Laco Teren má rád – okrem iného – veľké plátna. Keď tvorí vo svojom ateliéri v Mierove, často trávi celé dni lozením hore-dole po rebríku. „Keď večer skončím, veru som aj poriadne unavený. Niekto by povedal, že veď mu to natierajú nejakí študenti. Bodaj by!“ A spustí svoj nákazlivý smiech.
Forbes navštívil v ateliéri jedného z najvýraznejších a najpredávanejších maliarov súčasnej slovenskej výtvarnej scény.
Najskôr sa s ním stretávame v jeho pivničnom ateliéri v Bratislave na Grösslingovej ulici. Je to, akoby ste sa ocitli v malej galérii plnej Terenových malieb a kresieb ukrytej v pivnici uprostred Starého Mesta s výhľadom na (ešte aj začiatkom decembra) zeleňou obsypanú malú vnútroblokovú záhradu. Všade naokolo sú plátna, veľké kvety, menšie hlavy aj najmenšie hrušky…
„Síce rád maľujem všetky formáty, ale pri veľkom obraze funguje taký zvláštny adrenalín,“ priznáva umelec. Foto: Miro Nôta
Pripraví nám kávu, hovoríme o záhrade s rastlinami, ktoré si tu vysadil, o význame a hodnote umenia, ale aj o tom, prečo ľudia hľadajúci možnosti na investovanie do obrazov často siahajú po umeleckých blafoch. Ak vôbec.
Vyžaruje z neho pokoj a keď občas spustí svoj srdečný smiech, je jasné, že tento človek má nadhľad nielen nad svetom okolo seba, ale aj nad sebou samým.
Keď sa všetko stíši…
„Baví ma tvoriť a chcel by som robiť všetko. Aj obrazy, aj keramiku, aj sklo, ale takto koncom roka už nemám toľko síl. Aj preto mám rád, keď sa všetko počas Vianoc a okolo Nového roka stíši. Mám vtedy čas na maľovanie. Aj teraz mám rozrobený veľký obraz, keď prídete do Mierova, ukážem vám ho.“
Laco Teren je žijúca legenda slovenskej výtvarnej scény, kategória sama o sebe. Jeho obrazy sú ako pestrofarebné transparenty, z ktorých občas kričí irónia, inokedy melanchólia, ale sú aj oslavou každodennosti, drsnosti, nečakanej krásy, zraniteľnosti a krehkosti. Z jeho diel srší humor, nadhľad aj smútok.
„Irónia musí byť – keď v spoločnosti nefunguje irónia, keď sa ľudia berú príliš vážne, dôsledky prídu okamžite. V tom momente sú za blbca. Ja verím, že v živote je všetko o správnej miere. Aj patetické je dobré, aj sentimentálne je dobré, aj melancholické je dobré… Ale všetko len do tej miery, aby toho nebolo priveľa.“
Polymúzická osobnosť
Laco Teren vstúpil na výtvarnú scénu v polovici osemdesiatych rokov. Maľuje, venuje sa kresbe, grafike, tvorí sochy, sklo, maľuje na keramiku, pravidelne bloguje a pred pár rokmi mu vyšla aj kniha – Terenova písanka.
Katarína Bajcurová, ktorá bola kurátorkou viacerých jeho výstav – okrem iného pred pár rokmi aj prierezovej výstavy jeho tvorbou s názvom Nič nás nezastaví! (podľa jednej z jeho známych malieb z roku 1988) v Slovenskej národnej galérii a podobnej veľkej výstavy s názvom Veterný kôň v Danubiane –, ho označila za „polymúzickú osobnosť“.
Don‘t Wait for Anything, 2019, akryl na plátne, 280 x 250 cm. Reprodukcia: Táňa Hojčová
Vľavo: Flowers for the Saffron Goddess, 2022, akryl na plátne. V strede: Golden Brown, 2020, akryl na plátne. Reprodukcie: Táňa Hojčová
V tom čase o ňom napísala: ,Laco Teren je na výtvarnej scéne už viac ako tri a pol desaťročia, rád dáva o sebe vedieť prostredníctvom početných výstav, v poslednom čase čoraz viac aj slovom.“
„Je pútavým rozprávačom, obľúbeným spoločníkom, milovníkom života, všetkých radostí i nerestí, ktoré prináša… Dlhé roky bol za hrdinu bohémy – veď, ako hovorieva, maliar, básnik a filozof sú v kaviarni v práci‘ –, spájajúcou postavou kamarádšoftu, ktorý okolo seba utvoril.“
Dyslektik, ktorý miluje čítanie
Keď mu pripomenieme tieto slová, pousmeje sa. Dodáva, že okrem vlastnej tvorby je jeho vášňou aj čítanie. Rád si číta napríklad zápisky umelcov či memoáre.
„To, že píšem, možno súvisí aj s tým, že veľmi rád čítam. Aby ste tomu rozumeli, ja som dyslektik. V časoch, keď som bol malý chlapec, to pre ľudí s týmto problémom v škole nebolo vôbec jednoduché. Ale zvládol som to, hlavne vďaka mojej neskutočne starostlivej mame, ktorá sa mi venovala a aj ma ubránila pred osobitnou školou.“
To, že sa ako dyslektik naučil čítať a písať, bolo pre neho také úžasné, že s písaním a čítaním už nikdy neprestal. No a to, že rád číta, je zjavné aj pri našej druhej návšteve, tentoraz v Mierove. Kôpky žánrovo rozmanitých kníh sú porozkladané na rôznych miestach presvetleného ateliéru. Sú na stoloch, na zemi, v poličkách.
„Vždy som si niečo písal a vždy som čítal. Doteraz čítam veľmi živelne, niekedy mám rozčítaných aj desať kníh. Kedysi som mal obdobie, keď som sa chcel všetko dozvedieť. Potom som pochopil, že všetko sa nikdy nedozviem.“
Čítanie súvisí aj s maľovaním a ďalšími aktivitami, ktorým sa venuje. „Skoro vždy majú aj nejaký literárny základ alebo inšpiráciu. Alebo im dávam názvy, ktoré na nejakú literatúru odkazujú,“ vysvetľuje Laco Teren a s chuťou si potiahne z modrej gitanesky.
Samota na tvorbu, spoločnosť pre radosť
O Lacovi Terenovi sa hovorí, že ľudia sú v jeho spoločnosti veľmi radi, radi s ním trávia čas a on rád trávi čas s nimi. Dôležitá je však preňho aj tvorivá samota.
Budhove deti, 2021, akryl na plátne. Reprodukcia: Táňa Hojčová
„Na jednej strane potrebujem k svojej práci samotu, aby som sa mohol sústrediť, na druhej strane možno práve preto vyhľadávam ľudí aj rôzne iné aktivity v rámci tvorby, kde s ľuďmi spolupracujem. Preto napríklad robím aj keramiku, aj sklo. Sú to všetko veci, ktoré si vyžadujú istú veľmi špecifickú zručnosť. Ľudia, s ktorými tie veci vytváram, sú moji priatelia – sochári, sklári, keramikári, textilní tvorcovia…“ vysvetľuje.
Samozrejme, aj stretnutia s priateľmi „v kaviarni“ majú tiež svoje čaro. „Inštitúcia kaviarne, vinárne alebo nejakého iného verejného priestoru je pre mňa tiež zaujímavá, lebo rovnako, ako som rád sám, tak som rád aj v spoločnosti ľudí. Rád rozprávam príbehy a už od detstva príbehy aj veľmi rád počúvam.“
Monumentálny nástup
Popri rozprávaní o živote a umení sa dostávame aj k jeho umeleckým začiatkom. Na bratislavskú VŠVU nastúpil v roku 1979 ako absolvent gymnázia, a tak sa podľa vlastných slov na začiatku štúdia cítil o niečo menej zručný ako jeho kolegovia, ktorí tam prišli zo stredných odborných umeleckých škôl.
„V jednej chvíli ma to začalo veľmi zaťažovať, lebo z prípravky sa išlo buď na komornú alebo na monumentálnu maľbu. Mňa v tom čase komorná maľba nelákala a je celkom zaujímavé, že som sa k nej po čase vrátil. No a tá monumentálna ma nelákala už vôbec, pripadalo mi to ako propaganda. Tiež je vtipné, že práve tú som potom robil. To sú tie paradoxy života,“ hovorí a opäť vybuchne do nákazlivého smiechu.
„Je pekné, keď má človek úspech, a nie je nič zlé na tom, keď mu to prinesie aj peniaze, ale je to fajn iba dovtedy, kým vás to nezačne nejako meniť. To si musí človek ustrážiť,“ hovorí Laco Teren. Foto: Miro Nôta
Namiesto maľby tak prešiel na reštaurátorstvo, kde sa, ako hovorí, cítil úplne šťastný. „Vôbec som nebol dobrý reštaurátor a nebol som ani dobrý študent reštaurátorstva, ale mal som obrovské šťastie na ľudí. Keď tak nad tým premýšľam, to platilo rovnako v škole, ako aj v živote,“ hovorí.
Ku koncu osemdesiatych rokov už mal Laco Teren na konte množstvo z jeho doposiaľ najznámejších malieb. Obrazy ako Žatva, Roztočme kolesá či Nič nás nezastaví! boli „vonku“ a začali si žiť svojím vlastným životom. Aj tieto jeho obrazy dodnes trhajú rekordy na aukciách umenia.
Obrazy nad zlato
Tu je jeden príklad: v roku 1987 vytvoril veľkoformátový olej na plátne s názvom Veľký strážca, ktorý je jeho najdrahšie predaným dielom na aukciách v aukčnej spoločnosti Soga. Podľa údajov z webovej stránky spoločnosti sa tento obraz v roku 2006 predal za 8 464 eur. O päť rokov neskôr opäť zmenil majiteľa a tentoraz zaň nový kupec zaplatil už 34-tisíc eur. Cena tohto diela za päť rokov stúpla o viac ako tristo percent.
A ako vníma zberateľský aj komerčný úspech svojich diel? „Teší ma to a, prirodzene, nebránim sa tomu, ale musím povedať, že toto všetko je už mimo mňa. Ja som sa tých obrazov dotkol poslednýkrát v ateliéri. Teraz sa ich už dotýkajú iní a moje obrazy si už žijú bezo mňa svojím vlastným životom.“
„Ale, samozrejme, že som rád, keď sa mojim dielam vo svete darí. Je pekné, keď má človek úspech, a nie je nič zlé na tom, keď mu to prinesie aj peniaze, ale je to fajn iba dovtedy, kým vás to nezačne nejako meniť. To si musí človek ustrážiť,“ hovorí.
Aj keď dnes tvorí už aj komornejšie diela, záľubu vo veľkých plátnach má stále. Dôvod, prečo ho aj po desiatkach rokov baví robiť monumentálne diela, je jednoduchý. „Som tým posadnutý. Síce rád maľujem všetky formáty, ale pri veľkom obraze funguje taký zvláštny adrenalín. Je to taký špeciálny vnútorný nepokoj, ktorý plynie z toho, že vytvoriť niečo také je aj fyzicky dosť náročné.“
Príbehy na veľkom plátne
Pri veľkých formátoch má zároveň pocit, že je jeho obraz médiom, s ktorým sa človek dokáže rýchlejšie vcítiť do príbehu, ktorý on ako autor rozpráva.
„Pri veľkom obraze máte pocit, že doň môžete vstúpiť alebo že môže ten obraz vstúpiť do vás. Je to podobné, ako keď sa započúvate napríklad do príbehu o Odyseovi. Keď počúvate pozorne, na tej lodi sa ocitnete spolu s ním, cítite more, cítite všetko, no zároveň si pritom zachovávate istý odstup. Je to presne tak, ako keď sa vám niečo sníva. Je to síce len sen, ale ten sen je súčasťou vášho bytia.“
Aktuálne sa sústreďuje na nové dielo, na ktorom pracuje vo svojom ateliéri v Mierove. Aj na jeho zhotovenie potrebuje okrem plátna a farieb aj rebrík. Keď budete mať príležitosť zájsť niekedy na jeho výstavu, urobte to. Aj Laco Teren sa poteší.
Napriek tomu, že už vo výtvarnom svete nemusí nikomu nič dokazovať, názor diváka – odborného či laického – je preňho stále dôležitý. „Maľujem v prvom rade pre seba, lebo ma to nesmierne baví, ale aj človek, ktorý sa na moje veci díva, je pre mňa dôležitý. A, pochopiteľne, mám radšej, keď sa to ľuďom páči, ako keď sa im to nepáči. Mojej práci to dáva väčší zmysel.“
Kto je Laco Teren
- Narodil sa v Bratislave v roku 1960. V rokoch 1979 až 1985 tu vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení v odbore reštaurovanie u docentky Meszárošovej-Krukovskej.
- Je maliar, kresliar, grafik, ilustrátor, tvorca objektov.
- V rokoch 1990–91 absolvoval štipendijný pobyt na BINZ 39 v Zürichu a bol hosťujúcim profesorom na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe (2004).
- Je jedným z hlavných predstaviteľov postmodernej generácie, ktorá, ako napísala kunsthistorička Katarína Bajcurová, v 80. rokoch priniesla „program neoexpresívnej maľby inšpirovanej talianskou transavantgardou a nemeckým hnutím Neue Wilde“.
- Koncom 80. rokov vytvoril sériu obrazov ironizujúcich ikony socialistickej propagandy. Diela znázorňujúce klasy, ozubené koleso, kovadlinu, zovretú päsť či klasy sa dnes predávajú na aukciách za desiatky tisíc eur.
- Aktuálne tvorí vo viacerých cykloch – maľuje a kreslí figúry, hlavy, zátišia, kvetiny. Jeho tvorba patrí k zberateľsky najobľúbenejším aj finančne najúspešnejším na súčasnej slovenskej výtvarnej scéne a jeho obrazy sú v zbierkach zberateľov z celého sveta.
Rozhovor s maliarom Lacom Terenom nájdete v januárovom vydaní magazínu Forbes.
