Najskôr spolu priniesli z olympiády v Paríži bronz, potom sa jeho zverenec Matej Beňuš stal celkovým víťazom svetového pohára a nakoniec zaznamenal veľký úspech aj on sám. Matúš Hujsa sám získal v roku 2024 titul slovenskej maratónskej jednotky.
Je päť hodín ráno a Matúš Hujsa sa práve prebúdza. Bez budíka. Pravidelne, každý deň. Či je pracovný týždeň alebo víkend, či sa nachádza doma alebo v zahraničí, má po maratóne alebo finálovej jazde na olympiáde, zo skorého ranného vstávania si vytvoril návyk. Následne si ide zabehať.
„Aj keby som mal ísť behať o tretej v noci, tak by som išiel, aby som stihol všetky pracovné povinnosti počas dňa a nevynechal tréning. Beh je pre mňa rutina, bez ktorej si neviem predstaviť deň,“ hovorí Matúš Hujsa.
Síce jeho slová znejú, akoby behal len pre čistenie hlavy, ale výsledky sú – nechtiac – výrazne iné. Týždenne nabehá od 150 do 190 kilometrov a aktuálne patrí medzi najlepších vytrvalcov na Slovensku. Je zamestnaný v Športovom centre polície, nemá dostatok času na regeneráciu, zje litre zmrzliny mesačne a takmer polovicu roka je s Matejom Beňušom odcestovaný na pretekoch a sústredeniach.
Aj keď Slovensko prinieslo z letnej olympiády v Paríži historicky najmenej cenných kovov, stále sa mohlo stať, že nebude mať žiaden. Jediný medailista a najväčšia nádej Matej Beňuš bol ešte pred finálovou jazdou na predposlednom jedenástom mieste.
„Vychováva troch synov, takže s pevnou psychikou musí byť za dobre,“ povedal komentátor Pavol Gašpar pri vysielaní jednej z vodnoslalomárových jázd. Na jeho slová napokon prišlo aj pri zvyšnom pretĺkaní sa za olympijským bronzom.
Matejovi Beňušovi sa v rozjazdoch nedarilo, v semifinále sa dvakrát dotkol bránky a do finále sa ledva prebojoval. Ak sa teda pri deťoch naučil byť pokojný v každej situácii, tichú myseľ vo finále akoby našiel. Po sérii jázd s trestnými sekundami v ňom prvýkrát neurobil žiadnu chybu a do cieľa prišiel v takom dobrom čase, že mu dlho patrilo priebežné prvenstvo. „Bol to veľký stres a kruté čakanie na jazdy súperov,“ spomína hlavný tréner Matúš Hujsa.
Zvládnuť sa mu to podarilo aj vďaka filtrovaniu hlavy pri behu, ktorý si neodoprel ani v jednom z najdôležitejších dní jeho života. Dokonca dvakrát. Vstal klasicky okolo piatej a išiel si po Paríži zabehať 17 kilometrov. Keďže finálová jazda sa začínala až o tretej a jemu stačilo byť vo vodáckom areáli dve hodiny predtým, stihol aj druhý tréning.
„Ja to neberiem ako tréning alebo obetu. Keďže som vyrastal v športovom prostredí, tak veľa iných záľub nemám. Je to pre mňa prirodzená súčasť života,“ opisuje Hujsa, ktorý sa v roku 2024 neplánovane dostal na prvé miesto slovenských maratónskych tabuliek.
Matúš Hujsa spolu s Matejom Beňušom. Zdroj: Archív Matúša Hujsu
Výkon roka
Matúšovi Hujsovi zaberá beh v priemere 13 hodín týždenne a aby to stíhal, zoptimalizoval svoj deň na maximum. Psa venčí počas ranných voľných behov a trénuje aj na výjazdoch za pretekmi a sústredeniami, na ktorých trávi v priemere 160 dní v roku.
„Nemám žiaden voľný deň. Minulý rok som behal každý deň v roku a tento rok mi to tiež tak vyjde,“ približuje Hujsa.
Napriek dvom striebram a šiestim bronzom z atletických majstrovstiev Slovenska zažil najväčší úspech svojej doterajšej bežeckej kariéry v decembri, keď vo Valencii dobehol do cieľa maratónu za 2:20:51 hod. a vytvoril slovenský výkon roka. Pritom za tridsiatym kilometrom sa mu roztrhlo štartové číslo a mohol to byť jeho prvý zo siedmich maratónov, ktorý by nedokončil.
„Štartové číslo bolo vyrobené z nejaké papiera a postupne sa premočilo. Papier to nevydržal a pri horných zicherkách sa roztrhol. Zrazu som cítil, ako mi ho vietor sfúkol na brucho a číslo zostalo visieť len na spodných zicherkách. Keby mi odletelo, tak by som mal po pretekoch,“ opisuje Hujsa.
Mal to vtedy dobre rozbehnuté a bežal v tempe okolo 3:20 min/km, no zrazu sa maratón dostal na vedľajšiu koľaj a musel začať riešiť krízovú situáciu.
Mám zastaviť a stratiť cenné sekundy, aby som si prehodil zicherky? Alebo to zvládnem vyriešiť aj v plnej rýchlosti? A hlavne, ako to mám urobiť, keď pripnúť malú zicherku vie byť náročné aj v hoteli na posteli, nie to ešte v pohybe a pri rýchlosti 18 km/h?
„Jednou rukou som si pritlačil číslo na hruď a druhou som odopol spodné zicherky a prehodil si ich hore. Neskôr som si uvedomil, že som sa s tým nemusel babrať a číslo som mohol zobrať do ruky, ale vtedy mi to nenapadlo a hlavne som nevedel, aké sú pravidlá a či nemusí byť neustále viditeľné,“ spomína 33-ročný vytrvalec.
Prehodením zicheriek zdola hore sa však problém neskončil. Keďže namiesto štyroch ich mal zrazu len dve, číslo bolo uvoľnené a neustále sa mu hompáľalo.
„Keď som bežal proti vetru, tak mi ho tlačil do hrude a bolo to v poriadku, ale keď sme mali bočný vietor, tak mi ho dvíhalo a bál som sa, že mi ho odtrhne a odletí. Preto vždy, keď fúkalo zo strany, musel som mať jednu ruku na hrudi a držať si číslo, čiže som pri behu zapájal len jednu ruku,“ hovorí Hujsa.
Komplikovanejšie to začalo byť za 35. kilometrom, keď sa k technickým problémom pridali aj energetické. Síce si na trať zobral osem gélov a dopĺňal energiu na každom piatom kilometri, predsa len, maratón je maratón. Posledných sedem kilometrov to už naozaj bolelo a dúfal, že ho „nevypne“.
„Keď som prebiehal okolo méty 2,2 kilometra do cieľa, tak už som sa snažil ísť ten najväčší šrot a bežať naplno. Tam už som išiel len silou vôle,“ spomína Hujsa na svoj vyrovnaný výkon z Valencie, kde prvú polovicu odbehol za 70:16 min a druhú len o 19 sekúnd pomalšie. Dovtedajší najlepší výkon roka zlepšil o desať sekúnd.
Matúš Hujsa (vpravo) v cieli Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach. Zdroj: Archív Matúša Hujsu
Vegetarián a zmrzlina
Hovorí sa, že pri maratóne nemôžete ísť bez sacharidov ani na krok, no na Matúša Hujsu akoby to neplatilo. Je vegetarián a bežne má v strave menej sacharidov, ako je odporúčaná referenčná hodnota. Nedarí sa mu ich dostatočne doplniť ani pred pretekom.
„Počas roka prijímam okolo štyroch gramov sacharidov na kilogram telesnej hmotnosti a pred pretekom to zvýšim na sedem až osem gramov, to sa však ešte stále nepovažuje za dostatočné množstvo. Tým je pred maratónom osem až dvanásť gramov,“ hovorí Hujsa.
Napriek tomu zopár pravidiel dodržiava a nejde bežať preteky len tak z ničoho. Okrem dostatočnej kilometráže, ktorú považuje za maratónsku nevyhnutnosť, prispôsobuje tri dni pred štartom aj stravu.
„Pred maratónom vyraďujem vlákninu, aby som mal vyprázdnené brucho a jem takmer len ryžu s ryžou. Dávam si na ňu arašidové maslo alebo med, inak nič. Teraz vo Valencii som si ráno pred maratónom dal bagetu s arašidovým maslom, banán a hydrogélový športový nápoj,“ pokračuje Hujsa.
Možno je len otázkou času, kedy ryžu napokon skombinuje aj so zmrzlinou. Miluje ju totiž natoľko, že ňou má zaplnenú mrazničku celoročne a dokáže jej na posedenie zjesť pollitra. Je to zrejme jediná neresť, ktorú si popri vysokom nasadení dovolí.
„Viem, čo má športovec jesť aj čo je zdravé stravovanie, ale každý má nejaký svoj výstrelok. Ja mám tiramisu zmrzlinu,“ uzatvára Hujsa.
