„Ukazuje sa, že čím je človek sebavedomejší a čím viac je presvedčený o svojej pravde, tým menej vie. Ak si uvedomujeme komplexitu a zložitosť sveta okolo seba, sme pokornejší aj vo svojich vyjadreniach,“ hovorí lektorka Olívia Hurbanová.
Čo všetko prebieha na pozadí (predvolebného) rozhodovania a prečo nám pochopenie týchto mechanizmov môže pomôcť robiť vedomejšie a kvalitnejšie rozhodnutia nielen pri volebných urnách? Aj o tom sme hovorili v špeciálnej epizóde podcastu Nevyhorení.
Skúsme si na úvod povedať, prečo je vôbec dôležité zamýšľať sa nad tým, ako sa zamýšľame, teda reflektovať na svoje myslenie?
Podobne ako keď ideme k lekárovi a očakávame, že urobí kvalifikovaný úsudok ohľadom nášho zdravotného stavu na základe dôslednej analýzy a diagnostiky, aby nám nastavil vhodnú liečbu, tak vnímam aj rozhodovanie o voľbách.
Mali by sme k nemu pristupovať zodpovedne a tak, ako to očakávame od iných ľudí, ktorí rozhodujú o pre nás dôležitých veciach. Pretože rozhodujeme o tom, v akej krajine budeme žiť na nasledujúce obdobie, ktoré nie je úplne krátke.
Je volebné rozhodovanie niečím špecifické?
Pre drvivú väčšinu našich rozhodnutí platí, že ich vykonávame na základe limitovaných informácií – pracujeme s ich nedostatkom, pričom každý z nás čerpá zo svojich zdrojov, a na základe toho si vytvára obraz o svete a o tom, čo je pre neho dôležité.
Vnímame teda len nejaké fragmenty reality a veľmi selektívne a často nevedomky si vyberáme informácie, ktoré majú váhu v rámci nášho rozhodovania.
Ktoré nie je racionálne…
Dá sa to tak povedať. V teórii rozhodovania je racionalita zadefinovaná tak, že naše presvedčenia a preferencie by mali byť organizované takým spôsobom, aby boli interne konzistentné, súrodé a neprotirečivé. Takže by sme v hlave nemali mať naukladané preferencie, ktoré idú proti sebe. Ukazuje sa, že ľudský mozog to nie je schopný naplniť.
Ľudia sú protirečiví a mnohokrát odporujeme sami sebe. Aj preto sa tí najväčší odborníci v doméne ľudského rozhodovania vyhýbajú pojmu racionalita, pretože to, ako funguje ľudský mozog a naša biológia, je nezlučiteľné s jej náročne zadefinovanými kritériami.
Biológovia sa však snažia redefinovať racionalitu v zmysle biologickej racionality, čo by znamenalo, že každý jedinec sa snaží uspieť v danom prostredí so zdrojmi, ktoré má, a snaží sa konať v kontexte toho, čo sa mu zdá rozumné. No a pre každého bude rozumné a hodnotné v nejakom kontexte niečo iné.
Procesy v našom podvedomí
Za naším rozhodovaním je teda zložitá matematika. Mňa veľmi zaujalo, že drvivá väčšina našich rozhodnutí vychádza z procesov, ktoré si neuvedomujeme a zdôvodníme si ich až spätne…
Áno. My tam tú logickú postupnosť aj nachádzame, ale je to len fabulácia a spätná racionalizácia našich rozhodnutí, ktoré v drvivej väčšine prebiehajú za scénou, teda mimo našu vedomú myseľ.
Politici teda často dávajú ľuďom len dobré dôvody pre rozhodnutia, ktoré už dávno urobili. Nie je to o presviedčaní a prehodnocovaní, ale skôr o konfirmácii a utvrdzovaní sa v našej pravde.
Preto je dôležité neustále sa zamýšľať nad tým, ako uvažujeme – čo všetko nás pri tom ovplyvňuje a kde sú naše vlastné slepé miesta.
Čo sú tie hlavné motívy, ktoré poháňajú naše rozhodovanie?
Hodnoty veľmi úzko súvisia s našimi preferenciami, nielen voličskými, ale vo všeobecnosti. Je to niečo, čomu pripisujeme dôležitosť v danom kontexte. Ľudia žijú v takej naivnej predstave, že hodnoty sú niečo stabilné. A aj samých seba vnímajú ako súbor konzistentných, stabilných hodnôt.
„Vieme, na čom nám záleží, vieme, za aký svet bojujeme alebo čo by sme chceli v tom svete vidieť.“ No ukazuje sa, že to omnoho menej stabilné, ako si pripúšťame.
Napríklad sa robili výskumy, kde nechali ľudí hrať tú istú spoločenskú hru s identickými pravidlami – len v jednom prípade ju nazvali „Wall Street“ a v druhom „Hra na komunitu“. Ukázalo sa, že v oboch prípadoch mali hráči veľmi odlišné správanie, dokonca sa to potvrdilo aj cez funkčnú magnetickú rezonanciu.
Nálepka „Wall Street“ spôsobila, že ľudia boli dvojnásobne menej kooperatívni a ich mozog aktivoval centrá odmien pri nespolupráci, keď boli súťaživí. Naopak, tí, ktorí hrali hru na komunitu, spolupracovali v oveľa vyššej miere.
To, čomu pripisujeme hodnotu sa teda mení aj pod vplyvom kontextu.
Ak do niekoho alebo niečoho emocionálne investujeme, vytvoríme si puto, kvôli ktorému veľmi často ignorujeme dôkazy protirečiace nášmu presvedčeniu.
olívia hurbanová
To nám veľmi pekne ukazuje, ako veľmi nás ovplyvňujú situácie, ktoré zažívame a asi aj predstavitelia, ktorých si volíme do verejných funkcií…
Absolútne nás to ovplyvňuje. Zároveň platí, že my ako ľudia sme biologicky disponovaní rezonovať s nejakými hodnotami. Máme tu skupinu ľudí, ktorí potrebujú apel na stabilitu, istotu, zachovanie status quo, majú menšiu adaptabilitu na zmeny a je to aj geneticky podmienené.
Potom je tu skupina ľudí, ktorá je otvorenejšia, má vyššiu adaptabilitu na zmeny a má rada slová ako napríklad zmena či progres.
Emocionálna investícia
Dajú sa meniť a ohýbať aj tieto „genetické“ veci, ktoré sú v nás silno zakorenené?
Vždy ide o kombináciu socializácie a genetických vplyvov. Pokiaľ ide o otázky, ktoré sú pre nás veľmi dôležité a narážajú na niečo citlivé, čo vnímame ako hodnotné, ukazuje sa, že nepomáhajú dáta, vedomosti ani inteligencia. Môžeme to podložiť aj zaujímavou štúdiou.
Kvalifikovaným ľuďom dali počítať rôzne príklady z matematiky, pričom vo výsledku boli zakomponované odpovede týkajúce sa nejakej hodnotovej otázky – súviseli s mierou kriminality a kontrolou zbraní. Ukázalo sa, že aj ľudia, ktorí boli extrémne dobrí v matematike, tak v 45 % prípadov zlyhávali a stáčali svoje odpovede tak, aby zapadali do toho ich hodnotového rámca.
Inými slovami, aj tí najlepší v matematike pohoreli, ak to išlo proti ich hodnotovým presvedčeniam. Ukazuje to, aké ťažké je pustiť niečo silné, v čo veľmi veríme.
Preto politikom často odpúšťame aj veľké kauzy?
Áno. Keď si v hlave vytvoríme nejakú preferenciu, je veľmi náročné ju zmeniť. Ak do niekoho alebo niečoho emocionálne investujeme, vytvoríme si puto, kvôli ktorému veľmi často ignorujeme dôkazy protirečiace nášmu presvedčeniu. Zameriavame sa primárne na tie (pre nás) dobré veci.
Konkrétny politik tak môže hovoriť či robiť množstvo „blbostí“, ale my budeme venovať pozornosť len tým dvom-trom veciam, ktoré sú pre nás osobne veľmi dôležité a zvyšok odfiltrujeme. Začneme veľmi silno selektovať realitu a podporovať obraz, ktorý už v hlave máme.
Zároveň, ak v našej hlave existuje preferencia, vnímame informácie cez optiku tejto preferencie. Ukázala to okrem iných aj jedna zaujímavá štúdia, kde ľudia sledovali na videu protestujúcich. Záznam bol pritom vždy rovnaký, no vedci manipulovali billboardy – ľudia protestovali buď „proti potratom“ alebo boli „za slobodu voľby“.
Olívia sa venuje ľudskému správaniu a rozhodovaniu. Foto: archív Olívie Hurbanovej
Olívia sa venuje ľudskému správaniu a rozhodovaniu. Foto: archív Olívie Hurbanovej
No a podľa toho, aké bolo hodnotové nastavenie ľudí, popisovali aj konkrétny protest. Ak rezonovali s jeho myšlienkou, zdali sa im protestujúci ako mierumilovní a slušne sa správajúci a naopak, ak boli proti konkrétnej myšlienke, popisovali ich ako agresívnych a násilníckych. Rovnaké výsledky boli potvrdené naprieč množstvom ďalších štúdií.
Prečo sa to vlastne deje?
Nové informácie, ktoré sú v rozpore s našimi predošlými, nám nerobia dobre. Deje sa to vždy, keď niekto alebo niečo spochybní naše presvedčenie, naopak, keď sa utvrdíme sami v sebe, aktivuje to systém odmien.
Aj preto je často veľmi zle vnímaná „kritika do vlastných radov“. Ak niekto kritizuje vlastných, je hneď zradca, pritom sa ukazuje, že ľudia, ktorí sú ochotní otvorene kritizovať aj vlastných, sú tí, ktorým často na skupine skutočne záleží.
My si však robíme dobre tým, že sa obklopujeme ľuďmi, ktorí nám hovoria, akí sme super a kúpeme sa v pocite vlastnej nadradenosti, správnosti a dôležitosti, neuvedomujúc si, že sa zatvárame pred možným progresom či posunom. Je to doslova biologická bariéra, pretože naša hlava chce ísť k odmene, nie k trestu.
Ísť proti niekomu
Ako na nás vplýva jazyk, ktorý používajú politici?
Slová majú veľkú váhu, najmä na ľudí, ktorí v tejto oblasti nie sú natoľko informovaní, teda ich politika až tak nezaujíma alebo majú len čiastkové informácie, kam patrí, mimochodom, veľa ľudí.
Občas vidíme politikov, ako hovoria o nejakej skupine ľudí ako o chorobe a výskumy ukazujú, ako veľmi nás to ovplyvňuje. Máme v sebe silno biologicky zakódované, že sa chceme vyhýbať patogénom, a keď nejakú skupinu onálepkujeme týmto spôsobom, vzbudzuje to v ľuďoch znechutenie a hnus, čo je tá najhoršia kategória emócií.
Vypína to empatiu a naše mozgy z tejto skupiny ľudí urobia objekty, nie ľudské bytosti. Ide o opak toho, o čo by sme sa mali snažiť v tejto polarizovanej dobe.
Takisto, ak chceme, aby ľudia mysleli na iných, nemôžeme to robiť silovou a nátlakovou rétorikou. Napríklad sa často používa výraz „bojujeme za niečo“. No v takom prípade nie je možné aktivovať empatické zmýšľanie.
Politici často pracujú aj s emóciami strachu…
Áno, má to má veľký efekt na motiváciu ísť voliť. Ľudia sa vedia omnoho jednoduchšie zmobilizovať proti niekomu, ako za niekoho. Práca so strachom funguje aj vtedy, keď politik apeluje na úzkosti, ktoré má konkrétna skupina ľudí.
Ak sa napríklad niektorí boja o prácu, majú existenčné problémy, cítia sa v tomto rýchlom svete irelevantní a politik začne hovoriť o tom, že zabráni ľuďom utekajúcim pred vojnou, aby nám kradli prácu, môže ich to motivovať, pretože tá rétorika znižuje ich úzkosť.
Strach má obrovskú tendenciu nás uzatvárať. Dostáva nás do neistoty a často nás konzervuje v nejakom presvedčení.
olívia hurbanová
Čím úzkostnejší je človek a čím viac má v živote neistôt, tým nižšia je jeho tolerancia voči neurčitosti a neistote, ktorú nedokáže spracovávať. Preferuje preto jasné veci, jednoduchosť a stabilitu.
Čo s tým? Strach asi nie je najlepšia motivácia ísť voliť…
Strach má obrovskú tendenciu nás uzatvárať. Dostáva nás do neistoty a často nás konzervuje v nejakom presvedčení. Je preto dobré si ho zvedomovať a pýtať sa sám seba, či je opodstatnený. Zároveň sa pýtajme: „K akému správaniu voči iným ľuďom ma to vedie?“
Navyše, ak viem, aký veľký efekt má strach na naše správanie, dáva nám to možnosť s ním pracovať, aby sa nám nestalo, že sa v ňom uzavrieme.
Dôležité je tiež uvedomiť si, ako na nás vplývajú klamstvá, ktoré politici tiež často využívajú a čiastočne fungujú aj u ľudí, ktorí možno aj vedia, že ide o nepravdivé informácie. Ak totiž dookola narážame na nejakú informáciu, naša hlava ju spracuje rýchlo a túto známosť a rýchlosť spracovania si zamieňa s jej pravdivosťou.
Ak dookola počúvame nejaké odkazy a „propagandu“ politikov, vedia nám týmto spôsobom minimálne zasadiť do hlavy chrobáka. Ak dookola opakujú aj o slušných ľuďoch niečo zlé, začneme tomu aspoň čiastočne veriť.
Silný vplyv stereotypov
Ako veľmi ovplyvňujú naše rozhodovanie konkrétni lídri?
Vytvárame si putá na iných ľudí, či už sympatie alebo antipatie. Aj preto, ak má strana lídra, ktorý výrazným spôsobom polarizuje našu voličskú základňu alebo odrádza časť ľudí, môže jej to uškodiť. Často sa to však deje z neoprávnených dôvodov a naše vlastnej stereotypizácie, napríklad v kontexte žien je to taká dvojsečná zbraň.
Vidíme, že ak žena zapadá do stereotypu leadershipu, teda reprezentuje maskulínnejšie kvality – má ráznosť, „drajv“, dominanciu a asertivitu, ľudí to vyrušuje, pretože narúša stereotyp ženskosti.
Olívia
Olívia hovorí aj o vplyve stereotypov. Foto: archív Olívie Hurbanovej
Naopak, ak má stereotypne ženské atribúty, teda je opatrovnícka, empatická, myslí na iných ľudí, narúša stereotyp leadershipu. Ľudia si povedia: ,,Ona je mäkká, ona to tam neustojí.“
Aj preto si ženy vo vedúcich pozíciách často prechádzajú takým nevyhnutným „peklom“. Pretože sú videné buď ako mrchy, alebo ako mäkké. Máme však aj u nás zaujímavé príklady žien, ktorým sa to podarilo, pretože pekne kombinovali kvality sily aj empatie.
Ovplyvňujú takéto stereotypy nás všetkých, teda aj veľmi otvorených a liberálnych ľudí?
Samozrejme, naša hlava neustále vynáša súdy. Často teda hovoríme: ,,Nesúď iných, neposudzuj tie situácie“, ale to je nezlučiteľné s tým, ako funguje naša biológia.
Stereotypizácia sa týka nás všetkých, pretože žijeme vo veľmi komplexnom svete a naša hlava potrebuje nejakým spôsobom zjednodušovať.
To, čomu sme v prostredí vystavení, berieme ako normu. Sledujeme filmy, chodíme do práce, vidíme, akí ľudia sa ocitajú vo vrcholových pozíciách, aké osobnosti spoločnosť oceňuje… Na základe toho si vytvárame funkčné kategórie, a keď sa potom stretneme s osobou, ktorá narúša tieto stereotypy, vytvára nám to veľmi silnú emocionálnu reakciu.
Môžeme byť akokoľvek otvorení, no naša hlava robí veľa matematiky na pozadí a je náročné sa z toho vymaniť. Preto si treba uvedomovať, keď zacítime voči niekomu či niečomu silnú emocionálnu reakciu.
Môže to byť práve preto, lebo naráža na nejaký náš stereotyp či kategóriu. Vtedy treba byť sám sebe diablovým advokátom a umožniť si zapochybovať. Flexibilita v myslení je veľmi dôležitá.
Opäť sa teda dostávame k dôležitosti uvedomovania si vlastnej omylnosti…
Áno. Ukazuje sa, že čím je človek sebavedomejší, čím viac je presvedčený o svojej pravde, tým menej vie. Ak si uvedomujeme komplexitu a zložitosť sveta okolo seba, tým sme pokornejší aj vo svojich vyjadreniach.
Dospeli k tomu aj rôzni vedci vo výskumoch – že čím skalopevnejšie je vaše presvedčenie, tým väčšia šanca je, že danej oblasti nerozumiete. To môže byť zaujímavé pozorovanie aj teraz pred voľbami.
Čo môžeme teda robiť pre to, aby sme sa kvalifikovanejšie rozhodovali? Aké otázky by sme si mali klásť?
Ak cítime napríklad strach, skúsme sa pýtať sami seba: Je tento strach relevantný? Zisťujme, ako predvolebné slogany korešpondujú s predchádzajúcou prácou konkrétnych ľudí.
Dokážu svoje sľuby naplniť? Žijú hodnoty, ktoré prezentujú? Čo o nich hovorí ich minulosť? Aký dopad majú ich navrhované riešenia na iných ľudí?
Uvedomme si tiež, že ak nebudeme v bezpečí všetci, nebude v bezpečí nikto z nás.
Viac o tejto téme aj konkrétne tipy na lepšie rozhodovania si môžete vypočuť v podcaste Nevyhorení.
