Vlastníctvo strategických podnikov sa postupne skoncentrovalo v rukách majoritných vlastníkov. V Slovnafte získal MOL viac než 98 percent a zvyšných akcionárov v roku 2019 vytesnil.
Strategicky významné podniky zaradené v júli 1991 do prvej vlny kupónovej privatizácie vtedajšieho Československa dnes spája jeden jav. Ich vlastníctvo sa postupne skoncentrovalo a drobných akcionárov napokon spravidla vykúpili alebo vytlačili. Vyplýva to z analýzy finančnej spoločnosti Ozios, ktorá pri príležitosti 35. výročia udalosti zmapovala osudy vybraných významných podnikov.
„Hoci sa príbehy tradičných strojárskych či energetických kolosov, bánk a pivovarov líšia, jeden scenár sa opakoval. Rozdrobená akcionárska štruktúra, ktorá vznikla kupónovou privatizáciou, sa postupne sústredila v rukách jedného väčšinového vlastníka,“ priblížil analytik spoločnosti Ozios Adam Austera.
Upozornil, že široká verejnosť sa ešte aj dnes učí investovať, aby sa jej úspory uložené doma alebo na bežných účtoch neznehodnocovali. „Túto príležitosť pritom ľudia dostali v masovom meradle už v deväťdesiatych rokoch a rozšírenie investovania medzi bežných ľudí patrilo medzi ciele kupónovej privatizácie. Z tohto pohľadu sa dá povedať, že prišla príliš skoro,“ zhodnotil.
Analýza sa zo slovenských podnikov zamerala na zmeny vo vlastníctve rafinérie Slovnaft. Štátny podnik sa na jar 1992 počas prvej vlny kupónovej privatizácie zmenil na akciovú spoločnosť. Kontrolný balík neskôr získala spoločnosť Slovintegra, spojená s vtedajším vedením podniku.
Po roku 2000 vstúpil do rafinérie strategický investor, maďarská skupina MOL, ktorá svoj podiel postupne zvýšila na viac než 98 percent. Zvyšných drobných akcionárov, ktorí akcie prevažne získali počas kupónovej privatizácie, vytlačila zo spoločnosti na jeseň 2019.
Ide o zákonom upravený postup, ktorý môže využiť vlastník s podielom vyšším než 95 percent. Menšinoví akcionári sú v takom prípade povinní svoje akcie predať za primeranú finančnú náhradu.
Slovnaft je podľa analytika učebnicovým príkladom toho, ako sa pôvodne rozdrobené vlastníctvo napokon sústredilo v rukách jediného väčšinového akcionára. Podobný vývoj zaznamenali aj podniky Nová huť Ostrava, Prazdroj, ČEZ, Investičná a poštová banka či Škoda Plzeň.
Slovenský spôsob privatizácie sa však od českého v jednom podstatnom bode líšil. „Kým v Česku pokračovala druhá vlna kupónovej privatizácie, na Slovensku sa už neuskutočnila. Vláda si vybrala iné formy privatizácie, najmä priame predaje strategickým investorom,“ doplnil Austera.
V júli 1991 schválila československá vláda zoznam takmer 1 500 štátnych podnikov zaradených do prvej vlny kupónovej privatizácie. Jej hlavným cieľom bol rýchly prevod štátneho majetku do súkromných rúk.
Vedľajším, ale plánovaným výsledkom malo byť vytvorenie kapitálového trhu, na ktorom by domácnosti obchodovali so získanými akciami a firmy získavali potrebný kapitál.
