Kedysi bolo pre mnohých Slovákov nekonečne vzdialeným rajom napríklad Thajsko. Dnes? Realita je celkom iná. Pri troche šťastia zoženiem letenku do Bangkoku a naspäť za 300 eur, večer nasadnem do lietadla a o osem hodín som v cieli. Rýchlo a cenovo dostupne. Dokonca omnoho jednoduchšie, ako keď som išiel po prvýkrát k moru – stále si pamätám na svoju prvú cestu k „slovenskému moru“ do Chorvátska – na 32 hodín v autobuse s pokazenou klimatizáciu len tak nezabudnete.
Spolu s atraktivitou a dostupnosťou cestovania však ide ruka v ruke aj jeho odvrátená tvár. Tam, kde už je turistov priveľa, sa akosi vytráca čaro daného miesta. Nie je ojedinelé, že domáci sú už na cudzincov alergickí. Našťastie, stále je mnoho miest, kde tulákov z celého sveta privítajú s úsmevom na tvári – napríklad v takej Namíbii.
Ak by som sem cestoval zhruba pred 30 rokmi, tak by som zavítal do tej časti Afriky, ktorú kolonizovali Nemci a neskôr Holanďania „prezlečení“ do juhoafrického kabáta. Aktuálny názov toto územie získalo až po tom, ako sa oficiálne potvrdila nezávislosť. Písal sa rok 1990 a svet spoznal novú krajinu pomenovanú podľa jej najväčšej pýchy – púšte Namib, najstaršej púšte na svete.
Foto: Aleš Tvrdý
Foto: Aleš Tvrdý
Foto: Aleš Tvrdý
Na rozdiel od susednej Juhoafrickej republiky sem ročne zavíta omnoho menej turistov. To je ten dôvod, prečo sa k nim domáci správajú prívetivo. Je tu však aj niečo iné. Staršia generácia si stále pamätá kolonizačné časy. Po dlhé roky im vštepovali do hláv, že biela pokožka je niečo viac ako tá tmavá. Dnešná generácia, ktorú tu volajú aj „born free generation – slobodne narodení“ sa o pochmúrnej minulosti dozvedá len z rozprávania a z učebníc.
Starší obyvatelia teda stále akosi „prehnane“ prejavujú rešpekt a podradenosť každej bielej tvári, ktorú uvidia. V mestách sa už tento fenomén do veľkej miery neprejavuje, no na vidieku akoby sa nič nezmenilo.
Zavítať do odľahlých regiónov je niečo ako cestovanie v čase. Pre mňa, belocha, ktorý sem prichádza v sprievode domáceho obyvateľa, to je celkom nová skúsenosť. V dedine som atrakcia číslo jeden. Mnoho ľudí sa príde pozrieť, ako taká biela tvár vlastne vyzerá. Odvážnejší prídu aj na kus reči. Tí hanblivejší len nakukujú spopod stromov a z bezpečnej diaľky. Predsa len je tam beloch a pri nich človek nikdy nevie…
Skôr ako prišli belosi na juh Afriky, tak sa po tomto území presúvali rôzne kmene. Podľa nich boli pomenované aj jednotlivé regióny. Príchodom Európanov sa všetko zmenilo. Tí si začali doslova porciovať kontinent ako čerstvo dopečený koláč. Bez ohľadu na to, že boli na cudzom území, kde žili cudzie národy. Samozrejme, s tým je priamo spojené aj krviprelievanie typické pre bielych „objaviteľov/dobyvateľov“ sveta. Ten druhý názov mi príde výstižnejší. Pri pohľade na hranice, ktoré sú na mape Afriky aj dnes, je stále dôkaz o tom, ako sa čierny kontinent rozdeľoval bielou rukou, ktorá si robila čiary podľa pravítka. Takto rozdelila rodiny a kmene, ktoré spolu nažívali po stáročia. Raz darmo. Prírodné bohatstvo a vidina zbohatnutia malo väčšiu silu a význam ako ľudské životy černochov…
Foto: Aleš Tvrdý
Menšie kmene boli celé vyhubené. Tie väčšie pretrvali aj šialené genocídy. Najznámejší kmeň Namíbie, Herero, bol smutným hlavným hrdinom práve nemeckej kolonizácie. Vďaka nej sa biele tváre chceli zmocniť toho, čo si domáci bránili. Po mnohé generácie tu nažívali v pokoji. Vymýšľali spôsoby, ako sa obrániť pred divou zverou. Potom však prišiel biely človek a tu sa už neubránili. Spútaní v okovách a reťaziach boli deportovaní hlboko do púšte. Bez vody a jedla. Keď boli dostatočne ďaleko od civilizácie, tak ich nechali napospas osudu. Takto bol takmer vyhubený celý kmeň.
Mierim na sever krajiny, tesne k hraniciam s Angolou. Miestni to tu volajú Wambo Land. Podľa kmeňa Oshiwambo. To je jeden z hlavných kmeňov súčasnej Namíbie. Prichádzam do tradičného domu, ktorý vyzerá takmer identicky s tým, ktorý by tu stál aj pred stovkami rokov. Drevená ohrada a v nej malé okrúhle príbytky. Každý má svoju funkciu. Jeden je na spanie, ďalší na oddych počas horúcich dní, ďalší je sklad sušeného jedla.
Svoje miesto tu majú aj sliepky alebo uvítacia časť pre hostí. Tá je vyrobená z troch veľkých kusov dreva v tvare písmena „U“. V jej strede je ohnisko, kde sa varí jedlo. Moderná doba už prišla aj sem a v rohu je miestnosť z vlnitého plechu.
Donedávna tu ešte nemali vodovod. Jedno z odrastených detí zaplatilo dotiahnutie potrubia, a preto sa toto miesto posunulo vyššie na sociálnom rebríčku v dedine. Elektrina tu nie je, ale ani to nevyzerá, že by tu chýbala.
Presúvame sa ďalej, k ďalšiemu tradičnému kmeňu, ktorý tu má hlbokú históriu. Himbas. Najmä ženy z tejto oblasti pútajú pozornosť svojím výzorom. Od pása hore sú nahé. Jediné veci, ktoré na tele nosia sú tie, ktoré určujú ich sociálne postavenie v kmeni. Podľa výzdob vo vlasoch, náhrdelníku na krku alebo náramkoch na končatinách sa dá poľahky zistiť, koľko má detí, či je slobodná alebo nie.
Mladé dievčatá s príchodom prvej menštruácie strácajú možnosť umývania sa tak, ako to robili dovtedy. Až do smrti sa musia čistiť výhradne dymom z tlejúcej trávy. Dym sa tu používa aj na pranie toho mála oblečenia, ktoré na sebe nosia. Najčastejšie je vyrobené z kozej kože, o ktorú sa dá ľahko starať.
Významné zastúpenie tu má aj ďalšie zviera. Krava. Tá je však mierkou materiálnej solventnosti pre mužov. Čím viac kráv muž má, tým viac manželiek si môže vybrať. Na monogamiu sa tu teda moc nehrajú.
Ľudia z kmeňa Himbas neveria v Boha. Od nepamäti tu veria na múdrosť starých predkov a posvätný oheň. Predkovia dávajú rady vtedy, keď si súčasná generácia s niečím nevie poradiť.
Tak ako mnohé kmene v Afrike, aj Himbovia boli nomádi. Putovali krajinou dovtedy, kým nenašli ideálne miesto. Na ňom založili oheň a okolo ohňa sa následne vybudovali jednoduché príbytky. Oheň musí byť vždy v strede celej komunity. Je to miesto, kde sa stretávajú ľudia, aby sa porozprávali, vyriešili svoje problémy alebo sa aj najedli.
Okolie mesta Walvis Bay a jeho ružové zátoky. Foto: Aleš Tvrdý
Moderná Namíbia je reprezentovaná mestami. Tu je život rovnaký ako aj v iných mestách po celej planéte. Ľudia z každého kmeňa rozprávajú vlastným jazykom. Aby si medzi sebou rozumeli a vedeli sa dohodnúť, prijala vláda angličtinu ako hlavný jazyk. Vďaka nej sa dohovorí Himba s Hererom, Damara s Oshiwambo alebo s ostatnými kmeňmi.
Angličtina je teda akýsi komunikátor naprieč celou krajinou. Platí to najmä pre mladú generáciu. Tá staršia vie len ojedinele po anglicky. To však nemení nič na tom, že cudzinca vítajú rovnako ústretovo, ba dokonca aj viac ako domáceho. Bez ohľadu na to, či sme si rozumeli aj hovorenou rečou, všetci sa ma pýtali, ako sa mám, aká bola cesta, či som hladný. Každý chcel prehodiť aspoň niekoľko viet a uistiť sa, že je všetko v poriadku. To sú krásy cestovania do končín, ktoré ešte nepraskajú pod návalmi turistov.
