Ak pamätníkom titulok pripomína jedného slovenského politika, nie je to náhoda. Kniha komentátora Financial Times Gideona Rachmana sa venuje diktátorom, autokratom, autoritárom, jednoducho všetkým lídrom, ktorí tvrdia, že iba oni sú schopní vyriešiť tie najzložitejšie problémy ich krajín.
V anglickom origináli sa kniha volá The Age of Strongmen, v slovenčine vyšla vo vydavateľstve barecz & conrad books pod názvom Vitajte v dobe autoritárov. Forbes sa rozprával s autorom knihy Gideonom Rachmanom pri príležitosti pokrstenia slovenského vydania.
Hrozba pre mier
Knihu ste písali od roku 2016, prvé vydanie vyšlo len krátko po začiatku vojny na Ukrajine. Aký z nej máte pocit dnes, keď vojna trvá už vyše roka?
Nad témou som začal rozmýšľať v roku 2016, keď v USA vyhral prezidentské voľby Donald Trump. Zdalo sa mi, že sa deje čosi nové. Podobný štýl politiky sme už v histórii zažili, vyskytoval sa však v autoritárskych krajinách. Teraz sa objavil v zrelých demokraciách Západu, ak ich máme takto nazvať.
Keď Trump o štyri roky prehral voľby, objavili sa úvahy, či nešlo len o prechodný jav, ja si však myslím, že éra autoritárskych vodcov ešte potrvá. Putinova invázia na Ukrajinu ukazuje, aká nebezpečná je táto politika. Ide o hrozbu pre globálny mier.
Pôvodne ste skúmali hrozbu pre slobodu a demokraciu vnútri jednotlivých krajín, teraz upozorňujete, že autokrati ohrozujú mier a stabilitu celého sveta.
Keď Putin spustil inváziu, uvedomil som si, že takáto politika prináša mnoho rétoriky o vojne a že nie vždy ide iba o metaforu. Niekedy je to aj reálne. Na druhej strane optimistický pohľad hovorí, že v prípade, ak Putin na Ukrajine neuspeje, bude jeho spôsob vládnutia menej príťažlivý.
Jedným z argumentov autokratov totiž je, že demokratický Západ je v hlbokom úpadku. Ak sa prezident USA Joe Biden a Európska únia dajú dokopy, mohli by reči, že Západ je slabý, z globálnej verejnej debaty vypudiť. Zatiaľ sa však neodvážim povedať, že všetko zlé je už za nami.
Gideon Rachman, hlavný politický komentátor Financial Times, skúmal autoritárskych lídrov po celom svete. Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
Prečo?
Pozrite sa na dve najľudnatejšie krajiny sveta: v Číne si Si Ťin-pching nedávno predĺžil funkčné obdobie, možno na celý život. Politicky prežil zlý rok, najmä pri boji s covidom, aj tak však bude ďalej pri moci.
A v Indii je Narendra Modi dokonalým príkladom, ako sa autoritársky líder môže objaviť v demokracii. Na rozdiel od Erdogana alebo Bolsonara, ktorí sú politicky v problémoch, Modi je stále veľmi populárny a pravdepodobne vyhrá aj ďalšie voľby.
Ak najväčšia demokracia sveta skĺzne k autokratickému vládnutiu, to je významná zmena. Aj v Európe je otázka, či sa presadia autoritári, stále otvorená. Viktor Orbán je po odchode kancelárky Merkelovej najdlhšie vládnucim predstaviteľom štátu v Európskej únii.
Je síce pomerne izolovaný, odkedy sa po začiatku vojny prejavili jeho názorové rozdiely s Poľskom, ale nemyslím si, že je na odchode. Ak by sa pomery v Európskej únii trochu zmenili, mohol by partnerov opäť získať.
Napríklad talianska šéfka vlády Meloniová by sa mohla posunúť k asertívnejšej politike. Vo Francúzsku síce prezident Macron vyhral druhé voľby, ďalšie však už možno vyhrá Marine Le Penová. Aký úspech bude mať autoritárska vláda, to zostáva najdôležitejšou politickou otázkou našich čias.
Zrod autoritára
Čo spája Giorgiu Meloniovú, Donalda Trumpa, Vladimira Putina a Si Ťin-pchinga?
To je dôležitá otázka. Kým som sa rozhodol knihu napísať, musel som si ju vyjasniť. Neprichádzam s nejakým konštruktom, ktorý v realite neexistuje? Je zmysluplné porovnávať lídra zvoleného v demokratických voľbách, ako je Trump, Meloniová alebo Erdogan, s niekým, kto pôsobí v diktatúre, ako je Si alebo Putin?
Myslím si však, že som nemusel nasilu hľadať žiadne paralely. Hlavnou podobnosťou je kult osobnosti, argument, že líder má jedinečné vlastnosti, ktoré z neho robia unikátnu osobnosť. Takú, ktorá patrí na čelo krajiny a je nenahraditeľná.
Tento kult presahuje hranice ideológie, režimov či politických strán, točí sa len okolo osobnosti lídra. Hovorí o jedinečnom pochopení, ktoré údajne má pre problémy ľudí, o prepojení s nimi. Skoro všetci títo politici sú populisti, takmer všetci používajú rétoriku o tom, že ich krajina je v kríze, aby zdôvodnili, prečo potrebuje vládu tvrdej ruky.
Čo ich spája a čo spôsobuje, že pôsobia aj v autokraciách, aj v demokraciách, je kult osobnosti. Trump to vyjadril jednoznačne: „Len ja to dokážem opraviť.“ Ja som jediný, kto to dokáže.
Majú takíto lídri aj rovnaké ciele a postupy?
Z ich základného presvedčenia vyplývajú protidemokratické a protiliberálne tendencie, hoci začínajú z rôznych východiskových situácií. Trump sa objavil v starej demokracii, v ktorej funguje právny štát; Si v krajine, ktorá vládu zákona (rule of law) nikdy nezažila.
Tak či onak, všetci títo lídri sa snažia kumulovať moc. Všetci zaútočia na nezávislé inštitúcie. Trump atakoval nezávislé médiá, ktoré nazýva „fake news“, a znevažoval sudcov, ktorí rozhodli proti jeho záujmom. To nie je normálne správanie v demokratickom štáte.
V Číne Si premenil vedenie krajiny, ktoré bolo po Maovi, respektíve po Dengovi v značnej miere kolektívne, na systém centralizovaný okolo neho osobne. V Európe je zasa modelom pre autoritárskeho vodcu, ktorý sa chce presadiť v demokratickom systéme, Orbán.
Dosiahol väčšinu, s ktorou bol schopný zmeniť ústavu. Niečo podobné sa práve deje aj v Mexiku, kde má „Amlo“ (Andrés Manuel López Obrador) veľmi silnú väčšinu.
Týchto lídrov spája to, čo urobia, keď sa dostanú k moci. Pustia sa do boja s nezávislými inštitúciami: úradníkmi, súdmi, médiami, volebnou komisiou. Systematicky sa snažia odstrániť systém bŕzd a protiváh, ktorý funguje v demokracii.
Teda ťahajú svoje krajiny, nezávisle od toho, aký je ich politický režim, k menej demokratickým pomerom?
Áno, hoci v istej miere záleží na tom, v akej krajine sa objavia. Má to vplyv na to, aké majú šance. Krajina, ktorá má demokratické inštitúcie, má väčšiu šancu, že sa takého lídra zbaví. V Brazílii Bolsonaro prehral voľby a odišiel.
Na Filipínach sa Duterte snažil zmeniť ústavu, ale neuspel, politicky to bolo príliš zložité. Veľká bitka o podobu režimu teraz beží v Izraeli, kde sa Netanjahu snaží obmedziť nezávislosť súdov. Nevieme, či uspeje – ale možno áno.
Naopak, Putin už v momente, keď zaútočil na Ukrajinu, bol tak ďaleko, že mu opozícia nedokázala čeliť. Súdy mal pod palcom, voľby boli zmanipulované, nezávislosť médií slabla už asi dvadsať rokov. To, čo z médií zostalo, bolo zatvorené po začiatku vojny.
Na dejinách a sile inštitúcií v krajine záleží. Ak si však myslíme, že politici, ktorí vyrástli v demokratických systémoch, sa od skutočných autokratov inšpirovať nebudú, tak sa mýlime. Je to prekvapujúce a aj trochu hrozivé.
Gideon Rachman prišiel osobne pokrstiť slovenské vydanie svojej knihy Vitajte v dobe autoritárov. Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
Máte príklad?
Memoáre ľudí z okolia prezidenta Trumpa. Tvrdia, že najlepšie si rozumel s lídrami, ako sú Erdogan, Putin, Si, a najhoršie s ľuďmi, ako je Merkelová. Tú považoval za zúfalú stvoru bez ambícií lídra. Je v ňom istý temný obdiv k autoritárskym lídrom.
Netanjahu si zasa rozumie s Trumpom, ale aj s Orbánom, hoci ten pracuje s antisemitizmom, a aj s Bolsonarom, ktorému aj s Orbánom prišli na inauguráciu.
Akoby sa tvorila nejaká medzinárodná internacionála populistických pravičiarov, hoci niektorí autoritári sú aj aspoň sčasti ľavičiari. O takom „Amlovi“ vám však mnoho Mexičanov povie, že ľavičiar vlastne vôbec nie je.
Koniec tradičnej politiky
Človeku napadne „os pravičiarov“, ale to asi nie je vhodný termín.
Áno, to je slovo, ktoré má konotácie spred druhej svetovej vojny. V každom prípade je však zaujímavé, že pôvodne boli Rusko a Moskva príťažlivé pre ľavičiarov a teraz sú pre pravičiarov. Viktor Orbán je zasa miláčikom americkej pravice.
Keď Tucker Carlson, jeden z najdôležitejších pravicových novinárov v USA, navštívil Maďarsko, priniesol s Orbánom mimoriadne servilný rozhovor.
Pravica už nie je reaganovská, tradičná?
Časť pravice už nie, v USA sa napríklad mnohí neokonzervatívci, ktorí chápali, čo Trump reprezentuje, postavili proti nemu. V USA je však silná aj kultúrna pravica, ak ju tak môžeme nazvať, a tá s ním vytrvala.
Aký silný zostáva Trump a trumpizmus?
Asi pred tromi-štyrmi mesiacmi niektorí analytici Trumpa – trochu predčasne – odpisovali. Prebehli policajné razie v jeho sídle Mar-a-Lago, v mnohých vzbudzovali falošné nádeje aj kongresové voľby, ktorých výsledky interpretovali tak, že Trumpovi kandidáti prehrávali.
Nie všetci jeho kandidáti však prehrali. A hoci je podľa mňa pravda, že Trump je asi najslabší kandidát, akého môžu republikáni postaviť, lebo odpudzuje mnoho stredových voličov, šancu stať sa prezidentom má.
Z republikánskych kandidátov je jasne najsilnejší. Ešte nevieme, či sa DeSantis (guvernér Floridy) stane relevantným kandidátom v celoštátnych voľbách, vieme však, že preberá Trumpove pozície, napríklad kritický postoj k vojne na Ukrajine v duchu amerického izolacionizmu (DeSantis oznámil kandidatúru na prezidenta USA pred mesiacom, pozn. red.).
Ak získa nomináciu Trump, tak sa zopakuje súboj s už 82-ročným Joeom Bidenom, ktorý je uprostred inflačného obdobia s nepopulárnou viceprezidentkou. A republikáni majú populárnejšiu pozíciu v mnohých kultúrnych otázkach, ktoré sú vo voľbách dôležité.
Všetky debaty o woke hnutí sú pre republikánov skvelé. Najvyšší súd v USA možno zruší pozitívnu diskrimináciu, proti čomu by sa demokrati iste tvrdo vymedzili. V prieskumoch verejnej mienky je však „affirmative action“ pomerne nepopulárna.
Šance, že sa Trump nestane prezidentom, sú asi o trošku vyššie, než že sa stane, ale neodhadol by som ich nižšie ako na štyridsať percent. Asi by museli prísť dve-tri pre neho priaznivé udalosti, aby sa to skutočne stalo, ale šance má relatívne dobré.
Donald Trump má podľa Gideona Rachmana šancu znova uspieť. Foto: SITA/AP
Ruská propaganda hovorí, že Západ je skazený, v úpadku, na odchode z dejín. Delí teda Západ, Rusko a ďalšie diktatúry neprekonateľná priepasť?
V prvom rade podoba Západu, s ktorou pracujú Putin a Si, ale najmä Putin, je iba karikatúra. Nie je to skutočný opis. Vyberajú si otázky, na ktoré nemajú všetci ľudia na Západe rovnaký názor – gay manželstvá, práva transrodových ľudí, hnutie „Zoberte polícii peniaze“ (Defund the Police).
Na Západe naozaj zaznieva aj veľa bláznovstva, najmä z ľavicovej strany. Propaganda však hovorí, že toto reprezentuje celú západnú spoločnosť. Vyberá si každý náznak nespokojnosti, napríklad s imigráciou a inými problémami multikultúrnej spoločnosti, a hovorí, že dokazujú úpadok Západu.
Na druhej strane aj na Západe sú ľudia, ktorí budú v týchto otázkach s Ruskom súhlasiť, Putin tu má svoje publikum. Tucker Carlson a podobní vidia Rusko ako krajinu, ktorá verí v národný štát, náboženstvo, v Rusko pre Rusov. A vravia – veď takto by sme to mali robiť aj my.
Niektoré témy, za ktoré Putin Západ kritizuje, sú skutočne reálne problémy. Spor konceptu spoločnosti, ktorá akceptuje masovú imigráciu, a spoločnosti, ktorá nie, je naozaj fascinujúci.
Zvýšená citlivosť
Priblížite ho? Slovensko, aspoň do vojny, migráciu veľmi nezažilo.
V Británii beží vážna debata o tom, či zastavovať malé plavidlá, ktoré cez prieliv La Manche prechádzajú s imigrantmi (ministerský predseda Rishi Sunak medzičasom oznámil, že títo imigranti prijímaní nebudú, pozn. red.).
Keď som vyrastal, bolo nás 55 miliónov, teraz je to 67 miliónov a počet obyvateľov stále rastie. Konzervatívci by povedali, že to je hrozné, veď 40 percent ľudí v Londýne sa narodilo mimo Británie. Ak zarátate ľudí ako ja, ktorých rodičia sa narodili mimo Británie, je to už 80 percent.
Spoločnosť je veľmi mobilná a niektorí ľudia sú s tým nespokojní. Celkovo je však určite lepšie mať takúto spoločnosť ako spoločnosť, akú má Japonsko, Južná Kórea alebo Čína, kde ubúda obyvateľstvo, keďže sa rodí 1,3 dieťaťa na rodinu a imigrácia povolená nie je.
Tieto krajiny sú síce kultúrne homogénne, ale majú iné problémy, najmä nedostatok ľudí v produktívnom veku. Sú to vážne otázky, ktoré sa v politike veľmi ľahko nabijú emóciou.
Postoj k migrácii dlhodobo rozdeľuje aj Európsku úniu.
Vnímanie je trochu iné, ak ste menšia krajina. Viktor Orbán môže hovoriť, že „maďarstvo je krehké, je nás len 10 miliónov“. Nemyslím si, že je reálne, že by raz Maďarsko imigranti zaplavili, zabúdame, nakoľko ľudia môžu prevziať kultúru, do ktorej sa prisťahujú.
V ďalšej generácii možno budú hovoriť po maďarsky a možno budú hrdí na maďarské národné dedičstvo, akurát nebudú bieli. Ale akceptujem, že vo východnej Európe, kde krajinám počas sovietskej éry hrozilo, že ich kultúra a národné povedomie budú vymazané, majú ľudia na imigráciu odlišný názor.
Tlaèová beseda V. Meèiara po posledných parlamentných vo¾bách v spoloènej federatívnej republike, ktoré sa uskutoènili na celom území Èeskej a Slovenkej federatívnej republike. Po nich nastalo jej delenie. Na snímke predseda Hnutia za demokratické Slovensko Vladimír Meèiar poèas tlaèovej besedy 7. júna 1992. Foto TASR - Vladimír Benko *** Local Caption *** scan sken archív archívna snímka politické udalosti spoloèný tát
Skúsenosť s autokraciou v strednej Európe reprezentuje Vladimír Mečiar, mieni Gideon Rachman a hovorí, že aj takýchto politikov sa dá časom zbaviť. Foto: TASR/Vladimír Benko
V knihe uvádzate príklad, ako sa človek z Nemecka rozplakal, keď prvý raz videl Trumpa, lebo si spomenul na Hitlera. Niektorým Slovákom zasa prvý pohľad na Trumpa pripomenul Vladimíra Mečiara. Majú ľudia, ktorí zažili autokratov, zvýšenú citlivosť?
Súčasťou nemeckých osnov v škole je sledovanie Hitlerových prejavov a citlivý človek paralely nájde. A Vladimíra Mečiara iste možno považovať za jeden z prvých príkladov autokratického politika. Skúsenosť krajín ako Slovensko je cenná aj v tom, že ukazuje, že takýto prípad nemusí byť nezvratný.
Nehovorím, že autoritárski politici nie sú hrozbou, ale dejiny z 30. rokov, keď prišla absolútna katastrofa, sa úplne zopakovať nemusia. Možno Slovensko a ďalšie krajiny dokazujú, že takíto politici sa objavia, ale krajina sa ich môže aj zbaviť. Alebo sa v nejakej podobe stanú súčasťou politického systému.
Na druhej strane sa môžu aj vrátiť a potom je tu aj nebezpečenstvo, že to sa už pri moci nadobro zabarikádujú. Indickí opoziční politici ma upozornili, že Modi má už takú kontrolu nad inštitúciami, že ho nie je možné vo voľbách poraziť.
A ak po desiatich rokoch autoritársky líder skončí, krajina už bude natoľko zmenená, že sa k tomu, čo bolo pred ním, nebude možné vrátiť.
Pohľad do budúcnosti
To je opäť aj otázka o budúcnosti americkej pravice. Z prípadného nástupcu Trumpa, napríklad DeSantisa, už asi nebude tradičný republikán.
Možno sa chytám slamky, ale po rozhovoroch s ľuďmi v USA si hovorím, že snáď by nebol taký zlý ako Trump. Chýba mu Trumpova divokosť. Je to veľmi tvrdý pravičiar s autoritárskymi tendenciami, ale základnou otázkou podľa mňa je: zapojil by sa do niečoho podobného ako do toho, čo sa stalo 6. januára 2021?
Obvinil by súpera, že sfalšoval voľby, a vyzval svojich priaznivcov, aby zaútočili na kongres? To si neviem predstaviť.
Trump je unikátny v tom, v akej veľkej miere bol mimo mechanizmov demokratickej politiky, v akej miere išlo o egomaniaka s inštinktmi autokrata. Taký sa, žiaľ, na scéne zjaviť môže hocikedy a ten skutočný šok je, že Američania povedali – áno, to je to, čo chceme.
Príklad, ako sa Slovensko zbavilo Mečiara v roku 1994, je ešte z čias, keď sa veľká časť slovenskej spoločnosti chcela dostať do NATO a do Európskej únie. Dnes je situácia iná, nie?
Súhlasím. Od tých čias sa zmenilo veľa. V deväťdesiatych rokoch to bolo pre autokratov ťažké, vyčnievali z radu. Demokracia sa šírila po celom svete, v plnej sile sa zdala byť teória o „konci dejín“.
Pre krajiny ako Slovensko sa črtali veľmi priame konzekvencie, ak by zaostali. Teraz to tak nie je. Od roku 2005 demokracia sústavne ustupuje.
Ďalším problémom pre demokraciu sú moderné technológie. Spomínate zážitok z Číny, kde vám ľudia hovorili, že si každý deň musia v mobile prečítať pár strán z diela prezidenta Si, pretože sa možno niekto pozerá, či to už naozaj urobili.
Obava, že smartfóny majú ďaleko od toho, aby sa stali spojencami más a politickej slobody, je naozaj vážna. V skutočnosti sú cenným nástrojom pre autoritárskych vodcov. Nebudete bez nich môcť žiť, budú občianskym preukazom, bankou, prostriedkom, ako komunikovať.
Štát však bude vedieť, kde práve ste, s kým komunikujete, čo čítate. Keď by ste mi to povedali pred piatimi rokmi, asi by som povedal, že ste paranoidný. Dnes? Samozrejme, že sa to deje, alebo v niektorých prípadoch by sa to diať mohlo, nepochybne aj v Británii. A platí to nielen pre štát, ale aj pre zamestnávateľa.
Jeden môj kolega nedávno diskutoval s IT oddelením o tom, či vedia, či včera išiel na obed. Vedeli. Neviem, kedy ste naposledy čítali 1984 od Georgea Orwella, ale bol skutočne mimoriadne predvídavý.
Nápad, že obrazovka sleduje vás a nie vy ju – v jeho časoch to tak nebolo, dnes to tak jednoznačne je. Aj jeho postreh o podstate pravdy, možnosti, ako ju zmanipulovať tak, aby človek stratil prehľad, čo je pravdivé a čo nie, bol kľúčový. A napokon aj idea, že súkromie zmizne. Všetky tieto koncepty predvídal.
FOTO: SITA, AP
Prejav čínskeho najvyššieho vodcu Si Ťin-pchinga. Moderné technológie začínajú pripomínať tie z Orwellovho diela 1984. Foto: SITA/AP
Upozorňujete aj na to, že autoritárski politici „kolonizujú“ sociálne médiá, napríklad Twitter, a obchádzajú tak kontrolu prostredníctvom médií a diskusie.
Presne tak. Aj toto je hrozba, ktorú priniesli technológie.
Otázka potom znie: je Západ schopný vidieť moderné hrozby? Alebo má vlastne pravdu ruská propaganda, že akoby stratil životaschopnosť?
To si nemyslím. Naopak, samotný autoritársky model vlády je v praxi mimoriadne zlý spôsob, ako viesť krajinu. Len veľmi málo krajín s autokratickými vládami malo ekonomické úspechy. Rwanda počas vlády Kagameho, Singapur za Leeho Kuana Yewa, možno Čína v istom období.
Dôvod ekonomického úspechu Číny bol však skôr v tom, že Deng, hoci mimoriadne bezohľadne potlačil povstanie na Námestí nebeského pokoja, rozumel tomu, že po Maovi treba ľuďom dať slobodu rozhodovania v ekonomickej oblasti.
V roku 1992 obmedzil funkčné obdobie vedenia. Asi tridsať rokov sa zdalo, že to funguje, ale teraz boli slobody v krajine obmedzené. Už teraz vidíme, že Čína má menej kompetentnú vládu.
Posledné zábrany
Vaše posolstvo vyznieva celkovo dosť pesimisticky.
Západu sa v poslednom čase naozaj nedarí. Trump sa mohol oprieť o skutočnú nespokojnosť voličov a ak by sa Spojené štáty stali ozajstnou autokraciou, tak sme všetci v problémoch, keďže sú kotvou systému.
Z istého pohľadu ide o ešte vážnejšiu situáciu ako v 30. rokoch, lebo Nemecko vtedy nebolo najsilnejšou krajinou sveta a Sovietsky zväz tiež nie.
Ale myslím si, že Bidenovi sa v USA momentálne relatívne darí, hoci je to netypický líder, je veľmi starý a nemá veľkú charizmu. V zásade však chápe, že bojuje na dvoch frontoch, o povahu systému doma a o slobodu na svete.
Ak sa mu podarí poraziť Trumpa, bude to veľká služba pre celý svet. Po čase sa potom slabiny autoritárskych systémov prejavia a výsledkom by snáď mohlo byť, že sa politický cyklus opäť otočí. To si však žiada, aby sa technológia nestala zásadnou zbraňou autoritárskych vodcov.
Foto: SITA/AP
Americký prezident Biden bojuje na viacerých frontoch, nielen o priazeň a povahu demokracie doma v USA, ale aj vo svete. Foto: SITA/AP
Asi jediný príklad, keď sa technológia stala pre existujúci režim problémom, bola „ľudová revolúcia“ v Egypte v roku 2011, nie?
Vtedy si všetci mysleli – aha, Google a slobodné informácie oslobodili Egypt! V skutočnosti Egypt oslobodil fakt, že Mubarak, hoci mal chýb neúrekom, nechcel zmasakrovať ľudí na uliciach.
Autoritárski lídri ako Lukašenko, Putin alebo Si, ktorí sú pripravení zatvoriť a zabiť toľko ľudí, koľko je potrebné, sa udržia. V Iráne lídri čelia ťažkej dileme, keďže nedávne protesty viedli mladé ženy a ani najhorší režim nechce na uliciach strieľať na mladé ženy. Ale v istej miere sa to stalo.
To opäť nie je príliš optimistický záver.
Ja sa snažím byť optimista, myslím si, že je dôležité nepodľahnúť pesimizmu. Pozrite sa – ak by do Ruska prišla zmena, na čo by som si síce nestavil, ale asi to nie je ani nemožné, tak by to zmenilo celkový stav sveta.
Pre mnohých fanúšikov autoritárskej politiky je Putin dôležitý. Otázka je, čo takýto režim dokáže položiť. Verím však, že v konečnom dôsledku sa niečo nájde. Ani v roku 1989 nikto nečakal, že sa stane to, čo sa stalo.
A napokon, hoci nechcem znieť ako nejaký mystik, v konečnom dôsledku si myslím, že ľudia chcú byť slobodní. Definujte si to ako chcete, ale v autoritárskom režime žiť nechcú.
Článok vznikol pri príležitosti publikovania knihy Vitajte v dobe autoritárov od Gideona Rachmana. Môžete si ju zadovážiť na tomto odkaze.
