„Divák je v kine ochotný odpustiť aj scenáristické hlúposti, no od seriálov v poslednom období očakáva oveľa viac,“ hovorí na margo novej streamovacej doby vo filmovom priemysle odborník na kinematografiu Peter Konečný. V rozhovore pre Forbes zároveň vysvetľuje, v čom sú výhody kina oproti sledovaniu filmov v televízii, prečo sa divácky populárne snímky nestretajú s nadšením kritikov a vďaka čomu môže napríklad Netflix natočiť vysokorozpočtový film.
Ako by ste posúdili kvalitu filmovej produkcie, ktorá prišla s rozmachom streamovacích služieb?
Nástup streamovacích služieb sa dosť líši od nástupu televízie v čase dominujúceho kina či VHS v čase televízie. Dnes hovoríme o tvrdom súboji, ktorý kiná do značnej miery prehrávajú. Do streamu totiž pribúda veľké množstvo filmov, a nie hocijakých. Nachádzajú sa tam aj vysokorozpočtové či festivalové filmy.
Každý si v tom koši kinematografie nájde to svoje. Nie je to len o filmoch typu Don’t look up, ale aj o snímkach ako The Tragedy of Macbeth, ktorá je vysloveným umeleckým dielom režiséra Joela Coena.
Na jednej strane je skvelé, že ľudia za obsah chcú platiť, aj keď v porovnaní s jednou návštevou kina je suma za mesačné predplatné pomerne nízka.
Dovolím si povedať, že aktuálne žijeme dobu streamovaciu a bude toho len viac. Aj preto, že obdobie medzi premiérou v kine a na streame sa stláča. Dnes je to približne 50 dní, alebo ide film priamo do kín aj do streamu súčasne, čo sa v minulosti s Blu-ray alebo VHS nedá porovnávať.
Aby sme to zhrnuli, tak kvalitu filmov ovplyvňuje niekoľko faktorov: veľké množstvo predplatiteľov, dobrá suma, výborná a rôznorodá ponuka. Je jednoznačné, že stream neodchádza, skôr sa len rozbieha.
Kedy sa to zlomilo? Kedy si mohli streamovacie služby povedať, že idú do vysokorozpočtovej produkcie?
Je to už niekoľko rokov a netýka sa to len Netflixu, ktorý často funguje na báze akvizícií filmov. Niekedy je ochotný zaplatiť za snímku obrovské množstvo peňazí, len aby ju dostal. HBO je však zároveň producentom filmov aj v Európe. Toto mi je veľmi sympatické, dáva totiž peniaze do rozvoja filmov a seriálov i v našom regióne.
Ale čo sa týka veľkých filmov, tak si môžeme vybaviť snímku Netflixu Irishman či film Mank, ktorý mal 10 nominácií na Oscara. To všetko sú vysokorozpočtové filmy, ktoré nie sú určené pre kiná, ale priamo pre stream. Čo sa týka seriálov, tak tu hovoríme už o niekoľkých tituloch, ktoré to zlomili.
Ako Game of Thrones?
Nie je to len Game of Thrones, aj keď sú v tejto oblasti výkladnou skriňou. Ide aj o ďalšie seriály, ktoré mali vysoké rozpočty a množstvo ľudí nalákali na predplatné. Game Of Thrones bol pre mnohých divákov akýmsi štartom k streamingu, pretože nechceli seriály získavať pokútnym spôsobom.
Koniec jednoduchých sitcomov
V čom sa líšia filmy ponúkané na streamovacích službách a „klasická“ produkcia smerujúca do kín?
Ja som fanúšikom kina. Je pre mňa dôležité, ale zažíva veľmi ťažké obdobie. Dovolím si povedať, že na udržanie pozornosti je dôležitejšie práve to kino ako stream doma. Vidím to aj na základe rozhovorov a analýz s priateľmi, ako čítajú niektoré filmy, ktoré pozerajú na streame a mali predtým kino či festivalové uvedenie.
Rozdiely v zážitkoch bývajú diametrálne. Nielen efekt veľkého plátna, ale aj tma, uzatvorený priestor, nemožnosť odísť, zastaviť sledovanie. Pozornosť je v prípade kina oveľa väčšia, ako keď film pozeráme doma. Veľa z tých filmov si vyžaduje sústredenie. Napríklad aj Irishman, ktorého množstvo ľudí pozeralo na etapy, s mobilom v ruke.
Toto sa v kine nedá. O tomto fenoméne napríklad hovorí aj výborný seriál Netflixu, ktorý sa volá Voir. Má šesť dielov a hovorí o láske ku kinematografii. Jeden diel je venovaný práve tomu, ako sa televízna tvorba za posledné roky zmenila, koľko peňazí do nej spadlo a ako sa skončilo obdobie jednoduchých sitcomov, ako boli Beverly Hills či MacGyver.
Začalo sa, čo sa týka hranej tvorby, obdobie kvalitnej televíznej zábavy. Viacero seriálov, napríklad švédsko-dánsky Most, Prison Break, Lost, Breaking Bad, tie vyslovene ťahali ľudí, aby pozerali tento typ produkcie. A ďalšie seriály pribúdali.
Ako sa dnes teda líši filmová a seriálová produkcia?
Kedysi bolo skôr ojedinelé, aby filmoví producenti pracovali aj na seriáloch, pretože televízna zábava sa od filmov líšila aj tým, kto ju robil. Teraz sa to naozaj stláča, veľkí režiséri čoraz viac vstupujú do sveta streamu, čím ho kvalitatívne obohacujú.
Zaujímavé je, že divák je napríklad v kine ochotný odpustiť aj scenáristické hlúposti, no od seriálov v poslednom období očakáva oveľa viac.
Film sa v mainstreame stáva čoraz jednoduchším. Podobne ako to bolo počas obdobia kinoatrakcií začiatkom 20. storočia. A práve to scenáristické umenie, tvorba postáv a podobne, sa presunula do seriálovej tvorby.
Ako šetriť náklady
Ak sa na to pozrieme z biznisového pohľadu a rozpočtov, ako je na tom streamovacia produkcia? Tlačí sa do nej viac peňazí než pri kinoprodukcii?
Čo sa týka filmov, je to veľmi porovnateľné. Pri seriáloch je to ťažšie. Ak stojí 9-dielny seriál, ktorý má osem až deväť hodín, sto miliónov dolárov, a toľko stojí aj dvojhodinový film, tak sa to porovnáva ťažšie. Ak to ale zjednodušíme a hovoríme len o seriálových projektoch, dávajú sa do nich obrovské peniaze. Rozdielna je však aj minutáž a tým pádom aj náročnosť výroby.
Priekopníkom v podobnej produkcii bol napríklad Peter Jackson, ktorý natáčal tri diely filmového Pána Prsteňov naraz a vlastne urobil seriál. Boli to síce tri filmy, ale natáčal ich podobným spôsobom, ako sa dnes natáčajú veľkorozpočtové seriály. Urobil to najmä z dôvodu, aby šetril náklady.
Ak idete naraz, tak do toho investujete oveľa menej peňazí, ako keď to rozkúskujete a musíte to logisticky opakovať. Napríklad oficiálny počet natáčacích dní trilógie Pána prsteňov je 438 dní a dokopy majú tieto tri filmy v rozšírených verziách deväť hodín.
Filmový kritik Peter Konečný. Foto: Tomáš Rybár
Dnes sa takáto technika využíva aj v oblasti seriálov. Okrem toho, diváci v prípade pozerania seriálov nepotrebujú veľké hviezdy. S obľubou pozerajú seriály, kde nehrá takmer nikto známy. To je obrovský rozdiel oproti marketingu filmového titulu, kde sa musia objaviť veľké mená, aby ľudia prišli do kina.
Rastie s kvantitou diel na streamovacích službách aj kvalita, alebo naopak?
Samozrejme, je tu veľké množstvo balastu a je potrebné vedieť vyberať. Sú tam veci, ktoré sú zlé a ich cieľom je uspokojiť diváka primitívnym príbehom. Sú to neambiciózne projekty, ktoré nemajú presah.
Potom sú tam tie, ktoré ambiciózne sú. Bolo to tak však vždy, kinematografia sa takto delí. Vznikajú aj fúzie, ale je to skôr výnimočné, kedy sa spojí kvalita s obrovským diváckym potenciálom. V minulosti sa to však dialo oveľa viac.
Čo sa zmenilo?
Dnes sú za náročné filmy považované napríklad aj Blade Runner alebo prvý Votrelec, čo boli mainstreamové filmy americkej kinematografie. To, čo bolo kedysi brané ako štandard a štandardne sa na to chodilo do kina, je dnes vhodné na odvysielanie na Dvojke neskoro v noci.
Divácka náročnosť klesá, očakávania najmä od kinotvorby sa výrazne zmenili. Už im na tom, aby to bolo výborné po hereckej, scenáristickej či režisérskej stránke, tak nezáleží.
Umenie nás nezaujíma, ale pomáha nám
Prečo nastal tento trend, že je dôležitejšia skôr kvantita ako kvalita?
Je to dané aj sociálnymi sieťami, tým, že ľudia menej čítajú, sú menej nároční. Neuvažujú toľko o hodnotách, nezaujíma ich umenie. Videli sme to počas pandémie. Umenie zostalo posledné a aj napriek tomu, že veľa ľudí pandémiu „prežilo“ len vďaka filmom a seriálom. Málo ľudí si uvedomuje, ako nám za tieto dva roky, kedy sa ľudia nemohli stretávať a tlačili sa doma, umenie pomáhalo, či už to boli seriály, filmy, hudba, literatúra.
No doba sa akoby tak zrýchlila, že sa vytráca záujem o veci, ktoré sú viac ponorené do deja, do snahy viac reflektovať svet, byť jeho odrazom. Umenie má takto fungovať, má nás obohacovať.
Akoby neprichádzala nová generácia, ktorá by mala záujem o náročnejšie veci. Prevláda záujem o jednoduchšie veci a tie zložitejšie musia byť marketingovo dosť podkuté, aby ich mali ľudia dôvod pozerať.
Prečo sa stáva, že divácky úspešné filmy neuspejú u kritikov?
Nebolo to tak vždy, v minulosti pozeralo viac ľudí snímky, ktoré pozerali aj kritici. Respektíve to, čo označili kurátori na festivaloch za kvalitné, malo väčší dosah na ľudí. Čítali sa recenzie, nie komentáre, záujem bol oveľa väčší.
Teraz to, čo vyhráva na festivaloch, je pre diváka nezaujímavá záležitosť. Je to krásne vidieť aj na tom, že film, ktorý vyhrá Cannes či Berlín a dostane sa do kín na Slovensku, naráža na divácky nezáujem.
Je to veľká škoda, keďže ide o progresívne veci, kde vidíme vývoj filmového jazyka. Často tieto filmy ponúkajú aj postupy, ktoré kopírujú mainstreamoví tvorcovia, ale diváci už netušia, že veľa formálnych či scenáristických nápadov má základ vo festivalových filmoch.
Nové cesty
Čo vo filmoch hľadajú kritici?
Je to kombinácia rôznych atribútov, nápaditosti, kreativity, inovácií, hľadania nových ciest rozprávania toho príbehu. Napríklad aj snímky, ktoré dokážu pomocou nehercov a neherečiek vyrozprávať silnú tému, ktorá vie zasiahnuť. Bez klišé, bez stereotypov či gýča. Tie sú štandardnými prvkami mainstreamových filmov. Umelecký smer kinematografie popiera tieto očakávania, pretože s postavami pracuje úplne inak – a to diváka ruší. Ukazuje dvojznačnosť postáv, sú postavy dobré aj zlé, artová kinematografia ukazuje príbehy, ktoré sa nás bytostne dotýkajú. Nie prvoplánovým spôsobom, ale veľmi tlačia na neverbálnu komunikáciu.
Filmový kritik Peter Konečný. Foto: Tomáš Rybár
Postavy oveľa viac hrajú mimikou, bez toho, aby opisovali všetko, čo je na plátne.
Toto je neblahý trend kinematografie – opisovať všetko, čo na plátne vidíme. My to vidíme, a ešte nám to niekto aj povie. Je to prístup, ktorý diváka devalvuje, až uráža, pretože film nie je rozhlasová hra. Mal by rozprávať obrazom a toto sa niekedy stráca.
Oveľa viac ma vedia zasiahnuť artové filmy než tie komerčné, pretože sú pre mňa oveľa viac uveriteľnejšie.
A čo je atribútom divácky úspešného filmu, ktorý do kín priláka masy ľudí?
Sú jednoduché, majú dobrý marketing a herecké obsadenie, ktoré je známe a diváci idú na istotu. Presne vedia, čo chcú a viac-menej sú s tým aj spokojní. To je pre mňa občas záhadné. Diváci však potom z kina prídu domov a pozrú si náročnejší seriál. Možno to tým kompenzujú.
Fenomén najnavštevovanejšej slovenskej kinematografie je postavený na dvoch smeroch. Buď sú to romantické komédie alebo filmy vyrovnávajúce sa s minulosťou, s politickým podtónom, ako boli Sviňa či Únos.
Často si tieto filmy našli publikum medzi mladými ľuďmi, ktorým sa už o 90. rokoch nechcelo čítať. Chcú to mať vo filmovom spracovaní, ktoré je moderné, dynamické, rýchle, nechajú sa unášať príbehom.
A potom tu máme art, ktorý prepadá v návštevnosti, pretože je pre mnohých depresívny, náročný. Ľuďom sa nechce sledovať film, ktorý má iný štýl rozprávania, menší počet strihov, pokojnú dynamiku, divák musí pri scénach premýšľať. Nie je to jednoduché pozerať, ale diváka to rozvíja oveľa viac.
Komorná záležitosť
Je táto situácia ešte zvrátiteľná?
Už nie. Budeme tu mať stále určitú kritickú masu, ktorá ale bude stále menšia a menšia. Pandémia to ešte skomplikovala a mám obavu, že sa z festivalových filmov stane výsadná vec pre istý typ publika.
Aj na Slovensku to budú festivaly, kde sa budú ľudia schádzať a pozrú si filmy ako Quo vadis, Aida alebo Najhorší človek na svete (Verdens verste menneske), čo boli výnimočné filmy minulého roka, ale pozre si ich tam 300-400 ľudí. Keď ten film príde do kín, tak túto návštevnosť na Slovensku nedosiahne niekedy ani za mesiac.
Môžeme pozorovať odliv divákov z kín kvôli streamovacím službám? Ak sa to vôbec dá kvôli pandémii porovnať…
Budeme to vedieť povedať neskôr. Kľúčový bude tento rok. Dva predchádzajúce roky boli kiná takmer zatvorené. Uvidíme, čo sa v rámci mainstreamových kín udeje, koľko ľudí sa vráti.
Aktuálna situácia je stále neporovnateľná s rokom 2019, ale pravda je, že v roku 2019 sa v slovenských kinách predalo 6,5 milióna lístkov. To bolo neuveriteľné. Minulý rok to bolo okolo dvoch miliónov lístkov, čo odzrkadlilo situáciu, aká tu bola. Kiná stratili na tržbách desiatky miliónov eur. Celý biznis na Slovensku veľmi utrpel. Uvidíme však tento rok, keďže kiná hrajú, už sa asi zatvárať nebude. Tento rok ukáže zrejme nový normál.
