Mladá Alžbeta sa ako dvadsaťpäťročná stala kráľovnou obrovskej ríše. Dievča, ktoré sa nenarodilo ako budúca vladárka, ale iba ako dcéra vojvodu z Yorku a neter budúceho britského kráľa, muselo zo dňa na deň prijať zodpovednosť, povinnosti, obrovské záväzky.
Pri príležitosti nedožitých 97. narodenín Jej Veličenstva (narodila sa 21. apríla 1926) vám prinášame úryvky z knihy českej autorky Ireny Cápovej, zástupkyne šéfredaktora magazínu Forbes Česko a autorky úspešného stĺpčeka Forbes Royal, Královna všech, ktorú nájdete v našej Forbes knižnici.
Knihu royalistky a novinárky Ireny Cápovej nájdete v e-shope Forbesu.
Smutné chvíle v Keni
Najprv ani netušila, že jej otec zomrel. Smutná správa nedorazila do Kene včas. Noc predtým strávili manželia sledovaním divokých zvierat z pozorovateľne Treetops v korunách stromov.
Dodnes sa traduje, že Alžbeta na stromovú pozorovateľňu vyliezla ako princezná, ale dolu zostúpila už ako vládnuca panovníčka.
Smutnú správu oznámil Philip novej kráľovnej šetrne no rozhodne a dokázal ju rýchlo upokojiť a utešiť. Vzápätí spolu hovorili aj o tom, čo bude nasledovať, aké sú ich najbližšie povinnosti. Princ si zachoval chladnú hlavu a zvyčajnú rozhodnosť a jeho manželka, vtedy už kráľovná, vďaka tomu neprepadla beznádeji a zúfalstvu.
Kráľovná Alžbeta II. s princom Philipom po korunovácii v roku 1953. FOTO: SITA, AP
O svedectvo z týchto neradostných momentov sa neskôr podelila lady Pamela Hicksová, vzdialená sesternica princeznej a jej dôverná priateľka, ktorá tento výjav pozorovala z diaľky. „Chodili po záhrade tam a späť. Trvalo to nekonečne dlho. Potom sa kráľovná vydala k nám a oznámila nám, že sa okamžite musíme vrátiť do Anglicka.“
Mladá matka, panovníčka
Keď vo februári 1952 kráľovná v čiernych smútočných šatách vystúpila z lietadla, schádzala po schodíkoch sama. Jej muž princ Philip podľa nového protokolu nesmel ponúknuť panovníčke svoje rameno. Od tej chvíle na verejnosti vždy kráčal až dva kroky za kráľovnou. Two steps behind.
Alžbeta už od abdikácie svojho strýka vedela, že raz bude kráľovnou. Dúfala však, že ta chvíľa príde čo najneskôr. S manželom obaja pevne verili, že spoločne vychovajú svoje deti, budú čo najdlhšie žiť pokiaľ možno pokojným rodinným životom ako korunná princezná a jej manžel a Alžbeta prevezme trón až na prahu dospelosti svojich potomkov. Nestalo sa tak. Alžbeta II. sa aj napriek mladému veku ujala svojej povinnosti v mimoriadne ťažkom období.
Na korunu si však ešte musela počkať. Až o dlhých štrnásť mesiacov neskôr zasadla mladá žena, ktorá do smrti svojho otca žila relatívne normálnym životom mladej novomanželky, na starobylé kreslo chránené baldachýnom a zakryté z troch strán tak, aby oči obyčajných smrteľníkov nemohli zazrieť najvyšší akt korunovácie, teda sväté pomazanie kráľovnej.
Žena, ktorá si dovtedy obliekala šaty od Diora, sa priradila k starovekým kráľom pomazaným starozákonnými prorokmi a obliekla si nákladné korunovačné rúcho zdobené najušľachtilejším hermelínom.
Stalo sa to 2. júna 1953 v katedrále Westminsterského opátstva. Korunováciu sledovali milióny ľudí, a to doslova, išlo totiž o prvý takýto významný akt, ktorý prenášala televízia – údajne na priamy popud a želanie princa Philipa, vojvodu z Edinburghu, manžela novej kráľovnej a milovníka moderných technológií.
Život v službe krajine
Samotný posvätný okamih pomazania však v televíznom prenose nebol. Komentátor v tej chvíli iba opisoval, čo sa pod baldachýnom „mimo zrakov smrteľníkov“ deje. „Buď pomazaná svätým olejom, ako boli kedysi pomazaní králi, kňazi aj proroci… Ako bol za kráľa pomazaný Šalamún od kňaza Sádoka a proroka Nátana, buď pomazaná, požehnaná a vyhlásená za kráľovnú nad ľudom, ktorý ti Boh, tvoj pán, zveril, aby si mu vládla a spravovala ho.“
Tie slová nám dnes znejú ako z iného, veľmi vzdialeného sveta. Ale tak trochu z iného sveta to bolo, rovnako ako každá korunovácia, ktorá už od Starého zákona potvrdzuje posvätné puto medzi panovníkom a Bohom. V rukách vládcu sa prelína moc posvätná a svetská, večnosť s dočasnosťou, všetko božské so všetkým smrteľným, nekonečná nádej a spása a predovšetkým viera v Boha, ako v niekoľkých svojich prejavoch neskôr pripomenie hlboko veriaca kráľovná Alžbeta II.
Áno, je v tom trochu ceremónie, mnoho rituálov a tiež trochu božskej nedostupnosti, ktorú na nej možno obdivujeme. Alžbeta kráľovná, Bohom daná, Bohom pomazaná. Celý život v službe svojej krajine.
Na tomto mieste je možno dobré pripomenúť dôležitý fakt, na ktorý často upozorňujú politickí komentátori. Vláda v zmysle monarchie dnes už vlastne nie je skutočnou politikou. Je poslaním a povinnosťou z Božej vôle. Vládcom sa človek stáva, o vládcovi nerozhodujú predvolebné prieskumy ani politické stratégie.
Ťarchu koruny niesla Alžbeta II. 70 rokov. SITA/AP
Nerozhodujú o ňom ďalší obyčajní smrteľníci ako o bežných politikoch, ktorí po budúcich voľbách možno zmiznú v prepadlisku dejín. Panovník sa panovníkom rodí, alebo je na svoju rolu vopred predurčený bez toho, aby o tom vedel. Prípadne je na ňu pripravovaný počas svojho života, ktorý môžu v jeho rodovej línii ovplyvniť nepredvídané, rozumejte Bohom dané okolnosti. A jeho poslanie je celoživotnou úlohou, ak okolnosti nerozhodnú inak.
Autorita so zmyslom pre humor
Alžbeta sa stala kráľovnou, pretože Boh poslal jej strýkovi kedysi do cesty atraktívnu rozvedenú Američanku, kvôli ktorej sa Eduard VIII. rozhodol vzdať trónu. Aj takto môžeme tlmočiť tento pozoruhodný príbeh jedného ľudského života.
Kráľovnú sme obdivovali podobne, ako obdivujeme hrdinov. Nielen preto, že za ňou bola takmer storočná životná skúsenosť, schopnosť riešiť zúfalo neriešiteľné a často veľmi citlivé záležitosti (a že ich za ten dlhý život ustála neskutočne veľa), hlboký zmysel pre povinnosť, tradíciu a disciplínu, ale zároveň aj obdivuhodná schopnosť zachovávať si za každých okolností dôstojnosť, stabilitu, osobnú integritu a vnútorný poriadok.
Navyše je známe, že Alžbeta II. mala úžasný zmysel pro humor, rada žartovala a vedela sa srdečne radovať. Rada sa smiala, bola bezprostredná, dokázala byť veľmi vtipná, duchaprítomná a bystrá. Ale za všetkých okolností bola nespochybniteľnou inštitúciou. Možno aj preto bola takou autoritou aj pre mnohých ľudí, ktorí nie sú a nikdy neboli jej poddanými.
Opora v ťažkých obdobiach
Na čele Spojeného kráľovstva zvládla Alžbeta II. so svojím národom mnoho neľahkých historických etáp: povojnovú chudobu a všeobecnú krízu, hrozbu jadrového konfliktu a studené ej vojny, obdobie, kedy bola Británia „chorým mužom Európy“, prizerala sa, ako sa India osamostatňuje a rozpadá sa britské impérium, pod jej vládou krajina vstúpila a nedávno zas vystúpila z Európskej únie.
Jej vplyv bol celoživotný a nepochybný, na politiku aj na celú spoločnosť. Kráľovná Alžbeta II. navyše v posledných rokoch predniesla niekoľko mimoriadnych prejavov, hovorila k národu i svetu hneď na začiatku koronavírusovej pandémie, pripomenula 75. výročie skončenia druhej svetovej vojny, úprimne a od srdca prehovorila o svojom otcovi aj o láske k zosnulému manželovi.
Aj napriek svojej okázalosti a luxusu však kráľovnina korunovácia predstavovala v neradostných rokoch všeobecného povojnového nedostatku, paradoxne, ohromné zadosťučinenie pre všetkých prítomných. Bola totiž ohromným dôvodom na radosť – a tvorí istú historickú paralelu aj k dnešným dňom.
Ľudia potrebujú príbehy
Ľudia majú radi slávnosti a prehliadky. A majú, samozrejme, radi príbehy so šťastným koncom. Ceremoniál korunovácie a s ním spojené aktivity sa tak premenili na celonárodnú oslavu, ktorá reflektovala povojnovú vieru i nádej národa v nový začiatok.
Ťažko skúšaná krajina aj vojnou a bombami stále ešte zničený Londýn akoby uzreli novú, žiarivú budúcnosť v obraze šťastnej mladej ženy, ktorá so sebou do Buckinghamského paláca privádzala takú krásnu mladú rodinu s dvoma maličkými deťmi. Na balkóne s nimi národu mávala ich babička, kráľovná matka, a dokonca aj ich prababička, manželka Juraja V. a svokra kráľovnej matky známa ako Mária z Tecku. Tej kedysi žehnala na svadbe ešte kráľovná Viktória.
Videorozhovor Ireny Cápovej s Veronikou Ostrihoňovou pre Forbes Slovensko.
Bola tu teda nová krv, ale bola tu aj kontinuita, stabilita, kotva, väzba na doby minulé. „Kráľovná vyzerá skvostne,“ písal o mladej vladárke a jej nástupe na trón dobová tlač. „Je krásna a má okolo seba oslnivú rodinu… všetko sa začína obracať k lepšiemu,“ verili súdobí komentátori. Z dnešného pohľadu mali pravdu.
Podobnú paralelu vidíme aj v nedávnych oslavách kráľovninho platinového jubilea, keď mladú obdivovanú rodinu a budúcnosť monarchie predstavovali na balkóne Buckinghamského paláca vojvoda a vojvodkyňa z Cambridge, teda kráľovnin vnuk princ William a jeho žena, vedľa nich „grandpa Wales“, budúci kráľ Karol III., s manželkou a, samozrejme, prababička, kráľovná Alžbeta II. Boli to posledné televízne zábery kráľovnej.
Prečo tak obdivujeme monarchov?
A je tu aj ďalšia podobnosť so súčasnosťou. Oslavy korunovácie kráľovnej Alžbety II. prilákali v roku 1953 do Londýna ohromné davy. Nadšení ľudia spali na uliciach zabalení v novinách a kartónových škatuliach, aby si zabezpečili najlepšie miesto na chodníku, okolo ktorého bude nová panovníčka prechádzať v zlatom kočiari.
Británia akoby sa v tej chvíli prebudila z letargie aj frustrácie. A taký okamih sa počas ďalších sedemdesiatich rokov Alžbetinej vlády opakoval ešte mnohokrát – všetky tie nadšené oslavy najrôznejších ďalších výročí, zásnub a kráľovských svadieb, narodenia kráľovských potomkov a ich krstov.
Všetky tie radostné udalosti sa v ťažkých chvíľach Británie pravidelne premieňajú na euforické slávnosti, počas ktorých sa výklady plnia spomienkovými predmetmi s podobizňami obľúbených členov kráľovskej rodiny a ulice zase rozjarenými ľuďmi.
Kráľovské slávnosti sú vlastne zakaždým akousi celonárodnou hromadnou terapiou, prostredníctvom ktorej národ na chvíľu precitá z pochmúrnosti všedných dní – či už išlo o šeď povojnovú, alebo šeď ekonomickej krízy a inflácie. Akoby sa zdalo, že keď monarchia funguje, keď sa jej princovia a princezné ženia a vydávajú, oslavujú narodeniny a rodia sa im krásne a zdravé deti, má krajina svoju pevnú kotvu, svoju istotu a program a všetko je opäť v poriadku ako za starých, „dobrých“ čias. Platí to už po stáročia.
Bez tradičného prejavu panovníčky to neboli tie pravé Vianoce. Foto: archív Buckinghamského paláca
A bolo to evidentné aj v roku 2022. V úplne digitálne ére zatienenej rusko-ukrajinským vojnovým konfliktom a s ním spojeným zdražovaním energií, palív a postupne všetkého, sa znovu ukázala sila pouličných osláv. „Don’t Pay!“ hlásala vtedy britská iniciatíva burcujúca občanov k tomu, aby odmietli zaplatiť násobne drahšie účty za elektrinu.
Pod premiérom Johnsonom sa stolička triasla vplyvom rôznych afér tak dlho, až z nej následne spadol, a úzkosť a frustrácia z prichádzajúcej novej ekonomickej krízy narastala. Avšak na pár dní osláv platinového jubilea akoby bolo všetko zabudnuté, národ sa začiatkom júna veselil v uliciach a jasal pred objektívmi kamier.
Vzor líderstva
Kráľovná Alžbeta aj vďaka svojmu prístupu k práci bola tým, čo moderné publikácie o osobnom rozvoji a leadershipe označujú termínom „autentický líder“. Mala takú charizmu, životnú skúsenosť a nepochybné schopnosti a vlastnosti, že sa stala okamžite stredobodom pozornosti prakticky v akejkoľvek a akokoľvek mocnej spoločnosti iných štátnikov.
Spomeňme summit G7 v Cornwalle na konci jari 2021. Nový americký prezident, britský aj kanadský premiér, francúzsky prezident, nemecká kancelárka, desať ďalších štátnikov – a v centre všetkého diania a pozornosti vtedy deväťdesiatpäťročná kráľovná, usmievavá, vtipkujúca, vo výbornej kondícii, priťahujúca všetku pozornosť svojím pokojným úsmevom.
To bol ten neformálny vplyv, to autentické vodcovstvo, ktoré na nej svet obdivoval. Väčšina vecí okolo kráľovnej sa, rovnako ako kľúčová časť korunovácie pred sedemdesiatimi rokmi, odohrávala v skrytosti, čo umožňovalo, aby si do obrazu svojej kráľovnej a vladárky mohol každý premietnuť to, čo v ňom chce vidieť.
Britská panovníčka bola vždy v centre pozornosti, aj medzi vplyvnými mužmi. Foto: SITA/AP
Málokto tušil, čo si kráľovná naozaj myslí. Aký bol jej názor na brexit a jeho dôsledky, ako vnímala hrozbu nezávislosti Škótska, ako reálne vnímala svojich politikov, tobôž netušili, čo si myslí o zásadných svetových udalostiach a ako vníma okolité politickospoločenské dianie.
Nikto, samozrejme, nevedel, o čom presne sa rozprávala na audienciách s premiérmi, okrem detailov, ktoré po stretnutiach s kráľovnou oznámili verejnosti oni sami. Je však známe, že s predlžujúcim sa trvaním funkčného obdobia jednotlivých vlád bývali schôdzky premiérov s panovníčkou obvykle dlhšie a dlhšie.
Kráľovná všetkých
A je nespochybniteľným faktom, že sa kráľovná Alžbeta II. za sedemdesiat rokov svojho vládnutia stala studnicou znalostí o chode svojej krajiny aj osobnosťou oplývajúcou jedinečnou politickou skúsenosťou. Bývalí premiéri často rozprávali, a mnohí sa s tým zverili aj vo svojich neskorších pamätiach, že si kráľovnú počas ich spoločných rokovaní postupne do jedného veľmi obľúbili, nehľadiac na svoju skutočnú politickú príslušnosť a svoj reálny názor na existenciu monarchie alebo na kráľovskú rodinu ako takú.
Ľudia sa v centre Londýna zhromažďovali niekoľko hodín pred pohrebom. SITA/AP
Davy ľudí vyprevádzali na poslednej ceste milovanú kráľovnú. Foto: SITA/AP
Podľa ich slov totiž kráľovná Alžbeta II. bola skutočne jedinou osobou, ktorá vo vzťahu k nim a ich vláde nikdy nemala vlastné postranné záujmy.
Britská monarchia je mimoriadna práve vo svojej pompéznej a populárnej podobe, ktorá dodnes svojou impozantnosťou fascinuje celý svet. A britská kráľovská rodina je jednoducho svetovým unikátom. A tiež globálnym fenoménom, dnes aj popkultúrnym.
Môže za to, samozrejme, aj všeobecne zrozumiteľná angličtina, dnes ešte podporená otvoreným a pre všetkých prístupným svetom internetu a sociálnych sietí, z ktorých kráľovná, nový kráľ a ich najbližšia rodina prostredníctvom oficiálnych účtov a twitterových, instagramových a youtubových kanálov v posledných rokoch pravidelne pozdravujú, informujú a povzbudzujú celý svet.
Britská kráľovná, tá akoby bola, voľne parafrázovanými slovami Blairovho poradcu Alastaira Campbella, jednoducho „kráľovnú všetkých“.
