Ešte pred niekoľkými rokmi tu bol počuť ruch tých najväčších ťažobných strojov, s ktorými sa v Česku môžete stretnúť. Dnes už tu sú opäť počuť hlavne malebné zvuky prírody.
Je slnečné jesenné dopoludnie, vtáky si v korunách stromov ešte vyspevujú a sem tam sa z neďalekej ohrady ozve zvuk kôz. A my si v tom pokoji prezeráme siluetu jedného z najväčších zámkov v Českej republike, štátneho zámku Jezeří.
Rodinu vytlačila ťažba uhlia
Tešíme sa pri tom na rozprávanie nielen o minulosti, ale aj o tom, čo s týmto barokovým skvostom, ktorého osud visel v minulom storočí na vlásku, v blízkej dobe bude.
Nad osudom zámku sa kvôli ťažbe vznášal dlho otáznik, teraz sa ale postupne vracia jeho podoba, ktorú mu pred tristo rokmi vdýchol rod Lobkovicovcov. A rovnako sa postupne navracia aj podoba blízkeho okolia, kde sa desiatky rokov ťažilo uhlie.
„Prišla som sem v roku 1996, zámok bol spustošený predošlou likvidáciou,“ hovorí dlhoročná kastelánka zámku Jezeří Hana Krejčová, ešte pred tým, ako vkročíme do jeho útrob.
Kastelánka o dopadoch uhoľného biznisu vie svoje. V osemdesiatych rokoch musela s rodinou opustiť rodnú obec Albrechtice, ktorá sa stala jednou z deviatich dedín, ktoré v minulosti museli ustúpiť lomu Československej armády.
Z bytu v paneláku, kam sa nútene presťahovala, čoskoro zamierila do Prahy, kde sa vypracovala až na operetnú speváčku, pôsobila napríklad aj v muzikáli Bedári. No už vo svojich 26 rokoch bola späť v rodnom kraji, keď sa prihlásila do výberového konania na tunajšiu kastelánku.
„Hovorili mi vtedy, že som blázon, že do toho idem, a nech si so zámkom robím pokojne, čo chcem,“ spomína Hana Krejčová na dobu, ku ktorej prechováva nostalgiu z jedného dôvodu – nechodilo sem vtedy toľko ľudí.
„Nikto nevedel, že nejaké Jezeří vôbec existuje,“ hovorí s tým, že dnes zámok ročne navštívi vyše 30-tisíc turistov.
Náhodné stretnutie
Barokový zámok nechal v súčasnej podobe vystavať už v roku 1696 Ferdinand Vilém z Lobkowicz. Kto zámok navrhol nie je jasné.
Barokový štýl tu ale cítiť na každom kroku, o čom sa vzápätí presvedčíme, keď sa dostaneme do majestátnej vstupnej haly s dvojramenným schodiskom.
„Typické barokové ozdoby sú tu zo sedemnásteho storočia a tiahnu sa celým zámkom,“ ukazuje Krejčová na vysoké steny, na ktorých sú aj napriek obdobiu komunizmu, ktoré zámku doprialo niekoľko nelichotivých úprav a neskôr ho nechalo chátrať, stále dobre viditeľné stopy histórie.
A vedľa nás v tej chvíli stojí aj jeden zo zástupcov šľachtického rodu William Rudolf Lobkowicz. „Som tu dnes pracovne, občas tu mávame rokovania,“ hovorí počas fotenia v zimnej záhrade, kadiaľ chodil knieža s kňažnou do zámockého parku.
„Práca pani kastelánky je obdivuhodná. Veľmi si ju vážime a ako rodina máme naozaj veľkú radosť, že sa zámok podarilo zachrániť a že sa do neho znova vracia život,“ dodá William a vzápätí s ospravedlnením odbehne do vedľajšieho panského domu opäť zasadnúť k rokovaciemu stolu.
Zabudnuté centrum kultúry
Jezeří bolo už od svojho vzniku centrom stretávania. Na mnohé spoločenské udalosti sa tu schádzali okrem samotných šľachticov aj významní hostia z celej Európy. Debatovali, popíjali, jedli, prechádzali so zámockými záhradami a v neposlednom rade počúvali aj hudbu. A to nie hocijakú.
Odohralo sa tu napríklad hneď niekoľko historických predstavení diel Ludwiga van Beethovena. Ten totiž patril k osobným priateľom kniežaťa Josefa Františka Maximiliána z Lobkowicz, ktorý ho finančne podporoval.
Honosnú šestnásť metrov vysokú divadelnú sálu nechal do dnešnej podoby knieža upraviť začiatkom 19. storočia.
Tento priestor sa potom stal svedkom uvedenia diel mnohých hudobných velikánov svojej doby. Okrem Beethovenových skladieb tu zaznelo napríklad Haydnovo Stvorenie alebo Mozartov Don Giovanni.
Omietka tu ale vplyvom zvukových vibrácií nepadá, sála je totiž novo zrekonštruovaná, na čo čakala niekoľko desiatok rokov. Dnes sa tu opäť môžu konať pravidelné koncerty.
„Je to presne rok, čo sa skončila rekonštrukcia,“ hovorí kastelánka, ktorá je hlavnou osobou stojacou za tým, že sa zámku postupne navracia jeho bývalý lesk. Predchádzal tomu však dve dekády dlhý boj proti tým najmocnejším.
Spor s miliardárom
Manžel Krejčovej je starostom neďalekého Horného Jiřetína, kde spolu aj žijú. Do sporu sa po svojom návrate dostávala primárne s vlastníkmi lomu, ktorým je skupina Sev.en miliardára Pavla Tykača. Išlo hlavne o územné limity, ktorých prelomenie by znamenalo zmazanie ako obce, tak aj zámku z mapy sveta.
„Vy ste robili rozhovor s Tykačom, však? Tak ho pozdravujte,“ poznamená trochu prekvapivo Krejčová. „Veď ste boli rivali,“ hneď kontrujem. „Kamaráti ešte nie sme, ale dnes už sa s ním v niektorých veciach aj zhodnem. Ale on o tom ešte nevie,“ smeje sa.
A hneď pridáva historku, ako na nádvorie zámku raz prišli baníci s lopatami a nevyberavým spôsobom začali tlačiť na to, aby zámok ťažbe ustúpil.
Dnes už ale zámku hrozba skazy kvôli uhliu nehrozí, chránia ho územné limity a ťažké stroje sa tak z obrovského priestranstva nadobro vytratili. Aj okolie zámku si dnes opäť začína brať späť príroda.
Práve na spôsobe rekultivácie lomu sa dnes dvaja bývalí rivali zhodnú.
„Ako miestni tiež presadzujeme prirodzenú rekultiváciu. Nechceme tým nechať viac peňazí Tykačovi, ale som toho názoru, že príroda je natoľko božská, že si naše zásahy zacelí najlepšie sama. Keď tam nabehne človek, urobí to nešetrne a niektorá zver sa tam potom už nevráti,“ vysvetľuje.
A my práve prechádzame do ďalšej miestnosti, v jej rohu sú umiestnené fotografie všetkých zaniknutých obcí, ktoré museli ustúpiť energetickým záujmom ľudí.
Spomienky na detstvo
Hneď za ňou sa nachádza izba, ktorá je takou malou svätyňou Hany Krejčovej. Má tu osobné veci, rodinné fotky a všetky možné relikvie zo svojho detstva, ktoré sa akoby za sekundu vytratilo so zbúraním jej rodnej dediny.
Zostali len hmlisté spomienky na miesta, kam práve cez zámocké okno mieri pohľad kastelánky. Dedina tam síce nestojí, tešiť ju ale môže aspoň to, že niekoľko kilometrov široká uhoľná jama sa pomaly začína zelenať a lesknú sa v nej malé vodné plochy.
Tie sa časom opäť spoja do jedného veľkého jazera a zámok tým opäť bude môcť obhájiť svoj názov.
Rozľahlú vodnú plochu z jeho terás predtým okrem kňazov a kniežat, princezien i princov sledoval aj napríklad Ján Masaryk. Ten sa tu v minulosti rád zdržiaval a dodnes tu má aj svoju izbu. Hosťami na zámku boli aj Casanova alebo Johann Wolfgang Goethe.
Filozofiou Hanky Krejčovej je, aby tu každá izba pôsobila na návštevníka tak, akoby ho jeho majiteľ len pred chvíľou opustil. Okrem rób ledabolo zavesených na skriniach tu nájdete aj stále funkčnú historickú nádobku na púder.
Nebola to rozprávka
Samej Hane Krejčovej sa po príchode na Jezeří o zámockých izbách mohlo len snívať. So svojím manželom najprv žila v malom správcovskom domčeku pri vjazde do zámku, ktorý síce vyzerá ako z rozprávky, rozprávkový život v ňom ale nebol.
Keď v zime potrebovala vodu na varenie či prepranie plienok, musela ísť von do mrazu s hrncom na sneh.
Kastelánka spočiatku zachránila zámok hlavne tým, že mu dokázala zaistiť novú strechu. Tá zamedzila jeho ďalšiemu zatekaniu a prepadnutiu podláh.
Mimochodom, niektoré podlahy tu sú stále pôvodné a o súčasné vybavenie zámku sa postarala sama Krejčová so svojimi šiestimi zamestnancami.
Netají sa plánmi na zveľadenie
Návštevníci majú možnosť si prejsť zámok aj bez sprievodcu, čo sa hodilo najmä v čase covidu.
Počas najbližších rokov, keď rekonštrukcia zámku zase o niečo postúpi, na čo už Krejčová spísala žiadosti o dotácie, by chcela zameranie zámku trochu pozmeniť. „Trošičku zacieliť na tú smotánku,“ neskrýva svoje zámery Krejčová.
Už totiž vie, že nechce pokračovať v organizovaní väčších akcií typu stredovekých jarmokov či rytierskych stretnutí. Chce priniesť opäť niečo nové.
„Chcela by som to viesť trochu iným smerom. Mám v hlave iný spôsob prezentácie, ale nechcem to zatiaľ veľmi odhaľovať, pretože väčšinou mi nápady vo finále niekto ukradne. Napríklad ako tie strašidlá,“ hovorí o každoročnej akcii, kedy na zámku a v jeho pivnici ožijú všemožné strašidlá.
Jedno tu ale predsa len sem tam poletuje celoročne. Duch, ktorý sa tu občas Hane Krejčovej a pracovníkom zjaví, dostal meno Tobiáš. „Podľa mňa je to Maximilián,“ zašepká a naráža pri tom na niekdajšieho šľachtica, ktorý zámok obýval.
Článok vyšiel na Forbes.cz, jeho autorom je Jan Strouhal.