Aj autor, ktorý tvorí z fascinácie burinou a odtlačkov vetvičiek v betóne, musí mať systém.
V útulnom ateliéri šperkára Hanuša Lamra všetko bujnie. Na stoloch, v miskách, v zásuvkách aj v náčrtoch sa tu vetvia listy, kvety, semienka, úponky, stonky, krehké štruktúry prírody, ktoré šperkár pretvára do kovu tak, aby pôsobili ako odtlačok niečoho dávno pozorovaného, aj, naopak, úplne abstraktného. To však len predchádza prechádzke po malostranských zákutiach, ktoré sú jeho kreatívnym rajónom a domovom.
Lamr, ktorý sa preslávil predovšetkým brošňami pre Madeleine Albright a Evu Pavlovú, mi najskôr ukazuje šperky. Hovorí o nich s radosťou človeka, ktorý vie, že veci sa najlepšie obhajujú samy. Niektoré z jeho kolekcií sa vracajú roky, iné stále rastú, ďalšie sú zatiaľ len nápadom, vetou, obrazom, kusom klinca, po ktorom sa raz možno rozbehne vegetácia.
„Môj život je v poslednom čase bohémsky,“ hovorí, keď sa bavíme o tom, ako vyzerá jeho pracovný deň. „Môžem si dovoliť neriešiť toľko PR a tvoriť. Trochu riskujem. Vždy som riskoval a vždy sa mi to vyplatilo,“ hovorí muž, ktorý šperky pôvodne robiť nechcel.
Aj preto je v poslednom čase v jeho tvorbe badať zmenu. Stále tvorí kvietky a kvety aj tých najposlednejších burinných rastlín, zameriava sa však aj na puknuté semienka, ktoré premieňa na chrobáčiky aj abstrakciu. Jedného zo svojich chrobákov, inšpirovaného Kafkovým románom, nazval Řehoř Samsa.
Lamr nie je typ umelca, ktorý by si život rozdelil na prácu, voľno a hobby. U neho sa tie hranice rozpíjajú. Tu v ateliéri voľne tvorí, zariaďuje objednávky, stretáva ľudí, vracia sa k veciam večer, kreslí, pozoruje a čo to ide, nosí si so sebou skicár a skicuje. Z toho všetkého sa potom môže stať šperk.
Z ateliéru sa presúvame na nádvorie. Sedíme na lavičke pod figovníkom. Nad hlavou nám už dozrievajú plody a poludňajšie slnko prechádza listami tak mäkko, že chvíľami človek zabudne, že je stále v centre mesta. Práve tu dáva zmysel, že Lamr nevidí prírodu ako romantickú kulisu. Nachádza v nej krásu, trpezlivosť, neúprosnosť aj cykličnosť. A šperk, ak má obstáť, musí s časom nejako rokovať.
„Netvorím len v ateliéri,“ hovorí. „Nerobím len šperky, kreslím prírodu aj ľudí. A z toho všetkého sa niečo vyvíja, z toho sa môžu vyvinúť aj šperky. Teraz mi do toho portfólia pribudla práve ľudská figúra,“ dodáva muž, ktorého vždy bavila kresba a na šperkársku školu ho prihlásili rodičia. „Pôvodne som chcel byť Michelangelo,“ hovorí so šibalským a zároveň plachým úsmevom.
Rád pracuje s materiálmi, na ktoré niekde natrafí. Veď sa neskôr, keď sa prechádzame medzi jeho obľúbenými podnikmi pri Karlovom moste, zohne k čerstvému výkopu, vytiahne z neho črep taniera a schová do vrecka modrého saka. „Tvorím stále, umenie sa stalo mojím životom, som ním presiaknutý. Nemám vlastne nijaký iný koníček,“ hovorí o dlhých hodinách, ktoré trávi tvorbou v ateliéri aj mimo neho.
Na chvíľu sa na tom zasmeje. Potom predsa len dodá, že ešte rád záhradníči. No aj v tomto prípade je jasné, že u Lamra záhrada nie je únikom od práce. Je to jeho druhá dielňa, veď z prírody pochádza jeho hlavná inšpirácia.
Hovorí o zákazkách, o Pavle, svojej pravej ruke, ktorá s ním pracuje na kolekciách, objednávkach aj nových veciach. „Máme rôzne kolekcie v malých sériách,“ vysvetľuje. „Niektoré z nich, napríklad fialky, robíme vyše 15 rokov, tie sú úplná hitovka. Máme e-shop, dodávame do dizajnových shopov, máme objednávky. Dnes som stretol dve ženy, ktoré nosili moje šperky, je to krásny pocit,“ hovorí.
V týchto momentoch sa poézia stretáva s prevádzkou. Aj autor, ktorý tvorí napríklad z fascinácie burinou a odtlačkov vetvičiek v betóne, musí mať systém. Musí vedieť, čo sa predáva, čo sa opakuje, čo sa dá vyrábať, čo je nová kolekcia a čo je dlhodobo sa vyvíjajúci organizmus.
Jeho tempo tak viac pripomína rast než produkčný plán. Niečo vyraší, niečo sa rozvetví, niečo čaká pod povrchom a názov kolekcie často prichádza až neskôr.
„Fascinuje ma prienik civilizácie a prírody, chcem to zachytiť v šperku,“ naznačuje ďalšiu kolekciu popri stále bežiacich kolekciách Bloom a Lichen. Šperk vníma ako niečo intímne, čo sa dotýka kože, ale zároveň má ambíciu obstáť dlhšie než okamih, pre ktorý vznikol.
Z nádvoria odchádzame k hostincu Roesel pri Karlovom moste. Cestou je okolo nás Praha v letnej kondícii: krásna, hlučná, zahltená, chvíľami neznesiteľne turistická. Lamr ju však vie čítať inak, prepletáme sa sieťou skrytých priechodov, tichých miest a skratiek. Ako by aj mesto malo vlastné podzemky.
V hostinci sa zdraví s miestnymi. Poznajú ho a vypytujú sa, ako sám hovorí, je tu štamgastom. Rozhovor znova vracia k prevádzke ateliéru, ale aj k rastlinám, ktoré nikoho nezaujímajú. Práve tu sa Lamr najviac rozhovorí o inváznom pajaseni, kapsičke pastierskej, tujach, boľševníku, bolehlave, rozchodníku. O rastlinách, ktoré by v bežnej estetickej hierarchii stáli niekde na okraji.
Pracuje práve s pajaseňom žliazkatým, inváznym stromom, ktorý „nikto nechce“. Lenže Lamr v ňom vidí krásu. „Bude tam veľa semienok a ono sa to potom hýbe,“ hovorí.
To je pre Lamra typické. Ukazuje, že kategória krásy je lenivá, ak sa príliš spolieha na všeobecný vkus, a šperk môže byť spôsob, ako rehabilitovať prehliadané.
„Kapsičku pastiersku som ešte nevyrobil a celý život chcem,“ hovorí. „Väčšina ľudí ju berie ako burinu, a pritom sú jej lístky krásne srdiečka. Tiahnem k tomu,“ hovorí a pretáča snietku rastliny medzi prstami.
V tom je možno jeden z kľúčov k jeho práci. Lamr sa nepozerá na rastlinu vo chvíli, keď je spoločensky prijateľná. „Ja som robil napríklad aj s boľševníkom, s bolehlavom,“ hovorí. „Tú kolekciu som zbabelo nazval Angelikou – ako Angelika lekárska –, pretože som sa bál, že to nebude komerčne úspešné,“ hovorí.
Neskôr ideme na kávu a na linecké kolieska v maličkej schovanej kaviarni nablízku. Je to presne ten typ miesta, ktoré by človek sám najskôr minul. Praha sa tu zmenší, turistický prúd je o pár ulíc ďalej, sem nedolieha.
Lamr je ako sprievodca, ktorý pozná v meste botaniku aj miesta, kde sa dá na chvíľu zakoreniť. Platí drobnými, ktoré vyloví z koženej peňaženky. Hovoríme o peniazoch a o tom, aké to je, pýtať si ich za niečo, čo je zároveň vášňou, posadnutosťou a spôsobom života. „S tým problém nemám,“ hovorí. „To som sa nejako naučil od svojho otca, maliara Aleša Lamra, že to je prirodzená vec,“ konštatuje v zmysle, že tvorba je práca a práca má byť zaplatená.
Z kaviarne vyrážame späť schovanými uličkami a skratkami. Volí cestu tak, aby sme sa čo najviac vyhli turistom. V tú chvíľu znova pripomína Franza Kafku a jeho umné kľučkovanie po Starom Meste, aby docielil to isté.
Samozrejme, mierime aj do spomínaných Vojanových sadov. Tu Lamr čerpá inšpiráciu a človek okamžite chápe prečo. Vojanove sady majú zvláštnu schopnosť byť uprostred Prahy a zároveň mimo nej. Sú tiché a trochu tajné. Na bielych lavičkách zopár mamičiek s kočíkmi a inak ľudoprázdno. Fotíme páva, pozorujeme včely a obdivujeme ružu, ktorá už rozkvitla.
Ukazuje snáď na každú druhú rastlinu a vysvetľuje, kde a ako v šperkoch použil jej list, kôru, kvet či semienko. V jeho prítomnosti sa aj obyčajné zastavenie sa pri kvete mení na pozorovanie štruktúry. Ako je poskladaný list, ako sa správa stonka, aký rytmus má semienko a čo sa z toho dá preniesť do kovu a čo musí zostať živé. Možno preto sa u neho tak často hovorí o kresbe. Ukazuje mi svoj skicár, kde sú maľby a náčrty stromov, zvierat aj ľudí.
Keď sa vraciame späť k ateliéru tajným priechodom, mimo davov, dochádza mi, že celá prechádzka bola vlastne presným obrazom jeho práce. Začala sa v ateliéri, kde sa príroda mení na šperk. Pokračovala pod figovníkom, kde sme sedeli medzi dozrievajúcimi plodmi a poludňajším slnkom. Viedla cez hostinec a kaviareň, cez ľudské hovory, prevádzku, vtipy a odbočky. A nakoniec cez „jeho park“, odkiaľ pochádza jeho hlavná inšpirácia. Jeho šperky sú kondenzovanou pozornosťou a výsledkom dlhého pozorovania.
