Na tieto zelené skaliská, čo trčia zo severného Atlantiku, som pôvodne išiel fotiť milé morské vtáky mníšiky, známe aj ako papagáje severu. Prišiel som však neskoro. Mníšiky tesne predtým v útesoch vyhniezdili a odleteli zimovať na more. Tak som sa musel naplno ponoriť do prečudesnej krajiny s 53-tisíc Faerčanmi a 70-tisíc ovcami. A oplatilo sa.
Faerčania sú akože súčasťou Dánska, ale nie sú v EÚ. Vyzerajú akože kultúrne, ale vášnivo radi masakrujú delfíny. Ich ovce vyzerajú akože ako ovce, ale niektoré aj ako kozy a podaktoré ako kravy.
BIZNIS EVENT, AKÝ TU EŠTE NEBOL
Top ľudia z biznisu a manažmentu na jednom mieste, 4 pódiá, 100+ spíkrov. Top podujatie roka, na ktorom budú všetci a vy nesmiete chýbať… viac informácií už čoskoro.
CHCEM BYŤ NA WAITING LISTE
Na Faerských ostrovoch nie sú stromy, zato je tam všade tráva, hmla, dážď a vetrisko. Krajina to však nie je ani náhodou fádna, naopak, je dramatická. Z kopcov sa valia kaskádovité potoky, ktoré sa zo strmých brál napokon rútia do mora ako vodopády. Asi najznámejší je Múlafossur.
V ústí fjordu tam čupí dedinka Gásadalur – pár domov obložených drevom s trávnatými strechami. A kostol s cintorínom. A tak je to všade. Malebné domčeky, trávnaté strechy, kostol, cintorín. Niekde síce v zátoke chýba vodopád, ale je tam napríklad socha tulenej ženy – ako v dedine Mikladalur na ostrove Kalsoy.
Foto: Mikuláš Sliacky
Socha tulenej ženy. Foto: Mikuláš Sliacky
Legenda o tulenej žene Selkie
Každý vie, že tulene sú vlastne ľudia, ktorí sa kedysi utopili v mori. Raz do roka vychádzajú na breh, vyzlečú sa z tulenej kože, stanú sa na jednu noc ľuďmi, tancujú a zabávajú sa.
Mladý rybár z dediny ich kedysi špehoval a jedna panna sa mu tak zapáčila, že sa zmocnil jej tulenej kože a ona sa nemohla vrátiť do mora. Tak s ním išla žiť do jeho domu a mala s ním aj deti. Jej tulenia koža bola zamknutá v truhlici, až kým raz rybár neodišiel na more a kľúč zabudol doma. Keď sa vrátil, našiel už len vzorne opatrené deti, ale žena Selkie zmizla.
Po nejakom čase sa muži z dediny Mikladalur chystali loviť tulene. Mladému rybárovi sa vo sne zjavila Selkie a požiadala ho, aby pri love vo veľkej jaskyni ušetrili veľkého tuleňa pri vchode, lebo to je jej terajší manžel, a dve mláďatká, jej deti.
Na loveckej výprave však chlapi pozabíjali všetky tulene v jaskyni. Následne sa zjavila Selkie v podobe strašného trolla a dedinu prekliala: „Teraz príde pomsta na mužoch z Mikladaluru. Niektorí zahynú na mori, iní padnú z útesov, kým nebude toľko mŕtvych, koľkí dokážu spojiť ruky okolo brehov ostrova Kalsoy!“ Keď Selkie vyslovila tieto slová, s úderom hromu zmizla a už ju nikdy nikto nevidel. Dodnes sa muži z dediny Mikladalur často utopia v mori alebo spadnú z vrcholkov útesov; treba sa preto obávať, že počet obetí ešte stále nie je dostatočný, aby všetci mŕtvi spojili ruky okolo celého ostrova Kalsoy.
Návrat do súčasnosti I.
Mocem sa s Martinou, ktorá sa tu vyzná a vie po dánsky, po tej prekliatej dedine. Hľadáme živú dušu, ktorá by nám povedala, či sem príde autobus, ktorý by nás zaviezol k malému trajektu smerujúcemu na iný ostrov. Nikde nikoho, asi sa všetci utopili. Horko-ťažko objavíme dobráka, ktorý síce nevie po anglicky ani po dánsky, iba po faersky, ale pochopí a zatelefonuje šoférovi. Ten sľúbi, že sa po nás zastaví. Slovo dodrží.
Všetkých osemnásť ostrovov je prepojených podmorskými tunelmi, mostami alebo trajektmi. Na niektorých nie sú ani autá, dedinky spája len autobusová linka. Zaujímavé je, že zo žiadneho bodu ostrovov nie je k moru ďalej ako päť kilometrov. Sú ako širšie rezance, úzke a dlhé. A strmé.
Jedného dňa sa vychystáme na celodenný trek k najkrajším skaliskám na ostrovoch – Dramgarnir. Počasie: hmla, leje a zbesilo fučí. Podľa predpovede sa má však okolo obeda vyčasiť. Ideme!
Foto: Mikuláš Sliacky
Dramgarnir, najkrajšie skaliská na ostrovoch. Foto: Mikuláš Sliacky
Museli sme sa včas ohlásiť u majiteľa pozemkov a zaplatiť za každého z našej mini výpravy mastné vstupné. Čaká na nás mladý sprievodca – a to je fajn, lebo traverzujeme takmer kolmé a mokré útesy, vysoko nad burácajúcim morom. Neradno sa dívať dolu. Chodník je miestami ledva znateľný, nezaistený a šmykľavý. Odmena je však nad očakávanie. Po takmer troch hodinách, keď šťastne dorazíme k obrovitej skalnej bráne a bralu, ktoré trčia z mora, vykukne slnko. Krajinársky fotograf sa tu môže zblázniť od radosti.
Po návrate rovnakou krkolomnou cestou, ale už bez dažďa, má naša mini výprava chuť už len na poriadnu večeru a pivo. Najeme sa u súkromnej rodiny v hlavnom meste Tórshavn. Je to o tretinu lacnejšie ako v tamojších reštauráciách, kde sú ceny vysoké. Domáci pán nám porozpráva, že Faerčania žijú hlavne z chovu a exportu lososov. Farmy v podobe kruhovitých ohrád pripomínajúcich olympijské kruhy vidno vari v každej zátoke.
Dozvieme sa o prisťahovalcoch z Ázie, ktorí sa tu zamestnávajú v spracovateľských závodoch, do ktorých sa domácim veľmi nechce. Aj o tom, že do USA sa vyvážajú väčšie a do Európy menšie lososy. Veď ako inak.
Ovce, delfíny a futbal
Ovce sú na ostrovoch všade. Najrôznejších plemien a bizarných podôb. Sú na ceste, na kopci, pri potoku, na pobreží. Aj na najstrmšom útese stúpite do ovčích bobkov. Pasú sa bez pastierov a vraj sa všetky, keď treba, dokážu vrátiť domov, prípadne ich vedia zahnať z kopcov múdre borderské kólie.
Domáci z nich spracujú všetko – od ňufáka po chvost vrátane paprčiek. Jahňacina na storaký spôsob je základom tunajšej kuchyne. „Zo zeleniny tu rastú prakticky len zemiaky a rebarbora,“ prízvukuje svetobežníčka Martina. Zaujímavá mladá osoba z Fiľakova, ktorá s pokojom Angličana vymení pokazené prenajaté auto za nové, „prebukuje“ letenky aj so stratenou batožinou so ziskom jedného večera v Kodani a netrápi sa, že asi zmešká lietadlo na Borneo, kam má práve namierené. „Poďme sa teraz pozrieť do tamtej dediny, je tam zaujímavý kostol, potom prejdeme tunelom do ďalšej, kde sú skaliská Obor a striga,“ hovorí.
Blahorečím dedine Kirkjubour, ani nie tak kvôli kostolu a údajne prvému domu na ostrovoch, ale v maličkom prístavisku sa mi podarí nafotiť aspoň národného vtáka Faerských ostrovov – lastúrnika strakatého –, keď už mníšiky odleteli do teplého Golfského prúdu…
Foto: Mikuláš Sliacky
Domček v dedinke Trøllanes. Foto: Mikuláš Sliacky
Už menej nadšenia pociťujem neskôr v zátoke neďaleko hlavného mesta Tórshavn, kde sa desiatky miestnych Faerčanov fascinovane dívajú na takmer nehybne pri brehu odpočívajúcu trojicu delfínov skákavých. Najprv nechápem, ale potom mi docvakne, že mnohí tunajší obyvatelia sú známi ako tvrdohlaví zabijaci veľrýb a delfínov. Tie buď zablúdia a uviaznu vo fjordoch, alebo ich Faerčania náročky zaženú člnmi na plytčinu a tam nožmi masovo zmasakrujú. Ignorujú výzvy EÚ, ochranárov aj vlastnej vlády. Tvrdia, že zabíjanie delfínov je súčasťou ich kultúrnej identity a nemôžu inak, hoci ja ich podozrievam, že je to skôr prejav nejakých potlačených sadistických sklonov zdedených po divokých Vikingoch. A napadnú mi slovenské vlky a medvede…
Títo prizerajúci však nemajú nože a posádka vodného skútra obsmŕdajúca okolo delfínov tiež nevyzerá na vražedné úmysly.
Dajme si radšej legendu o dvoch skaliskách neďaleko dediny Tjornuvík na ostrove Streymoy.
Legenda o obrovi a čarodejnici
Toto je príbeh o Risinovi a Kellingine, obrovi a strige z Islandu, ktorí sa pokúsili ukradnúť Faerské ostrovy. V dávnych dobách, keď ostrovy a krajiny, pevnina a more a všetko na našej planéte žilo inak ako dnes, sa Island rozhodol, že chce vlastniť Faerské ostrovy a posunúť ich na sever k svojim ľadovým brehom. Poslal preto obra a jeho ženu strigu cez more, aby pritiahli Faerské ostrovy až na Island. Po prekročení rozbúreného mora prišli Risin a Kellingine k vrcholu hory najďalej na severozápade, nazývanej Eiðiskollur. Striga vyliezla na vrchol hory a uviazala okolo neho lano, ktoré hodila obrovi. Ten stál pevne v mori pod horou a začal ťahať. Namáhali sa však nadarmo: ostrovy zostali pevne vrastené do podzemia a nepohli sa. Iba hora praskla a dodnes v nej zostal otvor, kde striga Kellingine kedysi upevnila lano.
Návrat do súčasnosti II.
Je sympatické, že v každom mestečku na ostrovoch, kde je len trocha rovnej plochy, majú futbalové ihrisko. A hemženie na umelých aj prirodzených trávnikoch dokladuje, prečo sú faerskí futbalisti od klubov až po reprezentáciu v Európe postrachom favoritov.
Niektorí kamaráti tvrdia, že tento škorec je faerský endemit, ktorý žije len tam. Aj to je voľačo. Foto: Mikuláš Sliacky
Niektorí kamaráti tvrdia, že tento škorec je faerský endemit, ktorý žije len tam. Aj to je voľačo. Foto: Mikuláš Sliacky
Treba si pozrieť aj parlament s trávnatou strechou a miniatúrny úrad vlády s parkoviskom – pre bicykle. Sú v hlavnom meste Tórshavn, hneď vedľa prístavu, nad ktorým je malá pevnosť so stredovekými kanónmi. „Boli proti Turkom,“ tvrdí Martina. Čožeee?
Odfotil som tam veľkého škorca. Niektorí kamaráti tvrdia, že je to faerský endemit, ktorý žije len tam. Aj to je voľačo.
Autorom článku je cestovateľ, publicista a karikaturista Mikuláš Sliacky.
