Advokátka a daňová poradkyňa Lenka Paluchová odhaľuje pravdu o slovenskom podnikaní. Štát sa k biznismenom správa šikanózne, mnoho firiem zvažuje odchod do zahraničia.
Na vianočnom večierku povedala šéfovi v korporácii, že končí. Spýtal sa jej, či má vlastných klientov. Po negatívnej odpovedi sa zaujímal, na čom teda chce vlastný biznis postaviť. „Na sebe,“ odpovedala.
Dnes nič neľutuje. Práve naopak. O klientov núdzu nemá, nemusí ich naháňať, chodia za ňou sami. Vedia, že v nej získajú partnera, ktorý im podrží chrbát.
Lenka Paluchová je etablovaná advokátka a expertka so špecializáciou na daňové právo. Vďaka bohatým skúsenostiam či detailnej znalosti slovenskej a medzinárodnej daňovej legislatívy je vyhľadávanou odborníčkou pre podnikateľov, ktorí potrebujú navigáciu v často neprehľadnom daňovom a právnom prostredí.
Podnikatelia sú pre štát nevyhnutným pilierom. Produkujú hodnoty, vytvárajú pracovné miesta, generujú štátne príjmy a dávajú do pohybu celý ekonomický systém. Ako vnímate súčasnú atmosféru vzťahu podnikateľ a štát?
Aktuálne podnikateľské prostredie na Slovensku je zložité a vzťah štátu k firmám možno prirovnať k honu na čarodejnice. Podnikatelia majú pocit, že na nich štátne inštitúcie vrátane Finančnej správy a Slovenskej obchodnej inšpekcie neustále vyvíjajú nátlak. Ľudovo povedané, idú im po krku.
Tento pocit sa dá pripodobniť k situácii vodičov, ktorí sa v minulosti báli, že ich polícia zastaví a uloží im pokutu, aby splnila denné kvóty. Podnikatelia sa obávajú, z ktorého rohu na nich vykukne ďalší úradník, ktorý ich bude sankcionovať za drobné pochybenie. Považujú to za šikanózne správanie, ktoré je pre nich veľmi nepríjemné.
Daňové úrady sa často riadia iracionálnymi pravidlami. Štátni úradníci vrátane správcov dane sa nepozerajú na právo, ale na alibistické zadania od nadriadených orgánov.
Oficiálne vám síce nepotvrdia, že majú za úlohu preveriť podnikateľa s nálezom, ale správajú sa presne tak. Obľúbenou odpoveďou na vecné argumenty je, že ak sa podnikateľovi výsledok kontroly nepáči, má sa odvolať.
Vo väčšine prípadov však odvolací orgán, ktorým je napríklad Finančné riaditeľstvo, potvrdí rozhodnutie správcu dane. Podnikatelia sa tak dostávajú do začarovaného kruhu.
Namiesto toho, aby sa do štátneho rozpočtu vybralo viac peňazí, paradoxne sa vyberie menej, pretože sa vynakladajú obrovské finančné prostriedky na štátny aparát, ktorý je neefektívny. Najviac ma rozhorčuje skutočnosť, že za tento stav nikto nepreberá zodpovednosť.
Kukláči vo firme
Aký najväčší prípad ste riešili?
Najhoršie, čo som kedy zažila, bol prípad, ktorý sa stal asi pred dekádou. Ku klientovi nabehli kukláči, aby mu zaistili účtovníctvo. Zamestnancom firmy pri zaisťovaní dokumentácie prikázali, aby položili perá a prestali sa hýbať. Nesmeli ísť ani na záchod.
Ľudia sa dostávali do infarktových stavov. Účtovníčka to psychicky nezvládla a úplne sa zosypala, rozplakala sa. Konateľa dokonca vytiahli priamo zo sprchy a pred očami jeho maloletých detí ho okamžite odviedli na výpoveď. Nestačilo im predvolanie. Tu nešlo o procesnú záťaž, ale doslova o psychickú šikanu.
Jediné, čím sa klient previnil, bolo, že patril medzi mnohých odberateľov firmy, ktorá bola namočená v karuselovom podvode. Finančná správa sa naňho zamerala najmä preto, že mal vyššiu fakturáciu s podvodným subjektom. Štát nemal snahu skúmať, či mal s prípadom niečo spoločné.
Čerešničkou na torte bolo, že klient dostal pokutu za to, že nepodal správne daňové priznanie. Podával ho totiž na základe pomôcok. Originálne doklady mu totiž chýbali, keďže mu ich iný štátny orgán zhabal a do času podania nevrátil. Úrady argumentáciu klienta zmietli zo stola. Vôbec ich nezaujímala.
Konateľa vytiahli priamo zo sprchy a pred očami jeho maloletých detí ho okamžite odviedli na výpoveď.
Chvalabohu, odvtedy som sa s niečím podobným nestretla. Môj asi najvypuklejší nedávny prípad súvisel s vážnym pochybením správcu dane. Daňový úrad chybne rozhodol, že subjekt nesprávne zaúčtoval veľkú transakciu v hodnote niekoľkých miliónov eur, čo malo za následok nesprávne uplatnenie vplyvu na základ dane.
Správca dane sa vyhovoril, že nemá dostatok informácií, a podnikateľa štandardne odbil informáciou o možnosti odvolania. Odvolací orgán však našťastie v tomto prípade rozhodnutie daňového úradu zamietol a vrátil vec späť s tým, že správca dane pochybil.
Absolútne zarážajúce bolo, že napriek tomu ten istý správca rozhodol znova rovnako a nerešpektoval rozhodnutie nadriadeného orgánu.
Navyše tu nešlo o nejaké drobné, ale o desiatky miliónov eur. V konečnom dôsledku je však, samozrejme, jedno, o akej hodnote sa rozprávame, klient bol jednoducho neoprávnene rukojemníkom tejto situácie a to sa nemôže stávať.
Foto: Peter Dráb
Sporná motivácia
Ak väčšinu kontrol tvoria prípady, keď sa daňové orgány snažia za každú cenu firmu dodaniť, musí to mať svoj dôvod. Sú kontrolóri k takémuto konaniu motivovaní?
Finančné riaditeľstvo sa proti podobnému zovšeobecneniu bráni tvrdením, že kontrolóri nie sú odmeňovaní na základe toho, koľko vyberú na daniach. Moja prax však potvrdzuje niečo iné.
Správca dane často nerešpektuje ani súdne rozhodnutia, ktoré mu boli predložené. Môžete argumentovať, čímkoľvek chcete. Poukážete na konkrétny prípad, uvediete spisovú značku, vycestujete za správcom a jemu je to jedno. Je to ako hádzať hrach na stenu. Ja neverím, že nie sú za toto finančne ohodnocovaní.
O odmeňovaní rozhoduje nadriadený kontrolórov a ten ich hodnotí podľa efektívnosti, ktorá je v konečnom dôsledku posudzovaná podľa výšky vybraných daní. Nikto sa však nepozerá na to, koľko rozhodnutí sa vrátilo na prvý stupeň a koľko súd zrušil. A to je veľká chyba.
Odmeňovaním motivované postupy vedú k tomu, že odhadom 90 percent správnych žalôb je zrušených. To znamená, že súdy rušia rozhodnutia Finančného riaditeľstva a daňových úradov, čím v konečnom dôsledku dajú za pravdu daňovému subjektu.
Tieto štatistiky sa však nezverejňujú, a preto sa štát nemôže zlepšiť v efektívnosti výberu daní. Problémom nie je neochota podnikateľov platiť, ale fakt, že namiesto zvyšovania sadzieb by sa mal štát zamerať na efektívny výber.
Daňové konania sú často zbytočne dlhé. Súdy sú preťažené, a to aj z toho dôvodu, že ich štátny aparát zavaľuje zbytočnými spormi, ktoré by nemuseli vzniknúť, keby o nich rozhodovali kvalifikovaní ľudia.
Správca dane a kontroly
Aké percento daňových konaní, ktoré sa na prvom stupni snažia za každú cenu kontrolu ukončiť s nálezom, evidujete?
Pomaly sa blížime k sto percentám. Daňový orgán už vo väčšine prípadov dopredu vie, ako kontrola dopadne. Na rozdiel od minulosti dnes už úradníci nechodia na kontrolu naslepo, ale majú k dispozícii rôzne informačné systémy a výpočtovú techniku, ktoré im poskytujú obrovský prehľad o podnikateľovi ešte pred začatím.
Kontroly sa väčšinou otvárajú na základe toho, že dodávateľ alebo odberateľ podnikateľa mali nejaký nález. Úrad identifikuje únik zo štátneho rozpočtu a snaží sa s ním prepojiť podnikateľa, ktorého kontroluje, nie jeho dodávateľa alebo odberateľa, ktorý zaň zodpovedá.
Typickým príkladom je situácia, keď dodávateľ nepodá daňové priznanie. Finančná správa počká rok, dva, potom zistí, že nie je kontaktný. Jeho firma nemá majetok a je napísaná na nejakého Rumuna. A čo spraví daňový úrad?
Začne preverovať podnikateľa, ktorý s ním obchodoval. Bez ohľadu na to, či s tým mal niečo spoločné. Ešte počas miestneho zisťovania, ktoré prebieha pred daňovou kontrolou, si úrad zistí všetko potrebné, aby ju mohol otvoriť. Nevinný podnikateľ veľmi rýchlo pochopí, že má naozaj skutočný problém.
Môže sa poctivý podnikateľ efektívne brániť proti tendenčným kontrolám štátnych úradníkov?
Pre tieto dramatické situácie je pre podnikateľov ťažké sa efektívne brániť. Preventívne opatrenia sú však možné. Treba sa uistiť, že nielenže má podnikateľ faktúru za dodanie tovaru, ale že vie dokázať aj samotné dodanie.
Najčastejším predmetom sporu je dodanie od spoločnosti, ktoré nedokážeme preukázať. Buď je v čase kontroly nekontaktná, alebo máme málo dokladov, ktorými by sme preukázali, že nám tovar dodala práve ona. Úrad potom argumentuje, že si podnikateľ nemohol uplatniť faktúry v daňových výdavkoch.
Jedným z preventívnych opatrení je sledovať vzťah s dodávateľom, aj keď vo firmách s tisíckami dodávateľov to môže byť náročné. Okrem interných procesov schvaľovania faktúr je dôležité mať aj záznamy, ako napríklad preberací protokol podpísaný dopravcom alebo dodávateľom.
Aká je štandardná výška sankcií v rámci daňového konania?
Štandardná výška vyrubených sankcií sa skladá z pokuty a úrokov z omeškania. Hlavným problémom však nie je samotná sankcia, ale dorub, ktorý zvyšuje základ dane o spornú sumu.
Priemerná výška dorubov závisí od sídla firmy. V menších mestách sa daňovému úradu „oplatí“ ísť aj pre 10-tisíc eur, kým v Bratislave je to skôr 40- až 50-tisíc eur.
Úradníci zároveň vedia, že ak sa s daným dodávateľom obchodovalo aj ďalší rok, môžu otvoriť ďalšie kontroly. V takomto prostredí je pre podnikateľov náročné efektívne plánovať svoje aktivity. Je to vážny problém, ktorý odrádza malých, ale aj veľkých podnikateľov od pôsobenia na Slovensku.
V menších mestách sa daňovému úradu „oplatí“ ísť aj pre 10-tisíc eur, kým v Bratislave je to skôr 40- až 50-tisíc eur.
Aké príbehy stoja za tendenčným výkonom daňových kontrol?
Najalarmujúcejšia je situácia u spoločností, ktoré majú malú maržu, ale vysoké výnosy. Pre ne môžu byť sankcie likvidačné. Správca dane si to však vôbec neuvedomuje. Vedie to k tomu, že sa firmy z obavy pred dorubom radšej presúvajú do iných krajín.
Príkladom je jeden z mojich klientov – dcérska spoločnosť zahraničnej firmy, ktorá mala na Slovensku tristo zamestnancov a len stotisíc eur ročného zisku. Keď ich daňový úrad začal takto šikanovať, viete, čo zakladatelia spravili? Rozhodli sa, že to tu zavrú, a otvorili si pobočku v Českej republike. Toto by mal byť pre nás zdvihnutý ukazovák.
Slovensko je vďaka zavedenému euru atraktívna krajina najmä pre firmy z eurozóny, ktoré nemusia riešiť konverziu meny. Ušetria vďaka tomu veľa administratívy a s ňou súvisiacich nákladov. Aj napriek tomu sa rozhodujú presunúť podnikanie inam, lebo je pre ne problémom náš štátny aparát.
Psychický nátlak
Ako by ste opísali bežné pocity podnikateľa, na ktorého sa neoprávnene zamerajú štátne orgány?
Konanie vládnych inštitúcií má vplyv nielen na financie, ale aj na psychiku. Najhoršie to znášajú malé firmy, respektíve individuálni podnikatelia. Jeden klient sa počas kontroly psychicky zrútil priamo pred správcom dane.
V jeho prípade nešlo o likvidačnú finančnú sumu, bolo to približne 20-tisíc eur, ale o neustály nátlak a šikanovanie zo strany rôznych štátnych orgánov, ako je Slovenská obchodná inšpekcia alebo inšpektorát práce.
Bol to bežný podnikateľ, ktorý zdedil firmu po otcovi, žiadny multimilionár. Robil len svoju prácu – dlhodobo a dobre. Vo vypätej situácii počas sporu sa rozplakal. Bolo to hrozné. V takej situácii vôbec neviete, čo máte povedať.
Čo by sa podľa vás muselo udiať, aby štát zmenil prístup, začal podporovať slušných podnikateľov a kontroly, naopak, zameral na skutočných daňových podvodníkov?
Zmena prístupu štátu by bola možná, keby sa štátny aparát nepozeral na situáciu z krátkodobej finančnej optiky. Namiesto toho, aby podnikateľov bral ako korisť, na ktorej môže zarobiť, mal by ich brať ako partnerov.
Treba, aby štát rozlišoval medzi daňovým podvodníkom a normálnym podnikateľom, ktorý neúmyselne urobí nejakú chybu. V biznise neexistuje perfekcionizmus, tam vždy pochybíte.
Ľuďom, ktorí tvoria hodnotu a platia dane, by mal štát pomáhať, nie ich za každú cenu drakonicky sankcionovať. Naopak, zamerať sa treba na tých, ktorí úmyselne páchajú daňové podvody.
Finančná správa má k dispozícii sofistikované informačné systémy a umelú inteligenciu, ktoré na to môže použiť. Keby ich vedela používať, nerobila by to takýmto spôsobom, ale naháňala by podvodné firmy, keď stále existujú.
Ďalším veľkým problémom je diera v zákone, ktorá umožňuje konateľom a spoločníkom firiem, ktoré neodviedli daň, žiť ďalej bez toho, aby za to prebrali zodpovednosť. Za tento stav nemôžu platiť subjekty, ktoré tie hodnoty tvoria.
Exit zo Slovenska
V súvislosti s tendenčnými kontrolami zvažuje mnoho podnikateľov presun biznisu do predvídateľnejšieho právneho a politického prostredia. Iní sa chcú vyhnúť negatívnym dosahom konsolidácie. Zákon o dani z príjmov však na túto situáciu pamätá a zaoberá sa aj povinnosťami súvisiacimi s presunom majetku alebo podnikateľskej činnosti do zahraničia. Aké riziká hrozia podnikateľovi, ktorý presunie firmu do zahraničia bez dôkladnej analýzy?
Dovolím si tvrdiť, že firmy sa nechcú vyhnúť konsolidácii, ale nelogickým a neefektívnym riešeniam, ktoré vedú k tomu, že peniaze aj tak spadnú do nekonečnej diery.
Podnikatelia chápu, že treba konsolidovať, vedia, že tento štát musia financovať, pretože inak by sa na uliciach nesvietilo, deti by nechodili do škôl, proste by sme nemali žiadne verejné statky ani prostriedky na ďalšie fungovanie.
Ale, a to vám povie desať z deviatich podnikateľov – ako ja hovorím –, nemajú problém s platením daní, ale chcú za to dostať od štátu kvalitnú protislužbu. Nie nechutnú korupčnú priepasť a zvyšovanie byrokratickej záťaže.
Podnikatelia financujú úradníkov, ktorí na nich za to rozpútavajú hon. A prečo ten štát konsoliduje? Rozprávala som sa s klientkou, finančnou riaditeľkou spoločnosti, ktorá mi povedala: „My ako firma sme pri konsolidácii pochopili, že musíme začať šetriť. Čo sme spravili? Ukončili sme marketing, spravili sme interný audit, zrušili sme všetko, čo je neefektívne. Štát má spraviť to isté. Lenže to nerobí. Štátne výdavky sú stále čoraz vyššie. A my to máme zaplatiť.“
Neudržateľná situácia na Slovensku nakoniec vedie k tomu, že mnoho podnikateľov hľadá na internete informácie o presune aktivít. Polovica klientov, ktorí ku mne prídu, je nejakým spôsobom pripravená z internetu, brífingov, seminárov, webinárov či konzultácií.
Pozerajú, hľadajú, ako z toho von, otvorene to hovoria, lebo sú rozhodnutí, že to chcú realizovať. A teraz odpoveď na vašu otázku.
Najhoršou radou je, že presun podnikania bude jednoduchý, lacný a rýchly. Takto to nechodí. Každý podnikateľ musí do presunu vložiť čas, energiu, mentálnu prácu aj financie. Nedá sa to zrealizovať zo dňa na deň.
Prišiel za mnou napríklad klient, ktorý má dopravnú spoločnosť. Má naozaj pekné výsledky a hnevala ho súčasná politická a ekonomická situácia na Slovensku. Povedal, že chce premiestniť spoločnosť do Dubaja.
Moja prvá otázka pri takýchto odvážnych rozhodnutiach je, že či je podnikateľ stotožnený s tým, že len čo si presunie spoločnosť do inej krajiny, bude v nej musieť žiť, ak ju chce riadiť.
Vraj áno, rozprávali sa s manželkou, chcú odísť, majú malé dieťa. Ešte majú nové vyhliadky na život. Dieťa sa relatívne rýchlo naučí jazyk, adaptuje sa a môže mať šancu vyrastať v inom prostredí. Tak sme si to rozobrali. Po niekoľkých stretnutiach bolo všetko jasné.
Sklady má na Slovensku, kamióny sú tu tiež registrované. Ako sa to celé dá preniesť do Dubaja? Vždy bude mať stálu prevádzkareň na Slovensku. Zisky, ktoré dosahuje prostredníctvom fyzických entít, skladov, kamiónov a podobne, sa budú teda zdaňovať na Slovensku. Firmu môže mať pre mňa za mňa aj vo Venezuele. Nepomôže mu to vyhnúť sa daňovej povinnosti.
Treba si zodpovedne naštudovať národnú legislatívu. A o dôslednom uplatňovaní ustanovení zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia už ani nehovorím. Ak robíte takéto zásadné rozhodnutie, nemôžete sa spoliehať na hurá systém. Založím si firmu v krajine, kde je nízke daňové zaťaženie, a myslím si, že celý príjem, všetky výnosy sa budú zdaňovať týmto nízkym zaťažením. To je omyl.
Každému podnikateľovi, ktorý presunie firmu bez dôkladnej analýzy, hrozia obrovské riziká. Najmä čo sa týka takzvanej exit tax – dane z odchodu. Pri presune firmy sa totiž zdaňuje nielen hodnota majetku, ale aj budúce ekonomické úžitky, vyplývajúce napríklad z uzatvorených obchodných zmlúv a kontraktov. Existujú však legálne štruktúry, ktoré môžu pomôcť optimalizovať výšku tejto dane.
Zahraničné štruktúry
Čo by ste teda odporučili podnikateľom, ktorí sú frustrovaní z aktuálnej situácie a zvažujú odchod zo Slovenska?
V prvom rade si treba položiť otázku: „Prečo to robím? Dáva to zmysel môjmu podnikaniu?“ Ak je odpoveďou iba snaha ušetriť na daniach, je to zlá motivácia. Pokiaľ to prirodzene nevyplýva z vášho podnikania, tak to nerobte.
Ak je cieľom iba daňová optimalizácia, takýto postup by mohol byť vyhodnotený ako nelegálna forma optimalizácie a nie je to dobrý nápad. Mohlo by sa to považovať za zneužitie práva.
Ak je odpoveďou iba snaha ušetriť na daniach, je to zlá motivácia.
Presun alebo expanzia do zahraničia musia dávať ekonomický zmysel. V nejakom momente vždy príde niekto, kto sa naň spýta. V tom lepšom prípade to budem ja ako poradca, v tom horšom to bude správca dane.
Foto: Lenka Kandravá
Kedy sa teda oplatí založiť zahraničnú štruktúru?
Zvážiť vytvorenie zahraničnej štruktúry má význam najmä vtedy, ak má podnikateľ styk s inou krajinou. Pre firmu, ktorá neobchoduje so zahraničím, je to neefektívne až kontraproduktívne.
Oveľa jednoduchšie je to pre niekoho, kto už má dobrého obchodného partnera v inej krajine. Ak napríklad IT spoločnosť poskytuje služby a jej najväčším majetkom sú zamestnanci alebo externí spolupracovníci, je pre ňu oveľa jednoduchšie presunúť sa do inej krajiny ako pre výrobnú firmu.
Nechcem však tvrdiť, že je všetko čierno-biele. Často sa rozprávam s klientmi, ktorí v zahraničnej štruktúre ekonomické dôvody najskôr nevidia a neraz ich nájdu až následne, keď sa ich pýtam na fakty, ktoré sú pre mňa dôležité z daňového hľadiska. Zistia, že by im to ušetrilo náklady a bolo by to pre nich efektívnejšie. Tam je skrytý potenciál odborníka s daňovou špecializáciou.
Pri daňových štruktúrach navyše nejde len o optimalizáciu. Zmysel môžu dávať aj vtedy, ak chce podnikateľ získať lepšiu reputáciu či expandovať na nové trhy. Je však dôležité, aby si uvedomil všetky riziká a nevnímal presun ako jednoduchý proces.
Zaujímavé krajiny
Ktoré štáty sú najatraktívnejšie na presun podnikania? Keď k vám klienti chodia, o akých krajinách hovoria?
Najvyhľadávanejšie je určite Česko. A to aj napriek tomu, že tam nie je nejaká extrémna daňová výhoda. V Česku majú podnikatelia pocit stability.
Tamojšie úrady fungujú úplne inak ako naše. Nebudú vás žmýkať, pokiaľ vidia, že fungujete, ste slušný podnikateľ, ktorý zamestnáva ľudí. Nebudú vás naháňať, šikanovať za hlúposti a už vôbec sa nebudú pokúšať o neoprávnené dodanenie za každú cenu.
Po Česku sú to ďalšie okolité krajiny. Maďarsko má napríklad nižšiu korporátnu daň. Rakúsko znižovalo daň fyzických osôb aj výšku odvodovej povinnosti.
V niektorých prípadoch je to aj Nemecko. No to už je skôr ojedinelé. Opäť sa nám do hry dostáva Cyprus pre svoje daňové výhody. A jednou z top krajín je Estónsko. Ponúka obrovské daňové stimuly a zároveň má digitalizáciu a skvele fungujúci štátny aparát namiesto šikany. Je to malá krajina, ktorá funguje ako hodinky. Estónci sú 20 rokov pred nami. Je to také malé Švajčiarsko. A to sme mali byť my.
Do popredia sa dostáva aj Dubaj, Gibraltár a Írsko. V minulosti dávali zmysel aj štruktúry nerezidentných spoločností vo Veľkej Británii.
U mladých ľudí do tých 35 rokov vidím zameranie sa na americké LLC nerezidentné spoločnosti (Limited Liability Company, niečo ako slovenská spoločnosť s ručením obmedzeným – pozn. red.). Ide o typ spoločnosti, o ktorom sa teraz menej hovorí. Ja si však myslím, že je len otázkou času, keď aj naše úrady začnú sledovať toky z amerických spoločností a ich dodania, pretože to nie je úplne šťastné riešenie. V každom prípade je to trend.
Množstvo spoločností hľadá možnosť využitia zahraničných štruktúr. Kedy sa oplatí podnikateľovi o tom uvažovať?
Pokiaľ ste vlastníkom slovenskej obchodnej spoločnosti a chcete expandovať, rozširovať svoj biznis na nové trhy, máte ideálnu príležitosť založiť si v zahraničí buď dcérsku, sesterskú, alebo dokonca materskú spoločnosť.
Účelom tých zahraničných štruktúr je doplniť fungovanie ekonomiky firmy o nejaký zahraničný prvok. Otázka znie, čo vlastne máte. Ide o hmotné alebo duševné vlastníctvo – patent a podobne? Alebo máte kontrakt a ste výhradným distribútorom zariadenia?
To všetko môžete využiť. Nemusíte to mať „zavesené“ na slovenskej spoločnosti, ale môžete to zaradiť do zahraničnej štruktúry, ktorá má nižšie daňové zaťaženie. Gro marže sa vám tak tvorí v nízkonákladovej spoločnosti. Musíte pri tom rozmýšľať, aby vám to všetko hralo dokopy. Nemôžete to robiť „na hulváta“ a umelo si presúvať biznis zo Slovenska, aby nedošlo k zneužitiu práva, ako sme už hovorili.
Vždy apelujem na klientov, aby sme začínali akúkoľvek analýzu hĺbkovým rozhovorom. Niekedy idem až do špiku kostí, aby som zistila, čo je pre nich unikátne a môže byť zaregistrované na zahraničnú spoločnosť, ktorá bude držať ich know-how a môže to licencovať ďalej. Nejde však len o licencie. Riešime aj to, aké postavenie bude mať tá zahraničná spoločnosť v celkovej štruktúre.
Obmena generácií
Mnoho firiem prechádza aj obdobím generačnej výmeny. Rodičia vybudovali biznis a chcú, aby ho po nich prevzali deti. Čo je v tomto procese najťažšie – emócie alebo byrokracia?
V prípade rodinných firiem dominujú jednoznačne emócie. Valcujú všetko ostatné. Tam neexistuje nič racionálne. Rozum prichádza až neskôr, po vychladnutí emócií. Plačú deti, rodičia, starí rodičia. Rodinné firmy sú skutočne tvrdý oriešok, na druhej strane je však pre mňa úžasné sledovať ich príbeh.
Mnoho rodičov je paranoidných. Pre 99 zo sto je typická prehnaná obava o budúcnosť ich detí a ich podnikov. Často sa boja, že ich dieťa prevezme firmu, ožení sa alebo vydá, a oni sa budú musieť deliť s niekým cudzím.
Zvyčajne sa rodičia boja aj toho, že ich dieťa sa po čase rozhodne, že firmu už nechce viesť. „Čo bude s mojím ,zlatým vajcom‘, ktoré som celý život budoval?“ pýtajú sa. Tento strach sa do veľkej miery dá pochopiť.
Kľúčom k riešeniu je komunikácia. Keby rodič prišiel za svojím potomkom a otvorene mu povedal o svojich obavách, zdôvodnil by mu postup prevodu firmy, dieťa by to pravdepodobne prijalo ľahšie. Nechápalo by to ako nátlak alebo nedôveru, ale skôr ako snahu rodiča chrániť celoživotné dielo.
Najväčší problém nastáva, keď rodičia začnú konať tajne. Stretávajú sa s právnikmi a hľadajú „zadné vrátka“, ktoré by im zabezpečili kontrolu nad firmou. Keď sa to deti dozvedia, zvyčajne to vedie k obrovským rodinným konfliktom.
Ako sa líši pohľad zakladateľov a ich detí na vedenie firmy? Rešpektuje nová generácia podnikateľov zavedené princípy alebo chcú ísť vlastnou cestou?
Rozdielne pohľady na vedenie firmy medzi staršou a mladšou generáciou sú často jablkom sváru. Rodičia ako zakladatelia firiem vnímajú mladú generáciu ako nezodpovednú, keďže im podnik „spadol do lona“ bez námahy.
Málokedy je to však naozaj tak. Nová generácia je inovatívna a vníma podnikanie inak. Je odvážnejšia a využíva moderné technológie, ako sú mobily, tablety či umelá inteligencia.
Generačný rozdiel sa často prejavuje aj v denných operáciách. Mladý nástupca navrhne nahradiť troch zamestnancov strojom, aby sa zvýšila efektivita. Reakcia rodiča je obvykle odmietavá: „Čo ak sa ten stroj pokazí? Kto to potom urobí?“
Nová generácia je inovatívna a vníma podnikanie inak.
Rodičia sú mentálne nastavení na riešenie problémov bez pomoci technológií. Mladý človek by situáciu riešil jednoducho – opravou stroja alebo kúpou nového. Rodič to však vidí ako zbytočný výdavok. Podobné nezhody brzdia rozvoj firmy.
Ako môže daňový a právny poradca pomôcť zmierniť rodinné konflikty pri prevode podniku? Dá sa navrhnúť spravodlivé delenie podielov medzi deťmi?
Poradca môže byť pri prechode podniku na novú generáciu kľúčovou nestrannou osobou. Jeho úlohou je ukázať rodičom a deťom alternatívy a ich dosahy.
Môže napríklad porovnať, ako by to dopadlo, keby sa podiely rozdelili tak, ako chcú rodičia, a ako by to bolo v prípade iného modelu. Skúsený poradca využíva príklady z praxe a ukazuje, ako podobné situácie dopadli v iných firmách.
Najčastejšou otázkou je, ako spravodlivo rozdeliť podiely medzi deťmi, najmä ak sa na vedení firmy podieľa len jedno z nich. Je dôležité si uvedomiť, že funkciu riaditeľa by mala zastávať len jedna osoba. Ak je detí viac, tie ostatné môžu mať nižšie roly alebo pracovať vo svojich vlastných odboroch.
Často sa búri dieťa, ktoré má firmu prevziať. „Ja tu budem drieť, vytvárať hodnotu, a pritom budem mať rovnaký podiel ako súrodenci, ktorí čakajú iba na dividendy?“ hodnotí situáciu. Rodič zvyčajne argumentuje poberaním platu. Ten však nie je vždy dostatočnou kompenzáciou za tvrdú prácu.
Rozdelenie podielov pri nerovnakom rozdelení úloh je vždy živnou pôdou na konflikty. Ako poradca sa snažím ukázať, že rovnako rozdelené podiely môžu viesť k tomu, že sa firma zastaví a prestane rásť.
Aké právne a daňové nástroje možno použiť, aby prevod majetku prebehol efektívne?
Pri prevode majetku existuje niekoľko možností. Niektorí rodičia si riešenie nechávajú na poslednú chvíľu, až na dedičské konanie. Je možné napísať aj závet, v ktorom sa určí, kto má prevziať obchodný podiel. Ďalšími možnosťami sú darovanie alebo predaj podielu za života.
Pokročilejším a efektívnejším spôsobom je vytvoriť novú štruktúru firmy. Tá zabezpečí dôchodok pre rodičov a pravidelný príjem pre deti, ktoré sa nepodieľajú na riadení, a zároveň motivuje potomka, ktorý preberá vedenie.
Aká je vaša rada pre rodiny, ktoré uvažujú o generačnej výmene?
Univerzálnou radou pre rodičov je pristupovať k celej situácii s chladnou hlavou, bez emócií a strachu. Je dôležité počúvať druhú stranu a dať si poradiť od kvalifikovaného odborníka, ktorý má skúsenosti v tejto oblasti.
Každá rodina je iná a poradca sa musí najprv zoznámiť so situáciou a vzťahmi v nej. Dôležité je tiež položiť si otázku: „Chceme z toho vytrieskať čo najviac peňazí, alebo chceme, aby firma prosperovala aj pre ďalšie generácie?“ Odpoveď na túto otázku zásadne ovplyvní, ako by mala byť štruktúra firmy usporiadaná.
Na záver si dovolím položiť vám pár osobných otázok. Ako dlho už vykonávate prax advokátky a daňovej poradkyne, a ako ste sa do tohto odboru dostali?
Svoju prax vykonávam už viac ako 13 rokov. Začínala som ako koncipientka a prešla som naozaj všetkým – od podceňovania až po uznanie. Niche som si našla v spojení daní a práva. Vlastne ma to tam vždy tak nejako prirodzene ťahalo.
Vždy som bola veľmi ambiciózna a chcela som sa odlíšiť od ostatných. Už počas štúdia na právnickej fakulte som začala študovať aj na Ekonomickej univerzite. Až potom som odborne rástla.
Počas práce koncipientky som začala študovať aj medzinárodné zdaňovanie vo Viedni. Keďže išlo o denné štúdium, zo strany zamestnávateľa išlo o veľký ústretový krok. Tým, že mi to umožnil, však do mňa zároveň investoval. Do dnešného dňa sa snažím naďalej vzdelávať vo svojej oblasti. Baví ma to a chcem stále rásť.
Vlnky a zákony
S čím sa spája vaša prvá motivácia k práci advokátky a daňovej poradkyne?
Moja matka bola účtovníčka. Keď som bola malá, študovala legislatívu a niečo si písala. Ja som sa ju snažila napodobniť. Písať som ešte nevedela, tak som robila vlnky. Spýtala sa ma, že či si kreslím. A ja že nekreslím, píšem zákony.
Potom som vo svojom nadšení išla vytvorené „zákony“ ukázať aj otcovi. Ten sa na papier s vlnkami pozrel a vyprskol do smiechu. Vysmial ma, že či si myslím, že raz budem advokátkou, že to nie je len tak. Jeho nedôvera v moje schopnosti ma najviac motivovala, aby som to dokázala.
Cesta však vonkoncom nebola jednoduchá. Ženy sú v tomto odvetví podceňované a nemajú ideálne podmienky. Každá žena s malými deťmi, ktorá nemá za sebou babku alebo nejakú opatrovateľku, to má naozaj ťažké.
Aj z korporátneho prostredia som bola veľmi frustrovaná. Túžila som robiť veci inak, komunikovať ich otvorene klientom alebo navonok, robiť to proste s ľudskou tvárou, ale zároveň s odborným puncom.
Keď som chcela presadiť zmenu alebo som priniesla zaujímavý nápad, musela som si vypočuť: „Nie, to sa u nás nedá. My to takto nerobíme.“ A ja som vedela, že týmto spôsobom nezmením svet.
Po ceste na firemný vianočný večierok v decembri 2023 som sa rozhodla dať výpoveď. Nevedela som ešte presne, čo a ako chcem robiť, ale vedela som, že to chcem vyskúšať sama. Povedala som to svojmu šéfovi a on na mňa tak neveriacky pozeral. Spýtal sa ma, či už mám nejakých klientov. Odpovedala som, že nemám. Že mám možno jedného rodinného známeho, ale inak nemám.
A ja som vedela, že týmto spôsobom nezmením svet.
„Na čom teda chceš postaviť svoju kanceláriu?“ spýtal sa. Ja som odpovedala, že predsa na sebe. Keď som odchádzala z večierka, úplne zo mňa opadol všetok stres a všetok tlak. Uľavilo sa mi.
Neľutujete teraz s odstupom času, že ste to urobili? V súkromnej praxi to nie je tak, že vám príde každý mesiac výplata. Z môjho pohľadu je veľmi ťažké dnes vybudovať vlastný biznis.
Neľutujem. Naopak, pociťujem nesmiernu radosť z toho momentu, z toho, že sa to stalo. Tu by som sa chcela naozaj poďakovať Martinovi Zajkovi z firmy Idona. Je to slovenský výrobca nábytku. Sú fakt veľkí.
A on ako môj bývalý kolega za mnou prišiel a povedal mi: „Leni, neboj sa, dáš to. Ty so svojimi schopnosťami a odbornosťou sa vôbec nemusíš nedostatku klientov obávať.“ Vtedy sme stáli pred garážou a ja som si uvedomila, že to naozaj zvládnem. Že už som spravila prvý krok a niet cesty späť. Tak mi to docvaklo ako kocky lega, keď ich zaseknete do seba. A Idona bola môj prvý klient.
Som veľmi rád, že ste dali na svoj vnútorný hlas a že vám osamostatnenie vyšlo. Čo robíte po práci? Čo sú vaše obľúbené spôsoby, ako si vyčistiť hlavu?
Snažím sa veľa športovať. Najčastejšie kombinujem beh a silový tréning. Niekedy cvičím aj jogu, ktorú však teraz dosť zanedbávam, pretože mám vlastne dve povolania. Ja som najprv v práci a potom zvyšný čas venujem deťom.
Rodina zostala u mňa na prvom mieste. Mám dve deti, jedno chodí do prvého ročníka, druhé je ešte v škôlke. V tomto veku do nich musíte investovať energiu, naučiť ich základné návyky.
Okrem toho pre ne rada varím. Každý deň spolu trávime spoločný čas, napríklad chodíme na bicykle. Rodine sa venujem až do večera. Keď dám deti spať a mám ešte čas, tak buď pracujem, čítam si, študujem, alebo cvičím jogu – a tomuto sa venujem stále dokola.
Takmer nepozerám televíziu, prípadne len veľmi výnimočne. A keď som mentálne vyčerpaná a potrebujem vypnúť, veľmi rada žehlím. Vtedy úplne vypnem a roztriedim myšlienky, ktoré sa mi v hlave nahromadili počas celého týždňa.
