prijatí na nejakú pozíciu, po čase je ich popis práce úplne iný, pretože sú iniciatívni a zabŕdajú do všelijakých iných vecí.
Niekedy si moji multipotenciálni klienti a klientky robia srandu, že im vždy pristanú na stole všetky bližšie nešpecifikované úlohy, ktoré treba robiť a ktoré nikto nemá v popise práce. Sú takí všestranní, že ich zvládnu, no keďže to nemá jednu zastrešujúcu škatuľku alebo pomenovanie, tak si to tí druhí až tak neuvedomujú. A to je problém.
Zahltenosť a pocit, že je toho príliš veľa je jednou z výziev, s ktorou sa multipotenciáli stretávajú.
federika plesník
Často až keď ten človek odíde, tak ostatní zisťujú, aké hodnotné to bolo, pretože žiadny iný človek z tímu to nevie zastrešiť. Musia to rozhodiť niekoľkým špecialistom, aby nahradili toho jedného človeka. To je potom výzva – ako sa vedieť doceniť a ako si za to pýtať aj adekvátne ohodnotenie.
Chceme všetko naraz
Nemajú potom títo ľudia tendenciu zahlcovať sa? Možno aj preto, že si neuvedomujú, aká je ich práca hodnotná a chcú toho urobiť ešte viac.
Áno, tá zahltenosť a pocit, že je toho príliš veľa je častý a je to jedna z výziev, s ktorou sa multipotenciáli stretávajú. Ak je to typ človeka, ktorý sa venuje viacerým projektom naraz, tak je často prítomná aj frustrácia z toho, že sa neposúva každý projekt tak, ako by sme chceli.
Sme zahltení, ideme vyhorieť a musíme niečomu začať hovoriť nie, ale to je veľmi náročné, keď vás zaujíma tak veľa vecí a toľkým aktivitám chcete povedať áno.
Multipotenciáli preto potrebujú pravidelne robiť reflexiu, pýtať sa samých seba, čo sú aktuálne prioritné projekty alebo úlohy a čo vedia odložiť nachvíľu do zákulisia. V čase to tiež môžu meniť. Ja osobne si takéto zhodnocovanie robím každý štvrťrok alebo minimálne raz za polrok.
Federika Plesník hovorí o kariérnej zmene. Foto: archív Federiky Plesník
Koučka sa venuje aj témam kariérnej zmeny. Foto: archív Federiky Plesník
Ako vedieť, kedy je čas niečo definitívne ukončiť?
Často je náročné odhadnúť ten rozdiel, či chceme niečo definitívne uzatvoriť alebo len od toho ujsť, pretože prišli prekážky a je to ťažké. Asi najlepšie je na to ísť pocitovo. Keď napríklad cítim, že prišla nejaká prekážka, ktorú sa mi len nechce prekonať, ale inak ma tá oblasť stále baví a nadchýna, možno je fajn tomu dať ešte šancu. Často totiž prichádzajú takéto tendencie alebo pohnútky nárazovo. Zrazu máme pocit, že toto sa nedá, je to ťažké a chceme skončiť, no keď tú prekážku prekonáme, zasa je dobre.
Keď sa však postupne stupňuje pocit, že nás to už nebaví, nemáme z toho radosť a už sa netešíme do práce, prípadne máme úzkosti alebo iné nepríjemné pocity spojené s prácou, je fajn sa poobhliadnuť.
Je zaujímavé, že multipotenciáli z práce neodchádzajú preto, že je to príliš ťažké, práve naopak. V drvivej väčšine strácajú záujem, pretože ich to nenadchýna, je to ľahké, rutinné, predvídateľné a nemajú sa tam už čo učiť alebo kam posúvať.
Neporovnávajte sa
Čo by ste na záver odkázali týmto ľuďom?
Že sa vôbec nemusíme porovnávať so špecialistami. Náš svet potrebuje multipotenciálov rovnako ako špecialistov. Nepotrebujeme sa porovnávať, pretože prinášame úplne iné kvality a je podstatné, že ich prinášame.
Možno sa cítia ako veční začiatočníci, ale je skvelé oslavovať aj malé úspechy a všímať si to, čo sme už dokázali. Využívať svoje prenosné zručnosti a vedomosti aj z tých iných odvetví a uvedomovať si, ako mi to pomáha.
Možno viac reflektovať a uvedomovať si, ako to mám a čo potrebujem. Môže to byť úplne unikátne a jedinečné. Tak ako sme každý unikátny a jedinečný. Moja cesta sa nemusí podobať na nikoho v mojom okolí a je to tak v poriadku.
Vypočujte si podcast
Rozhovor s Federikou Plesník a ďalšie zaujímavé epizódy si môžete vypočuť v podcaste Nevyhorení na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Tento podcast je súčasťou limitovanej edície podcastu Nevyhorení s názvom Well-being v práci, ktorú vám prinášame v spolupráci s ING Hubs Slovakia.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk, osvety na sociálnych sieťach či prednášok a diskusií pre firmy aj verejnosť. Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
